Full text of "Rukovät' spisovnej rei slovenskej"

3 






RUKOVÄŤ 



SPISOVNEJ REČI SLOVENSKEJ. 



NAPÍSAL 
D« S. CZAMBEL. 




DRUHÉ VYDANIE. 



TURČIANSKY SV. MARTIN. 

NÁKLADOM KNÍHTLAČIARSKEHO ÚČASŤ. SPOLKU. 
1915, 



= Všetky práva vyhradené. 



po- 



líníhtlačiarsky úf-asl. spolok v Turčianskom Sv. Martino 



Predmluva. 

„Rukoväť" je pre takých, ktorí vedia po slo- 
vensky hovoriť a chcú vedieť písať. 

Stredoslovák, ktorý vyslovuje dvojhlásky ia, ie, 
iu, ô, bez všetkých príprav môže vziať Rukoväť do 
ruky, lebo sú v nej pravidlá osnované na strednom 
nárečí slovenskom. Ale príslušníkom nárečí a pod- 
rečí, v ktorých niet dvojhlások ia, ie, iu, ô, alebo 
v ktorých sa vyslovuje dz a c m. písaného ď a. ť 
(dzakovac m. ďakovať !), treba sa náležité pripraviť. 
Oni, ak majú potrebu, chuť a vôľu osvojiť si spi- 
sovnú reč slovenskú, nech predovšetkým čítavajú 
také novšie knihy alebo časopisy, ktoré sú správne 
po slovensky písané. Pre nich sa len potom hodí 
„Rukoväť". 

V „Rukoväti" je všetko, čo tohto času treba 
vedieť z pravopisu a z grammatiky spisovnej reči 
slovenskej. „Obsah", ktorý nasleduje po predmluve, 
ukazuje, kde čo treba hľadať. Vo veciach, o ktorých 
nenájdeš úpravy, ani zásadnej, opieraj sa o vlastné 
podrečie. 

„Abecedný ukazovateľ", na str. 303—372, uka- 
zuje, ako sa jednotlivé slová píšu alebo ohybujú a 
s inými slovami viažu. Kto hľadá v ňom, nech ne- 
spúšťa s očú „Pripomenutí", vytlačených na str. 304. 

Pôvodca. 



Obsah. 
A) Z náuky o hláskach. 

Úvod : Strana 

Aké litery píšeme v slovenčine .... 1 

Roztriedenie hlások 1 

O samohláskach a dvojhláskach .... 2 

O spoluhláskach 4 

Kde sa píše „ä tt 7 

Kde sa píše „y* 9 

Kde píšeme dvojhlásky 14 

O dlhých a krátkych slabikách 15 

Kde sa píšu mäkké ď, ť, ň, T 18 

B) Z náuky o tvorení kmeňov. 

Pozor na predpony ob-, od-, nad-, pod-, pred-, 

bez-, roz- 23 

O prípone komparatívu -ši 24 

Slová, tvorené príponami -ský, -stvo ... 26 
Rozoznávaj predložky s, z, vz: 

A) s, z, vz predložkami , 27 

B) s, z, vz slovesnými predponami ... 30 
Zopakované pravidlá o predp. s, z, vz . . 34 

Kmene zvláštnej pozornosti hodné .... 36 

C) 2 náuky o ohýbaní kmeňov. 

/. Skloňovanie. 

Úvod 39 



VI 



Skloňovanie podstatných mien. 



Skloňovanie mužských : 

Vzory „kráľ", „dvor", sluha 39 

Poznámky o pádoch 41 

Z nárečia a pravopisu 51 

Skloňovanie ženských : 

Vzory „ryba", „ulica", „dlaň", „kosť" . . 53 

Poznámky o pádoch 56 

Z nárečia a pravopisu 61 

Skloňovanie stredných : 

Vzory „delo", „plece", „obilie", „jahňa" . 64 

Poznámky o pádoch 66 

Z nárečia a pravopisu 69 

Skloňovanie cudzích slov 72 

Spoločné poznámky o skloňovacích príponách 76 

Skloňovanie prídavných mien. 

Vzory „pekný", „boží", „otcov" 77 

Poznámky o pádoch 81 

Z nárečia a pravopisu . 82 

Skloňovanie zámen. 

Ja, ty, sa . . 86 

On, ono, ona 87 

Môj, tvoj, svoj 89 

Ten, to, tá 90 

Kto, čo 93 

Skloňovanie čísloviek. 

Jedon, jedno, jedna 93 

Dva, dve *. . . 96 

Číslovky 5—99 97 

Sto, tisíc 98 

Všeobecné pripomenutie p číslovkách ... 99 



VII 



ÍL Časovanie. 

A) O podobách slovies vôbec. 

Neurčitok (infinitív) 99 

Podstatné meno slovesné 99 

Priechodníky 99 

Príčastia 101 

Spôsoby 103 

Osoby 104 

Časy 104 

Stav 104 

B) Prosté podoby slovesa. 

Ohýbacie prípony slovesné 105 

Slovesné kmene: 

Kmeň neurčitku 108 

Kmeň prítomníka . . . • 112 

Roztriedenie slovies 115 

Vzory časovania : 

I. triedy 1. vzor „volať-volám" .... 117 

„ 2. vzor „hrabať-hrabem" . . . 119 

„ 3. vzor „držať-držím" 122 

„ 4. vzor „kupovať-kupujem" . . 123 

II. triedy 1. vzor „trieť-triem" 123 

„ 2. vzor „rozumieť-rozumiem" . . 124 

„ 3. vzor „horieť-horím" .... 125 

III. triedy 1. vzor „robiť-robím" 126 

„ 2. vzor „piť-pijem" 128 

IV. triedy 1. vzor „čuť-čujem" 129 

„ 2. vzor „minúť-miniem" .... 129 

V. triedy vzor „niesť-nesiem" 131 

Dodatky ku vzorom časovacím: 

„Byť" 133 

„Jesf 134 

„Vedieť" 134 

„Chcieť" 135 

„ísť" 135 



vín 

C) Opisované podoby slovesa. 

Minulý čas 137 

Dávnominulý čas 137 

Budúci čas 138 

Rozkazovací spôsob 138 

Podmieňovací spôsob 138 

Trpný stav slovies 139 

D) Z náuky o význame slov a o ich viazaní. 

Úvod 142 

A) O jednotlivých čiastkach reči. 

O podstatnom mene : 

Zväčšovanie a zmenšovanie 148 

Zdôrazňovanie 146 

Vyhybovanie podstatným menám slovesným 146 

O rode 149 

Pomnožné mená 150 

O prídavnom mene: 

Prídavné mená vo význame podstatných . 151 

O prisvojovacích prídavných menách . . lôl 

Prídavné mená miesto mien podstatných . 152 
Prídavné mená svoj význam menia: 

I. predrážaním sloviec pra-, pre-, pri-, 

na- 154 

II. priberaním prípon 155 

III. stupňovaním 156 

O zámenách: 

Osobné zámená : 

O osobných zámenách vôbec . . . 158 

O zvratných „seba", „sa" osobité . . 159 
Prisvojovacie zámená: 

O prisvojovacích zámenách vôbec . . 162 

O zvratnom „svoj" osobité .... 163 



IX 

Ukazovacie zámená : 

Ten, to, tá 164 

Sám, samo, sama 166 

Samý, samé, samá 166 

Vzťažné zámená 167 

Neurčité zámená 168 

O číslovkách. 

Číslovka jedon zbytočnou 168 

„Niekoľko", „viac", „pár" ...... 170 

Povaha čísloviek základných a rozčlenú- 

vacích 170 

Vyslovúvanie zlomkov 173 

Nahradzovanie „sorty", „fajty", „druhu" . 174 
O slovese: 

O význame slovies vôbec: 

Slovesá nedokonané a dokonané . . 175 

177 
177 
178 
178 
179 
179 
179 



Slovesá podmetné a predmetné 
Slovesá s predponou do-, od- 
Slovesá s predponou roz- . 
Slovesá s predponou na- . 
Slovesá s predponou s-, so- 
Slovesá s predponou vy- . 
Zmenšovanie príponou -ka 

O význame jednotlivých podôb slovesných: 

Časy 180 

Spôsoby 181 

Neurčitok (infinitív) 181 

Priechodníky 182 

Príčastia 184 

Trpný stav 185 

O príslovkách: 

O príslovkách miesta (hore, dolu, von, 

dnu, donútra, zpät, zpiatky, nazad) 186 
Príslovky „veFa", „preč" so slovesami 188 
Všeobecné poznámky o príslovkách 

miesta 189 

O príslovkách času 189 



O príslovkách spôsobu a miery . . . 189 

Tvorenie prísloviek z prídavných mien 190 

Všeobecné poznámky o príslovkách . 192 
predložkách: 

predložke k, ku 192 

predložke na 198 

predložke ímd 197 

O predložke od . 197 

O predložke okolo 197 

O predložke po 198 

predložke pod 190 

O predložkách s, so 199 

O predložkách z, zo 19i) 

O predložke za 199 

Spoločne o predložkách 200 

O spojkách: 

Priraďovacie 204 

Podraďovacie 207 

citoslovciach 208 

B) O jednotlivých pádoch skloňovacích. 

O nominatíve 209 

vokatíve 210 

O akkuzatíve 211 

O ^enitíve . 213 

O datíve 218 

O lokáli 223 

O inšťrumentáli . . . . , 224 

D) Z náuky o vetách a o ich skladaní. 

Úvod 232 

A) O jednotlivých čiastkach vety. 

O podmete 235 

O prísudku 237 



XI 

O shode prísudku s podmetom: 

Prísudkom určité sloveso 239 

Prísudkom . skloňovateFné slovo so sponou 241 

O shode pri dvojení 243 

O prívlastku 244 

O shode prívlastku s objasňovaným menom: 

Prívlastky adjektívné 24H 

Prívlastky predstavkové 247 

Prívlastky prístavkové 249 

O doplnku 251 

O príslovkovom určení 253 

Spoločne o čiastkach vety 254 

B) O skladaní viet a súvetí. 
I. Skladanie viet. 

Úvod 255 

a) Jednotlivé o rozličných vetách. 

Oznamovacie vety 255 

Rozkazovacie či vyzývacie vety 256 

Podmieňovacie vety 257 

Opytovacie a odpovedúvacie vety. 258 

b) Spoločne o rozličných vetách 

Zapieracie vety 260 

Podmienky jasnej a zreteľnej vety .... 261 

Kusé vety sa dopúšťajú 264 

II. Skladanie súvetí. 

Úvod 264 

O priraďovaní samostatných viet 265 

O podraďovaní pobočných viet: 

O pobočných vetách vôbec 266 

O priť 


povyk), 




atď., 


zvyk. 





Po z: 

na-zývať (po-zývať, vy- jazyk, 
zývať, prezývať), 



7. §. Niektoré korene (kmene) vo výslovnosti 
celkom alebo aspoň veľmi sa podobajú jedno-druhým 
a len pravopisom nadobúdajú určitého významu. 
Také sú: 



s y: 

byť (sein, lénni) 
nábytok (Môbel, bútor) 

bydlo (Wohnung, lakás) 
lyhať (= luhať, liigen, ha- 

zudni) 
my (wir, mi) 
pysk (= ústa, Lippe, ajk) 



s i: 

biť (schlagen,- verni) 
nábitok (Ladung des Ge- 

wehres; tôltény) 
bidlo (Stange, rúd) 
líhať (sich niederlegen, 

lefekiidni) 
mi (mir, nekem) 
pisk (Pfif, fiaty) 



13 



spytovať sa (fragen, kér- 

dezni) 
zpytovať (forschen, ku- 

tatni) 
obrýknuť (od ryk, ryčať) 
ryť (graben, ásni) 
rým (vo verši) 
skrýša (od skryť, Ver- 

steck, rejthely) 
trýzniť (peinigen, gyô- 

tôrni) 
syn (Sohn, fiu) 

sypať (schutten, tôlteni) 
syr (Kase, sajt) 

sýty (satt, jóllakott) 
ty (du, te) 

výr (meno istých sov) 
vysoký (hoch, magas) 
vyť, zavýjať (heulen, vo- 
nítani) 



(na)zývať 
vezni) 

(pre)zývať 
geben, 
adni) 



(nennen, ne- 

(Spitznamen 
gúnyneveket 



pitvať (seziren, boncolni) 

obkríknuť (od krik, kričať) 

riť (Arsch, seg) 

Rím (mesto) 

skriňa (Kasten, szekrény) 

trizna (Begräbnisfest, ha- 

lctti tor) 
siný (schwarzblau, sôtét- 

kék) 
sipieť (zischen, sziszegni) 
sirý, osirelý (verwaiset, 

elárvult) 
sito (Sieb, szita) 
ti (dir, neked) 
vír (Wirbel, ôrvény) 
visieť (hängen, ftiggni) 
viť (flechten, fonni) 



i zívať (gähnen, ásitani) 



Poznámka I. Nemá sa písať „y" v týchto slovách: ko- 
risť, h'gotať sa, 1/sknúť sa, pŕrť, pitvať, s/pieť, br/diť sa, ob/da 
(obŕdieť), os/ka, skriňa, striga, osob/tý (osobitný), podv/'ky, 
štyri, var/to. 

Poznámka II. Ked si v pochybnosti, či v niektorom 
kmeni alebo v koreni napísať „y" alebo „i", pozri do Abeced- 



-4l 0711 M-T7 . 



14 

neho ukazovateľa. Čo sa tyče hlásky „y" v koncovkách, vidí 
Náuku o ohýbaní. 

Kde píšeme dvojhlásky. 

8. §. Dvojhlásky ia, ie, iu zpravidla kladú sa 
za dlhé á, é, ú po mäkkých spoluhláskach. Tedy 
žiak m. žák, žien m. žen, hovädzzzz polievku m. ho- 
vädzzz polievku atď. atď. Za spoluhlásky ia, ie, iu 
nikdy sa nesmie písať iá, ié, hl (podľa západno- 
slovenskej výslovnosti). Chybne by bolo: priateľ, 
žiak, chlieb, chlze'v, Božzzí vôFu, medvedzzí kožu atp. 

Kmene, v ktorých sa javí ia, ie, iu, nájdeš 
v Abecednom ukazovateli, a na prípony, v ktorých 
sa dlhé á, é, ú rozkladá v ia, ie, iu, poukážeme 
v Náuke o ohýbaní. 

Poznámka. Dvojhlásky ia, ie, iu nesvobodno smiešať 
s gruppami ja, je, ju. Pre rozoznanie prvých od druhých treba 
vedieť toto : Dvojhlásky ia, ie, iu nikdy neprichodia na po- 
čiatku slabiky (vid náuku o rozdeľovaní slabík) alebo slova 
a samy o sebe nemôžu byť samostatnou slabikou: pria-tel, 
pria-zeh, ria-dií, za-priah-nui, via-zat, u-mie-ra-nie, vl-čia tma, 
du- šiam, u-šiam, niž-šiu, pa-nm, po-ko-le-/i/« atď. atď. — Na- 
proti tomu gruppy ja, je, ju zpravidla stoja na počiatku sla- 
biky alebo slova a bývajú osobitnými slabikami aj samy o sebe, 
na pr. ya-viť, jed-lo, ya-bl-ko, ya-ze-ro, mi-lu-yem, ho-tu-jem, ža- 
lu-jem, bi-jú, mi-lu-yú, vo-la-yú atď. Jedine vtedy nestoja gruppy 
ja, je, ju na počiatku slabiky alebo slova, keď je nejaká jedno- 
slabičná predpona predložená slovám, nimi sa počínajúcim. 
Príklady: zy'a-viť sa (od ya-viť sa), zja-čat (od ya-čaf), zyar-čiť 
(od y'a-rok), uje chať (od ye-chať), syed-notiť (od ye-don), zy'a- 
lo-vieť (od y'a-lo-vieť), zya-ra-bieť (od y'a-ra-bieť) atď. 

IľZ fítľ 9 * § " Dv °Í hláska ô (" ' v prízvukovaných sla- 
bikách vo) povstáva z dlhého d, ktoré stredná slo- 
venčina nerada má, znášajúc ho iba v cudzích slo- 
vách, ako šrdf, gróf atď. Namiesto kdň, vo'l, no'ž atď. 
píš tedy kdň, vdl, ndž. ^ 



15 

Poznámka. Na Západe v takýchto prípadoch zachováva sa 
dlhé ó (= k<f&, vol, nož); na Východe vyskytuje sa u (= kuň, 
vi/1, nuž) a v Gemerskej ua (v prízvukovanej slabike vä) = kuan, 
vual, nuaž. Písanie dvojhlásky ô robí tedy ťažkosť všetkým Slo- 
vákom bez ohľadu na nárečie. Prípad s dvojhláskou d ľahko 
rozoznáš ohýbaním slova. Kedže sa povie koňa, vola, noža, s ko- 
ňom, volom, nožom, z toho vidieť, že v slovách k oň, vol, no"ž, 
kuoň, vuol, nuož, kuaň, vual, nuaž, kuň, vul, nuž máme prípad 
dlhého ó, ktoré sa rozkladá v dvojhlásku uo a tedy písať bu- 
deme : kdň, vol, nôž. Dvojhláska ô sa javí zväčša v striedku 
slova. Na počiatku slova zriedka: v slovách osmy z osem, os 
(pi. g.) z osa. Na počiatku slova počuté vo vypíš tedy bez roz- 
mýšľania tak, ako ho počuješ, t. j. uojak, yoda, uojvoda. Za x. 
stredno-slovenské dobruo, kysluo, hodnuo atp. píšeme dobré", 
kyslé, hodne. Vid § 124. 

10. §. Dvojhláska ou prichodí len v jednotnom 
inštrumentáli ženského skloňovania (s tou ienou, 
s tou dobrou dušou). Od dvojhlásky ou dobre treba 
rozoznávať príponu ou mn. genitívu pri mužskom 
skloňovaní (tých chlapoy, tých mužov, z tých stro- 
mom). Dvojhláska v inštrumentáli ženského skloňo- 
vania píše sa totiž ou, vždy s u na konci, kdežto 
prípona množ. gen. pri mužskom skloňovaní píše 
sa vždy ov, vždy s v na konci. 

Poznámka. Za dvojhlásku ou vyslovujú na Západe dlhé 
ú: s dobrú ženu, a na Východe krátke u: s dobru ženu, toto 
sa však nesmie používať v písme; srovn. § 82. 



O dlhých a krátkych slabikách. 

11. §. Stredná slovenčina, na ktorej zakladá sa 
spisovný jazyk, v jednom a tom istom slove nerada 
má po sebe dve dlhé slabiky. Kde by sa mal vy- 
skytnúť podobný prípad pri tvorení (ohýbaní) slov, 
tam prípona ztratí svoju dĺžku. To deje sa i v spi- 
sovnom jazyku. Viďme príklady: 



16 

Prípona -ský je dlhá, čo vidieť zo slov: dunaj- 
ský, pohrons/fz/, materský, slovenský atď., ale hneď 
ztratí dĺžku, ked sa pridá kmeňu dlhou slabikou 
zakončenému: stolársky, krajčírski/, horársky, ko- 
niar sky atď. Prípona množ. datívu a lokálu je tiež 
dlhá, v „rybám", „rybac/z", ale razom ztratí svoju 
dĺžku, keď sa pridá kmeňu dlhou slabikou zakon- 
čenému: váham, váhach, vieram, vierach atď. — 
Toto pravidlo odporúčame pozornosti hlavne západ- 
ných Slovákov! 

No sú i prípady, kde spisovný jazyk, v duchu 
západného nárečia, strpí po sebe i viac dlhých 
slabík v jednom a tom istom slove: a) v podstat- 
ných, tvorených príponou ie (= z/e), keď sú pred- 
chodiace slabiky kmeňa dlhé, na pr. : prútie, siatie, 
hriatie, liatie atď. (srovn. 102. §) ; — b) v množ. gen. 
(prípona -í) ženských a stredných mien mäkko za- 
končených, keď sú predchodiace slabiky kmeňa 
dlhé : básnz', piesnz', siatz', liatz' atď. ; — c) v S. osobe 
ran. prítomného času ukazovacieho: oni lúpza, vstúpz'a, 
kúp/a atď. (5. §, 4. bod); — d) v prítomnom prie- 
chodníku : lúpz'ac, kúpzac, vstúpzac atď. (5. §, 5. bod) ; — 
e) v skloňovaní prídavných všade tam, kde by prí- 
davné meno skrátením skloňovacej prípony dostalo 
formu príslovkovitovú (v sing. i pi. nom., akk., vok.). 
Píš tedy: krásne, zvláštne dieťa (deti) m. krásne, 
zvláštne dieťa (deti), aby sa vyhlo vo vete mož- 
nému dvojsmyslu. (§ 125.) 

12. §. Stredná slovenčina po y netrpí dlhého á, 
preto slová, prijaté z nej, v spisovnom jazyku píšu 
sa s krátkym a po y takto: vojak, stojak. zabijak, 



17 

3. os. mn. stoja, stroja atď. Ale v umelých slovách, 
tedy v takých, ktoré z ľudu nepochodia, spisovný 
jazyk znesie dlhé á po y, na pr. : vejár, strojár, 
strojáreň, lejáreň atď. 

13. §. Ak príponami -ka, -ský, -stuo ďalšie s.lová 
tvoríme od slov, tvorených príponou -'an (Kláštorčan, 
Brezňan, Turčan, občan, Nitran, Pešťan, zeman atď.), 
tak toto 'an v duchu strednej slovenčiny stáva sa 
dlhým, prechodiac v dvojhlásku -ia-, na pr. Kláštor- 
čzanka, Breznzanka, turč/ansky, peštzansky, občzan- 
sky, nitrzansky, zemz'ansky, obč/anstvo, zem/anstvo 
atď. DFa toho chybí proti duchu strednej slovenčiny, 
kto píše: Kláštorčanka, Brezňanka, turčanský, ob- 
čanský, pešťanský atď. 

14. §. V podstatných menách, tvorených od 
slovies, ktoré počínajú sa predponou pre-, toto pre 
vždy sa predĺži v prie-, na pr. : pr/eloh, przeber, 
prz'emer, przenos, przepasť, przemysel atď. Historicky 
písať ujalo sa výnimečne: preklad, prehľad, hoci 
toto posledné v živej mluve i teraz ešte prichodí 
formou: przehľad. 

15. §. Prípona -in je krátka v takýchto a po- 
dobných slovách: strigzn, vdovzn, macoch/n dom, 
a krátkou zostane i v skloňovaní: strigznho, stri- 
g/nmu atď. Naproti tomu dlhá je prípona -in v slo- 
vách takýchto a podobných : včelín, kurz/z. V tomto 
prípade často prechodí v ien: včelien (včelze/zec), 
kurze/z (kurze/zec) atď. 

Poznámka. Čo sa tyče ohýbacích prípon, vioľ čiastku 
C) tejto Rukoväti. 

Rukoväť spis. reči slov. 2 



18 

16. §. Vo všeobecnosti treba poznamenať, že 
náuka o dlhých a krátkych slabikách v slovenčine 
je málo objasnená. Dlhé a krátke samohlásky, dlhé 
samohlásky a dvojhlásky striedajú sa v tých istých 
slabikách v nesčíselných prípadoch. Všetky takéto 
a podobné dvoj tvary sú oprávnené v spisovnom 
jazyku: szžsed - szzsed, záhrada -záhrada, ra'no-rano, 
šz'arkan-šarkan, dz/m-dz/m, z'sť-zsť, nzzina-n/žina, po- 
nz'žený-ponzzený, odchz/lka-odchz/lka, Bóh-Boh, pol- 
noc - polnoc, voz - voz, slúžka - slzzžka, zžfať - úfať, 
zmzídrieť - zmz/drieť, zavŕšiť - zavŕšiť, kŕmiť - kŕmiť, 
m/čky-m/čky atď. atď. 

Poznámka I. Všímaj si rozdielu medzi slovesami stáť a 
stať. Infinitív krátko znie v slovese, ktoré má v 1. osobe prí- 
tomného času ukazovacieho stanem, tedy : ostanem-ostať, pred- 
stanem-predstať, pristanem-pristať atd. ; naproti tomu dlho znie 
infinitív, keď má 1. osoba prít. času ukazovacieho stojím, tedy: 
stojím-stáť, postojím-postáť, odstojím-odstáť atď. — Stály — be- 
ständig, állandó ; stalý — geschehen, megtortént. 

Poznámka II. Krátka je kurzívou tlačená hláska v týchto 
slovách : tovar, tvaroh, život, lono, zajtra, slečna (gen. slečny, 
nie slečne/ /J. 

Kde sa píšu mäkké ď, ť, ň, F. 

17. §. Pred e, /, z', za, ie, tu mäkkých ď, ť, ň, ľ 
— ako to už vieme — neoznačujeme mäkčeňom. 
Píšeme tedy: telo, tehla, divý, dívať sa, diabol, po- 
žehnania, dieťa, niesol, pohodliu, noseniu atď. a čí- 
tame: telo, tehla, ďivý, ďívaťsa, diabol, požehnania, 
ďieťa, niesol, pohodľiu, noseniu. Inokedy mäkké ď, 
ť, ň, F vždy označuj obmäkčovacím znakom. V obec- 
nej výslovnosti nie vždy počuť uvedené mäkké spolu- 
hlásky tam, kde vyžaduje ich etymológia, preto pi- 
satelia, opierajúci sa o výslovu, nevedia klásť rečené 



19 

spoluhlásky na pravom mieste. Z tej príčiny podá- 
vajú sa pre nich najpotrebnejšie pravidlá: 

Mäkké ď, ť, ň, ľ píšeme v nasledujúcich hlav- 
nejších prípadoch : 

1. V nasledujúcich častejšie písaných slovách: 



ďaleký 


kmeľ 


Viede/í 


dosaváď 


aspo/2 




ľad 


mľaskať 


cieľ 


ľadník 


pľasknúť 


diaľ (diaľka) 


ľadvie 


pľúca 


kráľ 


ľahký (zľahčiť) 


pľuhavý 


soľ 


ľahnúť 


pľušť 


žiaľ 


ľakať 


pľuť 


guľa 


ľan 


pľuzgier 


chvíľa 


ľavý 


sľub 


jedľa 


ľúbiť (ľúbezný) 


škľabiť sa 


kašeľ 


ľud (ľudský, vľúd 


- tľapkať 


košeľa 


ny) 


tľaskať 


kúdeľ 


ľúty (ľutovať) 


žľab 


maštaľ 


bľabotať 


žľaza 


myseľ 


bľačať 


beľmo 


motýľ 


čľapotať 


poľovať (poľovník) nedeľa 


čľupnúť 


toľký 


roľa 


dľa (vedľa) 


cintľavý 


píšťaľ (píšťaľa) 


hľa (hľadieť) 


chudorľavý 


pyteľ 


hľúza 


krikľúň (krikľavý) syseľ 


kľačať 


križľovatý 


veľa (veľký) 


kľavý 


pŕhľava 


vyvrheľ 


kľúč 


pichľavý 


vôľa (voľný, ne 


kľud (kľúdiť) 


smradľavý 


vôľa) 


k/'uka 


žihľava 


vatráľ 


kľuvať sa 


bôľ 




Viac kmeňov uvedie sa v 


Ukazovateli. 



20 
Poznámka I. Náležité treba rozoznávať této slová: 

s mäkkým ľ: s tvrdým l: 

ľad (Eis, jég) /ad (Harmónie, ôsszhang) 

ľahodný (gering, kicsinyes) lahodný (angenehm, kellemes) 

tak (Schrecken, ijedtség) /ak (Lack, fénymáz) 

ľan (Flachs, len) laň (Hirschkuh, szarvastehén) 

ľavica (linke Hand, Seite, bal /avica (Bank, pad) 

kéz, oldal) 

ľúbiť (lieben, szeretni) /ubiť (wôlben, boltozni) 

pľuť (spucken, kopni) p/uť (schwimmen, úszni) 

roľa (Acker, szántófold) ro//a (Rolle, szerep) 

uhoľ (Kohle, szén) uho/ (Winkel, szegíet) 

Poznámka II. Podobne rozoznávať treba slová tvorené 
od podstatného mena myseľ: dobromyseľný, zlomyseľný ľahko- 
myseľný atď. od dobrá myseľ, zlá myseľ, ľahká myseľ, a tvo- 
rené od slovesa myslieť muž. rodu podstatné mená : priemyse/, 
úmyse/, zámyse/, smyse/ (a od nich odvodené: úmyse/ný, dvoj- 
smyse/ný atď.) od premyslieť, umyslieť, zamyslieť, smyslieť, 
dvojí a smysel. 

2. V prípone -teľ vždy je ľ mäkké : uči-teľ, vodi- 
teľ, muči-teF, hosti-teľ atď. 

3. V príponách -ňa (-eň), -ovňa (-oveň), -árňa 
(-áreň), -izňa (-izeň), ktorými tvoria sa mená žen- 
ského rodu, písať treba mäkké ň: stajňa (stajeň), 
knihovňa (knihoveň), snemovňa (snemoveň), pekárňa 
(pekáreň), drevárňa (dreváreň), ustanovizňa (ustano- 
vizeň), bielizňa (bielizeň), dedovizňa (dedovizeň) atď. 

4. V prípone -eň, ktorou tvoríme podstatné mená 
mužského rodu, správne Je mäkké ň : sťažeň, osteň, 
prsteň atď. V takýchto posledne uvedených a po- 
dobných slovách ň nepozbudne mäkkosti ani v sklo- 
ňovaní, píš tedy: sťažňa, sťažňu, sťažňom, ostňa, 
ostňu, ostňom, prsteňa, prsteňu, prsteňom atď. 

5. Pri ďalšom tvorení slov kmeňové ď, ť, ň, F 
podržuje svoju mäkkosť pred príponami. Píš tedy: 



21 

žŕďka, loďka, hŕstka, jablonka, remieňka, prstieňček, 
košieľka, postieľka, nedieľka, viedenský, radvanský, 
banský, lodník, dáždnik, nedeľný, diaľny atď. Mäk- 
kosť utráca ť a ň pred príponou -ný : radostný, ža- 
lostný, povestný, denný, kamenný, jasenný atď. 
z radosť, žalosť, povesť, deň, kameň, jaseň. 

6. Pri tvorení nedokonaných slovies od doko- 
naných kmeňové ľ, ň obmäkčuje sa: 



ďalej 



stre/iť — strieľať 
de/iť — udieľať 

rozmys/ieť — rozmysľovať 
povo/iť — povoľovať 
podpá/iť — podpaľovať 
ho/ziť — uhá/zať 
sklo/ziť — sklá/zať 
ro/ziť — rá/zať 

V tom prípade ď, t prechodí v dz, c: 

nahradiť — nahrádzať 
odpudiť — odpúdzať 
hodiť — hádzať 
utraŕiť — utrácať 
podplaŕiť — podplácať 
ukráŕiť — ukrácať 

18. §. Pri obmäkčovaní treba ešte vedieť na- 
sledovné : 

1. V slovách, tvorených príponou -ba, neob- 
mäkčujeme pred touto príponou d, t, n. Píš tedy 
hudba, súdba, modli/ba, siaŕba, ha/?ba, ho/zba, že/zba, 
ale voľba, streľba. 

2. V slovách: hudec, mlatec, hosŕec, hosti/zec, 
bara/zec, stre/ec a iných podobne tvorených vyšlo- 



22 

vuje sa kurzívou tlačené d, /, n, / mäkko, ale táto 
mäkkosť prestane v skloňovaní, keď po nich vy- 
padne e. Vyslovuj a píš tedy : huďca, mla/ca, hosŕca, 
hostinca, bara/zca, stre/ca, hurfcovi, mlaŕcovi, stre/- 
covi atď. 

3. Nesprávne obmäkčujú sa na konci podstatné 
mená, tvorené od slovies, ako : úde/, výstre/, roz- 
die/, priemyse/, účel, účet, počet atď., čo jasne vy- 
svitá zo slov analogicky tvorených, majúcich na 
konci d a n: rozchotf, východ, výho/z, výro/2. Samo 
sebou sa rozumie, že príslušná hláska mäkkou ne- 
stane sa ani pri ďalšom tvorení. Píš tedy : zápa/ka, 
úde/ok, útu/ok, útuma, úchy/ka od zápal, údel, útul, 
úchyl, ako: odhorfok, úhr/zok atď. z odhod, úhrn. 

4. V slove desať a v složeninách dvadsať, tri- 
dsať, štyridsať je posledná hláska mäkká; naproti 
tomu tvrdá je v složeninách : päťdesiaŕ, šesťdesiat, 
sedemdesiat, osemdesiat a deväťdesiat 



B) Z náuky o tvorení kmeňov. 

Pozor na predpony ob-, od-, nad-, pod- atď. 

19. §. Predpony ob-, od-, nad-, pod-, pred-, bez-, 
roz- pred temnými spoluhláskami znejú ako op-, ot-, 
nat-, pot-, pret-, bes-, ros-, na pr. oôklásť, o&krájať, 
ako opklásť, opkrájať; odchodií, odkosiť, ako oŕchodiť, 
oŕkosiť; nadpriasf, /2atfchytiť, ako natpriasf, naŕchytiť; 
podpáliť, podchytiť, ako potpáM, podchytiť; pred- 
povedať, predkopat, ako predpovedať, pre/kopať; 
6ezsilný, beztrestný, ako ftessilný, bestrestný; roz- 
kázať, /-ozkrútiť, ako roskázať, roskrútiť. Koncová 
spoluhláska rečených predpôn smliaždi sa niekedy 
s nasledujúcou spoluhláskou tak, že počuť orať m. 
odťat, oŕiahnuť m. otfŕiahnuť, poŕiahnuť m. poď- 
ŕiahnuť, podať sa m. poddať sa, ale pravopis káže 
zpravidla zachovávať pôvodný sklad slova. A pravo- 
pis má pravdu, keď tu chráni etymológiu slova, lebo 
tým chráni zároveň jasnosť jeho. Lebo veď je iné 
oťať (strom z haluzí; z obťať!) a odťať (haluz so 
stromu), otiahnut (nôž na osie) a odtiahnuť (s miesta 
na miesto), potiahnuť (== ukradnúť) a podtiahnuť 
(v písme tužkou riadok), podať sa (na lavici ďalej) 
a poddať sa (komu pod moc). Ostatne pisateľ tu 
veľmi ľahko nájde pôvodný sklad slova, lebo pred- 



24 

pony ob-, od-, nad-, pod-, pred-, bez-, roz- často sa 
objavujú so samohláskou v zásloví takto : obo-hnat 
otfo-hnať, nado-hnaí, podo-hnaí, predo-hnat, bezo- 
hľadný, rozo-hnaX a je tedy zrejmé, aká spoluhláska 
je v nich na konci. A pri smliaždeniach, ako na pr. 
v slovesách poceknúť, oceknúť, je etymológia tiež 
taká zrejmá, že každý pozorný pisateľ uhádne na- 
písať: pooŕseknúť, odseknúť; viď 4. §. 

Poznámka. Predpony ob-, od-, nad-, pod-, pred-, roz- 
priberajú samohlásku o pred spoluhláskami ťažko vysloviteľ- 
nými. Píš tedy: obohnať, odohnať, nadohnať, podohnať, predo- 
hnať, rozohnať atp., a nie: obehnaf, odehnať, nadehnať, pode- 
hnať, predehnať, rozehnať. Súc predložkami, v podobných prí- 
padoch tiež priberajú o: odo mňa, odo dvora, nado mnou, 
nado dvorom, podo mnou, podo dvermi, predo mnou, predo 
dvermi atp., nepíš tedy : ode mňa, ode dvora, nade mnou, 
nade dvorom, pôde mnou, pôde dvermi, prede mnou, prede 
dvermi. Len pred jedn. akk. osobového zámena -ň prijímajú e: 
nade/i, preden, ceze/í, pode/í atp. — To, čo je povedané, platí 
aj o všetkých predložkách, tedy: bezo mňa atp. 



O prípone komparatívu -ši. 

20. §. V slovách starší, plnší je -ši príponou 
komparatívu. Od starý, plný je totiž komparatív: 
starší, plnší. Ale komparatív nie vždy je takýto jasný. 
Jasné spoluhlásky, nakoľko nestane sa s nimi väčšia 
zmena, pred príponou -ši znejú ako zodpovedavé 
temné. Počujeme : hru/?ší m. hru&ší, sla/jší m. slabší. 
Počujeme: tmaz/ší m. tmavší (i tmavejší), sióší m. 
siyší (i sivejší), draÄší, suäší, tu/eší atď. m. dra/zší, 
suchší, tu/ľší. Ak sa dostane pred príponu -ši spolu- 
hláska d, t, ona sa bez výnimky smliaždi s nasledu- 
júcim š v jednu novú spoluhlásku [viď 4. §, 5. bod 
pod b)], tvrd-ší, mlad-ší, bohat-ší atď. znejú ako: 



25 

tvrcí, mladí, bohací atp. V takýchto prípadoch 
pravopis vždy chráni pôvodný sklad slova. 

Pôvodný sklad slova poznáš, keď v patričnom 
slove príponu komparatívu -ŠĹ oddelíš a pozostatku 
patričného slova dáš takú formu, akú má mať v po- 
ložiteli. Pred samohláskou ožije totiž pravá hláska 
a budeš vedieť, čo máš pred príponou -ši napísať. 
Príklady : V počutých slovách : hrupší, slapší, tmaúší, 
siúší, drakší, sukší, tukší oddeľ -ši a domysli si po- 
ložiteF: hrub-ý, slafr-ý, tmay-ý, si^-ý, dra/z-ý, suc/z-ý, 
tu/z-ý, a vec stojí jasno, že patričné slová treba 
písať takto : hrubší, slafrší, tmavší, siuší, dra/zší, suc/zší, 
tu/zší. V počutých slovách : tvrčí, mlačí, boháči a t. 
podobných stačí vedieť, že i na nich musí visieť 
prípona -ši; vediac toto, predstav si pred oči pa- 
tričné prídavné mená v položiteli: tvrd-ý, mlad-ý, 
bohat-ý, prilož ku kmeňom príponu -ši a máš kom- 
paratívy také, ako ich písať treba, t. j. tvrd-ší, 
mlad-ší, bohat-ší. 

Prídavné mená, ktoré vychodia na -ký, -eký, 
-oký, nakoľko tvoria komparatív príponou -ši (a nie 
príponou -ejší), odhadzujú rečené svoje koncovky a 
-ši priráža sa k ich pozostatkom; tak bude z mäkký: 
mäkší, z hlboký: hlbší, zo široký: širší, z ďaleký: 
ďalší, z hladký, sladký: hladší, sladší, z krátky: 
kratší, z úzky : užší, z vysoký : vyšší atď. — V sku- 
točnosti i tu počujeme: hlaŕký, slaŕký m. hladký, 
slaofký; h\psí m. hlbší; krací, usí, vysí m. kraŕsí, 
užší, vyšší. Pravé hlásky hľadaj tak, ako je už 
vyššie opísané. Kde si nevieš radj% nazri do Abe- 
cedného ukazovateľa. 



26 



Slová, tvorené príponami -ský, -stvo. 

21. §. Keď tvoríme slová príponami -ský, -stvo 
(-stvie), zpravidla nezmenené vypíšeme hlásky kmeňa 
i prípony. Na príklad pastier- sky, hora/*- stvo, ze/?z- 
ský, otčim-stvo. 

Pôvodné hlásky kmeňa i prípony v písme za- 
chovávame i vtedy, keď by sa ony buď o sebe, buď 
splynulé inakšie vyslovovaly. Píšeme tedy : ba&ský, 
ba&stvo, raôský, raôstvo, hoci vyslovujeme babský, 
bapstvo, rajoský, rapstvo (viď v 4. §-e 5. bod); pí- 
šeme : lehoŕ-ský, hrochof-ský, prievič/z-ský, priechoc/- 
ský, hortobáď-sky atď., hoci vyslovujeme: lehocký, 
hrochocký, prievický, priechocký, hortobácky. [Tamže 
6. bod, b).] 

Ale sú i niektoré odchýlky od pravidla. Aby 
sme ich náležité poznali, prehovoríme vôbec o sy- 
kavkových gruppách čs, cs, šs, ss, žs, zs. 

I. Slová, ktorých kmeň vychodí pôvodne na c, 
píšeme etymologicky : hasičský, haličský, levočský, 
pytacstvo, nosicstvo. Naproti tomu té, v ktorých 
kmeňové c vzniklo z c alebo z k, vždy píšeme 
podľa výslovnosti: bystrický, chlapectvo, nemectvo, 
atď. m. by striešky, chlapecstvo, nemecstvo z kme- 
ňov Bystric-a, chlapec, Nemec a z náležitej prípony; 
ďalšie príklady: turecký, ráztocký, zbojníctvo atď. 
m. tureeský, ráztoeský, zbojnícstvo z kmeňov: TureA, 
Ráztoka, zbojní/?. 

II. Slová, ktorých kmeň vychodí pôvodne na s, 
píšu sa etymologicky, na pr. : rákosský, pajtásstvo, 
almássky atď. z kmeňov: Rákoš, pajtáš, Almáš. Na- 
proti tomu slová, v ktorých kmeňové s vzniklo z s 



27 

alebo z c/z, zpravidla píšeme síce tiež etymologicky., 
ako : sasský, elsasský, mamFasstvo, tisský, mníšsky, 
macošský atď. z kmeňov : Sas, Elsas, mamľas, Tisa, 
mních, macocha, ale s výnimkou nasledujúcich slov : 
ruský, valaský, hajdúsky. Této posledné tri slová 
výnimečne píšeme dľa výslovnosti m. russký, va- 
lašský, hajdússky. 

Hl. Slová, ktorých kmeň vychádza pôvodne 
na z, píšu sa etymologicky: mužský, muistvo, cudzo- 
ložstvo atď. z kmeňov: mui, cudzoložie. Podobne 
vypíšeme pred príponami nielen z, povstalé z h, 
ale i kmeňové z. Píš tedy etymologicky : mátoiský, 
praiský, motozstvo atď. od mátoha, Praha, motoh. 
Konečne píš: kňazský, kňažstvo, peňazstvo, fran- 
cúzsky, víťazstvo. 

Poznámka. Keď tvoríme slová príponou -ský z nemeckých 
kmeňov, vychodiacich na berg, burg, vypísať treba toto zá- 
slovné g. Píš tedy: habsburský, wiirttember^ský, oderbergr- 
ský atď., a nie : habsburský, wurttemberský, oderberský. V cu- 
dzích vlastných menách kmeňové k, g, h, ch vôbec nech sa 
nerozlišuje pred príponou -ský. Píš: bruckský, monichský, 
siimegský atď. 



Rozoznávaj predložky s, z, vz. 

A) s, z, vz ako predložky. 

22. §. I. Predložka s pojí sa s troma pády : ge- 
nitívom, akkuzatívom a inštrumentálom, v každom 
páde meniac svoj význam. 

1. Predložka s spojená s genitívom označuje: 
smer shora nadol a vôbec pohyb s površia, nem. 
herab, herunter, maď. -rôl, -rôl. V takomto prípade 
je predložka s protivou toho, čo značí predložka na. 



28 

Dľa toho píš: vták sletel so stromu, keď sedel na 
strome ; tesár spadol so strechy, keď bol na streche ; 
sišiel s vrchu, kto bol na vrchu; vzal som nôž so 
stola, ktorý bol na stole; vzal balík s kasne, keď 
bol na kasni; kvapká so suda vlaha, ktorá usadila 
sa bola naň ; sňať prsteň s prsta, ktorý bol na prste ; 
vstal so zeme, kto stál na zemi; ženci idú s poľa, 
keď boli na poli ; seno sváža sa s lúk, keď bolo na 
lúkách ; slúžka ide s trávy, s trhu, s hostinky, s mo- 
dlitieb, keď bola na tráve, na trhu, na hostinke, na 
modlitbách; človek prišiel s mlatby, s kosby, so 
slávnosti, s rýb, s poľovačky, keď bol na mlatbe, 
na kosbe, na slávnosti, na rybách, na poľovačke. 
Ďalej : Kto bol na Breznianskom Mýte, ide 
s Breznianskeho Mýta ; kto bol na Zámčoku, ide so 
Zámčoku. Čo sa stalo na Balkáne, to podávame 
v zpráve s Balkánu. Vôbec kladie sa tam pred- 
ložka s, kde zodpovedá predložke na. Príklady : na 
akom stanovisku stojím, s takého posudzujem vec; 
vec posudzuj s tej strany, na ktorej je váha; oka 
s nej nespustil, ktoré na ňu upieral; iď mi s očú, 
poviem tomu, kto mi bol na očiach ; ide s nohy na 
nohu; so dňa na deň; v noci s piatku na sobotu; 
s 15. na 16. mája atď. 

Poznámka. Dla tohoto pravidla a dľa etymológie mali 
by sme písať i tam predložku s m. z, kde ona znamená po- 
čiatok istej doby, ako v týchto príkladoch: s počiatku, s po- 
ludnia, s rána, s polnoci, s jasene, s jari atd. (Srovn. : na po- 
čiatku, na poludnie, na ráno, na polnoc, na jaseň, na jar.) 
Ale zo zvláštnych príčin v takýchto príslovkách zachováva sa 
z a píl: z počiatku, z poludnia, z rána, z polnoci, z jasene, 
z jari atd. 

2. Predložka s (so) s akkuzatívom znamená asi 
(nem. ungefähr, maď. mintegy, kôrúlbeliil.) Píš : Bolo 



29 

nás tam s desať, vypil s liter vína, ostal dlžen s osem 
zlatých atď. Sem prináleží : kto s koho, ten s toho, 
s toľko že neprišiel. 

3. Predložka s (so) s inštrumentálom označuje 
pochop slúčenosti, hromadnosti, spojitosti, súhrnu, 
nem. mit, maď. -val, -vel. Príklady : otec so synom, 
matka so slúžkou prišli, víno s vodou dávali, ze- 
miaky so soľou jedli, suché s mokrým zhorí, jedno 
s druhým predá sa to, utekal i so svojimi vecmi, 
spokojný je so svojím synom atď. Tomuto s (so) 
opakom významu často zodpovedá predložka bez, 
na pr. : otec so synom, matka so slúžkou, zemiaky 
so soľou atď., nie bez syna, bez slúžky, bez soli. 

23. §. II. Predložka z pojí sa s genitívom a vy- 
znamenáva : 

1. Pochop východu, vyberania, vymáhania, vý- 
vodu, nem. aus, maď. -ból, -bôl V takomto prípade 
znamená opak predložky v. Príklady: ide z domu, 
kto bol v dome ; zo školy, kto bol v škole ; zo zeme 
vyviera voda, ktorá náležala sa v zemi; z rieky 
vytiahli hada, ktorý bol v rieke ; vzal knihu z kasne, 
ktorá bola v kasni; kvapká zo suda, čo je v sude 
atď. Alebo : prepustili ho zo služby, z úradu, 
vypovedali ho z krajiny, vyhodili ho zo spoloč- 
nosti atď. 

2. Vydelenie z celku, z počtu: on je zo vše- 
tkých najhodnejší, zo dvoch jedon, z nás dvoch 
jedon, dal mi zo svojho majetku atď. 

3. Pôvod veci alebo osoby : tanier z hliny, pohár 
zo skla, retiazka zo striebra, človek z vysokého rodu, 
pochodí z Košíc, jeho deti pochodia z Čiech atď. 



30 

4. Spôsob, akým sa čo deje, alebo pohnútku, 
z ktorej sa čo deje : z radosti, zo závisti, z milosti, 
z polovice, z púhej dobroty, z dobrej vôle, zo žartu, 
zo srdca mu je Túto, z rozkazu kráľovho, z vyššej 
moci, z naloženia stoličného atď. 

5. Sú i niektoré slovesá, ktoré vyžadujú geni- 
tívu s predložkou z. Takéto sú na pr. tešiť, radovať, 
smiať sa z niečoho ; viniť z niečoho. Také sú meno- 
vite, ktoré majú význam pozbavovací, ako: olúpiť, 
očistiť, oplieť, odrať (z kože ; ale svliecť kožu s člo- 
veka!), obrať, liečiť, spovedať sa a iné. 

Rozdiel medzi predložkou s a z je zrejmý z týchto 
príkladov : prikrývka s vlny (prikrývka, ktorou bola 
vlna prikrytá) a prikrývka z vlny (z vlny robená) ; 
žena šla s trávy, keď bola na tráve, a šla z trávy, 
keď bola v nej. 

24. §. Hl. Predložka vz rozlučiteľnou zpravidla 
nezjavuje sa v slovenčine. 

B) s, z, vz ako slovesné predpony. 

25. §. I. Predložka s (so) ako predpona slovies 
mení význam slovesa vo dvojakom smere dľa toho 
svojho dvojakého významu, ktorý má ako rozluči- 
teľná predložka s genitívom a inštrumentálom. 

Máme tedy slovesá s predponou s (so) dvojakého 
významu : 

1. Slovesá s predponou s (so), ktoré znamenajú 
smer shora nadol alebo vôbec s površia, nem. herab, 
herunter-. maď. le-. Príklady: sostúpil so schodov, 
kto bol na schodoch, vták sletel so stromu, spadnúť, 
svaliť sa so strechy, svážať s poľa. sráňal všetky 



31 

jablká so stromu, veža srútila sa, bol sronený 
(skleslý), soskočiť s voza atď. 

2. Slovesá s predponou s (so), ktoré značia 
pochop shromažďovania, slučovania, spojovania, sú- 
hrnu, nem. zusammen-, maď. ôssze-, k nim zväčša 
možno priložiť „spolu". Príklady: sobrať, složiť, 
svolať, sohnať, smiesiť, sniesť, sklásť, shádzať (spolu) ; 
usniesť, usriecť, ushovoriť, smluviť, shodnúť sa (spolu) ; 
shovárať, snášať, svadiť, srozumieť sa s niekým atď. 

Poznámka. Samo sebou rozumie sa, že slová, ktoré 
pošly od týchto slovies, píšeme tiež s etymologickým s (so) 
m. počutého v obecnej mluve z (zo): svážanie (s poľa), srá- 
ňanie (jabĺk so stromu), srúcanie (múrov); ďalej: smluva, 
shovor, sloh, svada, shoda atď. 

26. §. II. Predložka z (zo) ako predpona slovies 
má perfektívovaciu moc ; ňou totiž stáva sa dej slo- 
vies z nedokonaného dokonaným. Predponu túto 
vždy píš dľa výslovnosti; kde znie ako z, (zo): píš 
z, zo, kde znie ako s, so: píš s, so. Príklady: 

hasiť — zhasiť hrýzť — zhrýzť 

hubiť — zhubiť lomiť — zlomiť 

robiť — zrobiť močiť — zmočiť 

hotoviť — zhotoviť mýliť — zmýliť 

dokonaliť — zdokonaliť odpovedať — zodpovedať 

otročiť — zotročiť obecnieť — zobecnieť 

orať — zorať opakovať — zopakovať 

utekať — zutekať organizovať — zorgani- 
siliť — zosiliť zovať 

slabiť — zoslabiť hriať — zohriať 

užiť — zúžiť vrieť — zovrieť 

hrbiť sa — zhrbiť sa mrieť — zomrieť 



32 



horieť — zhorieť 
hniť — zhniť 
sinieť — zosinieť 
blednúť — zblednúť 
silnieť — zosilnieť 



šedivieť — zošedivieť 
modrieť — zmodrieť 
starieť sa — zostarieť sa 
belieť — zbelieť 
dražieť — zdražieť atď. 



odpovedať — zodpovedať atď. 

27. §. Predpona z pred temnými spoluhláskami 
tak znie, ako s, preto miesto prvých píšme posledne 
spomenuté tvary. Píšme tedy: 



černieť 


— sčernieť 


čariť — sčariť 


čliapkať 


— sčliapkať 


šedivieť — sšedivieť 


sinieť — 


- ssinieť 


kríviť — skriviť 


pôsobiť- 


—spôsobiť (spôsob) 


krotiť — skrotiť 


peňažiť 


— speňažiť 


pustnúť — spustnúť 


kryť - 


skryť 


tíšiť — stíšiť 


krátiť - 


- skrátiť 


pyšnieť — spyšnieť 


krčiť — 


skrčiť 


chrúmať — schrúmať 


plniť — 


splniť 


praviť — spraviť 


pariť — 


spáriť 


tučnieť — stučnieť 


kropiť - 


- skropiť 


kamenieť — skamenieť atď. 



Samo sebou rozumie sa, že i vtedy dFa výslov- 
nosti píšeme, keď niektoré dokonané sloveso, zacho- 
vajúc predložku, význam svoj opäť zmenilo v ne- 
dokonaný. Píšme tedy od skrátiť, skropiť, splniť atď. : 
skrácať, skrápať, spĺňať a podobne. 



28. §. Kí. Predložka vz ako predpona slovies 
naznačuje pohyb alebo činnosť sdola nahor; inokedy 
má len perfektívovaciu moc, ako predpona z (zo). 



33 



V prvom prípade zpravidla píše sa etymologicky, 
v druhom dľa výslovnosti práve tak, ako predpona 

z (zo). 

1. Zpravidla etymologicky píšeme predponu 
vz všade tam, kde ona jasne naznačuje pohyb alebo 
činnosť sdola nahor. Dľa terajšieho rozvoja pravo- 
pisného predponu vz píšeme v týchto častejšie pri- 
chodiacich slovesách: 



vzbudiť 
vzbujnieť 
vzbúriť 
vzdať sa 
vzdelať sa 
vzdychnúť 
vzdialiť sa 
vzduť 
vzhliadnuť 
niekoho) 
vzchytiť sa 



(na 



vzchopiť sa 
vziať 
vzkázať 
vzkypieť 
vzkriesiť 
vzletieť (vzlet) 
vzmáhať sa 
vzmužiť sa 
vzňať sa 
vznášať sa 
vznietiť 



vzniknúť 

vzplanúť 

vzpriamiť sa 

vzpružiť sa 

vzrásť (vzrast) 

vztýčiť 

vztiahnuť ruku 
(na niekoho ; 
vzťah na nie- 
čo). 



Poznámka. Predpona vz, označujúc pohyb alebo 
činnosť sdola nahor, v protive s vyšným pravidlom, 
dľa výslovnosti píše sa teraz v nasledujúcich 
slovesách : 

zdráhať sa m. vzdráhať sa 



zdvihnúť 
z jačať 
ziskriť sa 
zmieniť sa 
zopiať sa 
zoprieť sa 
vstať 



m. 
m. 
m. 
m. 
m. 
m. 
m. 



udvihnúť 
vzjačať 
vziskriť sa 
vzmieniť sa 
vzopiať sa 
vzoprieť sa 
vzstať 



Rukoväť spis. reči slov. 



34 

skričať m. skričať 

spamätať sa m. ^zpamätať sa 

splašiť m. yzplašiť 

spierať sa m. vzpierať sa 

spomínať m. t>zpomínať 

spoliehať m. zzpoliehať sa 

spracovať m. zapracovať a v iných. 

2. Dľa výslovnosti píšeme predponu vz vždycky, 
keď ňou jasno nenaznačuje sa pohyb alebo činnosť 
sdola nahor. 

Zopakované pravidlá o predponách s, z, vz. 

29. §. Pre jasnosť a priehľadnosť zopätúvajú a 
doplňujú sa pravidlá o slovesných predponách s, z, 
vz spôsobom nasledujúcim : 

I. 1) Ak chceš označiť smer shora nadol, po- 
čínaj sloveso predponou s, tedy : shodil mu klobúk 
s hlavy, vták sletel so stromu atď. 

2) Ak chceš označiť pochop shromažďovania, 
slucovania a spolupatričnosti, počínaj sloveso pred- 
ponou s, tedy : složili sa na víno, vtáky slietly sa 
dovedna atď. 

3) Ak chceš označiť pohyb alebo činnosť sdola 
nahor, počínaj sloveso predponou vz, tedy : vzkriesiť, 
uzbúriť, vzpriamiť sa atď. Výnimky viď v 28. §-e, 
1., Poznámka. 

II. Ak nechceš vplývať na smysel slovesa, iba 
jeho dej chceš perfektívovať, t. j. chceš zo slovesa 
nedokonaného sloveso dokonané utvoriť, tak počínaj 
sloveso dľa výslovnosti, píš : krotiť — skrotiť, plniť 

— splniť, černieť — sčernieť, hasiť — zhasiť, robiť 

— zrobiť atď., viď príklady v 26. a 27. §-e. 



35 

Rozvoj pravopisný ustálil nasledujúce výnimky 
zpod tohoto pravidla. Píše sa : 

skaziť (m. skaziť; zkaza), 

ztratiť (m. stratiť; ztrata), 

zkúšať (m. skúšať, prúfen, vizsgálni), 

sblížiť sa (m. ublížiť sa), 

soznať niečo (m. poznať niečo), 

shovieť (m. zhovieť; shovievavý), 

sľutovať sa, 

smeriť (m. zmeriť; smer, smerovať), 

smilovanie, 

smyslieť (m. zmyslieť; smysel, smýšľať), 

sveriť komu čo, 

svodiť (m. zvodiť; svodca, svádzať), 

sriadiť (m. zriadiť). 

DFa výslovnosti počíname perfektívovacie slo- 
vesá i vtedy, keby sa hláskoslovné zmenené dvojako 
vyslovovaly, nakoľko tým nepovstáva dvqjsmysel. 
Píš tedy : zosinieť, zošedivieť, zošalieť, zopierať sa, 
zotmiť sa a zároveň i : ssinieť, sšedivieť, sšalieť, 
spierať sa, stmiť sa atď. 

III. Niektoré rovnako vyslovované slová jedine 
pravopisom rozlišujú svoj význam. Takéto sú : 

zbeh (Flúchtling, szôke- sbeh (Zusammenlauf, 

vény) ôsszefutás), 

zbíjať (rauben, rabolni) sbíjať (zusammenschla- 

gen, ôsszeútni), 
znášať (krivdy, útržky) snášať (sa s niekým; niečo 

dohromady alebo shora 
nadol), 
zrezať (sečku, dej doko- srezať (prútik so stromu, 

naný) otlak s nohy), 

zriecť sa (niečoho) sriecť sa (s niekým o nie- 

čo), 

3* 



36 

zpytovať (forschen, ku- spytovať sa (fragen, kér- 

tatni) dezni), 

zpráva (Nachricht, jeleň- správa (Verwaltung, igaz- 

tés) gatás), 

zúžiť (verengen, megszíí- súžiť (plagen, gyôtôrni), 

kiteni) 

vzrastať (žito vzrastá, clo- srastať(ranasrastá, strom- 

vek yzrastá) ky spolu srástly), 

vztiahnuť (ruku na koho) stiahnuť (opasok), 

vzpínat sa (kôň sa uzpína) spínať sa (spína sa, aby 

bola tenká). 

Poznámka. Významom lišia sa i slovesá : uzchodiť-uzísť 
(slnko, žito vzchodí, vzíde) a schodiť-sísť sa (spolu), a tohto 
nemali by sme s očú spúšťať aspoň v knihách literárne cen- 
ných. Odúčajme sa písať v prvom prípade dFa výslovnosti : 
schodiť, zísť, žito schodí, zíde. 

Kmene zvláštnej pozornosti hodné. 

30. §. České základy slovenského pravopisu a 
čiastočne i naša výslovnosť zapríčinily, že sa nie- 
ktoré kmene bez prestania nemiestnou formou javia 
v prijatom spisovnom jazyku. Dávaj pozor na toto : 

1) Základné číslovky sa píšu etymologicky takto : 
jedonásf, dvanásŕ, trinásf atď., a nie jedonác, dvanác, 
trinác, ani nie: jedonácť, dvanácť, trinácť atď. Píše 
sa ďalej : dvadsať, tridsať, štyridsať, päŕdesiat, šesť- 
desiat, deväťdesiat, a nie: dvacať, tricať, štyricať, 
pädesiat, šesdesiat, devädesiat, ani nie dvadcať, 
tridcať, štyridcať, — desia/ v číslovkách od päťdesiat 
do deväťdesiat je tvrdo zakončené, nepíš tedy: päť- 
desiat atp. 

2) U prídavných dávaj prednosť slovám, ktoré 
sú tvorené príponou -teľný, proti tým, ktoré sú tvo- 
rené nemotornou príponou -tedlný, -tedelný. Píš 



37 

tedy : viditeľný, nepremožiteľný, zreteľný atp., a nie : 
viditedlný, nepremožitedlný, zretedlný, ani nie: vi- 
ditedelný, nepremožitedelný, zretedelný. 
3) Píš: 

azda (m. aida) 

6ez (m. brez) 

bozk, bozkať (m. bosk, boskať, bos'kať) 

cŕnosť (m. cnosť) 

ďaleký (m. deľaký) 

krk (m. grg) 

mestský (m. mesŕký) 

modliŕba (m. modliďba) 

návštevenka (m. navštz'venka) 

odvtedy (m. odkedy) 

panenský (m. pa/?/zenský) 

pomsta (m. pomstya) 

ponevác (m. ponevátfz) 

pošta (m. pocta) 

pretfsa (m. preca, prerfca) 

prez (m. preš) 

sc/zovať (= popratať; m. skovať) 

s/tvieť sa, skvelý (m. s/kvieť sa, sŕkvelý) 

skvostný (m. s/kvostný) 

speňažiť (m. speňaimť) 

šťastze (m. štestza) 

týždeň, týždňa, týždňom atď. (m. týrfeň, týdňa, 

týdňom) 
učzl/šte (m. učelzste) 
umiesŕiť (m. umieszVziť) 
väcsmi (m. väŕsmi, väcmi) 

vezmem, vezmeš atď. (m. vez/zem, vez/zeš atď.) 
vzácny (m. vzácŕny) 
zákonný (ale: záko/zitý!) 
zamestnať (m. zamestnať) 
zväcsa (m. zväŕsa, zväca) 
zzjlášte (m. yzlášte, zlášte) 
železo (m. železo) 



38 

žlŕnúť (m. žl/múť) 
zmúriť (m. dimúriť). 

4) Rozoznávaj : viesť (fuhren, vezetni), čo po- 
chodí od vodím, a viezť (fahren, kocsizni), čo po- 
chodí od vozím. 

5) Nepíš české formy : odpustenie, krstenie, 
zkús r enosť, zkúsený, ztracený, zarmúcený, osvzcený, 
unesený atp., ale píš našské : odpustenie, krstenie 
(= krst), zkúsenosť, zkúsený, ztratený, zarmútený, 
osv/etený, unesený. 

6) Zachovávaj vša-, vše- v složeninách: všade, 
ysetko, všakovak, ysíelijaký, ysepleta, ysetečný atď. 

7) V slovesách vždy píš : milovať, kupovať, ľu- 
tovať, kovai, varoyať, maľovať, darovať, ukrižovať, 
obťažovať atď., a nepíš dľa nesprávnej výslovnosti: 
milwuať, kup«i>ať, ľutuuať atp. 

8) Slová, tvorené príponou -ok, ako: parobok, 
ostarok, podolok, utorok, pondelok, štvrtok, počia- 
tok, sviatok atp., nepíš západno-slovenskou príponou 
-ek. Nepíš tedy : parobek, ostarek, podolek, uterek, 
pondelek, štvrtek, počiatek, sviatek até vychodia na 
hrdelnú spoluhlásku k, ch, prijímajú -i (m. -y), prí- 
slušne zmäkčujúc patričnú hrdelnicu, tedy : s našimi 
žiacz, s tými zbojnícz, s našimi paholcz, s vystroje- 
nými hajdús/, s valasz, s nábožnými mnísi atď., a 
této formy spisovný jazyk pripúšťa. Ktoré vychodia 
na -a, -o, prijímajú len dlhšiu príponu -ami. Nepíš 
tedy: so sude/, so sluhz/, ale: so sudcami, so slu- 
hami. Samo sebou sa rozumie, že sú aj inštrumen- 
tále na -z prípustné v takých slovách, ktoré vedľa 
foriem na -ca majú i formy s -ec, na pr. so za- 
stane/, s ochrane/, s dobrodincz atp. od nominatívov : 
zastanec, ochranec, dobrodinec. Prípona -a/?zz pri 
slovách vychodiacich na -a, -o nesmie sa krátiť 
v -mi. Nepíš tedy : so sluh/zzz, ale vždy : so sluhami. 

61. §. O pádoch súborne vyzdvihnúť treba toto: 
Slová, ktoré majú vo svojej poslednej slabike tak- 
rečenú pohyblivú samohlásku (e alebo o), vyhadzujú 
túto vo všetkých pádoch, tedy: chlapca, chlapcovi, 
chlapcom atď. od chlapec; klepca, klepcu, klepcom 
atď. od klepec; otca, otcovi, otcom atď. od otec; 
dudka, dudku, dudkom atď. od dudok; škovránka, 
škovránku, škovránkom atď. od škovránok; kotla, 
kotlu, kotlom atď. od kotol ; ohňa, ohňu, ohňom atď. 
od oheň atď. Kedy sa to stáva, na to niet zákonov, 
každý sa drž živého jazyka, a kde živý jazyk ďľa 
jednotlivých podrečí stredno-slovenských dopúšťa 
formu dvojakú, totiž i bez pohyblivej samohlásky 
i s ňou, tam sú obidve formy dovolené, až pokiaľ 



51 

časom niektoré stredno-slovenské podrečie, svojou 
väčšou vážnosťou nad ostatnými podrečiami, ne- 
nadobudne vrchu. Priezviská treba skloňovať tak, 
ako ich rodina sama skloňuje. Treba písať: „Bie- 
leka", „Bielekovi" atď., keď patričné meno v rodine 
tak skloňujú, a „Bielka", „Bielkovi", keď patričné 
meno v rodine takto skloňujú. 

Z nárečia a pravopisu. 

62. §. 1. Na prípony množného nominatívu -ia, 
-ovia treba dať zvlášte pozor. Nesmieme písať na- 
miesto nich : -iá, -oviá, alebo -ové. Nepíš tedy : 
brat/á, priateha, rodič/á, zaťovia, duchovia, gazdovia, 
ani nepíš : zaťoye, duchoťé, gazdové atp. 

2. Príponou množného genitívu je -ov : bol som 
u kráľoy, pánov, videl chlapcom, mužoy, levoi> atď. 
Keďže sa táto prípona v rozličných krajoch sloven- 
ských rozličným spôsobom vyslovuje, ba miestami 
i druhou príponou (-och) nahradzuje, preto zvláštny 
pozor dávaj na ňu. 

Stredný Slovák má dbať, aby písal : Dostal som 
to : od pánou, od Židov, od chlapcom, od mužov, od 
levov, od sluhom, od sudcom, od kráľot> atď. atď., a 
nie dostal som to : od pánou, od Zido«, od chlapcozž, 
od mužoiz, od levoiž, od sluhou, od sudcow, od 
kráľoťz atp. 

Západný Slovák nech nepíše:. Dostal som to: 
od pánov, TAdóv, chlapcom, muždu, levov, sluhdy, 
sudcdy, kráFoy atp. 

Severný Slovák nech nepíše : Dostal som to : od 
pánúov, Zidúov, chlapcuotf, mužúov, levúov, sluhuoy, 

4* 



52 

sudcäoľ, kráYúov, ani nie : od pánvov, od TAdvov, 
chlapcyou, muzvov, sluhvov, sudcvov, kráľvov atp. 

Východný Slovák nech nepíše: Dostal som to: 
od pánuv, Ziduv, chlapcuu, muzuv, \evuv, kľáluv, 
ani nie: od pánoch, Židoch, chlapcoch, mužoch, 
\evoch, kráľoch atp. 

3. Prípony inštrumentálu -mi, -y a -í sú vždy 
krátke, nepíš tedy ani dubmi', ani s našimi mlyn/ý, 
ani s našimi paholcz'. 

4. „y" píše sa namiesto vyslovovaného „ŕ 

v kratšej prípone množ. inštrumentálu po tvrdých 
spoluhláskach b, d, f, l, m, n, p, r, s, t, v, z, na pr. 
s tými Sváb/y, ovad/y, paragrafy, kotl/y, pokrm/y, po- 
haní/, stíp/y, kartár/y, mamľasz/, kvet/y, válovy, vozy 
atď. popri inštrumentáloch so širšou príponou : s tými 
Šváb/m, ovadm/, paragraf/7?/, kotla//?/, pokrmami, 
pohan/??/, stĺp//?/, kartár//?/, mamľas//?/, kvet//?/, vá- 
ľov/7?/, vozmi. Slová zakončené hrdelnicou ch, k, 
priberajúc kratšiu príponu inštrumentálovú, odchylne 
od češtiny prijímajú mäkkú príponu -/, mäkčiac 
hrdelnicu, tedy: s hajdús/, s mnís/, s kozác/, s ta- 
kými politic? atď. popri inštrumentáloch so širšou 
príponou : s hajdúch/7?/, s mních//?/, s kozák//?/, s ta- 
kými politik/7?/; 

v mn. nora., vok. a akk. neživotných a neosob- 
ných zvieracích mien tvrdo zakončených ; stály tam : 
strom/y, domy, plot/y, had/y, jastrab// atď., ako je to 
vyložené v §§-och 53 — 58. 



53 



Skloňovanie ženských. 



63. §. 


Vzor „ryba". 






Jednotné číslo: 


Množné číslo 


Nom. 


ryba 


ryb-y 


Vok. 


ryb-o 


ryb-y 


Akk. 


ryb-u 


ryb-y 


Gen. 


ryb-y 


rýb 


Dat. 


ry b- e 


ryb-ám 


Lok. 


ryb-e 


ryb-ách 


Inštr. 


ryb-ou 


ryb-ami. 


64. §. 


Vzor „ulica". 




Nom. 


ulica 


ulic-e 


Vok. 


ulic-o 


ulic-e 


Akk. 


ulic-u 


ulic-e 


Gen. 


ulic-e 


ulíc 


Dat. 


ulic-i 


ulic-iam 


Lok. 


ulic-i 


ulic-iach 


Inštr. 


ulic-ou 


ulic-ami. 


65. §. 


Vzor „dlaň". 




Nom. 


dlaň 


dlan-e 


Vok. 


dlaň 


dlan-e 


Akk. 


dlaň 


dlan-e 


Gen. 


dlan-e 


dlan-í 


Dat. 


dlan-i 


dlan-iam 


Lok. 


dlan-i 


dlan-iach 


Inštr. 


dlaň-ou 


dlaň-ami. 






54 



66. §. 


Vzor „kosť". 






Jednotné číslo: 


Množné číslo 


Nom. 


kosť 


kost-i 


Vok. 


kosť 


kost-i 


Akk. 


kosť 


kost-i 


Gen. 


kost-i 


kost-í 


Dat. 


kost-i 


kost-iam 


Lok. 


kost-i 


kost-iach 


Inštr. 


kosť-ou 


kosť-ami. 



67. §. Podľa „ryba u skloňujú sa : 

1. všetky ženské mená na -a, majúce pred 
týmto -a tvrdú spoluhlásku, ako: zápla/a, roboŕa, 
záhrar/a, porada, ru£a, An/?a, Pau/a, cho^a, sla/?za, 
komora, stvora, potvora, zástava, kosa, rosa, koza, 
hľúza atď. atď. ; 

2. všetky ženské mená na -a, ktoré majú pred 
týmto -a tvrdú samohlásku, ako cudzie: idea, kon- 
grwa, Padwa atp. ; 

3. všetky pomnožné mená ženského rodu na -y : 
hodiny, menoviny, suchoty, prvotiny, prázdniny, 
pletky, pletichy, piliny, otruby, osýpky, máry, 
nozdry, obrvy, vážky, útroby, šediny atď., ktoré 
od podobnej íormy pomnožných slov mužského po- 
hlavia rozoznáš tak, keď si domyslíš od nich jed- 
notné číslo. Domyslené jednotné číslo pri ženských 
je ženského rodu, pri mužských mužského rodu ; 
viď 2) bod 37. §-u. 

68. §. Podľa „ulica" skloňujú sa: 

1. všetky ženské mená na -a, ktoré pred týmto 
-a majú mäkkú spoluhlásku, ako udica, pláca, štica, 



55 

opica, mihalnica, duša, kusa, kaša, fľaša, hrob/'a, 
drumb/'a, papiďa, chví/'a, kofa, rohoia, mreia, stráfa, 
hrádza, mhádza, medza, hrdza, šmik/ía, staj/za, ja- 
ský/m, stud/ía, Kaloca, hrča, papuca, vlaca atď. ; 

2. všetky ženské mená na -a, ktoré majú pred 
týmto -a mäkkú samohlásku, ako: Sláv/a, bibl/a, 
Anglz'a, burgund/a, ľal/a, pivon/a atď.; 

3. všetky pomnožné slová ženského rodu na 
-e, ako: ziabre, dvere, jasle, husle, hrable, kliešte, 
konope, pomyje, sane atď., miestopisné na -ice, 
-ovce: Košice, Cachtice, Bojnice, Bánovce, Ruski- 
novce, Bátovce atď. 

69. §. Podľa „dlaň" skloňujú sa: 

1. vy chodiace na -ň všetky: dlaň, daň, sieň, 
lien, zbraň, kázeň, bázeň, vášeň, pieseň, povodeň, 
priazeň, bielizeň, pieseň, jaseň, jabloň, Viedeň atď. ; 

2. vy chodiace na -/ všetky : obyčaj, obličaj, 
šľapaj, koľaj, lišaj, kropaj, nádej, zbroj atď.; 

3. všetky na -c (okrem : reč, seč, žič, tlč) : obruč, 
klokoč, pavlač, chatrč, bedač, žobrač, sedľač, chrobač, 
Slovač, črvotoč, črvoč, tlač atď.; 

4. všetky s príponou -ež : krádež, mládež, lúpež 
atď. ; 

5. této : obec, pec, zem, krm (toto posledné 
užíva sa radšej v mužskom rode dľa sklonenia muž- 
ského). 

70. §. Podľa „kosť" sa skloňujú: 

1. všetky na -ť, -sť, -šť: kosť, milosť, radosť, 
bolesť, povesť, časť, česť (cti), čeľusť, plsť, trsť, tresť, 
hrsť, prsť, lesť (ľsti), vlasť, päsť, smeť, smrť, chuť. 



56 

niť, rukoväť, labuť, obeť, pečať, plť, prť (pirť), štvrť, 
sieť, hať, inovať, pľušť, húšť, púšť, Pešť atď.; 

2. všetky na -ď, -dz : loď, hruď, meď, spoveď 
piaď, mokraď, čeľaď, háveď, zeď (zdi), n osadz, roz- 
sadz atď. ; 

3. všetky na -v, -p: krv, obuv, okov. cirkev 
(m. českých: korúhev, rakev, mrkev, obrv, húžev 
užíva sa viac : korúhva, rakva, mrkva, obrva, húžva, 
ktoré sa skloňujú podľa vzoru „ryba"); step, otep 
(„otep" je i muž. rodu a vtedy sa skloňuje dľa 
„dvor") atď.; 

4. všetky na -r: tvár, jar, mater atď. (m. če- 
ských : zver, sbéŕ užíva sa : zverina, sberba, ktoré 
patria pod vzor „ryba"); 

5. všetky na -c, -s, -z (s výnimkou : obec, pec) : 
noc, moc, nemoc, vec, hus, os, ves (vsi), smes, Rus, 
haluz, reťaz atď.; 

6. z vychodiacich na -c: reč, seč, žič, tlč; 

7. z vychodiacich na -š: myš, voš, rozkoš, peleš 
atď.; 

8. z vychodiacich na -ž všetky (okrem na prí- 
ponu -ež) : raz, lož (lži), kolomaž, prietrž atď. Za 
kaluž, stráž, podnož užíva sa: kaluža, stráža, pod- 
noža, ktoré sa skloňujú podľa „ulica" ; 

9. z vychodiacich na -ľ: soľ, myseľ. 

Poznámky o pádoch. 

71. §. O množnom nom., vok. a akk. : 
1. Slová: zora, žiara, večera a konopa v týchto 
pádoch neskloňujú sa dľa „ryba", lebo sa v dávnom 
čase mäkko vyslovovaly pred -a, asi takto: zor'a, 



57 

žiar'a, večer'a, konop'a. Z tej dávnej doby zostaly 
im ešte této pády dľa vzoru „ulica", tedy: zore, 
žiare, večere, konope. 

2. Niektoré slová, náležité pod „kosť", majú 
této pády dľa „dlaň". Tak menovite: pFušte, húšte, 
púšte. Iné zase kolíšu sa, tvoriac této pády i dFa 
„kosť", i dTa „dlaň", na pr. pltz i plte, štvrtz i štvrte. 
V takýchto prípadoch a tam, kde pokynutia ne- 
stačia, píš dFa vlastného nárečia. 

3. Veľká čiastka tých slov, ktoré skloňujú sa 
dla „kosť", nemá množného čísla. Také sú: meď, 
spoveď, čeľaď, háveď, mosadz, krv, obuv, žič, tlč, 
kolomaž a iné. 

O množnom genitíve. 

72. §. Slová, ktoré sa končia samohláskou, zpra- 
vidla nedostávajú prípony, ako. ryba-rýb, striga- 
stríg, podlaha - podláh, stopa -stôp, motyka - motýk, 
ulica-ulíc, udica-udíc, pláca-plác, vlače-vláč, papuča- 
papúč, koža-kôž, rohoža-rohôž, mreža-mriež, mládza- 
mládz, hrdza-hŕdz, sadza-sádz, studňa-studieň, bo- 
hyňa-bohýň, jaskyňa-jaskýň, papuľa-papúľ, husle- 
husieľ, košeľa-košieľ. Z príkladov vidieť, že sa po- 
sledná slabika vždy predĺži. Pri takomto tvorení 
množného genitívu často povstávajú na konci slova, 
zbaveného svojej záslovnej samohlásky -a, také 
spoluhláskové gruppy, ktoré je ťažko alebo nepo- 
hodlno vysloviť. 

Pre obFahčenie výslovnosti vsúva reč do spolu- 
hláskových grúpp, ktoré sú ťažko vysloviteľné, 
samohlásky: a, o, e, a to následkom dĺženia kon- 



58 

covej slabiky v predĺženej ich podobe: á, ô, ie. 
Vsúva sa vždy pred poslednú spoluhlásku. 

73. §. Vsuvku á dostávajú slová v predposlednej 
slabike alebo vo všetkých slabikách krátke, u kto- 
rých po odhodení záslovného -a javí sa na konci: 

1. plynná spoluhláska (1, r; najbežnejšie gruppy: 
dl, ti, ml, si, dr, tr), tedy: vidly-vidál, metla-metál, 
perla -perál, handra -handár, sestra -sestár, lojtra- 
lojtár, kmotra-kmotár atď. ; 

2. gruppa tk, vk: zlatka-zlaták, šatka -šaták, 
kytka-kyták, pletka-pleták, latka laták, stovka-stovák, 
zlatovka-zlatovák, slivka-slivák atď. 

Ale kde spisovný jazyk osvojil si v takých prí- 
padoch inú vsuvku, tam sa ona ponecháva: hra- 
hier, Židovka - Židovôk, lopatka -lopatôk, príslovka- 
príslov/ek atď. 

74. §. Vsuvku ô dostávajú slová v predposlednej 
slabike alebo vo všetkých slabikách krátke, v kto- 
rých po odhodení záslovného -a javí sa na konci 
gruppa: bk, pk, dk, Ik, rk, nk, mk, sk: žabka žabôk, 
babka -babôk, labka -labôk, kôpka -kopôk, čipka- 
čipôk, štipka-štipôk, hrudka-hrudôk, záhradka -zá- 
hradôk, kobylka-kobylôk, habarka-habarôk, marka- 
marôk, birka-birôk, uhorka - uhorôk, sinka -sinôk, 
jamka-jamôk, miska-misôk atď., ale kde si spisovný 
jazyk v týchto prípadoch osvojil už inú vsuvku, tá 
sa ponecháva: daska-dasák-dasiek atď. 

75. §. Vsuvku ie dostávajú slová v predposlednej 
slabike alebo vo všetkých slabikách krátke, u kto- 
rých po odhodení záslovného -a javí sa na konci : 



59 

1. spoluhlásko vá gruppa ck, šk, žk: panička- 
paničiek, palička - paličiek, hrčka - hrčiek, vareška- 
varešiek, muška - mušiek, kožka - kožiek, chyžka- 
chyžiek atď. ; 

2. spoluhláskové gruppy, v ktorých je retná 
spoluhláska na konci. Najobvyklejšie gruppy sú: 
db, tb, rb, sb, zb, žb, vb : hradby-hradieb, hudba- 
hudieb, svadba-svadieb, modlitba-modlitieb, borba- 
borieb, torba - torieb, farba-farieb, spisba - spisieb, 
kresba - kresieb, prosba - prosieb, hrozba - hrozieb, 
väzba - väzieb, izba -izieb, dražba - dražieb, stavba- 
stavieb atď.; 

3. do prípony miestopisných názvov na -ovce 
vsúva sa ie : Bánovce-Bánoviec, Bátovce-Bátoviec, 
Mošovce-Mošoviec atď. 



76. §. Pri slovách, ktoré sú dlhé v predposlednej 
slabike, vsúva sa zpravidla samohláska o: čiapka- 
čiapok, briadka-briadok, hriadka-hriadok, priadky- 
priadok, zátka - zátok, námietka - námietok, opálka- 
opálok, sánky-sánok, tŕnky-tŕnok, murárka-murárok, 
zámka-zámok, húska-húsok, klbáska-klbások, hláska- 
hlások, práčka-práčok, mláčka-mláčok, slúžka-slúžok, 
ukážka-ukážok, mokriaďka-mokriaďok, túžba-túžob, 
kliatba-kliatob atď. 

Po j vždy sa vsúva o : fajok, spojok, hájok atď. 

Kde si spisovný jazyk v množ. gen. už osvojil 
inú formu, na pr. húžva-húžev, tam sa mu ona po- 
necháva. Podobne ponecháva sa spisovnému jazyku 
vsuvka e pri gruppách spoluhlásko vých, ktoré majú 
plynné /, r na konci : prádel, žriedd atp. 












60 



77. §. Zpod pravidla, že slová ženského rodu, 
končiace sa samohláskou, nedostávajú prípony, máme 
nasledujúce výnimky. Pri vzore „ryba" slovo tma 
a pastva má množ. genitív s príponou í: tmí, pastvf. 
Pri vzore „uiica", vynímajúc slová, ktoré majú pred 
-a spoluhlásku c, všetky slová javia sa popri vyš- 
ných bezpríponových formách i s príponou -f. Tedy 
vždycky : ulíc, širíc, mihalníc, motolíc, zrác, prác, 

- 

udíc, štíc, onúc atď., ale popri takýchto mn. geni- 
tívoch : hrádz, mládz, hŕdz, sádz, studieň, jaskýň, 
bohýň, svätýň, papúľ, husieľ, košieľ, vláč, papúč, 
kúš, káš, fliaš, rohož, kôž, rúž atď. bežné sú i ta- 
kéto množné genitívy : hrádzí, mládzi (čo sa tyče 
dvoch dlhých slabík po sebe, viď: b) v treťom od- 
stavci 11. §-u), hrdzí, sadzí, studní, jaskyni, bohyni, 
svätyni, papuli, huslí, košeli, vlačí, papučí, kusí, 
kaší, fľaši, rohoží, koží, ruží atď. Niektoré sú vôbec 
radšej s príponou, ako : duší, maši, kuFaší, ochodzí, 
medzí, gundží, ruží, stráží, dieží, podojní, stajní atď., 
a niektoré, v menšom počte, javia sa výlučne jednou 
formou. Takéto sú, vynímajúc spomenuté už všetky 
na -ca, ktoré mn. genitív tvoria bez prípony, hroblí 
(nikdy : hrobieF), chvíF (nikdy : chvíli), a ešte nie- 
koľko iných. 

78. §. Slová ženského rodu, ktoré sú zakon- 
čené spoluhláskou (dlaň, kosť) alebo príponou -ia 
(biblia), dostávajú v množnom genitíve príponu -í, 
na pr.: dlanz', kostz, bibliz', ľalii. Nepíš tedy: bibliy, 
Páli/ atp. Po / sú oprávnené krátke prípony: ná- 
dejam - nádejach, stajam - stajac/z, a to na základe 
12. §-u. 



61 

79. §. O množ. dat. a lok. Prípony -ám, -ách 
(po mäkkých -iam, -iach) sú zpravidla dlhé. Po- 
vieme a píšeme: rybám, ruká/72, uliciam, ovciam 
atp., ale keď ich pridávame ku takým slovám, ktoré 
v nominatíve vyslovené dlhé sú na predchodiace] 
slabike, ako: lúka, vŕba, mládza, práca atp., skrá- 
time rečené prípony a povieme i píšeme : lúka/72, 
vŕbam, mládzam, práca/77 atp. ; príčiny toho viď 
v 11. §-e. Prípony -ám, -ách rozkladajú sa v -iam, 
-iach po c, č, š, z, ď, dz, dž, ť, ľ, ň: uliciam, na 
policiach, vlač/a/77, v papuč/ac/z, dušiam, o mamu- 
siach, kožiam, na vežiach, spoved/am, medziam, 
v gundžiach, o kostiach, hrobliam, na hrabl/ac/i, 
dlaniam, jaskyn/ac/z atď. Naproti tomu po „ŕ slov, 
vychodiacich na „ia", zostávajú prípony nerozložené, 
tedy: biblia'///, ľaliám atp. 

80. §. O množ. inštrumentáli. Prípona -a/m 
smie sa prikrátiť v -mi pri vzoroch „dlaň" a „kosť% 
tedy popri : dlaňa/7zz, kosíami, materami, nocami 
atď. aj : dlaň/77/, kosími, mater/77/, noc/77/. 

Z nárečia a pravopisu. 

81. §. V jednotnom datíve a lokáli pri vzore 
„ryba" také slová, ktorých skloňovací kmeň vy- 
chodí na hrdelnicu, v nárečiach kde-tu prijímajú 
príponu e, hrdelnicu príslušne zmäkčujúc, tedy vy- 
slovujú takto : podaj piť matce, dcérce, Katce, počul 
som to v poviedce, v rozprávce atp. 

Pred príponou datívu a lokálu e zmäkčuje sa 
miestami aj spoluhláska d, t, a to v dz, c: v zá- 



62 

hrádze, v roboce, na zaplače, v hromade, daj pokoj 
tej roboce, záhradke, lopace, hromadze atď. 

Spisovný jazyk v takýchto prípadoch neroz- 
lišuje, vyslovuj a píš tedy : podaj piť mat£e, dcérÄe, 
Kat/?e; počul som to v poviedÄc, v rozprávke; v zá- 
hrade, v roboŕe, na záplaŕe, v hromade; daj pokoj 
tej roboŕe, záhrade, lopaŕe, hromade atď. 

82. §. Príponou jednotného inštrumentálu je -ou, 
pričom poznamenať sluší: 

Západní Slováci za túto príponu užívajú vždy 
-ú a východní krátke -u, čo sa protiví grammatike. 
Nepíšte tedy: s ženu, s paňú, s kosťú, s dlaiuz, 
s rybíž, s valašku, s paliczž, s pomocú atď., ani nie : 
s ženu, s paňu, s kosťu, s dlaňu, s rybu, s valašku, 
s palicu, s pomocu atď., — ale vždycky podFa pra- 
vidla gramrnatického píšte : s ženou, s paňou, s ko- 
sťou, s dlaňou, s rybou, s valaškou, s palicou, s po- 
mocou atď. 

Pre Stredoslovákov treba pripomenúť, že táto 
prípona píše sa vždy dľa ich výslovnosti, nesvo- 
bodno ju tedy smiešať s príponou množ. genitívu 
pri mužskom skloňovaní -ov, ktorá sa vyslovuje 
v strednej slovenčine tiež ako ou (videl som chla- 
pou), ale píše podobou -ov (videl som chlapou). 
Pripomeň si : 

Na otázku: koho? čoho? píše sa -ov: chlapom, 
kameňoy, valachom, psov, kyjoy,, mužov atď.; kdežto 
na otázku : kým ? čím ? s kým ? s čím ? píše sa 
-ou : motykou, vodou, riekou, rukou, s kožou, s put- 
ňou, s kuchárkou, s paňou atď. 



63 

83. §. Vo východnom nárečí a v časti aj na 
Západe za nominatívné mäkké ť vyslovuje sa c, 
t. j. namiesto: kosŕ, radosť, trs/', srsť, lísŕa, jahňafa 
atď. vyslovuje sa kose, radosc, trse, srse, b'sca, ja- 
hňaca atp., inde zase, v druhej časti Západu, vy- 
slovuje sa to ť tvrdo : kost, radost, trst, srst, lista, 
jahňatá (v jednotn.) atp., a obidve neústrojné hlásky, 
tam c, tu tvrdé t, podržujú sa vo všetkých pádoch 
skloňovania. Tým Slovákom, ktorí vyslovujú „kose' 4 , 
dáva sa toto pravidlo : Všetky slová ženského rodu, 
vy chodiace na sc, šč v nárečí, skloňujú sa dla kosť, 
pričom za spoluhlásky -sc, -šč píšeme -sť, -šť. Nepíš 
tedy : radosc-radosci, mladosc-mladosci, pochabosc- 
pochabosci, húsc-húsci, púsc-púsci atp., ale mladosť- 
mladosti, radosť-radosti, pochabosť-pochabosti, húšť- 
húšti, púšť-púšti atp. Za slová : nie, srnec, smrc, 
chuc, pečac, plc, štvrc, ktoré sa tiež skloňujú podFa 
kosť, píš tiež : niť, smeť, smrť, chuť, pečať, plť, štvrť. 
Tým Slovákom, ktorí vyslovujú kost, pripomína sa, 
že mäkké ť vypísať treba v jednotnom nominatíve, 
tedy : tá kosť, smrŕ', niť atp., a v obidvoch inštru- 
mentáloch, tedy na otázku : s kým ? s čím ? s ko- 
sfou, smrfou, niŕbu, s vlas/'ou, s chufou, s kosfami, 
s nifami atp. 

84. §. Kde sa píše „y a ? V skloňovaní slov žen- 
ského rodu „y" máme iba v príponách vzoru „ryba". 
Tedy pravidlo: 

1. „y" nikdy nepíšeme v skloňovaní ženských 
slov, ktoré sa končia spoluhláskou, ako : dlaň, kosť, 
cirkev, haluz, reťaz, krv atď. ; nepíš tedy : dlany, 
kosty, cirkvy, krvy atď.; 



64 

2. „y a nikdy nepíšeme v skloňovaní ženských 
slov, ktoré majú mäkkú spoluhlásku pred nomina- 
tívovým -a, ako : ulica, palica, stajňa, hrobľa, koža 
atď. ; nepíš tedy : ulicy, palicy, stajny, hrobly, kozy 
atp. ; naproti tomu 

3. „y" píšeme {vždy za vyslovované „i u ) v prí- 
ponách ženských slov pred nominatívnou koncovkou 
-a tvrdo zakončených, tedy pri takýchto slovách : 
hlava, ruka, noha, rieka, čiapka, mátoha, rada, izba, 
hrada, záplata atď. Tedy píš : od hlavy, od ruky, 
od nohz/, ukáž nohy, ukáž rukí/, podaj zaplatí/, to 
sú zahradí/, to sú ohra bkí/, daj mi polievkí/ atď. 

Poznámka. Pre pohronskú dolinu a Novohrad osobité 
dokladá sa ešte toto : Vy po hrdelných (g, h, ch, k) v množ- 
nom nom., vok. a akk. nevyslovujete /, ale e, na pr. videl som 
hruške, haluške, trnke, nohe, mátohe, strige, streche, soche 
atp., — vy tedy za toto neústrojné e vždy píšte tiež „y tt takto : 
videl som : hrušky, halušky, trnky, nohy, mátohy, strigy, 
strechy, sochy. — A naopak: Vy po tých istých hrdelných 
v jednotnom datíve a lokáli vyslovujete chybne / miesto e 
takto: podal sa k hrušk/, halušk/, trak/, noh/, mátoh/, strig/, 
strech/, sôch/, alebo vravel mi o tej hrušk/, halušk/, trak/, 
noh/, mátoh/, strig/, strech/, sôch/ atd. Namiesto toho treba vám 
vyslovovať a písať: podal sa k hruške, haluške, trnke, nohe, 
mátohe, strige, streche, soche, alebo vravel mi o tej hruške, 
haluške, trnke, nohe, mátohe, strige, streche, soche atp. 





Skloňovanie 


stredných. 


85. 


§. Vzor „delo". 






Jednotné číslo : 


Množné číslo : 


. V. 


A. delo 


del-á 




Gen. del-a 


diel 




Dat. del-u 


del-ám 




Lok. del-e (-u) 


del-ách 




Inštr. del-om 


del-y, -ami 



65 



86. §. Vzor „plece". 




Jednotné číslo: 


Množné číslo : 


N. V. A. plece 


plec-ia 


Gen. plec-a 


pliec 


Dat. plec-u 


plec-iam 


Lok. plec-i 


plec-iach 


Inštr. plec-om 


plec-i, -ami. 


87. §. Vzor „obilie". 




N. V. A. obilie 


obil-ia 


Gen. obil-ia 


obil-í 


Dat. obil-iu 


obil-iam 


Lok. obil-í 


obil-iach 


Inštr. obil-ím 


obil-iami. 


88. §. Vzor „jahňa". 




Jednotné číslo : I. množné číslo : II. množné číslo 


N. V. A. Jahňa jahňat-á 


jahnenc-e 


Gen. jahňať-a jahniat 


jahneniec 


Dat. jahňať-u jahňat-ám 


jahnenc-iam 


Lok. jahňat-i jahňat-ách 


jahnenc-iach 



Inštr. jahňať-om jahňat-y, -ami jahnenc-i, -ami. 



89. §. Podľa „delo" skloňujú sa stredného rodu : 

1. všetky slová na -o s predchádzajúcou tvrdou 
spoluhláskou: čelo, mydlo, krýdlo, mlieko, železo, 
hniezdo, jazero, numero, pero, nebo, drevo, kre- 
sivo, mesto, cesto, dno, okno, vojsko, psisko atď. ; 
mn. č. od oko a ucho viď v Abecednom ukazovateli 
(oči, uši); 

Rukoväť spis. reči slov. 5 



66 

2. všetky pomnožné na -a s predchádzajúcou 
tvrdou spoluhláskou, ako : vráta, ústa, ňadra, jatrá, 
krosna, nosidlá, prsá atď. 

90. §. Podľa „plece" skloňujú sa stredného rodu : 

1. všetky slová na -e, ako : líce, srdce, pierce, 
vrece, drevce, vajce, pole, more, oje, lóže, všetky 
na -iste : strnište, bojište, učilište atď. ; 

2. pomnožné : pľúca. 

91. §. Podľa „obilie" skloňujú sa všetky stred- 
ného rodu slová na -ie : stavanie, znamenie, zdravie, 
veselie, kamenie, listie, ovocie, svedomie, šťastie, 
požehnanie atď. 

92. §. Podľa „jahňa" skloňujú sa všetky stred- 
ného rodu slová na -a, -ä, ktorými označujeme mlá- 
ďatá zvierat i ľudí: húsa, prasa, mača, víča, kozľa, 
šteňa, žriebä, háďa, kobylča, kurča, kača atď., ďalej : 
chlapča, dievča, nemluvňa, vnúča, pastorča, krstňa 
atď., a 4ia tú formu utvorené slová: zviera, dieťa, 
knieža. 

Poznámky o pádoch. 

93. §. O jedn. nominatíve. Máme v slovenčine 
i takéto jednotné nominatívy : semä, plemä, vemä, 
bremä, temä, ale skloňovanie týchto vymrelo. Slová 
té a podobné sa skloňovaly takto v jedn. čísle : 
n., v., a. semä, g. seme/za, d. seme/íu, 1. semeni, 
i. seme/zom. Spomenuté slová majú popri uveder 
ných i této nominatívy : semeno, plemeno, vemeno, 
bremeno, temeno a této skloňujú sa podľa „delo". 
Podobné im slová : rameno, písmeno (zvrhlé : pís- 



67 

mena !) zo spomenutého skloňovania ztratily už i no- 
minatívy : ramä, písma. 

94. §. O jedn. lokáli. Slová, ako : ucho, brucho, 
vojsko, strnisko, smetisko, ktoré majú pred nomi- 
natívnou koncovkou -o hrdelnú spoluhlásku a ktoré 
tedy skloňujú sa dľa „delo", prijímajú v lokáli -u 
miesto -e, tedy : v uchu, v bruchu, vo vojsku, na 
strnisku atď. 

95. §. O množ. nom. Vzor „jahňa" má dvojaké 
množné čísla, ktoré sú rovnako dobré, t. j. môžeš 
písať: jahňatá i jahnence, jahniat i jahneniec, jah- 
ňatám i jahnenciam atď. 

96. §. O množnom genitíve. Množný genitív, 
vynímajúc vzor „obilie", tvorí sa zpravidla tak, 
ako pri ženských, vychodiacich v nominatíve na -a, 
t. j. pri vzoroch „delo", „plece" odhodí sa koncovka 
nominatívu -o, -e a pri vzore „jahňa" koncovka no- 
minatívu -a, -e a kmeň sa predĺži, ak je len nie 
sám od seba dlhý, tedy: delo-diel, čelo-čiel, drevo- 
driev, kresivo-kresív, mesto-miest, cesto-ciest, pero- 
pier, numero-numier, plece-pliec, srdce-sŕdc, vrece- 
vriec, strnište-strníšť, bojište-bojíšť, učilište-učilíšť, 
jahňatá - jahniat, kurčatá - kurčiat, šteňatá - šteniat 
(alebo : jahnence - jahneniec, kurčence - kurčeniec, 
štence-šteniec) atď. Ďalšie príklady : hniezdo-hniezd, 
vráta-vrát, ústa-úst, pľúca-pľúc atď. Kde by odhode- 
ním nominatívovej koncovky povstaly také gruppy 
spoluhlások, ktoré sa ťažko alebo nepohodlne vyslo- 
vujú, tam vsúvame pred poslednú spoluhlásku práve 
tak, ako v analogických prípadoch pri slovách žen- 
ského rodu (§ 72. a nasl.): 



68 

L Vsuvku á dostávajú slová v predposledne] 
slabike alebo vo všetkých slabikách krátke, pri 
ktorých po odhodení záslovnej samohlásky javí sa 
na konci plynná spoluhláska (1, r, n) : sedlo-sedál, 
šidlo-šidál, jedlo-jedál, motovidlo-motovidál, sedadlo- 
sedadál, maslo-masál, jadro-jadár, futro-futár, jutro- 
jutár, vedro -vedár, krosna - krosán, ďasna -ďasán, 
hrozno-hrozán, brvno-brván, stehno-stehán, dno-dán, 
okno-okán atď. 

H. Vsuvku ô dostávajú slová v predposlednej 
alebo vo všetkých slabikách krátke, pri ktorých po 
odhodení záslovnej samohlásky javí sa na konci 
hrdelnica : dievčatko - dievčatôk, kopýtko - kopytôk, 
zvieratko-zvieratôk atď. 

m. Vo všetkých ostatných prípadoch, nakoFko 
to spisovný jazyk tak zaviedol, i v tých pod L a II. 
(ňáder atp.), vsúvaj ie pri slovách, ktoré sú v pred- 
poslednej slabike dlhé. Po / vsúva sa vždy e : vajce- 
vajec, ojce-ojec atď. 

97. §. Niektoré z tých, ktoré patria pod vzor 
„plece", popri výšopísanom genitíve môžu mať i 
genitív s príponou -í, t. j. popri pliec, sŕdc, vriec, 
strníšť, bojíšť, učilíšť atď. možno počuť i plecz', srde/', 
vrecz, strništf, bojištz, učilištz' atď. Vo vyšných prí- 
padoch (t. j. pri kmeňoch, vychodiacich na -ce a 
-isté) vždy dávaj prednosť zásadnému pravidlu, tedy 
genitívom bez prípony -í, ale pri slovách inakšie 
zakončených, menovite s ľ, r, j na konci, tvor ge- 
nitív príponou -í: poh', mon, ojz' atp. Pre hladšiu 
výslovnosť príponou -í tvor mn. genitívy i od slov, 
vychodiacich na -stvo, tedy: nebezpečenstva, zboj- 



69 

ství, panství atp. (m. nebezpečenstv-nebezpečenstiev, 
zbojstv-zbojstiev, pánstv-panstiev atp.). 

Miesto slov, oldv píšeme výnimečne krátky 
množ. gen.: slov, olov. 

98. §. O množ. inštrumentáli. Prípony sú -y 
(po mäkkých -i) a -ami. Toto posledné smie sa 
krátiť v -mi, t. j. popri dela/??/ smie sa povedať i 
del-mz. Co sa tyče významu alebo mluvnickej upo- 
trebiteFnosti prípon -y a -ami, medzi nimi niet ni- 
jakého rozdielu. Upotrebiť jednu alebo druhú prí- 
ponu, to sa ponecháva každému na vôľu, ale je žia- 
dúce, aby sa kratšia prípona len vtedy upotrebo- 
vala, keď patričné slovo s predložkou stojí, alebo 
keď má pri sebe prívlastok, tedy v takýchto prí- 
padoch : tými slovy sa odobral, synovými slovy sa 
pobúril, vie zaobchodiť s kuraty atď. A zas: krý- 
dlami sa bránil, oknami vtákov púšťal, vráta/n/ bez 
prestania vŕzgal atď. 

Z nárečia a pravopisu. 

99. §. Jednotné nominatívy: líce, pierce, plece, 
vrece, drevce, vajce a iné na -ce končia sa kde-tu 
v nárečí i na -co : líco, pierco, pleco, vreco, drevco, 
vajco. Podobne za príponu -iste (smetište, strnište 
atď.) počuť v strednom nárečí aj -išťo: smetišťo, 
strnišťo, ohnišťo atď., ale spisovný jazyk neužíva 
foriem na -co a -šťo, a preto nikdy nepíš : líco, 
vajco, smetišťo, ohnišťo atp. 

100. §. Za príponu -iste (v nárečí aj -išťo, ako 
sme výš videli) na mnohých miestach vyslovujú 



70 



-išče (aj -iščo), ale nikdy nepíš : ohnišče - ohniščo, 
strnišče-strniščo, smetišče-smetiščo atp., lebo spi- 
sovný jazyk nakladá písať: ohnište, smetište, str- 
nišŕe atp. 

101. §. Za príponu hromadných a slovesných 
mien -ie, v strednom nárečí, hovorí sa v jednotnom 
nominatíve -ia, t. j. namiesto : zdravie, obilie, ovocie 
atp. : zdravia, obilia, ovocia atp. Táto výslovnosť 
nárečia stredno-slovenského je nesprávna, a preto 
vždy správne urči nominatív jednotného čísla prí- 
ponou -ie takto : to obil/e, zdrav/e, ovoc/e atp., aby 
ho bolo rozoznať od nominatívu množného čísla na 
-ia, ktorý sa píše takto : té obil/a, zdrav/a, ovocia atp. 

Hromadné na -ie, pre svoje pády s dvoj hlás- 
kami, veľkú ťažkosť robia všetkým mimostredovým 
Slovákom. K vôli priehľadnosti a pre upozornenie 
kladieme tu nasledujúce obrazce: 

Nedobre sa sklo- Nedobre sa sklo- Dobre sa sklo- 





íuje 


na Západe: ňuje 


na Východe: 


ňuje takto 






Jednotné číslo: 




N. V. 


A. 


obil-í (-é, -á) 


obile 


obil-ie 


Gen. 




obil-í (-á) 


obiľa 


obil-ia 


Dat. 




obil-í (-ú) 


obiíu 


obil-iu 


Lok. 




obil-í (-ú) 


obiľu 


obii-í 


Inštr. 




Množné 


obiľo/72 

číslo : 


obil-ím. 


N. V. 


A. 


obil-á (-iá) 


obiľ-a 


obil-ia 


Gen. 




— 


obiľ-och 


obil-í 


Dat. 




obil-ím (-ám) 


obiľ-om 


obil-iam 


Lok. 




obil-ích (-ách) 


obiľ-och 


obil-iach 


Instr. 




obil-ámi (-mi) 


obiľ-arai 


obil-iami. 



71 

102. §. Niektoré nominatívy z hromadných na 
ie v obecnej mluve zmenily sa natoľko, že sa ne- 
dajú dfa svojho vzoru (obilie) skloňovať. Také sú : 
tŕňa, skáPa, lista, dríevä, siaťa, čučoríeďa a ešte nie- 
ktoré iné, ktoré sú z nárečových: tŕnia, skalia, 
listia, drevia (za pôvodné: trnie, skalie, listie, drevie) 
atď., tým, že sa prvá slabika pod účinkom prízvuku 
predĺžila, následkom čoho prípona ia {= ie) ztratila 
dĺžku. Této formy, ktoré obiehajú v prostonárod- 
ných spisoch, skloňujú sa takto: N., v., a. skáľa, 
g. skáľa, d. skáľu, 1. skáli, i. skálim. Súc hromad- 
nými, množného čísla nemajú. 

103. §. Osobité sa pripomína, že príponou jedn. 
datívu je -u, nepíš tedy dľa podrečí : bežal k jah- 
ňatz, k dievčat/ atp., ani nie : k mor/, k pol/, ďalej 
k plec/, k vajcz, k piercz atp., — ale vždy píš : 
k jahňaťzz, k dievčaťzz, bežal k moru, k poľzz ; ďalej : 
k pleczz, k vajczz, k pierczz atp. 

104. §. Príponou jedn. lokálu pri vzoroch „plece" 
a „jahňa" je -i: na plec/, na jahňat/, ale v nárečí 
stredno-slovenskom počuť niekde i -u. V takýchto 
prípadoch vždy píš : na plec/, vo vajc/, na diencz, 
na sine/, na smetištz, na ohništz atď., a nikdy nie : 
na pleczz, vo vajezz, na dienezz, na slnczz, na sme- 
tišťzz, na ohnišťzz atď. Této formy s -u sú k nedo- 
pusteným nominatívom : pleco, strnišťo ; viď § 99. 

105. §. Slovám stredného rodu v množnom dat. 
a lok. často sa pridávajú mužské prípony -om, -och, 
čo je chyba. Nesvobodno písať: k ocom, k ušom, 
k delom, k slovom, k oknom, k plecom, k vajcom, 



72 

k vrecom, k jahňatom, k dievčaťom, ku kurčato/72 
atp., ani nie : v očoch, v usoch, v deloc/z, v slovoch, 
v oknoch, v plecoc/z, vo vajcoc/z, vo vrecoc/z, v jah- 
ňatoc/z, o dievčatoc/z, o kurčatoc/z atp. — ale vždy 
píš správne, takto : k očiam, k ušiam, k delám, 
k slovám, k oknám, k pleciam, k vajciam, k vre- 
ciam, k jahňatám, k dievčatám, ku kurčatám atp., 
alebo : v očiach, v ušiach, v delách, v slovách, 
v oknách, v pleciach, vo vajciach, vo vreciach, v jah- 
ňatách, o dievčatách, o kurčatách atp. 

Skloňovanie cudzích slov. 

106. §. Všetky slová, ktoré svojou formou vy- 
znievajú po slovensky, skloňujú sa ako slovenské 
slová príslušnej formy a príslušného zakončenia, 
bez ohTadu na ich skloňovanie v pôvodnom jazyku. 
Dľa toho ekvipáž (žen.), alkoveň (žen.) patrí pod 
„kosť" a „dlaň", druhou svojou formou ekvipáža, 
alkovňa pod „ulica". Pod vzor „ulica" patria: ad- 
dícia, akcia, bagážia, essencia atď., lebo majú mäkkú 
samohlásku pred rodovým -a; pod „dlaň" z neme- 
ckého vnišlé: „partaj", „policaj" (za toto posledné 
je bežnejšia forma : polícia) atď. Pomnožné, ako : 
roráty, litánie atp., vradia sa tiež podľa svojej po- 
vahy pod príslušný vzor („ryba", „ulica"). Slová 
mužského rodu, ako : monopol, progress, duett, 
chaos, rekurs, armáles, portrét, špic, matrac, fun- 
dament, testament atď., skloňuj ako mužské neži- 
votné ; slová stredného rodu, ako : avizo, riziko, 
rokoko atp., ako príslušne zakončené stredné. Dvo- 
jité spoluhlásky slov sa zachovávajú : summy, množ. 






73 

gen. súmm , duett-om, progress-u, progress-ov atp. 
S lová, ak o : Jupiter, Mars, Alcibiades, Herodes, Au- 
gustus, dráma, flegma, dogma, skloňuj podľa ich 
slovenskej formy nominatívovej : Jupitera, Jupite- 
rovi atď. (nie : Jova, Jovovi atď.), Alcibiadesa, Al- 
cibiadesovi atď. (nie : Alcibiada, Alcibiadovi atď.), 
alebo : drámy, drámou, flegmy, flegmou atď., a nie : 
dramata, dramatom, flegmata, flegmatom atp. 

107. §. Vychodiace na -izmus (alebo skrátené 
-izm) mužského rodu slová skloňujú sa takto : 

Jednotné číslo : Množné číslo : 

N. V. A. katechizmus katechizmus-y 

(alebo katechizm) (katechizm-y) 

G. „ -u „ -ov 

D. „ -u „ -om 

L. „ -e „ -och 

Inštr. „ -om „ -y, -ami (-mi). 

Sem patria, ako rečeno, všetky na -izmus (alebo 
skrátené -izm) vychodiace, tedy špiritizmus, nihi- 
lizmus, mechanizmus, socializmus, šovinizmus, ma- 
terializmus atď., podobne mužské neživotné, vycho- 
diace na -us: cirkus, fundus, pondus atď. 

Ktoré v slovenčine ztratily svoju povahu stred- 
ného rodu, ako na pr. petroleum (muž. rodu), sklo- 
ňujú sa tiež dľa mužských na -izm. Práve takto 
(dla slov na -izm) skloňujú sa i stredné slová, ktoré 
vychodia na -um : dátum, fórum, publikum, pen- 
zum, postskriptum, absurdum. 

108. §. Vychodiace na -eum, -ium, -uum v stred- 
nom rode zachované slová skloňujú sa takto : 



74 



Jednotné číslo: 


Množné číslo: 


N. V. A. evanjelium 


evanjeli-á 


G. evanjeli-a 


evanjeli-í 


D. evanjeli-u 


evanjeli-ám 


L. evanjeli-u 


evanjeli-ách 


Inštr. evanjeli-om 


evanjeli-ami. 



Tak sa skloňujú : gymnázium, lýceum, trifolium, 
alumneum, múzeum, privilégium, indivíduum a stred- 
ného rodu slová na -io: trio, ažio atp. 

109. §. Vlastné mená cudzieho pôvodu, ktoré 



vychodia na 


-e alebo -i 


(-y), 


skloňujú sa takto 


N. V. 


Gôthe 




Jókai 


A. 


Gothe-ho 




Jókai-ho 


G. 


Gôthe-ho 




Jókai-ho 


D. 


Gôthe-mu 




Jókai-mu 


L. 


Gôthe-m 




Jókai-m 


Inštr. 


Gôthe-m 




Jókai-m 



Skloňujeme podľa Gôthe : Blaške, Szóke, Szende 
atp.; podľa Jókai: Dohnaný, Mácsay, Skultéty atp. 
Naproti tomu po slovensky utvorené mená, ako : 
Va\&nský, Makovíc/?*/, Šťast/2z/ atp., skloňujú sa dľa 
pekný; viď 1. a 2. bod v 118. §-e. Tedy nie: od 
Vajanski//zo, Makovickz//zo, Šťastm//zo, ale : od Va- 
janskeVžo, Makovické/zo, Sťastne7?o. 

Poznámka. Ako zo skloňovania vidieť, vlastné mená cu- 
dzieho pôvodu, ktoré vychodia na -e, -i, pokladajú sa v spi- 
sovnom jazyku za kmene skloňovacie a prípony sa rovno 
k nim pridávajú. 

110. §. Vlastné mená, vychodiace na ó, ô, ú, 
skloňujú sa dľa „kráľ", ale vsúvajú v medzi príponu 



75 



a kmeň k vôli hladkému priechodu s jednej samo- 
hlásky na druhú, takto: 



N. V. 


Szabó 


A. 


Szabó-v-a 


G. 


Szabó-v-a 


D. 


Szabó-v-ovi 


L. 


Szabó-v-ovi 


Inštr. 


Szabó-v-om. 



Samo sebou rozumie sa, že patričné meno pí- 
šeme bez spojovníka : Szabóva, Szabóvovi atď. Ako 
vidieť, skloňujú sa takéto mená maďarské cele tak, 
ako keby vychodily na -ov, tedy cele tak, ako ruské 
vlastné mená : Gorčakcw, Ivanof atp., ktoré sa sklo- 
ňujú dľa „kráľ". 

Tak, ako „Szabó", skloňujú sa nielen maďarské 
Margo, Sútó, Dezsô, Lassú atď., ale dľa potreby aj 
všetky cudzie vlastné mená, na konci s ó, ô, ú (u) 
vyslovované, na pr. : Mirabeau (vyslov : Mirabó), 
Montesquieu (vyslov : Monteskió), Sardou (vyslov : 
Sardu), ale v tomto prípade medzi vyslovený kmeň 
a koncovku nech sa spojovník položí takto : Mon- 
tesquieu-a, Montesquieu-ovi atp. 

111. §. Všetky ostatné obecné slová a vlastné 
mená, u nás málo bežné, ponechávame v osnove 
nesklonené, opatrujúc ich prívlastkom na prípad 
potreby. Príklady : Je to človek bez renommé, ešte 
je v negližé, bol som v meste Montpellier, idem 
z mesta Saint-Cloud atď. 



76 



Spoločné poznámky o príponách. 

112. §. Mužského rodu slová dostávajú v množ- 
nom datíve a lokáli prípony -om, -och (chlapom, 
mužom, dvorom, sluhom, chlapoch, mužoch, dvo- 
roch, sluhoch) ; ale 

ženského a stredného rodu slová prípony -ám, 
-ách (ženám, delám, jahňatám, ženách, delách, jah- 
ňatách), ktoré sa po mäkkých rozkladajú v -iam, 
-iach (uliciam, dlaniam, kostiam, pleciach, jahnen- 
ciach). 

113. §. Mužského a stredného rodu slová do- 
stávajú v množnom inštrumentáli prípony -y (-i), 
-ami (-mi) y ale 

ženského rodu slová len príponu -ami (pri vzo- 
roch „dlaň" a „kosť" i skráteno -mi). 

Ani mužského a stredného rodu prípona -ami 
(-mi), ani ženského rodu prípona -ami (-mi) ani 
v prvej ani v druhej slabike nikdy je nie dlhá. 
Bolo by tedy chyba písať: ženami alebo ženami 
(m. pravého : ženami), dianiami alebo dlaňami (m. 
pravého : dlaňami), s vola'????', volanú alebo volmi 
(m. pravého : volami čiže volmi), delami, delami 
alebo plec/a/72/, pleca/??/" (m. pravého: dela/???', ple- 
ca/???) atďatď. 

Prípona množného inštrumentálu -y (-i), užíva- 
ného pri mužských a stredných slovách, tiež je 
krátka, a preto nepíš podľa nesprávnej výslovnosti: 
s tými kupc?', s tým! paholc?', s tými dievčenc?', alebo 
s tými dievčat?/, s tými klas/ý atď. Píš vždy krátko : 
s tými kupc?', s tými paholc?', s tými dievčenc?', 
s tými dievčat?/, s tými klas?/ atď. 



77 

114. §, Príponu -ov (vyslovovanú: oú, úov, ó v, 
viď § 62., 2.) prijímajú výlučne slová mužského 
rodu v množnom genitíve, a preto je chyba pri- 
dávať ju slovám ženského a stredného rodu. Píš : 
dostal som to od maták, od dcér, od slúžok, od 
čižmárok, od panství, od robotníčok atď., a nie : 
dostal som to: od matkou, od dcérou, od slúžkou, 
od čižmárkou, od panstvou, od robotníčkou. Píš : 
čo sa stalo z cirkví, z obuvi, z kostí, z hrstí, z diev- 
čat, z jahniat, zo šidál, z mydál, z ulíc, z udíc atď., 
a nie chybne : z cirkvov, z obuvov, z kosťov, z hr- 
sťov, z dievčatov, z jahňatov, zo šidlov, z mydlov, 
z ulicov, z udicov. 

Poznámka. Príponu množ. genitívu pri mužskom rode 
-ov náležité rozoznávaj od jedn. inštrumentálu pri ženskom 
rode -ou; srovn. § 82. 



Skloňovanie prídavných mien. 
115. §. Vzor „pekný". 





Mužský rod: 


Stredný rod: 


Ženský rod 




Jednotné číslo: 




N. V. 


pekn-ý 


pekn-é 


pekn-á 


A. 


pekn-ého (živ.) 
-ý (neživ.) 


pekn-é 


pelm-ú 


G. 


pekn-ého 


pekn-ého 


pekn-ej 


D. 


pekn-ému 


pekn-ému 


pekn-ej 


L. 


pekn-om 


pekn-om 


pekn-ej 


I. 


pekn-ým 


pekn-ým 


pekn-ou. 



78 



Mužský rod: Stredný rod: 

Množné číslo : 



N. V. pekn-í (živ.) 

-é (neživ.) 

A. pekn-ých (živ.) 

-é (neživ.) 

G. pekn-ých 

D. pekn-ým 

L. pekn-ých 

I. pekn-ými 



pekn-é 

pekn-é 

pekn-ých 
pekn-ým 
pekn-ých 
pekn-ými 



116. §. Vzor „boží". 

Mužský rod: Stredný rod: 

Jednotné číslo: 



N. V. 
A. 

G. 
D. 
L. 
L 



N. V. 



G. 
D. 
L. 
I. 



bož-í 
bož-ieho (živ.) 

-í (neživ.) 
bož-ieho 
bož-iemu 
bož-om 
bož-ím 



bož-ie 
bož-ie 

bož-ieho 
bož-iemu 
bož-om 
bož-ím 



bož-í (živ.) 
-ie (neživ.) 

bož-ích (živ.) 
-ie (neživ.) 

bož-ích 

bož-ím 

bož-ích 

bož-ími 



Množné číslo: 
bož-ie 



bož-ie 

bož-ích 
bož-ím 
bož-ích 
bož-ími 



Ženský rod : 

pekn-é 

pekn-é 

pekn-ých 
pekn-ým 
pekn-ých 
pekn-ými. 

Ženský rod: 

bož-ia 
bož-iu 

bož-ej 
bož-ej 
bož-ej 
bož-ou. 

bož-ie 

bož-ie 

bož-ích 
bož-ím 
bož-ích 
bož-ími. 



79 



117. §. Vzor „otcov". 



Mužský rod: Stredný rod: 

Jednotné číslo: 



N. V. 
A. 

G. 
D. 
L. 
I. 

N. V. 

A. 

G. 
D. 
L. 
I. 



otcov 

otcov-ho (živ.) 

otcov (neživ.) 

otcov-ho 

otcov-mu 

otcov-om 

otcov-ým 



otcov-o 
otcov-o 

otcov-ho 
otcov-mu 
otcov-om 
otcov-ým 



otcov-i (živ.) 
-e (neživ.) 

otcov-ých (živ.) 
-e (neživ.) 

otcov-ých 

otcov-ým 

otcov-ých 

otcov-ými 



Množné číslo: 



otcov-e 

otcov-e 

otcov-ých 
otcov-ým 
otcov-ých 
otcov-ými 



Ženský rod: 

otcov-a 
otcov-u 

otcov-ej 
otcov-e] 
otcov-ej 
otcov-ou. 

otcov-e 

otcov-e 

otcov-ých 
otcov-ým 
otcov-ých 
otcov-ými. 



118. §. Podľa „pekný" skloňujú sa: 
1. Všetky prídavné mená, ktoré majú tvrdú 
spoluhlásku pred príponou jednotného nominatívu, 
tedy takéto: hruô-ý, Yúb-y, skú/í-y, hlúp-y, tup-ý, 
pray-ý, kriu-ý, strm-ý, pria/7z-y, tu/z-ý, tic/z-ý, hluc/z-ý, 
mäkÄ-ý, nízÄ-y, star-ý, jar- ý, kus-ý, rus-ý, ob/-ý, 
okrúh/-y, churf-ý, tvrď-ý, kru/-ý, strakaŕ-ý, hodrc-ý, 
národ/z-ý, hlav/z-ý atď.; sem patria určité príčastia, 
ako : robený, učený, kladený, varený, strežený atp. 
od slovies robiť, učiť, klásť, variť, striezť, alebo: 
umytý, ukrytý, zasiaty, naliaty atp. od slovies umyť, 



80 

ukryť, zasiať, naliať atď. ; podobne tvorené od čin- 
ného príčastia minulého času, ako : minu/ý, umre/ý, 
pritre/ý, ochore/ý atď. od slovies minúť, umrieť, 
pritrieť, ochorieť. 

Takto skloňujú sa povyššie prídavné mená alebo 
určité príčastia i vtedy, keď sa podstatnými menami 
alebo vlastnými menami stály v svojom význame, 
na pr.: v mužskom rode: pocestný, zlatý, slúžny atp., 
Malý, Tvrdý, Šťastný atp. ; v strednom rode : trhové, 
mostové, vstupné, prievozné atď.; v ženskom rode: 
chyžná, komorná; Mudroňová, Šoltésová atď. 

2. Vlastné mená na -ský, -ská: Dobšinský, Va- 
janský, Podjavorinská atď. 

3. Číslovky radové (s výnimkou: prvší, tretí a 
tisíci): prvý, druhý, desiaty, dvadsiaty, stý, mil- 
liontý atď.; druhové: jednaký, dvojaký, trojaký, 
štvoraký, desatoraký, dvadsatoraký, tisícoraký atď.; 
množivé: jednoduchý, dvojnásobný, trojnásobný, 
štvornásobný, stonásobný atď., alebo: podvojný, 
potrojný, poštvorný, dvojitý atď. 

4. Nasledujúce zámená : aký, akýsi, ký, ktorý, 
niektorý, ktorýkoľvek, nejaký, voľajaký, voliaky, 
ledajaký, všelijaký, každý, žiadny, nijaký. 

119. §. Podľa „boží" skloňujú sa: 

1. Všetky prídavné mená, ktoré majú mäkkú 
spoluhlásku pred príponou jednotného nominatívu, 
tedy takéto: svieii, rýdzi, cudzí atp. Patria sem 
menovite: tvorené od životných príponou -í: božz', 
človečz', osi/, medvedz, orl/, psz', ľvz', labutz', mačz', 
kuracz', teľacz, hovädzz', kniežacz', husz', kozz', ďalej: 
sirotčz', výberčz', náhone/ atď.; — tvorené príponou 



81 

-ši (-ejší) komparatívy : hrubší, tenší, kratší, mladší, 
hladkejší, vrtkejší, tmavší, tmavejší atp.; — určité 
príčastia, ako : horiaci, vriaci, píšuci, modliaci, chud- 
núci, spávací, jedáci, prací, šijací; konavší, robivší, 
miesivší, hovorí vší, byvší atď. Takto skloňujú sa 
hore spomenuté prídavné mená alebo určité prí- 
častia i vtedy, keď sa podstatnými menami alebo 
vlastnými menami stály v svojom význame, na pr. 
výberčí, starejší, krajci, jedáca, spávacia, pracia 
(miestnosť) atď. 

2. Číslovky radové : prvší, tretí, tisíci. 

3. Zámeno : čí, čie, čia. 

120. §. Podľa „otcov" skloňujú sa: prisvojovacie 
prídavné mená, odvodené od mužských príponou 
-ov, -ovo, -ova a od ženských príponou -in, -ino, 
-ina, tedy: otcov, otcovo, otcova, matkin, matkino, 
matkina atď. 

Poznámky o pádoch. 

121. §. Popri nominatívoch : hodný, vinný, dlžný, 
žiadny máme i nominatívy: hoden, vinen, dlžen, 
žiaden (-on), ale této skloňujú sa ako prvej uvedené 
až na jedn. akk. pri neživotných, ktorý je ovšem 
rovný nominatŕvu. 

122. §. V mužskom rode robí sa rozdiel medzi 
životnými a neživotnými menami, a to : 1) v mn. 
nominatíve. Životné : tam boli pekm' chlapi, čiernz 
medvedi, diví vlci, spevavz' vtáci atp. Neživotné: 
tam boly pekne stromy, čierne stĺpy, šedivé vlasy, 
vysoké' múry atp. 2) v akk. obidvoch čísel. Životné : 

Rukoväť spis. reči slov. 6 



82 

videl som pekného chlapa, veľkého medveďa, spe- 
vavé/20 vtáka, pekných chlapov, veľk/ýc/z medveďov, 
spevavých vtákov atď. Neživotné : videl som pekn/ý 
strom, veľk/ý stĺp, šedi v/ý vlas, vy sok/ý múr, pekne 
stromy, veľké stĺpy, šedivé vlasy, vysoké' múry. 

Z nárečia a pravopisu. 

123. §. V Pohronskej doline a v Novohradskej 
stolici miestami rovnako vyslovujú gruppy dý, tý, 
ný a dí, tí, ní (vždy mäkko : ďí, tí, /zz'), podobne 
i gruppy lý a li (vždy ich vyslovujú s /: tí), preto 
príslušníci tých krajov nemôžu uhádnuť na základe 
svojej výslovnosti, kedy patria slová vyslovované 
s -ďí, -tí, -ňí a -lí pod vzor „pekný" a kedy pod 
vzor „boží". Podáva sa im toto pravidlo: Ktoré 
slovo v nominatíve ženského rodu vyznieva s tvrdou 
spoluhláskou pred príponou, to má v jednotnom 
nominatíve -dý, -tý, -ný, -lý a skloňuje sa podľa 
„pekný". Príklad: V ženskom nominatíve jednot- 
nom povie sa : pekzzá, poriad/za, krás/za žena, bo- 
haŕá, vydaŕá, strapaŕá žena, chiiŕ/á, bledá tvár atp., 
preto z toho nasleduje, že je tu pred príponou nomina- 
tívu tvrdá spoluhláska a že tedy písať treba v muž- 
skom rode : pekný, poriad/zy, krás/zy, bohaŕý, vy- 
daŕý, strapaŕý, chudý, bledý. A vieš, že imí^ té 
slová skloňovať podľa „pekný". Opačný príklad : 
V ženskom rode, v jednotnom nominatíve, povie sa 
medvedia (= medveďa) koža, labuŕia (= labu/á) 
pieseň, — z toho vidieť, že je pred príponou nomi- 
natívu mäkká spoluhláska a že tedy písať treba 
v mužskom rode mäkkú spoluhlásku : medvedz', la- 



"A 



83 

butí. A z toho zvieš, že také slová skloňujú sa 
podFa „boží". — Co tyče sa grúpp -lý a -//, nech 
stačí toto : Od činného príčastia minulého utvorené 
majú všetky a vždycky -lý v jednotnom nominatíve: 
minu/i/, strnú/?/, umrelý, ojedine/i/ atď. Inokedy, keď 
si nevieš rady, nájdi si jednotný nominatív v Abe- 
cednom ukazovateli. 

124. §. V strednej slovenčine užíva sa v stred- 
nom rode peknd, dobro, živo dieťa; i božd slovo, 
cudzo meno, hovädzd mäso atď. namiesto : pekne, 
dobre, žive dieťa; bož/e slovo, cudz/e meno, ho- 
vädz/e mäso. Užíva sa : umrld dieťa, minuid po- 
časie, spadnutd telo, uvädnutd líce, napojend teľa, 
naprávand víno atď. namiesto : umrie' dieťa, minule' 
počasie, spadnuté' telo, uvädnuté' líce, napojene' teľa, 
naprávané' víno. — Spisovný jazyk neužíva v ta- 
kýchto prípadoch dvojhlásky „ô", a preto sa jej vy- 
stríhať treba! Čítať nahlas knihy správne písané a 
osvojiť si prakticky pravidlo spisovného jazyka, — 
to je tu jedinou radou a pomocou. 

125. §. Prípony dlhé sa skráť a, keď ich pred- 
chádza dlhá slabika (viď § 11.), nepíš tedy podľa 
výslovnosti západno-slovenskej : krásny, krásne'ho, 
krásnemu, krásm/m atď. ; nepíš : hlúpi/, hlúpelio, 
hlúpemu, hlúpom, alebo : slúžny, slúžne'ho, slúž- 
nemu, slúžni/m atď. Ani nepíš : svieži', vriac/, milu- 
júc/, maľujúcz', hovoriac/, modliac/ atp. Ale píš : 
krásny, krásneho, krásnemu, krásni/m, hlúpi/, hlú- 
peho, hlúpemu, hlúpz/m, slúžni/, slúžneho, slúžnemu, 
slúžni/m, svieži, vriac/, milujúc/, maľujúci, hovoriac/, 
modliac/ atp. Výnimkou je nom., vok. a akk. množ- 



84 

neho čísla, kde sa dlhá prípona ponecháva pre ur- 
čitosť [viď e) bod v treťom odstavci 11. §-u]; iné je 
totiž: „videl som krásne deti" a iné: „videl som 
krásne deti". 

126. §. Príponami jednotného genitívu a datívu 
pri vzoroch „pekný", „boží" sú dlhé -ého, -ému: 
pekného, peknému (ale sa tiež skráťa, ako je hore 
povedané, jestli ich predchádza dlhá kmeňová sla- 
bika : krásne/zo, krásnemu atď.), po mäkkých spolu- 
hláskach -ieho, -iemu : božieho, božiemu. V Pohron- 
skej doline a v Novohradskej stolici vyslovujú ich 
miestami podobou -ýho, -ýmu a miestami podobou 
-ího, -ímu: peknýho-pekního, krásnyho-krásniho, 
mladz//20-mlad/7zo, pekm//7zz/-pekm7?7iz, krásnz//?zz7- 
krásnimu, mladymu-mladimu. Liptáci a Dolnooravci 
zase vravia: peknyeho, dobryeho, staryeho, mla- 
dyeho, tuhyeho, vrtkyeho atď., alebo: peknyemu, 
dobryemu, staryemu, núadyemu, tuhyemu, vrtkyemu 
atď. A Pohronci a Novohradčania miestami množný 
nom. (vok. a akk.) rozkladajú takto : peknze, dobrze, 
starz'e, núadie, tuhie, vrtkz'e (ženy) atď. (m. mäkkého 
-ie miestami tvrdé -yé). Písať smie sa len takto : 

pekného, dobrého, krásneho, starého, mladého, 
božieho, človečieho atp., alebo 

peknému, dobrému, krásnemu, starému, mla- 
dému, božiemu, človečiemu atp., konečne takto: 

pekné, dobré, staré, mladé, tuhé, vrtké (ženy) atp. 

Nahlas často čítať skloňovacie vzory! 

127. §. Príponou inštrumentálu pri všetkých 
vzoroch v jednotnom čísle je: -ým a v množnom 
čísle : -ý mi. Iba vtedy smie stáť -y m, -y mi, keď ich 



85 



dlhá slabika predchodí, tedy v takýchto prípadoch: 
s krásnym chlapcom, s krásnymi chlapci, s horú- 
cim slncom, s horúcimi haluškami. 

Chybne je tedy : s otcovým synom, s otcovými 
syny, s pekným dievčaťom, s peknými dievčaty, 
s hodní//77 mládencom, s hodnými mládenci, s hozim 
poslom, s bozimi posly atď. Podobne chybne je 
písať: s otcovými, s peknými, s hodnými atp. 

128. §. I. Na Západe mnoho chýb robia pri 
skloňovaní príd. mien ženského rodu v jednotnom 
čísle. K vôli priehľadu a pre poučenie tým, ktorých 
sa to tyče, kladú sa sem nasledujúce obrazce: 



Takto sa nepíše: 


Takto sa píše: 


1. G. pekne/ 


pekne/ (ženy) 


D. pekney 


pekney (žene) 


L. pekne'/ 


pekney (žene) 


Inštr. peknú 


peknou (ženou). 


2. N. (V.) božá (-í) 


bo ž/a (láska) 


A. božú (-i) 


bož/iz (lásku) 


G. bože/ 


božey (lásky) 


D. božey 


božey (láske) 


L. božey 


božey (láske) 


Inštr. božíž 


božou (láskou). 


3. N. (V.) otcova 


otcova (hlava) 


A. otcov/i 


otcovu (hlavu) 


G. otcove/ 


otcovey (hlavy) 


D. otcovey 


otcove/ (hlave) 


L. otcovey 


otcovey (hlave) 


Inštr. otcovu 


otcovou (hlavou), 



86 

II. Na Západe i na Východe v jednotnom lokáli 
mužského a stredného rodu stále robia chybu. Na 
Západe užívajú úzkej prípony -ém a na Východe 
tiež úzkej -y m namiesto spisovnej -om. Nepíš tedy : 
v dobre/n zdraví (v dobrým zdraviu), pri chorém 
(pri chorým) atp., ale vždy správne: v dobrom 
zdraví, pri choro/72 atp. 

Odporúča sa: Čítať nahlas skloňovacie vzory, 
a to čo najviac, pokiaľ jazyk neprivykne na pravú 
výslovnosť. 

129. §. Pri skloňovaní prídavných mien v sklo- 
ňovacích príponách často sa vyskytuje „y". O tom 
treba vedieť: 

1. Po mäkkých spoluhláskach, ako to už zina- 
kade vieme, nikdy nestojí „y", z tej príčiny pri vzore 
mäkkých („boží") nikdy sa neobjavuje; naproti tomu 

2. Po tvrdých spoluhláskach za každé v násioví 
prípony -ých, -ým, -ý mi počuté „i" napíš „y u : s pek- 
m/m otcovz/m chlapcom, s krásn/ym matkin/ým diev- 
čaťom, s hodn/ými, peknz/mi ľudmi, s múdr/ymi, uče- 
n/ými pány, o hodnz/ch, poriadn/ych a mih/ch ľuďoch, 
daj chleba statočn/ým, star/ým, šediv/ým žobrákom 
atď. — Počuté „i" vypíše sa v množ. nom. : z\í 
chlapi, pochabz ľudia, starz' žobráci, pekn/' chlapci. 

Skloňovanie zámen. 

130. §. Ja, ty, sa. 

Ja (1. osoba): Ty (2. osoba) : —(zvrat.): 
Jednotné číslo : 

N. V. ja ty — 

A. mňa, ma teba, ťa seba, sa 



87 



G. 




mňa, 


ma 


teba, ťa 


seba 


D. 




mne, 


mi 


tebe, ti 


sebe, si 


L. 




mne 




tebe 


sebe 


I. 




mnou 




tebou 

Množné číslo: 


sebou. 


N. 


V. 


my 




vy 




A. 




nás 




vás 




G. 




nás 




vás 




D. 




nám 




vám 




L. 




nás 




vás 




I. 




nami 




vami. 





Poznámky: 

1. Pády teba, seba, sa nepíš s ä. V jedn. inštr. 
so mnou nemäkči n. V ištr. množnom : nami, vami 
niet dĺžky. 

2. Zvratné zámeno seba, sa nemá množných 
pádov; pády Jednotného čísla užívajú sa i pre po- 
treby množného: my za seba (m. nás) stojíme, vy 
sebe (m. vám) škodíte atď. 

3. Foriem jednotného akkuzatívu, genitívu, da- 
tívu mňa, mne, teba, tebe, seba, sebe užívame tam, 
kde s dôrazom vravíme, naproti tomu formy ma, 
mi, ťa, ti, sa, si tam, kde sa vyslovujú bez dôrazu. 
Príklad: mňa volajú, teba volám, seba obžalúvam, 
mne dávajú, tebe kážu, tebe čítam; naproti tomu 
bez dôrazu na príslušnom zámene: volajú ma, vo- 
lajú ťa, obžalúvam sa, dávajú mi, kážu ti, čítam si ; 
mňa sa bojí, bojí sa ma atp. 

131. §. On, ono, ona. 

On (muž.): Ono (stred.): Ona (žen.): 
Jednotné číslo: 
N. on ono ona 

A. jeho, ho, -ň ho, -ň ju, ňu 



SS 



G. jeho, ho 


jeho, ho 




jej 


D. jemu, mu 


jemu, mu, 




jej 


L. (v) ňom 


ňom 




nej 


I. ním 


ním 
Množné číslo: 




ňou. 


| oni (osôb.) 






f ony (neosob.) 




ony 


A í ich 


ich 




ich 


' | ne (s predl.) ne (s predl.) 


ne (s predl.) 


G. ich 


ich 




ich 


D. im 


im 




im 


L. (v) nich 


(v) nich 


(v) 


nich 


I. (s) nimi 


(s) nimi 


(s) 


nimi. 



Poznámky : 

1. Po predložkách pády, počínajúce sa s y (jeho, 
jemu, jej), s i (namiesto .//' : ich, im), priberajú v ná- 
sloví n, ktoré s mäkkým náslovným živlom pádov 
(„j") splýva v mäkké n. Tak sa hovorí a píše: od 
neho, k nemu, od nej, k nej atď., alebo od nich, 
k nim atp. Jestli sa predložky samohláskou končia 
(ako na, ku, do), vo výslovnosti často slučujú sa 
v jedno slovo so zámenom neho, nemu (m. jeho, 
jemu) takto : naňho m. na neho, kuňmu m. ku nemu, 
doňho m. do neho atp.; takéto slúčeniny sa neod- 
porúčajú pre vážnu osnovu. 

2. „-ň", „ňu" jednotného akkuzatívu a ne množ- 
ného akkuzatívu (povstalé hore uvedeným spôsobom 
z pôvodných: ji, je, ju) vyslovuje a píše sa len po 
predložkách, prvé v jednotnom čísle splývajúc s tý- 
mito v jedno slovo, na pr. : podeň, nadeň, predeň r 
naň atď., ale : pod ňu, nad ňu, pred ne, na ne atď. 
Pri mužských osobných výlučne: pod nich, pod 
neho, nad neho atď. 

3. Formy jeho, jemu užívajú sa tam, kde je 
dôraz na nich; naproti tomu formy ho, mu kladieme 



89 



tam, kde niet na nich dôrazu, na pr. : Jeho som 
videl, jemu som povedal, jeho som potešil, jemu 
som odkázal atď. ; tu je dôraz na zámene. Kde dô- 
razu niet na zámene: videl som ho, povedal som 
mu, potešil som ho, odkázal som mu; tu je dôraz 
na slovese. 

4. Forma jedn. inštrumentálu je dlhá: ním; na- 
proti tomu forma množného inštrumentálu je krátka: 
nimi (tedy nie ani s nzmi, ani s nimz'!). Formy ich, 
im alebo s predložkami nich, nim sú vždy krátke ; 
nepíš tedy: ich, im, ani nie: o nich, k ním. 

5. Za akkuzatív ženského rodu ju (videl som 
ju) počuť napospol hovoriť hu, v Liptove a čiastočne 
i v Orave počuť aj : povedal som he\ (m. ./ej), videl 
som Mch (m. ich), povedal som /zim (m. im) atp. 
Z tej príčiny pozor pri písme! 

6. „y" píše sa v tomto skloňovaní iba v mn. 
nominatíve ženskom, strednom a neživotnom muž- 
skom: Keď je reč o stromoch: javor, hruška, bo- 
rôvča — poviem : ony tam stály. Keď je reč o muž. 
životných osobových alebo zosobených, na pr. o chla- 
povi, o vlkovi, poviem : oni (chlapi, vlci) tam stáli atď. 



132. §. Môj, tvoj, svoj. 

Mužský rod: Stredný rod: Ženský rod: 

Jednotné číslo: 



N. V. 


môj 


moje 


moja 


A. 


môjho (živ.) 
môj (neživ.) 


moje 


moju 


G. 


môjho 


môjho 


mojej 


D. 


môjmu 


môjmu 


mojej 


L. 


mojom 


mojom 


mojej 


I. 


mojím 


mojím 


mojou 



90 









M 


nožné číslo: 




N. 


V. 


moji 




moje 


moje 


A. 




mojich (živ 
moje (nežh 


) 
.) 


moje 


moje 


G. 




mojich 




mojich 


mojich 


D. 




mojim 




mojim 


mojim 


L. 




mojich 




mojich 


mojich 


L 




mojimi 




mojimi 


mojimi 



Poznámky : 

1. Popri stiahnutých formách: môjho, môjmu 
sú oprávnené i pôvodnejšie, ale v živote menej ob- 
vyklé formy: mojeho, mojemu. 

2. V príponách tohoto skloňovania okrem jednot- 
ného inštrumentálu {= mo\ím) nikdy nejaví sa dĺžka, 
píš tedy krátko: m oj z ľudia, mojzch ľudí, moj/m ľu- 
ďom, mojz'mz ľuďmi, moja žena, mojej ženy atp. 

3. Pod toto skloňovanie patria zámená: tvoj, 
tvoje, tvoja, svoj, svoje, svoja, podobne : náš, -e, -a, 
váš, -e, -a. Popri formách: tvojho, svojho, nášho, 
vášho, tvojmu, svojmu, nášmu, vášmu oprávnené 
sú aj : tvojeho, svojeho, našeho, vašeho, tvojemu, 
svojemu, našemu, vašemu. 

4. Pri širších formách : mojeho, mojemu, tvo- 
jeho, svojeho, svojemu, našeho, našemu, vašeho, 
vašemu e je vždy krátke, nepíš tedy mojelio, mo- 
jemu, našeTio, našemu atp. 

133. §. Ten, to, tá. 

Mužský rod: Stredný rod: Ženäký rod: 
Jednotné číslo: 
N. ten to tá 

A. toho (živ.) to tú 

ten (neživ.) 



91 



G. 


toho 


toho 


tej (nie: téj) 


D. 


tomu 


tomu 


tej (nie: téj) 


L. 


tom 


tom 


tej (nie: téj) 


I. 


tým 


tým 


tou (nie: tú). 




Množné číslo : 




N. 


tí (živ.) 

té (tie) [neživ.] 


té (tie) 


té [tie]*) 


A. 


tých (živ.) 


té (tie) 


té (tie) 




té (tie) [neživ.] 






G. 


tých 


tých 


tých 


D. 


tým 


tým 


tým 


L. 


tých 


tých 


tých 


I. 


tými 


tými 


tými. 



*) Formu množ. nominatívu a akkuzatívu pre neživotné 
mužské a pre stredné a ženské vôbec počuť nielen takto: té, 
tie, ale i takto: ty. Formy „ty" užívajú na Západe: ty stromy, 
ty ženy, ty deti; ona je pozostatkom z pronominálnej dekli- 
nácie; — formy tie stromy, tie ženy, tie deti v strednej slo- 
venčine okrem Turca ; a formy té v Turci. Ukazovacie zámeno 
ten, to, tá v celom množnom čísle skloňuje sa dfa prídavného 
„pekný", tedy: 

N. tí pekní páni 
(te' pekne stromy) 

A. tých pekných pánov 
(te pekne stromy) 

G. tých pekných pánov 

D. tým pekným pánom 

L. (o) tých pekných pánoch 

I. (s) tými peknými pány. 

Tak iste i v rode strednom a ženskom. Vidme stredný rod: 

N. te' pekne' ženy 

A. te' pekné" ženy 

G. tých pekných žien 

D. tým pekným ženám 



92 

Poznámky : 

1. Takto sa skloňujú aj : onen, tamten, tamto- 
ten : onoho, onomu, oným, tamtoho, tamtomu, tam- 
tým, tamtotoho, tamtotomu, tamtotým atď. 

2. Čo sa tyče dĺženia prípon „y"-u, prečítaj si 
to, čo je povedané o skloňovaní prídavných dľa 
„pekný". 

3. Popri prípone množného nominatívu a akku- 
zatívu pre neživotné mužské a pre všetky stredné 
a ženské -é bežná je teraz prípona -ie. Sme tedy 
rovnako oprávnení písať: té stromy, té ženy, té 
deti, alebo: tie stromy, tie ženy, tie deti. 

L. tých pekných ženách 

I. tými peknými ženami. 

V strede slovenskom miestami skloňuje sa takto v množ- 
nom nominatíve a akkuzatíve : videl som pekn/e (i -ye), dobrie, 
hodn/'e jablká ; boly tam stane, derav/e čižmy atp. Preto v štú- 
rovčine postavila sa analogická forma i pre mn. nom. a akk. 
neživotného mužského a pre životné i neživotné stredného a 
ženského rodu ukazovacej prípony ten, to, tá; to jest Štúr 
skloňoval takto: tie pekn/e, dobrie ženy atď. Kedže v novšej 
dobe jedni grammatici v týchto prípadoch zastali si na stano- 
visko strednej slovenčine protivné (Hattala, Mráz), kážuc písať 
ty stromy, ty ženy, ty deti atp., a iní neukazovali dosť roz- 
hodnosti v prospech nastúpivšej reformy z päťdesiatych rokov, 
dopúšťajúc popri: té stromy, té ženy, té deti aj formy: ty stromy, 
ty ženy, ty deti (Mluvnica prešporskej konferencie jazykovej 
z r. 1852, Viktorínova mluvnica), — spisovatelia slovenskí po- 
držali štúrovskú formu tie (podľa „dobrie" ženy) až do dneška. 
Forma té, ktorá je jedine ústrojná, zo zákonov spisovnej reči 
vytekajúca a na ich základe oprávnená, stojí v tejto Rukoväti 
na prvom mieste spomenutá, aby vzbudila pozornosť spisova- 
teľov. Je čas, aby sa jej spisovatelia ujali a vydobudli jej 
miesto, ktoré jej bez sporu náleží. — Podotýkame, že úkaz. 
zámeno ženského rodu i v celom jednotnom čísle skloňuje sa 
podTa „pekný" (tá, tej atd.) a že len množ. nom. a akk. „tie" 
kazí tu súlad a dôslednosť. 



93 



134. §. Kto, co javia sa len v jednotnom čísle 
a skloňujú sa takto: 

N. kto čo 

A. koho čo 

G. koho čoho 

D. komu čomu 

L. kom čom 

I. kým čím. 

Podobne sa skloňujú této zámená, keď sú slo- 
žené s nie-, vôľa-, leda-, ni- : niekto, niečo, voľakto, 
voľačo, ledakto, ledačo, nikto, nič (m. ni-čo). 

135. §. O ostatných zámenách podotýkame: 

1. Zámená: ký, ktorý (niektorý, voľaktorý), 
ktorýkoľvek, aký-jaký, akýsi-j akýsi, nejaký, dajaký, 
voľajaký, voliaky, nijaký, všelijaký, ledajaký, každý, 
žiadny — skloňujú sa dľa „pekný". 

2. Zámeno čí skloňuje sa dľa „boží". 

3. Zámeno sám, samo, sama skloňuje sa podľa 
jedon, jedno, jedna. (Samý, -é, -á = číry skloňuje 
sa dľa „pekný".) 

Skloňovanie čísloviek. 

136. §. Jedon, jedno, jedna takto sa skloňuje: 





Mužský rod: 


Stredný rod: 
Jednotné číslo: 


Ženský rod: 


Nom. 


jedon 


jedno 


jedna 


Akk. 


jedného (živ 


.) jedno 


jednu 




jedon (neži\ 


'.) 




Gen. 


jedného 


jedného 


jednej 


Dat. 


jednému 


jednému 


jednej 


Lok. 


jednom 


jednom 


jednej 


Inštr. 


jedným 


jedným 


jednou. 



94 





.N i nožné čísle 


> : 


Nom. 


jedni (živ.) 

jedny, jedné (neživ.) 


jedny, jedné 


Akk. 


jedných (živ.) 
jedny, jedné (neživ.) 


jedny, jedné 


Gen. 


jedných 


jedných 


Dat. 


jedným 


jedným 


Lok. 


jedných 


jedných 


Inštr. 


jednými 


jednými. 



Poznámky : 

1. Práve takto sa skloňujú: zámeno sám, -o, -a 
a číslovka všetok, -tko, -tka. Číslovku neurčitú všetok, 
všecok skloňujeme takto : muž. rodu jedn. akk. vše- 
tkého (všetok), g. všetkého, d. všetkému, 1. všetkom, 
i. všetkým ; množ. n. všetci (všetky, všetké), a. vše- 
tkých (všetky, všetké), g. všetkých, d. všetkým, 
1. všetkých, i. všetkými. Stred, rodu jedn. číslo : 
n. a. všetko, g. všetkého, d. všetkému, 1. všetkom, 
i. všetkým. Žen. rodu jedn. číslo: n. všetka, a. všetku, 
g. všetkej, d. všetkej, 1. všetkej, i. všetkou. Stred. 
a žen. rodu množné číslo: n. a. všetky (všetké), 
g. 1. všetkých, d. všetkým, i. všetkými. — Všetok 
alebo všecok je rovnako dobrá forma ; bežné sú aj : 
všetek a všecek. 

2. Popri „jedon" je dobre i „jeden". Akkuzatív 
jedného je pre životné: jedného človeka, vola, koňa; 
naproti tomu jedon je pre neživotné : Videl som tam 
jedon strom, jedon most atď. Množný akkuzatív 
jedných je len pre osobové: videl som tam jedných 
Fudí spať; naproti tomu jedny (-é) pre neosobové 
a neživotné: videl som tam stáť jedny voly, kone, 
vlky, stromy, mosty ateľ.*) 

*) Číslovka jedon- jedno- jedna za stará skloňovala sa ako 
zámeno ten-to-tá, a toto malo svoje pôvodné zá menové sklo- 



95 



3. Inštrumentál je vždy: s \edným, s jednými, 
nepíš tedy: s jedným, s jednými alebo s \ednymi. 



ňovanie, z ktorého nám však iba nepatrné zbytky zbudly. Teiaz 
skloňuje sa v podstate svojich pádov dľa miešanej deklinácie, 
dLi vzoru „pekný". Medzi tými nepatrnými zbytkami pôvodnej 
zámenovej deklinácie sú jednotný genitív a datív mužského a 
stredného rodu, a i to — vo dvoch formách: teho, ternu a 
toho, tomu. Na Západe a na Východe žijú prvé formy a tam 
zachovalý sa podlá nich tvorené i zámenové formy číslovky: 
jedného- jednému. Naproti tomu v striedku slovenskom hovorí 
sa: toho-tomu, ale číslovka jedon skloňuje sa tu už podľa 
„pekný" (v hornom Liptove v Hybiach jednyeho, jednyemu, 
v Pohroní jednýho, jednýmu) až na Turiec a dolný Liptov, 
kde sa vraví zväčša jedneho-jednemu. 

Foriem jednoho-jednomu, náležitých ku prijatým spisovne 
pronominálnym formám toho-tomu, Slovák neužíva. Ony sú 
pozostatkami z českých mluvníc a v spisovnej reči slovenskej 
obiehajú na základe historického práva. 

Jestli sa opierame o svoj materinský jazyk a chceme 
ostať dôslední zásadám, na ktorých je zbudovaná naša spi- 
sovná reč, 

1. nesmieme písať jednoho-jednomu, lebo takých foriem 
živý jazyk slovenský nepozná; 

2. nesmieme písať jedneho-jednemu, lebo té formy sú 
utvorené podľa pronominálnych foriem (teho-temu), ktoré spi- 
sovná reč zavrhla. 

Čo tedy zbýva? I. Od pôvodného zámenového skloňo- 
vania odchýlili sme sa už v samom zámene, a to tak základne, 
že na pr. už celé množné číslo ženského rodu skloňujeme dľa 
miešanej deklinácie (dľa „pekný"), z toho nasleduje, že zacho- 
vaním foriem jednoho-jednomu nezachránime už pôvodné sklo- 
ňovanie, ktoré je na vymretí. II. Pri skloňovaní číslovky jedon 
beztak sme sa už i v iných pádoch právoplatne odchýlili od 
skloňovania zámena ten, to, tá, lebo píšeme: tá jedna žena, 
tú jedn« ženu atď m. : tá jedná žena, \ú jednu ženu ; keď tedy 
zatratíme mrtvé pre nás formy jednoho-jednomu, tým ne- 
načneme trhať skloňovanie tejto číslovky od skloňovania zá- 
mena ten-to-tá, ale iba ďalej postúpime na ceste ústrojného 
uplatňovania živých foriem slovenských v spisovnom jazyku. 
III. Číslovku jedon živá mluva nepristaviteľne zaháňa ku vzoru 
„pekný", tak že na pr. zbudlá z pronominálneho skloňovania 
množ. nominatívu prípona -y v ženskom rode zjavne sa tratí 
v živej mluve v prospech prípony -é miešanej deklinácie, 
popri formách „jedn// ženy", totiž vždy viac a viac prenikajú 



96 

137. §. Dva, dve skloňujú sa takto 





Mužský rod: 


Stredný 


a ženský rod: 


Nom. 


dva 

dvaja (muž. os.) 




dve 


Akk. 


dva 

dvoch (muž. os.) 




dve 


Gen. 


dvoch 




dvoch 


Dat. 


dvom 




dvom 


Lok. 


dvoch 




dvoch 


Inštr. 


dvoma 




dvoma 



Práve tak sa skloňuje oba, obidva (obaja, obi- 
dvaja), obe, obidve. Podobne sa skloňujú : tri (traja) 
a štyri (štyria); viď Abec. ukazovateľ. 

Poznámka : 

Formy dvaja, dvoch v nom. a akk. (pri ostat- 
ných: obaja, obidvaja, traja, štyria; oboch, obidvoch, 
troch, štyroch) sú pre muž. osobové mená: boli tam 
dvaja chlapi, dvaja učnia, obaja alebo obidvaja 
učitelia, traja alebo štyria žiaci; podobne: videl 
som tam dvoch, oboch, obidvoch, troch, štyroch 
žiakov alebo učiteľov. Naproti tomu formy nom. a 
akk. dva sú pre muž. neosobové: boly tam dva 
voly, dva kone, videl som tam dva voly, dva kone. 
Podobne: boly tam oba, obidva, tri, štyri voly, 
kone; alebo videl som tam: oba, obidva, tri, štyri 
voly, kone. 



mn. ROininatívy miešanej deklinácie: jedné (jednye) ženy, in. 
všetkz/ ženy: (všetka) ženy. 

Tak sa veci majú. Tu niet tedy iného rozumného vý- 
chodu, ako uzákoniť živé formy jedného- jednému a uznať 
sklofiovaciu neodvislosť tejto číslovky od skloňovania zámena 
ten-to-tá. Té časy u nás minulý, kde sa rovnako skloíiovaly. 



97 



138. § 


. Číslovky 5 — 99 skloňujú sa takto 




Základné : Rozčlenúvacie : 


Nom. 


päť 

piati (muž. osôb.) 


pätoro 


Akk. 


päť 

piat-ich (muž. oscb.) 


pätoro 


Gen. 


piat-ich 


pätorých 


Dat. 


piat-im 


pätorým 


Lok. 


piat-ich 


pätorých 


Inštr. 


piat-imi 


pätorými. 



Poznámky : 

1. Ako „päť" sa skloňujú: tisíc, tisíci (viď po- 
známku v 139. §-e). Ďalej: dvoje, oboje, obidvoje, 
troje, poťažne: dvoji, oboji, obidvoji, troji (formy 
pre nom. mužských osobových a zosobených). 

2. Nom. piati a akk. piatich užíva sa pre muž. 
osobové alebo zosobené: boli tam piati ľudia, piati 
vlci; videl som piatich ľudí, piatich vlkov. 

3. Za sklonenú formu často počuť nesklonenú: 
od päť miest platí, s päť stromov pooberal ovocie 
atp. (Viď § 205.) 

4. Tam, kde t mäkko vyslovujú i pred y (v Po- 
hroní atď.), pletie sa vo výslovnosti skloňovanie zá- 
kladných čísloviek 5 — 99 a radových čísloviek 5 — 99. 
Z toho povstávajú pravopisné ťažkosti. Rozptýľme 
ich takto. Dľa prídavných mien s „y" skloňujú sa 
poriadkové čísla : prvý, druhý, štvrtý, desiaty atď. ; 
naproti tomu základné čísla od päť hore skloňujú 
sa bez y takto: päť- šesť, piatzch-šiest/ch, piatim- 
šiestim, piatimi - šiestimi atď. Poriadkové čísla sú 
vždy prídavnými menami svojou formou i svojou 
akosťou, čím ľahko sa dajú rozoznať od základných, 
ktoré sa dajú zameňovať formami neskloňovaných 
podstatných mien. Príklady pre čísla poriadkové: 
„žijeme v deväťdesiati/ch rokoch" = v rokoch 1890., 

Rukoväť spis. reči slov. ' 



91., 92., 93. atď. až 99., jedným slovom žijeme v desať- 
ročí 1890 — 1899. Príklady pre čísla základné: „ne- 
bojí sa štyridsiat/ch Fudí u — 40 ľudí; „došiel s de- 
väťdesiat/mi chlapmi" = s 90 chlapmi. Ešte príklad: 
umrel v päťdesiatí/ch rokoch (v dobe od F0 — 59 po- 
čítaného letopočtu) a umrel v päťdesiat/ch rokoch 
(keď mal 50 rokov). Základné čísla päť, šesť, sedem, 
desať atď. (v skloňovaní ktorých nepíše sa „y") tým 
sa tedy rozoznávajú, že obstoja v obecnej mluve 
i formami neskloňovaných podstatných mien, mô- 
žem povedať na pr. aj : zabil piat/ch, šiest/ch, de- 
siat/ch ľudí, aj : zabil päť, šesť, desať ľudí ; dostával 
plácu od piatich, šiestich, siedmich dedín, alebo: od 
šesť, sedem dedín. 

139. §. Sto a tisíc skloňuje sa 





v jednotnoir 


i čísle: 


v množnom čísle: 


Nom. 


sto 


tisíc 


st-á 


tisíc-e 


Akk. 


sto 


tisíc 


st-á 


tisíc-e 


Gen. 


st-a 


tisíc-a 


st-ých 


tisíc-ich 


Dat. 


st-u 


tisíc-u 


st-ám 


tisíc-om 


Lok. 


st-u 


tisíc-i 


st-ách 


tisíc-och 


Inštr. 


st-om 


tisíc-om 


st-ami 


tisíc-ami 



Poznámky : 

1. Sto a tisíc takto sa skloňujú, keď je o nich 
samých reč, na pr. : o jeho stá a tisíce nestojím, 
jeho stám a tisícom neverím atď. 

2. Číslovka tisíc môže sa skloňovať i podľa „päť u , 
a to cele podľa päť, keď sa poťahuje k druhým me- 
nám: boli tam tisíci ľudia, nebojí sa tisícich ľudí, 
povedal to tisícim ľuďom, hovoril o tisícich ľuďoch, 
sišiel sa s tisícimi ľuďmi. Srovn. predposledný od- 
stavec 205. §-u. 



99 

Všeobecné pripomenutie o číslovkách. 

140. §. Číslovky radové (prvý, druhý, štvrtý, 
stý, milliontý atď. s výnimkou: tretí, tisíci), ďalej 
druhové (jednaký, dvojaký, trojaký, storaký, tisíco- 
raký atď.), množivé (jednoduchý, dvojnásobný, troj- 
násobný, stonásobný, podvojný, potrojný, dvojitý 
atď.) skloňujú sa dľa pekný; viď 115. §. 

II. Časovanie. 

A) O podobách slovies vôbec. 
Ohýbané sloveso má rozličné podoby. 

141. §. I. Podoby, majúce povahu podstatných 
mien, a to : 

1. Neurčitok (infinitív), ktorý sa už nesklo- 
ňuje, ale ktorého niektoré pády ešte možno rozo- 
znať zo skladby: chodiť je podmienkou zdravia ľud- 
ského (chodenie = nom. !), pred seba vzal nepiť 
pálenky (nepitie pálenky = gen.!). 

Podoba neurčitku, vychodiaca na -t, podáva 
nám holé značenie slovesa bez všetkých časovacích 
poťahov: robiť, sedieť, brať, kosiť, nosiť sa atď. 

2. Podstatné meno slovesné, vychodiace 
na -ie, na pr. : písanie, čítanie, kosenie atď. ; sklo- 
ňuje sa dľa „obilie", viď 87. §. ť 

142. §. II. Podoby, majúce povahu prídavných 
a prísloviek. Této sa menujú priechodníkmi, tamté 
príčastiami. 

1. Priechodníky (transgressívy) máme v spi- 
sovnej slovenčine této: 



100 

a) Priechodník prítomného času, vj^chodiaci na 
-úc, -iac: idúc, vedúc, robiac, kričiac. Ak je kme- 
ňová slabika dlhá, prípona skráti sa v smysle 11. 
§-u : kážuc, píšuc, bráňac, kláťac sa. Ale po retných 
smie ostať pôvodná dĺžka prípony, t. j. namiesto 
kúpäc, Fúbäc atp. smie sa písať : kúpiac, ľúbiac ; viď 
5. bod 5. §-u. 

b) Priechodník minulého času, vychodiaci na 
-uši, po zatvorených kmeňoch na -Ši: volaysz, pra- 
covavši, kraľovaus/, pivši, šivsi, urobwši, dohoniysz; 
ness/', veds7, vezsz atď. 

Prípony -úc (-iac), -vši (-ši) sú pre všetky po- 
hlavia a pre obe čísla. Píš tedy: muž (žena, dieťa) 
plačúc pochovával (pochovávala, pochovávalo) svoju 
sestru; mužovia (ženy, deti) plačúc pochovávali (po- 
chovávaly) svoju sestru. Alebo: muž (žena, dieťa) 
skončivší prácu pobral sa (pobrala, pobralo sa) do- 
mov; mužovia (ženy, deti) skončivší prácu pobrali 
sa (pobraly sa) domov.*) 



*) I Hattala (Mluv. jaz. slov., Pešť 1864, 211. §) uznáva, 
že prítomný priechodník „vypadá u nás pravidelne pre všetky 
tri rody a obe čísla ... na -úc a -iac, po dlhých na -uc a -ac a . 
Že sa Mráz odchýlil od tohoto poznania a, zavrhnúc i Hattalu 
i Štúra, vo svojej mluvnici z r. 1872 predsa uviedol dvojaké 
podoby, pre jednotné číslo -úc, -iac a pre množné -úce, -iace, 
to sa mohlo stať pod tým vlivom, že v živote skutočne obja- 
vujú sa dvojaké formy: idúc-idúc/', rozkazujúc-rozkazujúc/ (za 
túto širšiu podobu intelligencia často vyslovovala a písavala 
chybne: idúce, rozkazujúce atp.), Mráz tedy ujal sa oboch 
podôb, rozdeliac im funkcie tak, že prostejšiu položil pre 
jednotné číslo a širšiu pre množné číslo. Tým sa priblížil 
češtine. Pravda je však to, že pospolitý Fud obe podoby, aj 
idúc aj idúci, rovnoplatne užíva i pre jednotné i pre množné 



101 

2. Príčastia: 

a) Činné príčastie prítomného času tvorí sa od 
prítomného priechodníka príponou -í, má všetky 
podoby prídavného mena a skloňuje sa dľa „boží" 
(116. §): stojací, -cie, -cia; idúci, -ce, -ca. 



číslo. I nevzdelaná grammaticky intelligencia pre obe čísla 
užívala a čiastočne užíva podôb na -iace, -úce. V strednej slo- 
venčine tedy niet podkladu pre rozoznávanie podôb jednotných 
a množných. Nakoľko niet pre to rozoznávanie smyslu, o tom 
svedčí i vystrojovanie prítomných priechodníkov podobami 
skutočných bežných prísloviek, tak na pr. za idúc, stojac, 
kľačiac a popri nich : počuť zhusta idúcky, stojačky, kľačiacky 
atp., samo sebou sa rozumie, že bez ohladu na to, či je pod- 
met v jednotnom alebo v množnom čísle. 

Priechodníka minulého vôbec nezná živá slovenčina. Ale 
v spisovnom jazyku je obvyklý a preto sa tu nemôže pominúť..* 
Hattala ku skloňovacím vzorom prikladal české podoby pod 
„Priechodník minulý" [tak ku vzoru „piecť" : pek (muž.) a pekši 
(žen. a stred.) pre jednotné; pekše (muž., žen. a stred.) pre 
množné číslo] a všade výslovne poznamenal, že sú to české 
podoby minulého priechodníka. Mráz prejímal české podoby 
a pri skloňovacích vzoroch vkladal ich miesto slovenských. 
Týmto spôsobom podoby „pek", „pekši", „pekše" stály sa slo- 
venskými priechodníkmi minulého času. Máme pred sebou 
túto skutočnosť: V spisovnom jazyku obiehajú priechodníky 
minulého času. Hattala nezaujal k nim stanoviska a Mráz ok- 
trojoval jazyku české formy. Co tu zbýva grammatikárovi 
urobiť? Držať sa neústupné živého jazyka, prijať, čo sa javí 
v spisovnom jazyku, alebo schváliť oktrojované podoby? — 
Ja som pri týchto otázkach takto rozumoval: Skutočný stav 
nemožno zaznávať. Keďže spisovný jazyk chce mať a má pre 
uhladenie slohu minulé priechodníky, grammatikár je povinný 
počítať s tým skutkom. Ale grammatikár má i právo i povin- 
nosť podrobiť kritike skutočný stav vecí. I ja som kritike 
podrobil postúpenie Mrázovo a presvedčil som sa o tom, že 
oktrojované české formy nezodpovedajú potrebám spisovného 



102 

b) Činné príčastie minulého času II. tvorí sa 
od minulého priechodníka zakončením -vší, -ši, má 
všetky podoby prídavného mena a skloňuje sa dľa 
„boží" (116. §): davší, -šie, -šia; šedší, -šie, -šia. 

c) Činné príčastie minulého času I. rozoznáva 
tri pohlavia: dal, dalo, dala a pri niektorých slo- 
vesách (pri priechodných nikdy nie) objavuje sa 
i so zakončením prídavného mena : -lý, -lé, -lá (po- 



jazyka slovenského. Keó! nám stačí priechodník prítomného 
času jednou podobou pre všetky pohlavia a pre obidve čísla, 
tak nám postačí jedinou podobou (oproti štyrom podobám : 
pek, robiv, robivši, robivše) i priechodník minulého času. 
Jednoduchosť potrebujeme, aby bolo jasno v spisovnom jazyku 
a aby sme obľahčili jeho učenie. Postaviac sa na toto stano- 
visko, mohlo mi ísť iba o to, ktorej prípony sa ujať v Ruko- 
väti? V jazykoch príbuzných, v ktorých žije ešte minulý prie- 
chodník, ale s tým obmedzením, že sa jedny a té isté formy 
udržaly pre všetky pohlavia a pre obidve čísla, této zachované 
formy patria jednotnému číslu. Tak v ruštine písanej jednotné 
formy: dav-davšl a v poľštine: dawszi (čítaj: davši) platné sú 
pre všetky pohlavia i pre obidve čísla. Tomu zjavu odpovedá 
i to, čo máme v slovenskom priechodníku prítomného času, 
jednotná forma (idúc, stojac) platná je totiž i pre množné 
číslo. Z tohoto nasleduje, že pre minulý priechodník, chtiac 
ho podržať, ale zároveň chtiac ho i zjednodušiť, treba nám 
vyvoliť jeho jednotnú a nie množnú podobu. Tedy dav alebo 
davši, a nie davše. Ja som sa rozhodol za formu davši. Ona 
najlepšie zodpovedá slovenčine. Je ženskou podobou jednot- 
ného čísla práve tak, ako forma idúc (stojac) je ženskou po- 
dobou jednotného čísla v prítomnom priechodníku. Okrem 
toho je ona vo funkcii na vlas tej istej široko rozpriestranená 
v národoch, ktoré ešte v skutočnosti užívajú činného priechod- 
níka minulého času. Forma mužská nat> (da«>) sa i preto nehodí, 
lebo ona po zatvorenom kmeni objavuje sa bez prípony (šed, 
nes, ved atp.\ stávajúc sa oku slovenskému naskrze nejasnou. 



103 

horelý, pohorelé, pohorela atoľ.). V tomto prípade 
skloňuje sa dfa „pekný". 

d) Trpné príčastie minulého času so zakončením 
prídavných mien: -tý, -to, -tá, -ný, -no, -ná: bi-tý, 
-té, -tá, da-ný, -né, -ná. Skloňuje sa dľa „pekný". 

Poznámka. Medzi príčastiami so zakončením prídavných 
mien a medzi prídavnými menami je ten rozdiel, že prvé, ako 
odvodené od slovies, označujú činnosť patričného slovesa a 
čas i stav činnosti, na pr. píšuci (= kto píše v prítomnosti 
činne), povedavší {— kto povedal v minulosti činne), nesený 
(= kto je nesený v prítomnosti, činnosť trpná). Naproti tomu 
u prídavných mien niet tejto bohatosti významovej, ked po- 
viem biely, čierny, hrubý, tenký, tým označujem púhu akosť. 

143. §. III. Spôsoby: Oznamovací, rozkazovací 
a podmieňovací. 

1. Oznamovací spôsob (indikatív) vyráža 
nepodmienené, priamo, činnosť podmetu, ktorú pod- 
met vykonáva, vykonával, dávno vykonával alebo 
vykonávať bude, na pr. žiak píše, žiak písal, žiak 
bol písal, žiak bude písať. 

2. Rozkazovací spôsob (imperatív) vyráža 
činnosť podmetu rozkázanú, dosiať nevykonanú, na 
pr. píš, píšme, píšte! 

3. Podmieňovací spôsob (kondicionál) vy- 
ráža podmienečne pripustenú činnosť podmetu, ktorú 
by vykonal alebo by vykonal bol, na pr. písal by, 
písal by bol. 

Oznamovací, rozkazovací a podmieňovací spôsob 
menujeme určitými podobami slovesa, lebo nimi ur- 
čite označujeme nielen čas a stav činnosti (čo sa 
deje i v priechodníkoch a príčastiach), ale i gram- 
matickú osobu. Bohatosť podôb slovesných rodí sa 



104 

z toho vzájomného poťahu, do akého dostávajú sa 
časovaním spôsoby, osoby, časy a stav činnosti. 
Prehovoríme o týchto posledných: 

144. §. Osoby. V určitých podobách slovies rozo- 
znávame tri osoby vo dvoch číslach: v jednotnom 
a množnom. Prvá osoba, ktorá rozpráva ; druhá, ku 
ktorej rozprávame, a tretia, o ktorej rozprávame. 
Tedy v jedn. č. : ja píšem, ty píšeš, on, ono, ona 
píše, v mn. č. : my píšeme, vy píšete, oni, ony píšu. 

145. §. Časy máme v slovenčine štyri: 

1) prítomný (präsens): píšem, píšeš, píše, pí- 
šeme, píšete, píšu; 

2) minulý (perfectum) : písal som, písal si, písal, 
písali sme, písali ste, písali; 

3) dávnominulý (plusquamperfectum) : bol som 
písal, bol si písal, bol písal, boli sme písali, boli 
ste písali, boli písali; 

4) budúci (futurum): budem písať, budeš písať, 
bude písať, budeme písať, budete písať, budú písať. 

146. §. Stav. Podľa toho, ako stavia sa podmet 
k činnosti slovesa, či podmet túto vykonáva (chytím, 
hodím, vediem) alebo trpí (som chytený, som ho- 
dený, som vedený), rozoznávame dva stavy sloves- 
ných podôb: činný (activum) a trpný (passivum). 
Slovesá so zvratným sa, na pr. : biť sa, vadiť sa, 
tešiť sa, kĺzať sa atď., svojimi podobami ostávajú 
v stave činnom. 

147. §. Z príkladov, ktorými sme objasňovali 
slovesné podoby, vychodí na javo, že sú niektoré 



105 

prosté (o jednom slove) a niektoré opísané (o dvoch 
alebo viac slovách). 

Prosté podoby majú 
v činnom stave : 

Prítomný čas: robím, sedíš, volá. 

Rozk. spôsob: rob, seďme, volajte. 

Priechodník prít. : robiac, sediac, volajúc. 

Priechodník min.: robivši, sedevši, volavši. 

Príčastie prít.: robiaci, sediaci atď. 

Príčastie min. H. : robivši, sedevši atď. 

Príčastie min. L: robil, sedel atď. 

Neurčitok: robiť, sedieť, volať. 

V trpnom stave: 
Príčastie min. : robený, (vy)sedený, volaný atď. 

Tvoriť prosté podoby je nie práve najľahšia vec. 
Ale kto sa tomu naučil, tým naučil sa tvoriť i opi- 
sované podoby, lebo sa této sostavujú z tamtých. 

B) Prosté podoby slovesa. 

148. §. Prostá podoba slovesná složená je z kmeňa 
a z ohýbacej prípony. 

Ohýbacie prípony slovesné. 

149. §. Rozoznávame ohýbacie prípony osobové, 
ktoré pridávame kmeňom v oznamovacom a rozka- 
zovacom spôsobe, a prípony pádové, ktoré pridá- 
vame kmeňom, tvoriac menové tvary (slovesné meno, 
neurčitok, priechodníky a príčastia). O príponách 
pádových bude reč inde. 



106 



Osobové prípony sú : 






v jedn. čísle: 1. os. 


-m 




2. os. 


-š 




3. os. 


— (za stará: 


-0 


v množ. čísle: 1. os. 


-me 




2. os. 


-te 




3. os. 


— (za stará: 


-nt) 



Prípona 3. osoby v jednôt, čísle zachovala sa 
len v jest a niet od kmeňa jes (jes-o-m, č. js-e-m), 
ale i z týchto prvšia podoba je na vymretí a počuť 
za ňu je. Vo všetkých ostatných prípadoch odpadla. 
(Pri tom istom kmeni „jes- a zachovala sa i staršia 
prípona 2. osoby jednotného čísla -si: si, jsi, m. 
jes-sí.) 

Pôvodná prípona 3. osoby v množ. čísle -nt na- 
toFko sa sliala s kmeňotvornou príponou prítomného 
času, že ju iba odborník môže vystopovať. Koncové 
-t sa ztratilo tak, ako v 3. os. jednotného čísla, a 
pozostalé n s kmeňotvornou hláskou splynulo v no- 
sovku «, táto sa v istých prípadoch premenila v e 
a z tých máme v terajšej spisovnej slovenčine ú a ia. 

Dľa toho, čo je hore povedané, máme osobové 
prípony v týchto podobách času prítomného: nesie-m, 
nesie-s, nesie-zne, nesie-fe. V podobe 3. osoby jedn. 
čísla nesie niet osobovej prípony; je to holý kmeň 
prítomníkový. Za stará bolo: nesie-/. A čo sa tyče 
3. osoby množ. čísla nesú, robia : tu máme splynutie 
osobovej prípony s kmeňotvornou príponou. Z to- 
hoto vidieť, že z kmeňa prítomníkového v terajšej 
slovenčine utvoriť môžeme len podoby 1., 2. a 3. 
osoby v jedn. čísle a podoby 1. a 2. osoby v množ- 



107 

nom čísle; kdežto podoba 3. osoby množného čísla 
tvorí sa teraz pridávaním koncovky -ú (v istých 
prípadoch -ia) k tomu, čo pozostalo z prítomníko- 
vého kmeňa (nes/e, pôvodne „nese") po splynutí 
kmeňotvornej prípony (e) s osobovou príponou (-nf). 
Tvoríme tedy takto podoby 3. osoby množného čísla: 
nes-ú, rob-ia. 

Slovesné kmene. 

150. §. Kmeňom slovesa je to, čo zostane z po- 
doby slovesnej po odhodení prípony. Poodhadzuj 
z podôb nesiem, nesieš, nesie, nesieme, nesiete uve- 
dené v predošlom §-e prípony, dostaneš kmene: 
nesie- pre celé jednotné číslo a pre prvé dve osoby 
množného čísla. 

Podobne postupujúc, od podôb slovesných ču- 
jem, čuješ, čujeme, čujete, milujem, miluješ, milu- 
jeme, milujete, volám, voláš, voláme, voláte atď. do- 
staneš kmene: čuje-, miluje-, volá-. 

Niektoré kmene sú hotovými koreňmi, na pr. 
jes- (v jest), jed- (v jedia), ved- (vo vedia), dad- 
(v dadia); iné zas javia sa nám v prítomnom čase 
s pribranou kmeňotvornou príponou, tak na pr. výš- 
uvedené kmene : nesie-, čuje- utvorené sú príponami 
kmeňotvornými -ie, -je od nes-, ču-. To sú tedy 
kmene prítomného času, nakrátko kmene prítom- 
níkové (präzentné). Slovesným kmeňom je to, čo je 
základom pre všetky podoby slovesa. Slovesným 
kmeňom je tedy nes-, ču-, preto, lebo z neho možno 
utvoriť všetky časovacie podoby: nes-ie-m, nes-ú, 
nes-e-ný, nies-i; cíz-je-m, ču-\, cíz-j-ú, ču-l, cíz-vši atď. 



108 

Kmeňotvornú príponu dFa toho, ti tvoríme ňou 
kmeň spôsobu alebo času atď., menujeme príznakom 
spôsobovým alebo časovým. 

Pri časovaní treba poznať hlavne kmeň neur- 
čitkový a kmeň prítomníkový. 

151. §. Kmeň neurčitku. Príponou je -ť, odhoď 
túto, a dostaneš kmeň neurčitkový. Pri slovesách: 
čuť, piť, hovieť, trpieť, minúť, pohnúť, robiť, kosiť, 
volať, klamať, milovať, kraľovať je tedy kmeňom: 
ču-, pi-, hovie-, trpie-, minú-, pohnú-, robi-, koši-, 
vola-, klama-, milova-, kráľova-. Nie vždy vyznieva 
kmeň na samohlásku, ako vo výšuvedených prí- 
padoch. Časté sú i kmene zavrené, t. j. spoluhláskou 
zakončené, ako v slovesách : niesť, viezť, piecť, tĺcť, 
viesť, pliesť atď. Odhodiac príponu neurčitkovú -t, 
pozostane nám : nies-, viez-, piec-, tíc-, vieš-, plies-, 
a srovnajúc tento pozostatok s pozostatkami z iných 
podôb (/?es-ie-m, vez-ie-m, nes-e-ný, vez-e-ný, piek-o-\, 
tík-o-\, vied-o-\, pliet-o-\ atď.), nájdeme, že je sloves- 
ným kmeňom, základným pre všetky podoby slo- 
vesa, v prvých dvoch prípadoch: nes-, vez-. Pre 
ostatné by bolo kmeňom : piek-, tĺk-, vied-, pliet-, 
ale keď uvážime ďalej, že máme ešte i podoby 
s krátkou samohláskou: ved-ený, plet-ený, pek-s\, 
tlk-ši, poznáme, že tu máme kmene pek-, tik-, ved-, 
piet-, ktoré tým dostaly v neurčitku podobu : piecť, 
tĺcť, viesť, pliesť, že sa kmeňová hláska, čo je pri 
zavrených kmeňoch pravidlom, v neurčitku pre- 
dĺžila a že sa koncové spoluhlásky -k, -d, -t pre 
obľahčenie výslovnosti pred príponou -ť zmenily, 
tedy z pekť, tlkť, ved ť, pletť: piecť, tĺcť, viesť, pliesť. 



109 

Vráťac sa ku kmeňom otvoreným, vychodiacim 
na samohlásku, vyzdvihnúť treba toto: 

Niektoré slovesá popri otvorených kmeňoch 
majú i druhé, zatvorené kmene. Také zavrené 
kmene sú na pr. trh-, krad-, has-, drh-, dvih- a iné, 
ktoré s pribraním -nú javia sa otvorené takto : 
trhnú-, kradnú-, hasnú-, drhnú-, dvihnú-. Prvé užšie 
kmene, popri širších, bežné sú iba v činnom prí- 
častí minulom: trh-o-1, krad-o-1, has-o-1, drh-o-1, 
dvih-o-1 popri týchto: trh-nu-1, krad-nu-1, has-nu-1, 
drh-nu-1, dvih-nu-1. 

Robí sa rozdiel medzi neurčitkovými kmeňmi, 
ktoré sú zároveň koreňmi, a medzi neurčitkovými 
kmeňmi, ktoré sú utvorené z koreňov alebo z iných 
kmeňov kmeňotvornými príponami. Kmene, ktoré 
sú zároveň koreňmi, sú na pr. této otvorené kmene : 
zna-t, smie-i, spie-i, zrie-t, bi-í, hni-i, pi-i, vi-í, ši-i, 
kry-t, my-i, ry-t, ču-í, ku-t, pľu-í, žu-f atd.; zavrené 
kmene : pliesť-pM-ť, húsť- hud-í, klásť-Ä/arí-ť, priasť- 
prid-t, viesť- ved-t, niesť- nes-t, triasť- tras-t, viezť- 
vez-t, tiecť- tek-i, piecť- pek-ť, riecť- rek-ť, tĺcť-tlk-ť, 
vliecť- vlek-ť atď. 

Kmeňov, ktoré sa tvoria kmeňotvornými prí- 
ponami, je ohromné množstvo. Kmeňotvorné prí- 
pony sú této : 

-a na pr. v týchto kmeňoch: písa-t (pis), ora-í 
(or), káza-í (kaz), maza-í (maz). Sem patria i takéto : 
milova-i, kraľova-i, panova-i atp., ktorých slovesným 
kmeňom je síce : milú-, kraľu-, pánu- (ako to vidieť 
z podôb prítomníkových : mzY«-jem, milu-\ú, milu-\ 
atď.), ale ktoré neurčitok tvoria kmeňotvornou pri- 



110 

ponou -a: milu-aí, kraľu-aí, panu-at Z hláskoslov- 
ných príčin: milovať, kraľovať, panovať (u sa stup- 
ňuje v ov). 

-ie: bohatie-ť (bohať), nemie-ť (nem), bolie-ť (boľ), 
visie-ť (vis) atď. 

-i: hodi-i (hod), kroči-i (krok), prosi-t (pros), 
lovi-t (lov) atď. 

-nú: minú-i (mi), vinú-i (vi), žltnú-i (žiť), ľahnú-i 
(ľah), dvihnú-í (dvih) atď. 

Poznámka 1. Na Východe, na hranici od Poliakov, a roz- 
trúsené aj inde, Slováci neurčitkovú príponu -ť vyslovujú 
takto: robi-c, písa-c, kroči-c atd. V takých prípadoch píše sa 
vždy -ť, tedy: robiť, písať, kročiť atď. 

Poznámka 2. So strany pravopisu pripomíname, že medzi 
kmeňotvornými príponami nikdy sa „y" nejaví pred príponou 
neurčitku -ť, nikdy nepíš tedy y, ale vždy /, takto: robH, 
nos/'-ť, kos/-ť, hub/-ť, tup/-ť, kúp/-ť atd. (V slovesách kn/-ť, 
ry-t, my-t, by -ť, vy ť patrí „y" ku koreňu; nie je kmeňotvornou 
príponou.) 

152. §. Z kmeňa neurčitkového vlastnými prí- 
ponami tvoria sa této podoby slovesa: 

1. Činné príčastie minulé I. Príponou je 
v jedn. čísle : -/, -lo, -la, v množ. čísle : -//, -ly. Prí- 
klady: da-1, bi-1, ču-1, vola-1, milova-1 atď. Medzi 
zavrený kmeň, vychodiaci na spoluhlásku, a medzi 
príponu vsúva sa o, na pr. nies-o-1, piek-o-1, vied-o-1. 

Činné príčastie minulé tvorí sa niekedy, a to 
rovno od neurčitkového kmeňa, i podobou určitého 
prídavného mena (pad-/*/, -lé, -lá; pohore/z/, -lé, -lá; 
ovdove/ý, -lé, -lá atp.). 

Poznámka 1. Prípony jednotného čísla -/, -lo, -la svedčia 
rodom: mužskému, strednému a ženskému, totiž takto: chlap 
robi/, dieťa robilo, žena robila. Prípona množného čísla -U 
(s mäkkým /'!) mužskému osobovému rodu: chlapi robili, vlci 



111 

hltá//'; prípona -ly (s „y"-om!) mužským neosobovým: vtáky 
lete/z/, vlky sa preháňa///, stromy kvit/z/, ploty hore///; stredno- 
rodým: deti naše robi/z/, nosí///, beha///; konečne ženskému 
rodu : ženy beža/z/, matky pláka/// atd. atď. — Čo sa tyče mäk- 
kého /' a tvrdého //, dávaj pozor na toto : Prípona množ. čísla 
-// sa kladie tam, kde je reč o osobách mužského rodu, alebo 
u zosobených zvieratách, to jest kde je reč o takých viac tvo- 
roch, pri ktorých sa ukazovacie zámeno formou //' užíva, na 
pr. //' chlapi pi/z', //' zlodeji krad/z', ť. vlci sa preháňa// atď. Na- 
proti tomu všade tam, kde sa užiť dá ukazovacie zámeno for- 
mou v množ. čísle te(= tie), píše sa prípona -ly: té ženy 
pláka///, té deti beža///, té stromy kvit/z/, té šiatre sa bele/// atdf. 

Poznámka 2. V strednej slovenčine príponu činného prí- 
častia minulého -/ napospol starobylým spôsobom vyslovujú. 
Namiesto písaných podôb : nieso/, da/, minú/, káza/ atď. počuť: 
niesozž, dazz, minuzž, káza// atp. Miestami zachovala sa táto 
starobylá výslovnosť tvrdého / i v príponách -lo, -la, -ly. 
Počuť totiž: diefa bo/vo zaspaáo, žena písaúa, ženy písazíy, 
deti spa/vy atp. — Spisovná reč žiada, aby sa prípony -/, -lo, 
-la, -ly vždy tak písaly, ako sú tu udané, a nie dľa stredno- 
slovenskej výslovnosti. 

Poznámka 3. V západnej slovenčine medzi zavrený kmeň 
a príponu -/ vkladá sa e (pad-e-1, niés-e-1, krad-e-1 atp.). Te- 
rajší spisovný jazyk znesie len vsuvku -o-, píš tedy vždy: 
pad-o-1, nies-o-1, krad-o-1 atp. 

2. Činný priechodník minulý. Ze je prí- 
ponou jeho -vši (pi-vši, vola-vši), ktoré sa ku kmeňu 
neurčitkovému pripína, o tom už bola reč tam, kde 
sa na základoch historických potvrdzuje jeho právo 
v spisovnom jazyku (viď v 142. §-e II.). Užíva sa, 
a to veľmi zhusta, i podobou určitých prídavných 
mien: byysif, -všie, -všia atď., viď v 142. §. II., 2., 
a v tomto prípade menuje sa príčastím. 

3. Trpné príčastie minulé. Prípony -tý, 
-té, -tá alebo -ný, -né, -ná prilučujú sa zrovna ku 
kmeňom otvoreným, na samohlásku vychodiacim. 
Ku kmeňom vychodiacim na spoluhlásku pripínajú 
sa sponou -e-, na pr. nes-e-ný, vez-e-ný; kmeňové 
g, k sa mení pred sponou e: streiený, pečený 



112 

atď. Pri slovesách na -iť so zavreným kmeňom 
trpné príčastie minulé utvorí sa takto: rob-e-ný, 
hod-e-ný atp. 

Pri slovesách, vychodiacich na -núť, tvorí sa 
síce trpné príčastie minulé i od prostého kmeňa 
[popri : dosiahnu-/// píšu i áosaž-ený (od dosiah-nuť)], 
ale zpravidla tvoria sa podoby od kmeňa širšieho: 
bodnú tú (nie: bode/7 z/), odvrhnuŕ/ý (nie: odvrže/z/ý), 
odkopnú? 1 // (nie: odkope/??/) atp. 

4. Slovesné podstatné meno tvorí sa z ne- 
určitej formy trpného príčastia minulého príponou 
-ie: bit-ie, kut-ie, dosiahnut-ie, bodnut-ie, volan-ie, 
podan-ie atď. od bit-ý, kut-ý, dosiahnut-ý, bodnut-ý, 
volan-ý, podan-ý. So strany pravopisnej viď 101. §. 

153. §. Kmeň prítomníka. Odhoď osobovú prí- 
ponu prítomného času, a máš kmeň prítomníkový. 

Odhodím príponu 1. osoby jedn. čísla -m z na- 
sledujúcich podôb prítomného času : čuje-/??, pije-/??, 
hovie-/??, trpí-777, minie-777, pohne-/??, robí-/??, kosí-/??, 
volá-/?7, klame-7?7, miluje-???, kraľuje-/?? atď., a mám 
hotové kmene prítomníkové : čuje-, pije-, hovie-, 
trpí-, minie-, pohne-, robí-, kosí-, volá-, klame-, mi- 
luje-, kraľuje-. 

Odhodím koncovku 3. osoby množného čísla 
(srovn. predposledný a posledný odstavec 149. §-u) 
z nasledujúcich podôb prítomného času : čuj-zž, pij-ú 
trp-z'a, min-zí, pohn-zí, rob-za, kos-z'a, klam-?/, miluj-zí 
atď., a mám nasledujúce kmene prítomného času 
čuj-, pij-, trp-, min-, pohn-, rob-, kos-, klam-, miluj- 

Pre potreby slovenského časovania rozoznávaj 
této dvojaké kmene prítomníkové : I) otvorené, ktoré 



113 

vychodia na samohlásku alebo dvojhlásku (volá-m, 
nesie-m, bije-m, trpí-m, kupuje-m), a II) zavrené, 
ktoré vychodia na spoluhlásku (bij-ú, nes-ú, trp-\a, 
kupuj-ú). 

Pri vzoroch volať, rozumieť prítomný čas pô- 
vodne znel takto : volaje-m, volaje-š, volaje, volaje- 
me, volaj e-te namiesto terajších stiahmltých podôb : 
volá-m, volá-š, volá, volá-me, volá-te ; ďalej : roz- 
umeje-m, rozumeje-š, rozumeje, rozumeje-me, roz- 
umej e-te namiesto terajších stiahnutých podôb : roz- 
umie-m, rozumie-š, rozumie, rozumie-me, rozumie-te. 
Pri týchto vzoroch zavrený kmeň (II. kmeň prítom- 
níkový) podržal svoju pôvodnú podobu: volaj-, 
rozumej-, ktorá mu náleží po nestiahnutých otvo- 
rených kmeňoch: volaje-, rozumeje-. 

Otvorené kmene prítomného času utvorené sú 
z príslušných koreňov alebo kmeňov takrečenými 
kmeňotvornými príponami. Prítomníkový kmeň nesie, 
kuje, pije, vezie utvorený je kmeňotvornou príponou 
od koreňov: nes-, ku-, pi-, vez- atď. Kmeňotvorné 
prípony vo vyšných kmeňoch prítomného času me- 
nujú sa príznakmi prítomného času. 

Poznámka. V otvorených prítomníkových kmeňoch je-m, 
vie-m, dá-vo. nie sú príznakmi : -e, -ie, -á. Této kmene pôvodne 
znely zatvorene: jed-m, ved-m, dad-m, -e, -ie, -á obsažené sú 
tedy už v kmeňoch, z ktorých záslovné d zahynulo. Korene 
jed-, ved-, dad- zachovalý sa však zavrenými kmeňmi v 3. 
osobe množ. čísla: jed-ia, ved-ia, dad-ia. V terajšej slovenčine 
je iba jedon zavrený kmeň prítomníkový jes-, ktorým tvoríme 
i podoby 1., 2. a 3. os. jedn. a 1. a 2. osoby množného čísla, 
a to : som m. jes-o-m, si m. jessi, jest popri je, sme m. jesme, 
ste m. jeste. 

154. §. Z kmeňa prítomníkového tvoríme, a to : 

Rukoväť spis. reči slov. 8 



114 

I. Z otvoreného kmeňa prítomníkového 
prítomný čas s výnimkou 3. osoby množ. čísla: 
Jedn. číslo: 

1. nesie-m, pije-m, robí-m, volá-m 

2. nesie-š, pije-š, robí-š, volá-š 

3. nesie, pije, robí, volá. 

Množ. číslo: 

1. nesie-me, pije-me, robí-me, volá-me 

2. nesie-te, pije-te, robí-te, volá-te. 

II. Zo zavreného kmeňa: v množ. čísle 
prítomného času osobu 

3. nes-ú, pij-ú, rob-ia, volaj-ú. 

Poznámka. O tvorení 3. os. množ. čísla v prí- 
tomnom čase viď dva posledné odstavce 149. §-u. 

Zo zavreného kmeňa prítomníkového tvoríme 
ďalej : 

a) Priechodník prítomný príponou -úc, -iac: 
nes-úc, pij-«c, rob-iac, volaj-úc atď., a 

b) Rozkazovací spôsob. 

O rozk. spôsobe nám treba vedieť, aby sme 
pochopili jeho pomer ku kmeňu prítomníkovému : 

1. Príznakom rozkazovacieho spôsobu je -/, to 
jest tvorí sa príponou -i od „zavreného kmeňa prí- 
tomníkového". 

2. Ale príznak rozkazovacieho spôsobu „ľ v te- 
rajšej mluve našej všade zaniká, kde sa kmeň dá 
bez neho vysloviť: nes, pij, (po /sa tratí y, tedy pi), 
rozumej, volaj, nesme, neste, pime, pite, rozumejme, 
rozumejte, volajme, volajte atď. 

3. Pri kmeňoch, vychodiacich na d, t, odráža sa 
mäkkosť zaniklého príznaku -i zmenou uvedených 



115 

zubných spoluhlások: hľaď-hľacte, viď- viete, rozmef- 
rozmec, vráf-vrác atď. 

4. V rozkazovacom spôsobe máme len tri prosté 
podoby: 2. os. v jedn. a 1. a 2. osobu v množnom 
čísle : nes, nesme, neste. 3. osobu jedn. a množ. čísla 
opisujeme : nech nesie, nech nesú. Táto tretia nemá 
tedy miesta pri vzoroch pre prosté podoby. Srovn. 
174 §. 

Roztriedenie slovies. 

155. §. V českých a po ich príklade i v sloven- 
ských mluvniciach slovesá delia sa na dve gruppy. 
Na príznakové slovesá, ktorých kmeň prítomní- 
kový L, tak budem menovať kmeň pre 1., 2. a 3. 
osobu jedn. a 1. a 2. osobu množného čísla v prí- 
tomnom čase, tvorený je kmeňotvornou príponou 
a či príznakom, a na bezpríznakové, ktoré majú svoj 
pôvodný prítomníkový kmeň I. bez príznaku, vy- 
chodiaci na spoluhlásku. Takéto bezpríznakové prí- 
tomníky boly : dad-m, jed-m, ved-m a jes-m ; teraz : 
dá-m, ,/e-m, vie-m a s-o-m. 

Prvá gruppa, príznaková, podelená býva do šesť 
tried podľa kmeňa neurčitkového. 

I. trieda zahrnuje slovesá, pri ktorých prípona 
neurčitku -ť pripätá je ku kmeňu bez kmeňotvornej 
prípony, na pr. nies-ť, zna-ť, znie-ť, pi-ť, ču-ť, ža-ť 
atď. II. trieda zahrnuje slovesá, ktoré tvoria neur- 
čitok kmeňotvornou príponou -nú : mi-nú-ť, trh-nú-ť, 
sad-nú-ť, mih-nú-ť atď. III. trieda zahrnuje slovesá, 
ktoré tvoria neurčitok kmeňotvornou príponou -ie (é) : 
rozum-z'e-ť, o-nem-/e-ť, s-čern-/e-ť atď. IV. trieda za- 
hrnuje slovesá, ktoré tvoria neurčitok kmeňotvornou 

8* 



116 

príponou -/: rob-i-ť, kos-i-ť, nos-i-ť atď. V. trieda 
zahrnuje slovesá, ktoré tvoria neurčitok kmeňo- 
tvornou príponou -a alebo 'a (mäkké a): vol-a-ť, 
maz-a-ť, sádz-a-ť, hádz-a-ť atď. VI. trieda zahrnuje 
slovesá, ktoré tvoria neurčitok kmeňotvornou prí- 
ponou -ova: kupova-ť (m. kupu-a-ť), kraľova-ť (m, 
kraľu-a-ť) atď. 

Pri tomto roztriedení slovesá, ktoré sa celky 
rovnako časujú, vradené sú do rozličných tried. Tak 
na pr. slovesá: zna-ť, necha-ť, ma-ť, dba-ť, da-ť a 
predponami od nich odvodené : poznať, uznať, rozo- 
znať, ponechať, podať, rozdať, oddať atď. vradené 
sú do I. triedy, ale sa na vlas tak časujú, ako pri- 
náležíte do V. triedy: volať, čakať, chovať, konať 
a od nich predponami odvodené: povolať, zavolať, 
počkať, dočkať, pochovať, vykonať atď. 

Iný príklad. Slovesá: dieť, plieť, tlieť, znieť, 
zrieť a predponami od nich odvodené: podieť, na- 
dieť, vyplieť, vyspieť, potlieť, dozrieť atď. vradené 
sú do I. triedy a práve tak sa časujú, ako priná- 
ležíte do III. triedy : rozumieť, belieť, černieť, obelieť, 
očernieť, nemieť, onemieť atď. 

Medzi nimi je iba ten rozdiel, že pri vradených 
do L triedy tvorí sa neurčitok príponou -ť bezpro- 
stredne od kmeňa, kdežto pri vradených do V. a HL. 
triedy tvorí sa neurčitok kmeňotvornou príponou. 
Ale koľkí zpomedzi tých, ktorí sa učia z mluvnice, 
rozoznajú počiatky slovenských slovies? Koľkí to 
vedia, že v slovese „zabiť" je kmeňom zabi-, a 
v rovno znejúcom slovese „robiť" že je kmeňom 
rob-? To vie odborník. 

Časovať nemôžeme učiť na takýchto základoch, 



117 

akže chceme dôjsť cieľa. Tým menej v knižke pre 
praktickú potrebu. A preto: 

Táto Rukoväť z pohnútok praktických delí všetky 
slovesá slovenské do piatich tried podľa kmeňa ne- 
určitkového, majúc ohľad iba na zakončenie kmeňa 
pred neurčitkovou príponou -ť, nie zároveň na to, 
ako to zakončenie vzniklo, či bez kmeňotvornej prí- 
pony a či s ňou. 

Vzory jednotlivých tried sriadené sú na základe 
kmeňa prítomníkového L 

Priehľad tried a vzorov: 

L trieda. Slovesá na -ať {-'at, -iat): 

1. vzor: volať-volázn, 

2. vzor: hrabať-hrabe/?z, 

3. vzor: držať-držmz, 

4. vzor: kupovať-kupu/e/n. 

II. trieda. Slovesá na -ieť: 

1. vzor: trieť-trze/??, 

2. vzor: rozumieť-rozum/e/n, 

3. vzor: horieť-horz'/TZ. 

III. trieda. Slovesá na -iť: 

1. vzor: robiť-robzzn, 

2. vzor: piť-pi/e/77. 

IV. trieda. Slovesá na -uť, -núť: 

1. vzor: cuí-cujem, 

2. vzor: minúť-minze/??. 

V. trieda. Slovesá na -sť, -zť, -cť: 
Vzor: niesť-nesze/72. 



118 
Vzory časovania. 

156. §. I. triedy 1. vzor: volaf-volám. 

Neurčitok: vola-ť. 

Čin. príč. min. : vola-1, -lo, -la ; -li, -ly\ 

Priechodn. min. : vola-vši. 

Trpné príč. min. : vola-ný. 

Podstatné meno: vola-nie. 

Prítomný cas: Rozk. spôsob: 

Jedn. 1. volá-m — 

2. volá-š, volaj 

3. volá — 
Množ. 1. volá-me volaj-me 

2. volá-te volaj-te 

3. volaj-ú — 
Priechodník prítomný: volaj-úc. 

Poznámky : 

1. Takto sa časujú všetky slovesá, ktoré vy- 
chodia v neurčitku na -ať (bez ohľadu na to, či je 
a pred príponou neurčitku korenné alebo kmeňo- 
tvorné) a 

v prítomníku na -ám, tedy : dať-dám, znať-znám, 
nechať-nechám, volať-volám, mať-mám, dbať-dbám, 
trvať-trvám, povedať-povedám, pchať-pchám, tkať- 
tkám, ufať-ufám, hrať-hrám, čkať-čkám, konať-konám, 
jednať-jednám, pamätať-pamätám, čakať-čakám, ba- 
dať-badám atď. ; a 

v prítomníku na -iam (viď 8. §): vešať-vešiam, 
rušať-rušiam, macať-maciam, obecať-obeciam, požičať- 
požičiam, vracať-vraciam, voňať-voniam, klaňať sa 
klaniam sa, zavadzať-zavadziam atď. ; 

v prítomníku na -am (viď 11. §): skumať-skúmam, 
vítať-vítam, dýchať-dýcham, páchať-pácham, spievať- 
spievam, čítať-čítam, strúhať-strúham, kárať-káram, 



119 

bývať-bývam, dávať-dávam, dívať sa dívam sa, se- 
dávať-sedávam, skladávať-sídadávam atď. 

2. Slovesá : večerať, stavať môžu mať v prítom- 
níku aj: večeriam, staviam, lebo niekedy mäkké 
bolo v nich predchodiace časovej známke r, v. 

157. §. I. triedy 2. vzor : hrabať-hrabem. 
Neurčitok: hraba-ť. 

Čin. príč. min. : hraba-1, -lo, -la ; -li, -ly. 
Priechodn. min. : hraba-vši. 
Trpné príč. min. : hraba-ný. 
Podstatné meno: hraba-nie. 



Prítomný čas: 


Rozk. spôsob : 


dn. 1. hrabe-m 


— 


2. hrabe-š 


hrab 


3. hrabe 


— 


iož. 1. hrabe-me 


hrab-me 


2. hrabe-te 


hrab-te 


3. hrab-ú 


— 


iechodník prítomný : 


hrab-úc. 



Poznámky : 

1. Takto sa časujú slovesá, ktoré vy chodia v ne- 
určitku na -at a v prítomníku na -em : hrabať-hrabem, 
kopať-kopem, slopať-slopem, sypať-sypem, strebať- 
strebem, škrabať- škrabem, stenať- stenem, zobať- 
zobem, klamať-klamem, kašľať-kašlem, revať-revem, 
chápať-chápem, chrápať-chrápem, štípať-štípem, dla- 
bať-dlabem, driemať-driemem, lámať-lámém, šklbať- 
šklbem atď. Známka prítomníka e je toho rázu, žé 
pred ňou 

zubnice d, t, dz menia sa v dz, c, dž: vládať- 
vládzem, hlodať- hlodzem, metať- mecem, rapotať- 
rapocem, rehtať- rehcem, hádzať - hádžem, sádzať- 
sádžem; 



120 

hrdelnice h, k menia sa v ž, č: lhať-lžem, plakať- 
plačem, skákať-skáčem ; 

sykavky s, z menia sa v š, ž: kresať- krešem, 
Česať-češem, písať-píšem, kĺzať sa kížem sa, mazať- 
mažem, lízať-lížem, viazať-viažem, ukázať-ukážem atď. 

Sloveso orať má v prítomníku popri orem aj 
oviem. 

Takto sa časujú ďalej slovesá: 

brať-berem, drať-derem, prať-perem, žrať-žerem, 
hnať-ženem, klať-kolem, stlať-stlem, siať (poslať, za- 
slať, rozoslať atď.) -šlem, zvať-zvem, štvať-štvem, 
cpať-cpem ; 

hriať-hrejem, chviať sa chvejem sa, smiať sa 
smejem sa, liať-lejem, viať-vejem, siať-sejem, okriať- 
okrejem, priať-prajem, kliať-kľajem ; 

jať-jmem a z neho pošle: pojať-pojmem, zajať- 
zajmem, sňať-snímem, poňať-ponímem, odňať-odní- 
mem, vziať- vezmem atď.; počať- počnem, načať- 
načnem, začať-začnem a všetky pošle z čať-čnem; 
žať-žnem, ťať-tnem a všetky od nich pošle: požať- 
požnem, sožať-sožnem, zaťať-zatnem, odťať-odtnem 
atď. 

2. Niektoré slovesá tejto triedy sú bežné i so 
známkou prítomníkovou predošlej triedy. Také sú 
všetky utvorené z podstatných mien na -ot, ako 
štebocem - štebotám, trepocem - trepotám, rehcem- 
rehtám, šepcem-šeptám, repcem-reptám, chechcem sa 
chechtám sa, vychTascem-vychFastám atď., podobne 
i majúce zubnicu d, t pred známkou prítomníkovou, 
ako : vládzem - vládam, hlodzem - hlodám, mácem- 
mátam, macem - matám, mocem - motám, mecem- 
metám, hacem- hatám atď. Z ostatných častejšie 
obiehajúcich této: čerpem-čerpám, dlabem-dlabám, 
dlbem-dlbám, driemem-driemam, hýbem-hýbam, 
chápem-chápam, chrápem-chrápam, kajem sa kajám 
sa, kopem- kopám, kúpem sa kúpam sa, párem- 
páram, plácem-plátam, rýpem-rýpam, týčem sa tý- 
kam sa, trescem-trestám, sypem-sypám, skuhrem- 



121 

skuhrám, slopein-slopám, stenem-stenám, šliapem- 
šliapam, štípem - štípam, zobem - zobám, žobrem- 
žobrám. Takéto poznať po tom, že môžu tvorit 
rozkazovací spôsob i podľa „volať" i podľa „hrabať" : 
šteboc-štebotaj, hrkoc-hrkotaj, nemrkoc-nemrkotaj, 
driem-driemaj, kop-kopaj atď. 

3. Známka rozkazovacicho spôsobu -i sa iba 
tam podržiava, kde by sa kmeň bez neho vysloviť 
nedal, na pr. : repci, chechci, chlasci, čerpi, postli, 
pošli, pozvi, zajmi, počni, sožni, zatni atď. Ináče 
odpadá obmäkčivší predchodiacu spoluhlásku n: 
steň, a zmäkčivší predchodiacu zubnicu d, dz, t, 
hrdelnicu h, k a sykavku s, z: uvládz, nehladz, 
hádž, sádž, mec, rapoc, lži, plač, skáč, češ, píš, líž, 
viaž atď. 

4. Kmeňová hláska je zpravidla krátka i pri 
kmeňoch neurčitku i pri kmeňoch prítomníka. Vý- 
nimky: 

a) Dlhá je kmeňová hláska v neurčitkových 
podobách týchto slovies: hria-ť, chvia-ť, smia-ť sa, 
lia-ť, via-ť, sia-ť, okria-ť, pria-ť. klia-ť, v ktorých 
dvojhláska ia vznikla stiahnutím dvoch slabík. Pô- 
vodne znely té kmene: greja-ti, chveja-ti, smija-ti, 
lija-ti atď. V slovese vzia-ť, akiste pod vlivom če- 
skej podoby: vzzti, lebo je dĺžka na neurčitok ob- 
medzená; v iných podobách neurčitku krátkosť zo- 
stala: vza-1, vza-tý (srovn. s obdobnými českými 
podobami: vza-1, vza-t). 

b) Dlhá je kmeňová hláska v prítomníkových 
podobách týchto slovies v strednom nárečí : berzem, 
derzeš, perze, žerzeme, žerz'ete. Na základe zásad 
v spisovnej reči slovenskej smú sa tedy této po- 
doby užívať popri mluvnických podobách: berem, 
dereš, pere, žere, žene. — Prítomník zvem, orem 
má i podoby: zqviem, oriem. 

5. Trpné príčastie minulé tvorí sa výnimečne 
príponou -tý v nasledujúcich slovách: hria-ty, (vy) 
smia-ty, lia-ty, sia-ty, (za)klia-ty, ja-tý, poja-tý, 



122 

zaja-tý, sňa-tý, poňa-tý, odňa-tý, vza-tý, poča-tý, 
nača-tý, ža-tý, soža-tý, poža-tý, ťa-tý, sťa-tý, odťa-tý. 
Samo sebou sa rozumie, že podstatné meno, ktoré 
sa tvorí z trp. príčastia minulého, vyznieva pri 
týchto slovesách takto: hria-tie, smia-tie, lia-tie, 
vza-tie, poča-tie atď. 

158. §. I. triedy 3. vzor: držaf-držím. 

Neurčitok: drža-ť. 
Cin. príč. min. : drža-1, atď. 
Priechodn. min. : drža-vši. 
Trp. príč. min. : drža-ný. 
Podstatné meno: drža-nie. 

Prítomný čas: Rozk. spôsob. 

Jedn. 1. drží-m — 

2. drží-š drž 

3. drží — 
Množ. 1. drží-me drž-me , 

2. drží-te drž-te 

3. drž-ia — 
Priechodník prítomný: drž-iac. 

Poznámky : 

1. Takto sa časujú slovesá, ktoré vychodia v ne- 
určitku na -ať a v prítomníku na -im : držať-držím, 
hrčať-hrčím, mlčať-mlčím, vrčať-vrčím, trčať-trčím, 
bežať-bežím, pršať-prším, kričať-kričím, hučať-hučím, 
vrešťať-vreštím, hvižďať-hviždím atď. 

2. Tak sa časujú i slovesá: báť sa a stáť, ale 
poznamenať treba, že je ich neurčitkový kmeň dlhý, 
lebo vznikol stiahnutím z boja-ti sa, stoja-ti. Trpné 
príč. min. na -tý. Podstatné meno: bá-tie, stá-tie. 
V 3. os. mn. a v priechodníku prítomnom majú : 
boja sa, stoja, bojac sa, stojac, lebo stredná sloven- 
čina netrpí dlhého á po y, o čom viď v 12. §-e. 



123 

3. V rozkazovacom spôsobe známka rozkazo- 
vacieho spôsobu -i často sa objaví, jestli totiž kmeň 
vychodí na ťažko vysloviteFnú spoluhláskovú gruppu. 
Na pr. : nevreštz, nehvižd/, nevrždz atp. 

159. §. I. triedy 4. vzor: kupovaf-kupujem. 
Neurčitok: kupova-ť. 

Čin. príč. min. : kupova-1, atď. 
Priechodn. min. : kupova-vši. 
Trp. príč. min.: kupova-ný. 
Podstatné meno: kupova-nie. 

Prítomný čas: Rozk. spôsob: 
Jedn. 1. kupuj e-m — 

2. kupuj e-š kupuj 

3. kupuje — 
Množ. 1. kupuj e-me kupuj-me 

2. kupuj e-te kupuj-te 

3. kupuj -ú — 
Priechodník prítomný: kupuj-úc. 

Poznámka : 

Takto sa časujú všetky slovesá, ktoré vychodia 
v neurčitku na -ovať (v nárečiach -uvaťl) a v prí- 
tomníku na -ujem : kupovať-kupujem, kraľovať-kra- 
ftijem, opakovať- opakujem, zatracovať- zatracujem, 
presadzovať-presadzujem atď. atď. I sloveso Äw-ť a 
snu-t svojím stupňovaným kmeňom kova-t, snova-i 
časuje sa podFa tohoto vzoru. 

160. §. II. triedy 1. vzor: trief-triem. 
Neurčitok: trie-ť. 

Čin. príč. min. : tre-1, atď. 
Priechodn. min.: tre-vši. 
Trp. príč. min.: tre-ný. 
Podstatné meno: tre-nie. 



124 

Prítomný čas: Rozk. spôsob: 
Jedn. 1. trie-m — 

2. trie-š tr-i 

3. trie — 
Množ. 1. tre-me tr-i-me 

2. tre-te tr-i-te 

3. tr-ú — 
Priechodník prítomný: tr-úc. 

Poznámky : 

1. Takto sa časujú slovesá, vychodiace v ne- 
určitku na -ief, v prítomníku na -iem, ktoré pred 
týmto -ieť alebo -iem (pred kmeňotvornou príponou 
ié) majú spoluhlásku r alebo /: trieť-triem, črieť- 
čriem, drieť-driem, mrieť-mriem, prieť-priem, strieť- 
striem, vrieť-vriem, zrieť-zriem, žrieť-žriem, mlieť- 
melem a od týchto odvodené, ako : natrieť-natriem, 
načrieť - načriem, odrieť - odriem, umrieť - umriem, 
uprieť-upriem, prestrieť-prestriem, dozrieť-dozriem, 
prežrieť-prežriem, zomlieť-zomelem atď. atď. 

2. Neurčitkový kmeň krátko vyznieva, čo po- 
znať z podôb príčasťových : trel-trený, drd-drený. 

3. Trpné príčastie minulé tvoria tunajšie slo- 
vesá i príponou -tý: stre-tý, vystre-tý, odre-tý, 
odopre-tý, zovre-tý, dozre-tý, prežre-tý, a slovesá 
mrieť, mlieť v živej reči výlučne príponou -tý: 
umre-tý, zom\e-tý. Dľa toho sú možné i dvojakej 
podoby podstatné mená : trenie-tretie, strenie-stretie 
atď. Iba o jednej podobe sú bežné v živej reči: 
mretie, mletie. 

161. §. II. triedy 2. vzor: rozumief-rozumiem. 
Neurčitok: rozumie-ť. 
Čin. príč. min. : rozume-1, atď. 
Priechodn. min. : rozume-vši. 
Trp. príč. min. : rozume-ný. 
Podstatné meno: rozume-nie. 



125 

Prítomný čas: Rozk. spôsob: 

Jedn. 1. rozumie-m — 

2. rozumie-š rozumej 

3. rozumie — 
Množ. 1. rozumie-me rozumej-me 

2. rozumie-te rozumej-te 

3. rozumej-ú — 
Priechodník prítomný: rozumej-úc. 

Poznámka : 

Takto sa časujú všetky slovesá, ktoré vy- 
chodia v neurčitku na -ieť a v prítomníku na -iem 
(stiahnuté z -ejem, srovn. 5. odstavec v 153. §-e). 
Také sú: 

všetky počínacie slovesá, utvorené z prídavných 
alebo podstatných mien, ako sú : bohatieť-hohatiem- 
bohatejem, chudobnieť- chudobniem - chudobnejem, 
černieť-černiem-černejem, šedivieť- šediviem -šedive- 
jem, kamenieť-kameniem-kamenejem atp. ; 

slovesá s korenným-ze: dieť-diem-dejem (podieť- 
podiem - podejem), hovieť - hoviem - hovejem, plieť- 
pliem-plejem, spieť-spiem-spejem (dospieť-dospiem- 
dospejem), tlieť- tliem -tlejem, znieť- zniem -znejem, 
zrieť-zriem-zrejem (o ovocí), smieť-smiem („smejem" 
už prišlo v zapomenutie bez pochyby preto, lebo 
sa miatlo s príslušnou podobou od smiať). 

162. §. H. triedy 3. vzor: horieť-horím. 

Neurčitok: horie-ť. 
Čin. príč. min.: hore-1, atď. 
Priechodn. min. : hore-vši. 
Trp. príč. min. : hore-ný. 
Podstatné meno: hore-nie. 



126 





Prítomný cas: 


Rozk. spôsob 


Jedn. 


1. horí-m 


— 




2. horí-š 


hor 




3. horí 


— 


Množ. 


1. horí-me 


hor-me 




2. horí-te 


hor-te 




3. hor-ia 


— 



Priechodník prítomný: hor-iac. 

Poznámky : 

1. Takto sa časujú všetky slovesá, ktoré sa 
končia v neurčitku na -ieť a v prítomníku na -im, 
tedy: horieť- horím, sedieť- sedím, svrbieť- svrbím, 
smrdieť-smrdím,kypieť-kypím, myslieť-myslím, sipieť- 
sipím, hľadieť- hladím, vidieť- vidím, hrmieť- hrmím, 
visieť-visím, velieť-velím, trpieť-trpím atď. 

2. Známku rozkazovacieho spôsobu -i podržujú 
kmene, ktoré sú bez ne] ťažko vysloviteľné, na pr. 
myslz; iné ju odhodily: hor, kyp, trp, vis, hrm. 
V poslednom prípade, keď totiž kmene odhodily 
známku rozkazovacieho spôsobo -ŕ, pripomenúť treba 
toto : Ak sa kmeň slovesný končí na d, t, živý 
jazyk rád mení túto spoluhlásku v dz, c, kdežto 
spisovná reč zachováva v rozkazovacom spôsobe 
obmäkčené: ď, ť. Živý jazyk: v\dz, sedz, nesmrdz, 
nehľaríz, lec, nevrc sa atď. Spisovný jazyk: viď, 
seď, nesmrď, hľaď, lef, nev/f sa; formy vidz, vedz 
trpí aj on. 

163. §. III. triedy 1. vzor: robif-robím. 
Neurčitok: robi-ť. 
Čin. príč. min.: rpbi-1, atď. 
Priechodn. min. : robi-vši. 
Trp. príč. min.: rob-e-ný. 
Podstatné meno: rob-e-nie. 



127 



Prítomný čas: 




Rozk. spôsob 


Jedn. 1. robí-m 




— 


2. robí-š 




rob 


3. robí 




— 


Množ. 1. robí-me 




rob-me 


2. robí-te 




rob-te 


3. rob-ia 




— 


Priechodník prítomný : 


rob 


-iac. 


Poznámky : 







1. Takto sa časujú všetky slovesá, ktoré vy- 
chodia v neurčitku na -it a 

v prítomníku na -im : robiť-robím, srubiť-srubím, 
hubiť-hubím, lapiť-lapím, stupiť-stupím, loviť-lovím, 
viniť-viním, budiť-budím, vetiť-vetím atď., alebo, 
majúc v slovesnom kmeni dlhú slabiku, ktoré vy- 
chodia 

v prítomníku na -im: miesiť-miesim, strážiť- 
strážim, vláčiť-vláčim, vrátiť-vrátim, súdiť-súdim atď. 

2. Trpné príčastie minulé tvorí sa vkladaním e 
medzi slovesný kmeň a príponu: rob-e-ný. 

3. Známka rozkazovacieho spôsobu „ŕ zacho- 
vala sa v kmeňoch ťažko vysloviteľných : vrážd/, 
neopozd/ sa, zaneprázdn/ ma, nashromaždz atď. 
Kmene, vychodiace na ď, % v živom jazyku mäkčia 
sa v dz, c: hodz, hodzte, posaďz, posaďrte, sám 
posúďz, posúďzte, vrác, vrácme, vrácte, zaplač, za- 
plačme, nespoc, nespocte sa atď. — Spisovná reč 
káže písať: hoď, hoďte, posaď, posaďte, posúď, 
posúďte, vráŕ, vráfrne, vráŕte, zaplaf, zaplavme, 
nespof, nespofte sa atď. 

4. So strany pravopisnej sa poznamenáva, že tu 
máme kmeňové mäkké „ŕ, nepíš tedy nikdy „y" 
v týchto kmeňoch ; nepíš robz/ť, robí/l, robí/m, rob/ýs, 
robz/, robí/me, robí/te, ale vždy: rob /ť, rob/l, robňn 
atď. Srovn. 2. pozn. v 151. §-e. 



128 

164. §. Hl. triedy 2. vzor: pií-pijem. 
Neurčitok: pi-ť. 
Čin. príč. min. : pi-1, atď. 
Priechodn. min. : pi-vši. 
Trp. príč. min.: pi-tý. 
Podstatné meno : pi-tie. 

Prítomný čas: Rozk. spôsob: 

Jedn. 1. piie-m — 

2. pije-š pi 

3. pije — 
Množ. 1. pije-me pi-me 

2. pije-te pi-te 

3. pi-jú — 
Priechodník prítomný: pij-úc. 

Poznámky : 

1. Takto sa časujú slovesá, ktoré vychodia v ne- 
určitku na -it (-yť) a v prítomníku na -ijem (-yjem). 
Všetky této slovesá rovno ku koreňu pripínajú prí- 
ponu neurčitku -ť, sú to: piť-pijem, biť-bijem, hniť- 
hnijem, šiť-šijem, vif-vijem, žiť-žijem, kryť-kryjem, 
myť-myjem, tyť-tyjem a od nich predponami utvo- 
rené všetky iné, vychodiace na -it (-yť) a v prí- 
tomníku na -ijem (-yjem), ako : vypiť- vy pi jem, napiť- 
napijem, zabiť-zabijem, naviť-navijem, ušiť-ušijem, 
vyžiť- vy žijem, zakryť-zakryjem, umyť-umyjem atď. 

2. V rozkazovacom spôsobe známka spôsobu -i 
oslabuje sa v j pri slovesách príbuzného pôvodu : 
da-j, zne-j, ku-j atp. Pri slovesách tohoto vzoru sa 
to j nevyslovuje a — ani nepíše. V rozkazovacom 
spôsobe máme tedy: pi, pime, pite, kry, kryme, 
kryte atp. [Viď § 154., II., b), 2.] 

3. Kmene na -i svoje i a kmene na -y svoje y 
zachovávajú vo všetkých podobách. 



129 

165. §. IV. triedy 1. vzor: čuf-cujem. 
Neurčitok: ču-ť. 

Čin. príč. min. : ču-1, atď. 
Priechodn. min. : ču-vši. 
Trp. príč. min. : ču-tý. 
Podstatné meno: ču-tie. 

Prítomný čas : Rozk. spôsob : 
Jedn. 1. čuje-m — 

2. čuje-š čuj 

3. čuje — 
Množ. 1. čuje-me čuj -m e 

2. čuje-te čuj -t e 

3. čuj -ú — 
Priechodník prítomný: čuj-úc. 

Poznámka : 

Takto sa časujú slovesá, vychodiace v neur- 
čitku na -uť a v prítomnom čase na -ujem: čuť- 
čujem, duť- dujem, kľuť-kľujem, kuť- kujem, pľuť- 
pFujem, suť-sujem, uť-ujem, žuť-žujem a predponami 
od nich vzniklé všetky slovesá, ako : počuť-počujem, 
naduť-nadujem, vykľuť- vykľujem, okuť-okujem, na- 
pľuť-napFujem, ssuť sa ssujem sa, obuť-obujem, vy- 
zuť-vyzujem, požuť-požujem a podobné. Za pluť- 
plujem je slovenskejšie : plávať-plávam dľa I. 1. Za 
snuť-snujem je teraz už: snovať-snujem dľa I. 4. 
Popri kuť kujem oprávnené je aj: kovať - kujem 
dľa I. 4. 

166. §. IV. triedy 2. vzor: minúť-miniem. 
Neurčitok: minú-ť. 

Čin. príč. min. : minu-1, atď. 
Priechodn. min. : minu-vši. 
Trp. príč. min. : minu-tý. 
Podstatné meno : minu-tie. 

Rukoväť spis. reči slov. 9 



130 



Prítomný čas: 


Rozk. spôsob 


Jedn. 1. minie-m 


— 


2. minie-š 


miň 


3. minie 


— 


Množ. 1. minie-me 


miň-me 


2. minie-te 


miň-te 


3. min-ú 


— 



Priechodník prítomný: min-úc. 

Poznámky : 

1. Takto sa časujú slovesá, ktoré vychodia v ne- 
určitku na -núť, a 

v prítomnom čase na -niem: minúť- miniem, 
hynúť-hyniem, hrnúť-hrniem, kynúť-kyniem, plynúť- 
plyniem, slynúť-slyniem, spomenúť-spomeniem atď., 
alebo 

v prítomnom čase na -nem: pohnúť- pohnem, 
krotnúť-krotnem, hrdnúť-hrdnem, trhnúť- trhnem, 
vrhnúť-vrhnem, mihnúť-mihnem atď. ; ďalej 

ktoré vychodia v neurčitku na -nuť a v prí- 
tomnom čase na -nem: tiahnuť- tiahnem, siahnuť- 
siahnem, tŕpnuť-tŕpnem, skrútnuť-skrútnem, slietnuť- 
slietnem atď. 

2. Kmeňotvorná prípona tohoto vzoru je v ne- 
určitku zpravidla dlhá: mi-/zú-ť. (Krátkou sa stáva 
na základe zjavu vil. §-e zisteného, jestli ju pred- 
chodí dlhá slabika kmeňa, tedy: tiahnuť, siahnuť; 
viď príklady v predošlom odstavci.) Ale jej dlhosť 
obmedzuje sa na sám neurčitok; v ostatných podo- 
bách neurčitkového kmeňa javí sa krátkou, tedy 
minút, hrdrtzíť, ale : mi/zul, hrd/zul, mimzvši, hrd- 
mzvši, minutý, (z)hrd/2tztý, minutie, hrúnutie atp. 

3. Kmeň prítomného času vychodí zpravidla na 
dvojhlásku -ie: minie-m, vinie-m, hynie-m atď., ale 
jestli ju predchodí dlhá slabika, v smysle 11. §-u 
zmení sa na mäkkú samohlásku -e: tiahnem, sia- 
hnem ; viď ďalšie príklady v predchádzajúcom 2. 



131 

bode. To isté stane sa s dvojhláskou kmeňa, jestli 
je pred kmeňotvornou príponou spoluhláska: krot- 
nem, hrŕ/-nem, tr/z-nem, vr/z-nem, mi/z-nem atď. 

4. Pri zavrených kmeňoch tohoto časovania, vy- 
chodiacich na spoluhlásku, treba rozoznávať dva 
slovesné kmene pre neurčitkové podoby (viď 3. od- 
stavec v 153. §-e), totiž prostý: krot, hrd, trh, tiah, 
siah, a širší: krotnú, hrdnú, trhnú, tiahnú, siahnu. 
Činné príčastie minulé tvorí sa od oboch, od pro- 
stých kmeňov tak, že sa medzi ne a medzi príponu 
/ vkladá o : krot-o-1, hrd-o-1, trh-o-1, tiah-o-1, siah-o-1 
popri týchto podobách od zosilneného kmeňa utvo- 
rených : krotnul, hrdnul, trhnul, tiahnul, siahnul. 
V strednej slovenčine obrúbenej šie sú podoby od 
prostého kmeňa (krotol, hrdol). 

167. §. V. triedy vzor: niesf-nesiem. 

Neurčitok: nies-ť. 
Čin. príč. min. : nies-o-1, atď. 
Priechodn. min. : nes-ši. 
Trp. príč. min. : nes-e-ný. 
Podstatné meno: nes-e-nie. 

Prítomný čas: Rozk. spôsob: 
Jedn. 1. nesie-m — 

2. nesie-š nes 

3. nesie — 
Množ. 1. nesie-me nes-me 

2. nesie-te nes-te 

3. nes-ú — 
Priechodník prítomný: nes-úc. 

Poznámky : 

1. Takto sa časujú všetky slovesá, ktoré majú 
spoluhlásku pred neurčitkovou príponou -f, a to: 



132 

slovesá, majúce pred príponou neurčitku (-ť) 
sykavku s, z: niesť-nesiem, pásť-pasiem, triasť-tra- 
siem, viezť-veziem, hrýzť-hryziem ; 

slovesá, majúce pred neurčitkovým -ť také s, 
ktoré vzniklo zmenou z d alebo /, na pr. viesť- 
vediem, klásť-kladiem, húsť-hudiem, priasť-pradiem, 
pliesť-pletiem, miesť-metiem ; 

slovesá, majúce pred neurčitkovým -ť také z, 
ktoré vzniklo zmenou z h, na pr. striezť-strežiem 
(streh-) ; 

slovesá, majúce pred neurčitkovým -ť také c, 
ktoré vzniklo zmenou z k, na pr. piecť -pečiem 
(pek-), tiecf-tečiem (tek-), riecť-rečiem (rek-) atď. 

2. Vo všetkých náležitých sem slovesách je 
slovesný kmeň krátky, čo vidieť z nes-ený, nes-me, 
nes-úc atď. V uvedených slovesách sú tedy sloves- 
nými kmeňmi: nes, pas, tras, vez, hryz, ved, klad, 
hud, prad, piet, met, moh, streh, pek, tek, rek. (Této 
kmene sú zároveň koreňmi. Viď § 151.) 

V neurčitku a v čin. príč. min. kmeň slovesný 
zpravidla sa dĺži v nies-, trias-, viez-, hrýz-, vied-, 
klád-, húd-, priad-, pliet-, miet- atp. : niesť-niesol, 
triasť-triasol, viezť-viezol, viesť-viedol, klásť-kládol, 
húsť-húdol, priasť-priadol,striezť-striehol, piecť-piekol, 
riecť-riekol atď. 

V neurčitku pred t menia sa d, t v s: viesť 
m. vied-ť, klásť m. klád-ť, miesť m. miet-ť; h, k 
v z, c: striezť m. strieh-ť, piecť m. piek-ť, riecť m. 
riek-ť atď. 

Trpné príčastie minulé sa tvorí vkladaním e 
medzi slovesný kmeň a príponu -ný: nes-e-ný, 
vez-e-ný, verfený, klarfený, pletený, me/ený; h, k 
sa mäkčí v ž, č: premof-e-ný, strei-e-ný, pec-e-ný, 
rec-e-ný atď. 

Známkou prítomníka (v jedn. 1., 2., 3. a nm. 
1., 2. os.) je ie: nesie-m, trasie-s, vezie-s, hryzie, 
vedie-me, pletie-\e atď., pred ktorým hrdelné h, k 
prechodí do ž, č: strefiem, môžeš (m. strehiem, 



133 

môheš), pečieme, reciete (m. pekieme, rekiete) atď. 
Hrdelné h, k zmäkčujú sa i pred ostatnými prípo- 
nami prítomných podôb : mn. 3. strežú, pečú; v prie- 
chodníku prítomnom : strei-úc, pec-úc. 

3. Známka rozkazovacieho spôsobu -z sa neob- 
javuje, ale v kmeňoch vychodiacich na d, t, h, k 
dáva znať o sebe obmäkčo ^aním. 

Dodatky ku vzorom časovacím. 

168. §. Jest niekoľko slovies, ktoré sa nedajú 
prideliť ani k jednému zpomedzi postavených dva- 
nástich vzorov. O nich prehovoríme osobité. 



I. Byť. Sloveso byť tvorí svoje podoby od troch 


rozdielnych kmeňov: by, Jes a 


bud. 


Neurčitok: by-ť. 




Cin. príč. min. : bol (m. 


byl!). 


Priechodn. min. : by-vši. 




Trpné príč. min. : by-tý. 




Podstatné meno: by-tie. 




Prítomný čas: 


Rozk. spôsob: 


Jedn. 1. s-o-m (m. jes-m) 


— 


2. si (m. jes-si) 


buď 


3. jes-t, je 


— 


Množ. 1. s-me (m. jes-me) 


buď-me 


2. s-te (m. jes-te) 


buď-te 


3. s-ú, jes-ú 


— 


Priechodník prítomný: s-úc. 



Poznámky : 

1. Od kmeňa bud tiež máme podoby prítom- 
ného času: bude-m, bude-š, bude; bude-me, bude-te, 
bud-ú. Ale keďže je budem sloveso dokonané, preto 
jeho prítomné podoby majú význam budúcnosti. Od 



134 

kmeňa bud netvoríme podobu príponou priechodníka 
prítomného. 

2. V rozkazovacom spôsobe živý jazyk z d 
má dz: budz, spisovný jazyk obmäkčuje: buď. 

3. Druhá osoba prítomného času si smie sa 
skracovať v s', ale v tomto prípade prilučuje sa 
k predchodiacemu slovu: Tys' povedal? Bol bys' 
prišiel? Udrels' ho? 

4. V 3. osobe množ. čísla spisovná reč dovo- 
ľuje iba podobu : sú ; nárečové sa vôbec nedopúšťa. 
Píš tedy: Oni sú dobrí ľudia, a nie: oni sa dobrí 
ľudia. 

5. Podoba čin. príčastia min. pre mužský rod 
bol vyslovuje sa v strede slovenskom boú, miestami 
počuť i v ženskom a strednom rode toto starobylé 
znenie tvrdého /: boua, bouo. Na Východe, i v Ge- 
meri, sa povie : bul, bulo, bula, a na Západe mie- 
stami : ból, bolo, bola a miestami : byl, bylo, byla. 
Spisovná reč dovoľuje výlučne podoby: bol, bolo, 
bola; boli, boly. 

6. V nárečí počuť: ja sem (m. prijatého ja som) 
a my zrne (m. etymologického a prijatého my sme). 
Spisovná reč dovoľuje len podoby: ja som, my sme. 

7. Podoby 3. os. jedn. a množ. čísla : jest a je, 
sú ajesú majú rovnaké právo v spisovnom jazyku. 

II. Jesť. V neurčitku: jes-ť (m. jed-ť). Čin. príč. 
min. : jed-o-l, jed-lo, jed-la ; jed-li, jed-ly. Priechodn. 
min. : jed-ši. Trp. príč. min. : jed-e-ný. Podst. meno : 
fed-enie. Prít. čas : je-m, je-š, jie ; je-me, je-te, jed-ia. 
Rozk. spôsob : jedz, jedz-me, jedz-te. Priech. prít. : 
jed-iac. 

III. Vedieť. V neurčitku : vedie-ť. Čin. príč. min. : 
vede-l, vede-lo, vede-la; vede-li, vede-ly. Priechodn. 
min. : vede-vši. Trp. príč. min. : ved-e-ný. Podst. 
meno : vede-nie. Prít. čas : vie-m, vie-š, vie ; vie-me, 



135 

vie-te, ued-ia. Rozk. sp. : v živej reči : vedz, vedz-me, 
vedz-te; v spisovnej reči: veď, veďme, veďte. Prie- 
chodn. prít. : ved-iac. 

IV. Chcieť. V neurčitku : chcie-ť. Čin. príč. min. : 
chce-l, -lo, -la ; -U, -ly. Priechodn. min. : chce-vši. 
Trp. príč. min. : chce-ný. Podst. meno : chce-nie. 
Prít. čas: chce-m, chce-š, chce; chce-me, chce-te, 
chc-ú. Rozk. sp. : chc-i, chc-i-me, chc-i-te. Priech. 
prít.: chc-úc. 

V. ísť. Tvorí podoby z dvoch kmeňov : id, šed. 
Neurčitok : is-t (m. id-ť). Čin. príč. min. : šiel, šlo, 
šla ; šli, šly. Priechodn. min. : šed-ši. Trp. príč. min. : 
id-e-ný (v predídený). Podst. meno: id-enie. Prít. 
čas : ide-m, ide-š, ide ; ide-me, ide-te, id-ú. Rozk. sp. : 
iď, id-i, iď-me, id-i-me, iď-te, id-i-te. Priechodn. prít. : 
id-úc. 

Poznámky : 

1. ísť sa objavuje i dlhou podobou : ísť, aie len 
v neurčitku. I táto dlhá podoba je dovolená v spi- 
sovnej reči. Naproti tomu nedovoľuje sa podoba : 
iť, íť, icť, ícť. 

2. Činné príčastie minulé mužského rodu javí 
sa v nárečiach i v podobách: šél, šiel, šól; šieu, 
šiov, šoú. V spisovnom jazyku ani jedna z nich sa 
neobjavuje. Naproti tomu podoby išiel, išlo, išla; 
išli, išly majú rovné právo s podobami šiel, šlo, 
šla; šli, šly. 

3. Miestami, na pr. v Tekovskej, prítomníkový 
kmeň I. vyznieva na dvojhlásku -ie: idie-m, idie-s, 
idie; idie-me, idie-ie. V spisovnej reči bežný je len 
kmeň krátko zakončený, píš tedy: ide-m, ide-s, ide, 
ide-me, ide-te. 



136 

4. V rozk. spôsobe 1) zachováva sa príznak -i: 
iái, alebo 2) mizne. V tomto poslednom prípade 
kmeňové d sa obmäkčuje v spisovnom jazyku: iď, 
iďme, iďte. 

169. §. Samo sebou sa rozumie, že slovesá, od- 
vodené z povyšších „jesť", „vedieť", „chcieť" a „isť", 
ako na pr. pojesť, zjesť, najesť sa, dozvedieť sa, 
odnechcieť sa, prijsť, odísť, nájsť atď., alebo so zá- 
porným slovcom: nejesť, nevedieť, nechcieť a nejsť 
časujú sa práve tak, ako slovesá pôvodné. Záporné 
slovce nie nezoslabuje sa v ne pred podobami prí- 
tomného času od koreňa jes-, a preto ani sa s nimi 
spolu nepíše. Píš tedy : nie som, nie si, nie je ; nie 
sme, nie ste, nie sú, — a nie dľa Hattalovej a Mrá- 
zovej mluvnice: niesom, niesi atď., ani nie, ako 
v západno-slovenskom nárečí: nejsom, nejsi, není, 
nejsme, nejste, neni sú. 

C) Opisované podoby slovesa. 

170. §. Opisujeme, t. j. dvoma alebo viac slo- 
vami vyrážame nasledujúce podoby slovesa: 

1. minulý čas: volal som, 

2. dávnominulý čas: bol som volal, 

3. budúci čas: budem volať, 

4. rozkazovací spôsob : nech volá, 

5. podmieňovací spôsob : (min. čas) volal by, 
(dávnom, čas) volal by bol, a 

6. trpný stav: byť volaným, som volaný, bol 
som volaný, budem volaný, buď volaný, bol by 
som volaný atď. 



137 



171. §. Minulý čas. Minulý čas opisujeme čin- 
ným príčastím minulým patričného slovesa a prí- 
tomným časom slovesa byť. Tedy takto: 
Jedn. 1. volal, -o, -a som, 
-a si, 
-a — . 
sme, 
ste, 



2. volal, -o, 

3. volal, -o, 
Množ. 1. volali, -y 

2. volali, -y 

3. volali, -y 



Poznámky : 

1. Pomocné sloveso vypúšťa sa v 3. osobe oboch 
čísel. Tedy: volal, -o, -a; volali, -y. Niektorí spiso- 
vatelia, za ruským príkladom, radi vypúšťajú po- 
mocné sloveso i v 1. osobe oboch čísel, píšuc: ja 
volal, my volali; Slováci tak nevravia. 

2. Čo sa tyče rodu a mäkkého i a tvrdého y 
v činnom príčastí minulom, viď Pozn. 1. v 152. §-e. 

172. §. Dávnominulý čas. Opisuje sa minulým 
časom pomocného slovesa (bol som, bol si, bol atď.) 
a činným príčastím minulým patričného slovesa. 
Takto: 

Jedn 



■a) som bol (-o, 
bol (-o, 



1. volal (-o, 

2. volal (-o, -a) si 

3. volal (-o, -a) — 
Množ. 1. volali (-y) sme 

2. volali (-y) ste 

3. volali (-y) — 

Poznámka. Členy takto opísanej podoby smú 
stáť i takýmto poriadkom: 

bol som volal, boli sme volali, 

bol si volal, boli ste volali, 

bol — volal, boli — volali. 



a), 
a), 

bol (-o, -a). 

boli (-y), 

boli (-y), 

boli (-y). 



138 

173. §. Budúci čas. Nedokonané slovesá opisujú 
budúci čas pomocným slovesom budem takto: 

budem volať, alebo: volať budem, 
budeš volať „ volať budeš, 
bude volať „ volať bude, 

budeme volať „ volať budeme, 
budete volať „ volať budete, 
budú volať „ volať budú. 

Dokonané slovesá nikdy sa neopisujú. Pri nich 
má prítomný čas význam budúcnosti a preto pri 
nich užívajú sa podoby prítomného času za budúci 
čas, na pr. : bodnem, bodneš, bodne, bodneme, bod- 
nete, bodnú. 

I nedokonané slovesá môžu užiť niekedy po- 
doby prítomného času miesto budúceho času, keď 
ich nejakou smyslu ich nerušiacou predponou na 
dokonané pretvoríme. Na pr. od volám: zavolám, 
zavoláš atď. Srovn. 213. §. 

174. §. Rozkazovací spôsob. 3. osobu jednôt, a 
množ. čísla opisujeme takto : nech volá ; nech vo- 
lajú. Tedy: 1. — , 2. volaj, 3. nech volá; 1. volajme, 
2. volajte, 3. nech volajú. 

175. §. Podmieňovací spôsob. Tvoríme čas prí- 
tomný a minulý. 

Čas prítomný podmieňovacieho spôsobu opisu- 
jeme takto: 

Jedn. 1. volal, -o, -a by som, 

2. volal, -o, -a by si, 

3. volal, -o, -a by — . 



139 

Množ. 1. volal-i, -y by sme, 

2. volal-i, -y by ste, 

3. volal-i, -y by — . 

Cas minulý: 

Jedn. 1. volal (-o, -a) by som bol (-o, -a), 

2. volal (-o, -a) by si bol (-o, -a), 

3. volal (-o, -a) by — bol (-o, -a). 
Množ. 1. volal-i (-y) by sme bol-i (-y), 

2. volal-i (-y) by ste bol-i (-y), 

3. volal-i (-y) by — bol-i (-y). 

Miesto 1. osoby jedn. čísla „by som" miestami 
počuť ešte prostú podobu minulého času „bych" a 
spisovná reč ju dovoľuje užívať. 

176. §. Trpný stav slovies. Trpný stav slovies 
tvoríme z ich trpného príčastia minulého, jedinej 
prostej podoby trpného stavu slovies, a z pomoc- 
ného slovesa byť, bývať. 

Neurčitok: byť volaným, 

Priechodní k min.: by vši volaný, 

Priechodní k p r í t. : súc volaný. 

Úkaz. spôsobu: 

Prítomný čas: som volaný, si volaný, je vo- 
laný; sme volaní, ste volaní, sú volaní. 

Minulý čas: bol som volaný, bol si volaný, bol 
volaný ; boli sme volaní, boli ste volaní, boli volaní. 

Dávnominulý čas: bol som bol volaný, bol si 
boPVolaný, — ; boli sme boli volaní, boli ste boli 
volaní, — . 

Budúci čas: budem volaný, budeš volaný, bude 
volaný ; budeme volaní, budete volaní, budú volaní. 



140 

Rozk. spôsob: buď volaný, nech bude vo- 
laný ; buďme volaní, buďte volaní, nech budú volaní. 

Podmieňovacieho spôsobu: 

Prítomný čas: bol by som volaný, bol by si 
volaný, bol by volaný ; boli by sme volaní, boli by 
ste volaní, boli by volaní. 

Minulý čas: bol by som bol volaný, bol by si 
bol volaný, bol by bol volaný; boli by sme boli 
volaní, boli by ste boli volaní, boli by boli volaní. 

Poznámky : 

1. Pokračovacia alebo opakovacia činnosť slo- 
vesa označuje sa tak, že sa položí v opísanej po- 
dobe, a to: 

V ukazovacieho spôsobu: 

prítomnom čase: bývam, bývaš, býva, bývame, 
bývate, bývajú m. som, si, je, sme, ste, sú. Tedy : 
bývam volaný, bývaš volaný atď. ; 

v minulom čase býval som m. bol som : býval 
som volaný, býval si volaný atď. ; 

v dávnominulom čase býval som bol m. bol 
som bol: býval som bol volaný, býval si bol vo- 
laný atď. ; 

v budúcom čase po budem ešte: bývať: budem 
bývať volaný, budeš bývať volaný atď. 

V rozkazovacom spôsobe bývaj m. buď: bývaj 
volaný, bývajme volaní atď. 

V podmieňovacieho spôsobu: 

prítomnom čase býval by som m. bol by som : 
býval by som volaný, býval by si volaný atď. ; 

v minulom čase bol by som býval m. bol by 
som bol: bol by som býval volaný, bol by si býval 
volaný atď. 



141 

Keď chceme opakovanie ešte dôraznejšie vy- 
raziť, položíme bývavať m. bývať: volaný som bý- 
vaval, volaný som bol bývaval, volaný bývavam, 
volaný by som bývaval, volaný by som bol bý- 
vaval atď. Pomocné sloveso nezdôrazňuje sa, jestli 
samo sloveso dostane podobu opakovaciu. Píš tedy 
a hovor: volávaný som býval (m. volaný som bý- 
vaval), volávaný som bol býval (m. volaný som bol 
bývaval), volávaný bývam (m. volaný bývavam), 
volávaný by som býval (m. volaný by som bý- 
vaval) atď. Mluvnicky je dobre i toto i tamto, ale 
je krajšie, keď dostane podobu opakovaciu samo 
sloveso, a nie pomocné sloveso. Krajšie je: volá- 
vaný by som býval, než volaný by som bývaval. 

Poriadok slov v týchto opisovaných podobách 
slovesa je volný. Môžem povedať: volaný by som 
býval-bývaval, alebo : býval-bývaval by som vo- 
laný atp. 

2. Samo sebou sa rozumie, že trpné príčastie 
minulé patričného slovesa (tu „volaný") a činné 
príčastie minulé pomocného slovesa („bol", „býval", 
„bývaval") objavujú sa vo všetkých rodoch : volaný 
bol, býval, bývaval ; volané bolo, bývalo, bývavalo ; 
volaná bola, bývala, bývavala; volaní boli, bývaji, 
bývavali a volané boly, bývalý, bývavaly. Co 
sa tyče rodu, ďalej mäkkého i a tvrdého y v množ. 
čísle, viď Pozn. 1. v 152. §-e. 

3. Pomocné sloveso často sa nahrádza prísluš- 
nými podobami slovesa ostať. Môžem povedať: bol 
som volaný a ostal som volaný; bol by som bol 
volaný a bol by som ostal volaný; súc volaný a 
ostanúc volaný atp. Ale pozorný človek vycíti jemný 
rozdiel medzi tými rôzne opisovanými podobami. 



D) Z náuky o význame slov a o ich 
viazaní. 

Úvod. 

177. §. Rozoznávame nasledujúce čiastky reči: 

1. Podstatné mená (substantivum ; fó'név). 

2. Prídavné mená (adjectivum; melléknév). 

3. Zámená (pronomen ; névmás). 

4. Číslovky (numeralia; számnév). 

5. Slovesá (verbum; ige). 

6. Príslovky (adverbium; határozó). 

7. Predložky (präpositio). 

8. Spojky (conjunctio; kôtószó). 

9. Citoslovcia (interjectio ; indulatszó). 
Prvých päť čiastok reči sa dá ohýbať (človek, 

človeka, človeku, dobrý, dobrého, dobrému, ja, mňa, 
mne, jedon, jedného, jednému, robiť, robíš, robím 
atď.), a preto sa menujú ohebnými. Posledné štyri 
sú neohebné. O všetkých pohovoríme osobité, čo 
sa tyče ich významu a čo sa tyče ich väzby medzi 
sebou. Skloňovacie pády nielen že menia význam 
skloniteľných čiastok reči, ale zároveň hlboko za- 
sahujú do náuky o viazaní slov vôbec, a preto 
i o nich sa musí osobité hovoriť. Bude tu tedy reč 
o tom, čo treba vedieť so strany významu slov a 



143 

so strany viazania slov : A) o jednotlivých čiastkach 
reči a B) o jednotlivých pádoch skloňovacích. 

A) O jednotlivých čiastkach reči. 
O podstatnom mene. 

178. §. Význam podstatných mien meníme 
zväčšovacou príponou -isko: chlap-chlapisko, žena- 
ženisko, dom-domisko, prút-prútisko atď. Prípona 
-isko dodáva slovám významu veľkosti čo do roz- 
merov. V tamtých prípadoch = veľký chlap, veľká 
žena, veľký dom atď. Z významu veľkých rozmerov 
telesných, pri menách osobových, vyvinul sa vý- 
znam nemotornosti. Slová: vojačisko, rychtárisko, 
notárisko atď. znamenajú asi to, čo nemotorný vojak, 
rychtár, notár. 

179. §. Význam podstatných mien meníme 
zmenšovacími príponami, ako nasleduje: 

-ok (po mäkkých spoluhláskach radšej -ek): 
strom - strômok, hrob-hrôbok, dom-dômok; breh- 
briežok, kožuch-kožušek, hrach-hrašek atď. 

-ík (po zachovanej dlhej slabike -ik) : nôž-nožík, 
kôň-koník ; prút-prútik, papier-papierik, kŕdeľ-kŕdlik 
atď. Takto zmenšené slová zmenšujú sa ešte raz 
príponou -ek (osobové mená príponou -ek i -ko) : 
nožík-nožíček, koník-koníček, prútik-prútiček, pa- 
pierik - papieriček, kŕdlik - kŕdliček ; Durík - Duríček 
alebo Duríčko, Janík-Janíček alebo Janíčko atď. 

-ec: dvor-dvorec, zvon-zvonec, dom-domec atď. 
Takto zmenšené slová zmenšujú sa ešte raz pri- 



144 

ponou -ek: dvorec -dvoreček = dvorček, zvonec- 
zvoneček = zvonček, domec - domeček = domček. 
Slová briežtek, vŕštek, hraštek atp., ktoré vzniklý 
z briežček, vršček, hrašček, tiež predpokladajú 
prvotné zmenšené formy na -ec: brežec, vršec, 
hrašec (brežeček = briežček =■ briežtek atp.). 

-ce: dno-dience, poleno -polience, stehno -ste- 
hience, okno-okience atď. a takto zmenšené slová 
zmenšujú sa ešte raz príponou -ko : dience-dienečko, 
polience-polienečko, stehience-stehienečko, okience- 
okienečko atp. 

-ko: dno-dienko, poleno -polienko, stehno -ste- 
hienko, okno-okienko atď. a takto zmenšené slová 
zmenšujú sa ešte raz príponou -ko: dienko-die- 
nečko, polienko -polienečko atď. Alebo: kladivo- 
kladivko-kladivečko, ohnivo-ohnivko-ohnivečko atp. 

-ka: hora-hôrka, deva-dievka, kôra-kôrka, vý- 
stava-výstavka, Mara-Marka atď. 

-ica : dievka - dievčica, sestra - sestrica, Anna- 
Anica, Mara-Marica atď. Takto zmenšené zmenšujú 
sa po druhý raz príponou -ka: dievčica-dievoička, 
sestrica -sestrička, Anica- Anička, Marica-Marička. 
Slová horička, hlavička a pod. tiež predpokladajú 
prvotné zmenšené, vyhynulé už, formy na -ica : ho- 
rica, hlavica. 

-uša : Katuša, Maruša, Annuša, de\oiša, mamuša 
atď. Takto zmenšené formy zmenšujú sa znova 
1) príponou -ka: Katuška, Maruška, Annuška, de- 
vuška, mamuška, 2) príponou -ica, už vyhynulou, 
z ktorej sú tvorené zmenšené formy: Katušička, 
Marušička, Annušička, devušička, mamušička atp. 



145 

-ena, -ina: Katrena, Mariena, Katina, Božena, 
Zuzina atď. Takto zmenšené zmenšujú sa ešte raz 
príponou -ka: Katrenka, Marienka, Katinka, Bo- 
ženka, Zuzinka. Zmenšovanie týmito príponami roz- 
šírené je hlavne na Západe. Tu počuť: hlavinka- 
hlavenka, dušinka - dušenka, holubinka - holubenka, 
maminka - mamenka atp. T formou mužskou : ta- 
tínek atď. 

-ä ('a) : vlk-víča, medveď-medvieďa, hus-húsa 
atď. a takto zmenšené od svojho širšieho kmeňa 
zmenšujú sa ešte príponou -ko : víčat-víčatko, med- 
vieďat-medvieďatko, húsat-húsatko. Príponou -ä ('a) 
zmenšujú sa i zmenšené už krstné mená na -ík 
(Durík, Janík) a na -inka, -enka (Katinka, Katrenka) : 
Duríča, Janíča, Katinča, Katrenča atď. A této po- 
sledné od svojich širších kmeňov zmenšujú sa ešte 
raz príponou -ko : Duríčatko, Janíčatko, Katienčatko, 
Katrienčatko atp. 

Zmenšené formy pri menách neosobných vy- 
znamenávajú menšie rozmery toho významu, ktorý 
majú obyčajne patričné slová. Tedy : domec, víča = 
malý dom, malý vlk; domček, víčatko = ešte menší 
dom, ešte menší vlk atp. Pri osobných menách sa 
význam dvojako mení. Keď niekoho oslovujeme 
zmenšeným menom (môj holúbok, moja dušička atp.), 
vtedy ono vyznamenáva nežnosť a lásku ; keď však 
o niekom ako o tretej osobe hovoríme zmenšeným 
menom, zmenšené meno vtedy má význam snižo- 
vací a opovrhovací, na pr. ten advokátik, ten no- 
tárik, ten krajčírik atď. Pri krstných menách zmen- 
šené formy zpravidla majú význam nežnosti a lásky, 
ale výnimečne, keď hovoríme o niekom ako o tretej 

Rukoväť spis. reči slov. 10 



146 

osobe, majú krstné mená zmenšené i význam málo- 
váženia : Ten Janko to povedal, taký Ďurko je to atď. 

Poznámka. V niektorých prípadoch medzi podobami 
prvotnými a zmenšenými vyvinul sa určitý rozdiel významový: 
stôl — na čom jeme; stolec = na čom sedíme (vo Zvolenskej); 
stolica — sedadlo podlhovastej podoby, v chrámoch ; stolička 
= sedadlo obvyklej podoby do izby ; hodiny = na stenu alebo 
na vežu; hodinky = do vrecka; voda, olej, prach (= s prvot- 
ným významom) a vodka, olejček, prášek (= pristrojené, z le- 
kárne) atp. — Prvotné podoby, ked je treba, smú sa i v ta- 
kýchto prípadoch zmenšovať, ale spisovater je povinný starať 
sa o to, aby dvojsmysel nepovstal. Hoc králik znamená istý 
kvet, predsa smiem povedať: srbský králik, a nebude z toho 
dvojsmysel. Zmenšovať prívlastkom „malý" protiví sa sloven- 
čine, srovn. : Štiavnická = Kis Selmec atp. 

180. §. Význam podstatných mien zdôrazňujeme : 

1. Predrážaním sloviec pra-, pre-, na pr. praded, 
pravnuk, pravek, preškoda, prebeda. Zopakovaním 
sloviec tých stupňujeme dôraz : prapraded, prapra- 
vnuk, prapravek, prepreškoda, preprebeda atď. 

2. Zopakovaním toho istého alebo rovnoznač- 
ného slova tou istou alebo zmenenou podobou: 
chodil krížom-krážom, to je hanba a posmech, tak 
bude na vekov veky, nedôjdeš s ním konca-kraja, 
strach a hrôza ho pojala, je to umelec nad umelcov, 
majster nad majstrov, ty cigáň cigánsky, ty klamár 
klamársky, ty huncút huncútsky, velikán velikán- 
sky atď. 

V predchádzajúcom bode nemáme pred sebou 
pleonazmov, ani nie zbytočného rozvlačovania reči, 
ale dôležité zdôrazňovanie významu. 

181. §. Slovesným podstatným menám sloven- 
čina rada vyhybuje, preobliekajúc ich do obľúbe- 
nejších podôb. Tak máme: kopačka, hrabačka, la- 



147 

packa, sháňačka, strihačka atď. m. kopanie, hra- 
banie, lapanie, sháňanie, strihanie. (Príponou -ka 
od prít. príčastí.) I spisovná reč radšej podržuje 
cudzie formy: kommassácia, addícia, niultiplikácia, 
legitimácia, korunácia atp., než by si utvárala od 
požičaných slovies podstatné mená: kommassovanie, 
addovanie, multiplikovanie, legitimovanie, koruno- 
vanie. Co do významu všetky té slová kryjú sa 
i v prvom i v druhom prípade. V prvom prípade 
na prvé pozorovanie vidíš akýsi jemný rozdiel, — 
formy kopačka, hrabačka a pod. zdajú sa byť akosi 
konkrétnymi pojmami, vyznamenávajúc kopaciu, 
hrabaciu robotu; ale ten rozdiel je odtiaľ, že sú 
formy kopačka, hrabačka vžité, každodenne počuté 
pojmy pre výkon kopania a hrabania, a formy ko- 
panie, hrabanie sú — nie obvyklé v živote. Hoc 
sú slovesné mená podstatné nie obľúbené v slo- 
venčine, v spisovnej reči majú ony predsa veľký 
úkol. Ony sú mnoho ráz jediným a posledným úto- 
čišťom významovej jasnosti a zreteľnosti. 

Jednako, povážiac, že slovenčina nerada má 
podstatné mená slovesné, ako i to, že ich v sloven- 
čine ani vôbec netreba tou mierou, ako ich majú 
na pr. v nemčine a v iných moderných jazykoch, 
vlivu ktorých sú vzdelanci slovenskí vystavení, po- 
dávame tu nasledujúce pokyny: 

Ak chceme písať srozumiteľne a jasne pre Slo- 
vákov, píšme: 

1. Piť pálenku škodí (m. pitie pálenky). Hrávať 
v karty ukracuje život (m. hrávanie v karty). Vy- 
sedávať v krčme je ztrata času (m. vysedávanie 
v krčme). Robiť škodu zakazuje sa (m. robenie 

10* 



148 

škody). Tu je zakázané fajčiť (m. fajčenie). Ohla- 
sovať v tých novinách je výhodné (m. ohlasovanie). 
Chodiť do školy je užitočné (m. chodenie do školy). 
Vyspevovať v poli je pekná vec (m. vyspevovanie 
v poli). Ja sa učím čítať, písať, kresliť (m, čítaniu, 
písaniu, kresleniu). Vyučila sa šiť, prať, variť (m. 
šitiu, praniu, vareniu). Mal som príležitosť vidieť, 
zkúsiť, vyrozumieť to (m. príležitosť k videniu, zkú- 
seniu, vyrozumeniu toho). Zunovalo sa mu cestovať 
po cudzozemskú (m. cestovanie po cudzozemskú). 
Usiluje sa rozširovať umenie, rozpredávať knihy 
(m. o rozširovanie umenia, o rozpredávanie kníh). — 
To jest: Kde len môžeš, dávaj prednosť neurčitku 
pred podstatným menom slovesným. 

2. Dieťa s vyskakovaním pribehlo {-= vyska- 
kujúc). S nariekaním prišiel ko mne (= nariekajúc). 
Pri ustavičnom modlení došiel ku kostolu (= mo- 
dliac sa ustavične). So zahanbením odišiel (= za- 
hanbený). Bez ostýchania to vykladal {= neostý- 
chajúc sa). S rozžialením chodí (=: rozžialený). So 
šomraním mu hodila kus chleba (= šomrajúc). Pri 
vyčkávaní a postavaní po ulici sme až ustali (= vy- 
čkávajúc a postávajúc po ulici). To jest : Kedykoľvek 
jednakosť významu dopúšťa, dávaj prednosť prie- 
chodníku alebo príčastiu pred podstatným menom 
slovesným. 

Neurčitky, priechodníky a príčastia v uvede- 
ných prípadoch sú slovenskejšie, než podstatné 
mená slovesné, a nimi sloh stáva sa hladším a jas- 
nejším. 

Podstatné meno slovesné smie sa nahradiť len 
neurčitkom, priechodníkom a príčastím toho istého 



149 

slovesa, z ktorého je utvorené samo podstatné meno 
slovesné. Nesmiem tedy povedať: žijem utrápený 
m. žijem s trápením, alebo pri trápení, lebo je vý- 
znam slovesa rozdielny. V slovese „utrápený" je 
činnosť dokonaná; naproti tomu vo výrazoch „s trá- 
pením", „pri trápení" je činnosť slovesná nedoko- 
naná. 

182. §. Každé podstatné meno je nejakého rodu. 
Zpravidla len jedného. Alebo mužského : ten človek, 
ten strom, ten výkon atď., alebo stredného : to jahňa, 
to slovo, to plece atď., alebo ženského: tá matka, 
tá jatka, tá vrava atď. 

Jest však niekoľko slov, ktoré, majúc jednu 
podobu, bežné sú vo dvoch rodoch. Také sú: ten 
krm a tá krm, ten obyčaj a tá obyčaj, ten obličaj 
a tá obličaj, ten šľapaj a tá šľapaj, ten lišaj a tá 
lišaj, ten obuv a tá obuv, ten okov a tá okov, ten 
otep a tá otep, ten zver a tá zver a ešte niekoľko 
iných. Ten zver značí jedného zvera, tá zver = 
zverina. Takých slov smieš užívať v oboch rodoch, 
ale zpomedzi uvedených slovenskejšie sú : ten krm, 
ten obyčaj, tá obličaj (ešte slovenskejšie: tá tvár), 
tá šľapaj, ten obuv, tá okov, ten otep. 

183. §. Máme podstatné mená, ktoré sú zo- 
vňajškom (mluvnickou podobou) inakšieho rodu a 
významom zase inakšieho. Také sú : to dievča (vý- 
znamom ženského rodu), to chlapča (významom 
muž. rodu), to knieža (významom muž. rodu) a 
všetky zväčšovacie na -isko, na pr. chlapisko, ve- 
trisko (pôvodne ten chlap, ten vetor), metlisko, že- 
nisko (pôvodne tá metla, tá žena) atp. Je správ- 



150 

nejšie dávať prednosť mluvnickým rodom. Napíšem : 
tu bolo to chlapčisko, veliké vetrisko sa strhlo, ve- 
liké metlisko mal v ruke, ozrutné ženisko sa túlalo 
po hore atp. A dFa toho potom i takto: knieža na- 
riadilo, dievča chodilo, chlapča vyskakovalo atp. 

184. §. Máme podstatné mená, ktoré sú bežné 
len v množnom čísle. Také sú i oči, uši. Kedykoľvek 
myslíme vôbec na zrak alebo na sluch, musíme ich 
vždy klásť do množného čísla. Nepíš: Nejdi mi na 
oko, pred oko. Do ucha sa nám dostalo. — Píš: 
Nejdi mi na oči, pred oči. Do ušú sa nám dostalo. 

Máme zas také podstatné mená, ktoré, značiac 
úhrnnosť, zpravidla majú len jednotné číslo. Také 
sú: voda, víno, meď, železo, raž, pšenica atp. Ale 
i týchto užívame v množnom čísle, keď, pominúc 
ich pôvodný úhrnný význam, hovoríme o nich ako 
o oddelených, rozsortírovaných hromadách. Množné : 
ráze, pšenice = ražné, pšeničné siatiny v poli ; vody 
= minerálne vody ; vína = rozličných koreňov víno, 
uhorské, štajerské atď. Pri osobných úhrnného vý- 
znamu (ako sú : čeľaď, háveď atp.) tiež môže obstáť 
množné číslo, keď chceme označiť isté osobité od- 
delené hromady pôvodného úhrnu. 

Abstraktné mená, ako smrť, choroba, radosť, 
veselosť atp., môžu sa tiež klásť do množ. čísla, 
keď chceme poukázať na ich jednotlivé prípady. 
Na pr. : Všelijakými smrťmi mrieme, všelijakými 
chorobami chorieme. Radostiam a veselostiam ne- 
bolo konca-kraja atp. 



151 

O prídavnom mene. 

185. §. Niektorých prídavných mien užívavame 
vo význame podstatných mien, menovite: 

1. V strednom rode s určitým zakončením: 
vstupné, výslužné, trhové, miestové (dľa výslovnosti 
stredno-slovenskej, v písme nedovolene] : vstupnô, 
výslužnô, trhovo, miestovô) atď. 

2. V strednom rode s neurčitým zakončením: 
to dobro, zlo, teplo, sparno atď.; výlučne v spi- 
sovnej reči. 

3. Vo všetkých rodoch v platnosti názvov vlast- 
ných: Šťastný, Krátky, Dulová, Mudroňová atď. 

Takéto spodstatnené prídavné mená v skladbe 
pokladajú sa v každom ohľade za mená podstatné. 

186. §. užívaní prisvojovacích prídavných mien 
treba vedieť: 

Prisvojovacie prídavné mená, tvorené príponami 
-ov, -ovo, -ova alebo -in, -ino, -ina, veľmi dôležité 
sú v slovenčine. Slovák nerád prisvojuje genitívom 
takto: v dome otca, v bývaní matky; on vraví: 
v dome otcovom, v bývaní matkinom. Prisvojova- 
cím menom prídavným môžeme sa vysloviť i vtedy, 
keď je majiteľ dvoma meny označený. Na pr. : to 
je dom Janoy Trpákoy, to je dieťa Janovo Trpá- 
kovo atp. 

Jestli je pri mene viac prívlastkov, pospolitý 
ľud kladie všetky do genitívu, a samo meno dostáva 
prípony prídavného mena prisvojovacieho, na pr. : 
to je syn nášho pána rychtárcw, to je hlas náš/zo 
novovyvolene'/zo pána notárou. V slohu vážnom 
v takýchto prípadoch, keď sú totiž prívlastky pri 



152 

mene, nesmieme užiť prídavného mena prisvojova- 
cieho, ale len prisvojovacieho genitívu. V slohu váž- 
nom píš tedy : to je syn hrobára Trpáka, to Je krava 
nášho hrobára Trpáka, to je hlas nášho novovyvo- 
leného pána notára atď. Tak i v skloňovaní: so 
synom nášho hrobára Trpáka, bol pri synovi nášho 
pána rychtára atp. 

Samo sebou sa rozumie, že od mien, ktoré sú 
pôvodne prídavné mená (na pr. Šťastný, Makovický 
atď.), nemôžeme tvoriť prídavné mená prisvojo- 
vacie. Píš tedy: v dome Šťastného, Makovického. 
Také mená cudzie, ako Jókai, Frecskay, Goethe, 
Blaške atp., ľud poslovenčuje a z ich poslovenčených 
foriem, v týchto prípadoch z Jókaj, Frecskaj, Geto, 
Blaško, utvára si prisvojovacie prídavné mená: 
v dome Jókajovom, Frecskajovom, Getovom, Blaš- 
kovom. Pre zreteľnosť a jasnosť zachovávať treba 
pôvodné písanie a klásť mená do genitívu : v dome 
Jókaiho, Frecskayho, Goetheho, Blaškeho atp. 

187. §. Podľa mužského priezviska Jesenský 
alebo Makovický ženské priezvisko je Jesenska', 
Makovická'. Koncovka mužského prídavného mena 
je -ý, ženského -a', a to nemôže byť inak ani vtedy, 
keď sa prídavné meno ako priezvisko alebo miestne 
meno stane podstatným. Z maďarskej školy a z ma- 
ďarských úradných píšem ujíma sa u nás: Anna 
Jesenský, Ľudmila Makovický; ale v maďarčine je 
to preto tak, lebo ona nemá rodu. V slovanských 
jazykoch a nasledovne i v slovenčine priezviská 
ženského rodu, ktoré sú z prídavných mien, tak sa 
skloňujú, ako prídavné mená ženského rodu, teda 



153 

môžu mať i v nominatíve len ženského rodu kon- 
covku, to jest Anna Jesenska', Ľudmila Makovická. 
— Povedať alebo napísať: Anna Jesenskí/c/z, Ľud- 
mila Makovickí/c/z znamenalo by nedať patričnej 
osobe priezviska. Keď povieme Anna Jesenských, 
to nemusí byť dcéra Jesenského, dcéra Jesenských 
domu, môže byť len u nich bývajúcou, u nich sa 
zdržujúcou, u nich slúžiacou. 

Iná koncovka ženských priezvisk je -ová, na 
pr. Dulová, Mudroňouá, Hurbanova. Pravda je síce, 
že sa vraví u nás : Mudroň-Mudroňka, Hurban-Hur- 
banka, Králik-Králička, ale či sa nevraví Sekerka- 
Sekerkoyá, Krupec-Krupcot»á, Nebožka-Nebožkoya'? 
Deti v škole žalujú: Pán učiteľ, Matejccwa' sa po- 
rúha; Suhajdcwa' nepíše! I miestne mená i v stred- 
nej slovenčine znejú: Kráľova, Radkova', Bodorova', 
Kaľamenova', nie Kráľova, nie Radkova, nie Bodo- 
rova; i podoby, ako kupcova', majstrova' (na pr. : 
pani majstrova ma poslali), zachovalý sa i v stred- 
nej slovenčine. — Chcieť rozoznávať v písme Sim- 
ková-Simkova a chcieť rozumieť pod prvou Simkovu 
manželku, pod druhou dcéru Simkovu nebolo by 
správne. Mená Kráľova (dedina) a majstrova uka- 
zujú nad všetku pochybnosť, že i manželke na pr. 
Simkovej prislúcha meno Simkova', a aké manželke, 
také isté i jeho dcére. Simkova môže byť slúžka 
Simkova, alebo na pr. jeho záhrada — nie jeho dcéra. 
Dcére prináleží po otcovi také meno, aké jeho man- 
želke. 

Poznámka. Priezviská, ako Ambrózy, Skultéty, podobou 
svojou neslovenské, ale u Slovákov obvyklé, v ženskom 
rode užívajú sa: Ambrózka i Ambrózyčka, Skultétka i Skul- 



154 

tétyčka. Od maďarských, pôvodne prídavných mien, ako Jókai, 
Vadnai, v strednej slovenčine ženské priezviská sú: Jókajka, 
Vadnajka. 

188. §. Nielen miesto prisvojovacieho genitívu, 
slovenčina rada užíva prídavného mena vôbec, kde 
len môže, miesto mena podstatného. Tak vravíme 
a píšeme : cesta rimská (m. cesta do Ríma), prievoz 
dunajský (m. prievoz Dunajom), voľba rychtárska, 
ablegátska (m. voľba rychtára, ablegáta), rozkaz mi- 
nisterský (m. rozkaz ministra), služba vojenská (m. 
služba na vojne; „na vojnu" ho vzali), plat úrad- 
nícky (m. plat úradníkov), kupec obilný (m. kupec 
s obilím), učenie kresťanské (m. učenie kresťanov), 
povery pohanské (m. povery pohanov) atď. atď. 
Užiť prídavného mena v takýchto a podobných prí- 
padoch sa dovoľuje, ale pisateľ je povinný starať 
sa, aby sa to nedialo na škodu jasnosti a zreteľ- 
nosti. Nepíš: chudobné vysvedčenie, ale vysvedčenie 
chudoby; nie živá a mrtvá voda (dľa povestí ná- 
rodných), ale voda života a smrti atp. 

189. §. Prídavné mená svoj význam menia: 
I. Predrážaním sloviec pra-, pre-, pri-, na-. II. Pri- 
beraním prípon. III. Stupňovaním. 

I. Prídavné mená s predraženým pra- vyzna- 
menávajú stupňovanú mieru toho významu, ktorý 
prvotne majú; pra- predrážajú len prídavné mená, 
ktoré vyznamenávajú minulosť: prastarý, pradávny 
= veľmi starý, veľmi dávny. S predraženým pre- 
vyznamenávajú stupňovanú mieru toho významu, 
ktorý prvotne majú ; pre- predráža sa prídavným 
menám mimo tých, ktoré vyznamenávajú minulosť, 



155 

teda : premúdry, preostrý, prekrásny, prestrmý, pre- 
utešený, preradostný atď. 33 veľmi| múdry, veľmi 
ostrý atp. S predraženým pri- majú prídavné mená 
asi ten význam, ktorý s príslovkou hodne : priteplý 
=r hodne teplý, prihorký = hodne horký, prikrátky 
= hodne krátky, priveľký — hodne veFký, pristarý 
= hodne starý atď. Iného významu pridáva pred- 
ražené na-: nakyslý — trochu kyslý, načerný = 
trochu čierny, načervený = trochu červený atď. 
Formy: nahluchlý, nahorklý, nasladlý atp. nie sú 
z prídavných: hluchý, horký, sladký, ale z príčastí 
slovies: nahluchnúť, nahorknúť, nasladnúť. 

H. Prídavné mená s príponou -astý vyzname- 
návajú to, čo s príslovkou trochu, málo: černastý, 
červenastý, modrastý atď. = trochu do čierna, do 
červená, do modra; kyslastý, horkastý = trochu 
do kysla, do horká. S príponou -izný, -ánsky vy- 
znamenávajú to, čo s príslovkou veľmi: veličizný, 
velikánsky, širočizný, vysočizdel, či je tento dosť 
silný." V takýchto prípadoch treba užiť osobného 
zámena alebo nech sa zopakuje dotyčné slovo. Píš 
tedy, aby si písal zreteľne a predsa správne, takto : 
Popošiel brehom, aby videl, či je breh dosť silný. 
Podobne píš: Pochytil zákon a čítal z neho (m. 
z tohoto !), ako nasleduje. Vyšiel na kanceľ a rečnil 
s neho (m. s tohoto !). Boly voľby, a ony (m. této !) 
zle sa pre mňa skončily. Tesár vyšiel na dach, aby 
ho (m. tento !) pobil atď. atď. — Drevená a sloven- 
čine cudzia by bola i reč: Pochytil zákon a čítal 
z tohože (miesto : z neho). Vyšiel na kanceľ a rečnil 
s tohože (m. s neho). Boly voľby, a téze (m. ony) 
zle sa pre mňa skončily. 

Nikda nehovor ani nepíš v superlatíve (svrcho- 
vateli) prídavného mena : ten najkrajší, ten najtuhší, 
vybrali sme si tú najťažšiu úlohu. To je prejímanie 
nemeckého člena ; po slovensky hovoríme : najkrajší, 
najtuhší, vybrali sme si najťažšiu úlohu. Jestli svrcho- 



166 

vateF vyžaduje ešte zvláštneho dôrazu, Slovák povie: 
čo najťažšiu úlohu. 

Niektorí užívajú takový, -é, -á s mocou vzťažného 
zámena, asi tam, kde sa zbytočne i nezbytočne užíva 
ukazovacieho zámena ten, to, tá. Slovo „takový" je 
v strednej slovenčine cele neznáme a nemá vôbec 
nijakej oprávnenosti v našej spisovnej reči. Nepíš 
tedy : Vyšiel zákon, osnova takového znie.. . (= jeho!). 
Na vinníka vydali zatykač, aby takového chytili 
(= ho !) atď. atď. 

199. §. Zámeno sám, samo, sama vyznamenáva : 

1. to, čo nem. selbst alebo maď. ônmaga: ja 
sám, ty sám, on sám to povedal; ja sám = ja sa- 
motný, jediný a nie iný; ty sám = ty samotný, 
jediný a nie iný; sám som doma = jediný, samotný 
som doma. Samojediný, samovládca = kto samotný, 
jediný vládne. 

. 2. zdôrazňuje : Samého Boha sa nebojí. Ani sám 
Pánboh mu už nespomôže. Ani sama manželka 
o neho nestojí. I sám otec zle o ňom hovorí. Ani 
samému mu té peniaze nepostačia atď. 

3. sám = sám od seba, vznikanie zo seba. Prí- 
klady: puška sa spustila sama, rana sa zahojila 
sama, sám nič nezmôžeš, sám (=■ sám od seba) sa 
naučil tancovať. Takto sa utvorily: samouk, samo- 
vrah, samopal. 

200. §. Formou prídavného mena určitého samý, 
-é, á vyznamenáva: 

1. to, čo číry : samá voda som = číra voda, to 



167 

je samá lož = číra lož. Sem patrí : samožitný chlieb 
= čírožitný, samorodné víno = čírorodné atď. 

2. stupňuje význam slova až po svrchovateľ: 
samý prvý som = najprvší, samý posledný je = naj- 
poslednejší, na samom vrcholci stromu = na naj- 
vyššom bode stromu, sadol na samý kraj lavice = 
na najkrajnejší kraj atď. Z tohoto významu sa vy- 
vinul predošlý význam : číry. 

Vzťažné zámená. 

201. §. Zámená kto, čo, ktorý sú tázacie, ale sa 
užívajú v platnosti zámen vzťažných. 

Hovoríme na pr.: ten, kto mňa volal, sám ne- 
prišiel ; kto ma ľúbi, blíži sa mi ; udám, čo sa stalo ; 
bol tam pes, ktorého sa bojíš. 

Vzťažné zámeno sa shoduje v rode i čísle 
s menom, ku ktorému sa vzťahuje, a v páde závisí 
od slovesa svojej vety. Na pr.: ruka, ktorá robila 
na mňa, už oslabla. (Vzťažné zámeno „ktorá" je 
rodu ženského a čísla jednotného, lebo tak vyža- 
duje shoda s menom „ruka", a je v nominatíve, 
keďže sloveso „oslabnúť" viaže sa s nominatívom.) 

Ale Slovák rád povie : Ten, čo (miesto kto) mňa 
volal, sám neprišiel; bol tam pes, čo (m. ktorého) 
sa ho bojíš; ruka, čo (m. ktorá) robila na mňa, už 
oslabla. V porekadlách máme : Niet takej pesničky, 
čo by jej konca nebolo. V prostonárodných piesňach 
ozýva sa: Aj tá zem plakala, čo sme stáli na nej, 
Šťastný je to človek, čo naňho pozeráš, Teraz ma 
taký vzal, čo som ho nechcela, atď. atď. Zámenom 
vzťažným v týchto vetách je ustrnulý tvar čo, ktorý 



168 

sa neskloňuje a nevyžaduje shody s menom v rode, 
čísle, ani páde. 

Mluvnice radia užívať shodných väzieb; vo 
vážnej próze ich radu i treba mať na zreteli. Ale 
zato má oprávnenosť i väzba neshodná, s ustrnulým 
čo. Ako v porekadlách a v národnej piesni, taká 
obvyklá je ona i u básnikov našich. Na pr.: Kto mi 
vráti zašlé doby, čo ich mladosť zmámila? A hruď, 
čo sa dme za slávou. Je akási stručnosť pri tejto 
väzbe, a je ona dávna vo všetkých slovanských 
jazykoch. 

Poznámka. Nepíš m. ktorého,' ktorému, ktorým, ktorých, 
ktorými: jehož, jemuí, nítnž, jimž, jichž, nimiž, lebo týchto 
zámen slovenčina nezná. 

Neurčité zámená. 

202. §. Popri niekto, niektorý môžu sa užívať 
stredno-slovenské dakto, daktorý, voľakto, voľaktorý. 

Složené s -koFvek, ako ktokoľvek, čokoľvek, 
ktorýkoľvek pokladajú sa za trvalé složeniny. Ne- 
rozlučuj ich tedy nikdy a nepíš: kto len koľvek 
(m. ktokoľvek len), čo by sa koľvek stalo (m. čo- 
koľvek by sa stalo), ktorý to koľvek urobí . . . (m. 
ktokoľvek to urobí) atď. 

O číslovkách. 

203. §. Číslovku jedon len tam kiaď, kde chceš 
jej číslovkovú platnosť vysloviť: jedon človek tam 
bol (tedy : nie viac !), atp. Kde nejde o tento číslov- 
kový smysel, tam neklaď číslovky jedon. Hovoríme: 
isté dieťa to povedalo (= m. jedno), istý žobrák ma 
prosil... (m. jedon). Dobre po slovensky je: Vy- 



169 

konal mi službu (m. jednu!) atď. Ak užiješ v ta- 
kýchto prípadoch číslovky jedon, veta má inakší 
smysel! Miesto istý môžeš povedať akýsi; toto je 
slovenskejšie. Významový rozdielmedzi „istý" a 
„akýsi" je len zdanlivý. 

Každé podstatné meno v jednotnom čísle má 
význam jedného: človek, strom, vôl atď. Nevrav a 
nepíš tedy : daj mi jedon liter vína, zjedol za jedon 
košík hrušiek, daj mi za jednu hrsť hrachu, za jednu 
hodinu prijdem atp. Iba tam smieme prikladať 
číslovku jedon v jednotnom čísle, kde chceme dô- 
razne poukázať na toto jednotné číslo, na pr. : je 
toho len do jednej hrsti, jedným okom to vidím, 
jedna lastovička neznamená leta atp. 

Dobre sa povie : našiel sa jedon-druhý, ktorému 
sa to nepáčilo, t. j. jedon, druhý, tretí atď. zpomedzi 
veľa. Alebo : počul som jedno-druhé, t. j. jedno, druhé, 
tretie atď. zpomedzi veľa. Táto slúčenina je správna 
len práve v takýchto prípadoch. Naproti tomu jedon- 
druhý nesprávne sa upotrebuje miesto prostej väzby 
so zvratnými zámenami: povedali jedon druhému 
(rr povedali si), priatelia sa jedon s druhým (pria- 
telia sa so sebou), opustili jedon druhého (= opustili 
sa), neublíža jedon druhému (= neublíža si), radi 
majú jedon druhého (= radi sa majú), neodpustia 
jedon druhému (= neodpustia si) atp. Nesprávne 
je jedon-druhý aj v takýchto prípadoch v smysle 
toho, čo je povedané vyššie o jedon: prestupoval 
s jednej nohy na druhú (= s nohy na nohu), žobral 
z jedného domu do druhého (= z domu do domu), 
premáva sa s jedného miesta na druhé (= s miesta 
na miesto), chodí s jednej strany na druhú (so strany 



170 

na stranu), obracia sa s jedného boka na druhý 
(s boka na bok) atď. atď. 

204. §. Kde by sme mali užívať výlučne ne- 
určitej číslovky niekoľko, tam užívame zhusta viac 
alebo pár, a to je nesprávne. Niekoľko znamená 
istý neurčitý počet akoby v položiteli, naproti tomu 
viac znamená stupňovaný počet v srovnávateli. Keď 
poviem „viac ráz som mu písal", neviem určite, či 
tomu rozumieť „niekoľko váz som mu písal" a či 
„viac váz (než predtým) som mu písal." Aby v os- 
nove bolo jasno, zo zásady nepíš viac tam, kde ním 
nesrovnávaš. Nepíš tedy: Po viac rokoch vrátil sa 
domov (m. po niekoľkých rokoch). Na viac stranách 
o tom píše (m. na niekoľkých stranách). Od viac rokov 
choreje (m. od niekoľkých rokov). Bolo tam 10 muž- 
ských a viac žien (m. niekoľko žien) atď. atď. Na- 
proti tomu kde srovnávaš, píš : Bolo tam 10 muž- 
ských a žien viac (totiž: viac od 10) atp. 

Cudzie pár sa úplne kryje svojím významom 
číslovkovým s niekoľko. Kto tedy nechce užiť cu- 
dzieho slova, nemusí. 

205. §. Číslovky základné a rozčlenúvacie (viď 
§§-y 136 — 139) sú dvojakej povahy, povahy podstat- 
ných mien a povahy prídavných mien a dľa tejto 
svojej dvojakosti sa viažu s predmetmi počítania. 

Najprv o základných číslovkách. 

Číslovka jedon, jedno, jedna rozoznáva tri rody, 
číslovka dva, dve rozoznáva dva rody, ony shodujú 
sa tedy s predmetom počítania nielen v páde a 



171 

čísle*), ale i v rode práve tak, ako prídavné mená : 
jedon strom, jedno dieťa, jedna žena, dva stromy, 
dve deti, ženy. Ostatné číslovky základné nerozo- 
znávajú rodu, a shodujú sa tedy s predmetom po- 
čítania iba v čísle, ktoré je pri číslovkách nad 4 
vždy množné, a v páde, nakoľko sú povahy prídav- 
ného mena. 

Číslovky tri, štyri sú tiež vždy povahy prídav- 
ného mena a pádom shodujú sa vždy s predmetom 
počítania: tri deti, trom deťom, s troma deťmi atp. 

Číslovky 5 — 99 sú 1) povahy prídavných mien, 
a vtedy shodujú sa pádom s predmetom počítania : 
piati chlapci, piatim chlapcom, s piatimi chlapci, 
deväťadeväťdesiati chlapci, s deväťdesiatdeviatimi 
chlapci atp., alebo sú 2) povahy podstatných mien, 
a vtedy sa neskloňujú : päť chlapcov, od päť chlap- 
cov, päť chlapcom, o päť chlapcoch, s päť chlapci 
atp. 

Číslovky 5 — 99 len tam majú povahu prídavných 
vo všetkých pádoch, kde sa poťahujú na osoby alebo 
zosobenosti mužského rodu. Ak sa poťahujú na iné 
predmety počítania, tak v nom. a akk. zachovávajú 
povahu podstatných mien. Vravíme a píšeme totiž : 
piati chlapci tu boli, piatich chlapcov som videl; 



*) Číslovka dva, dve úplne ztratila svoju povahu duálovú 
a viaže sa vždy s množným číslom. Duál je vôbec v tejto Ruko- 
väti cele pominutý, ako taký zjav, ktorého niet už v terajšej 
slovenčine. Povie sa ovšem dvoma, ale sa povie i troma, štyrma, 
s desatoro koňma atp. — I jedon, jedno, jedna má množné 
číslo a vtedy znamená jednu hromadu ľudí alebo vecí, na 
pr. : Jedni jedia, druhí pijú, jedny jablká sú kyslé, druhé 
sladké atp. 



172 

ale päť stromov, žien, detí tam stálo; päť stromov, 
žien, detí som tam videl atp. 

Základné číslovky od 21 do 99 dvojako sa môžu 
vyslovovať. Alebo sa prikladajú číslovky 1 — 9 ku 
desiatkam (dvadsaťjedon, -dva, -tri, tridsaťjedon, 
-dva, -tri atď.), alebo sa prikladajú k číslovkám 
1 — 9: desiatky (jedon a tridsať, dva, tri a tridsať; 
jedon a deväťdesiat, deväť a deväťdesiat atp.). V po- 
slednom prípade, čo do väzby, dostávame takej 
povahy číslovky, akej sú desiatky (dvadsať, tridsať 
atď.); v prvom páde také, aké zodpovedajú číslov- 
kám 1 — 4, poťažne číslovkám 5 — 9, a podľa tejto 
svojej povahy sa viažu s predmetom počítania. 
Tedy: Bolo tam dvaadvadsať chlapcov, stromov; 

bolo tam päťadvadsat chlapcov, stromov; 

bolo tam dvadsaťpäť chlapcov, stromov. 
Ale: Boly tam dvadsaťdva stromy. 

Boli tam dvadsiatidvaja chlapci. 
Je žiadúce, aby pisateľ v jednej a tej istej 
osnove rovnako vyslovoval číslovky 21 — 99, ináče 
väzba, jestli sú číslovky písané arabskými znaky, 
každú chvíľu sa mení k predmetom počítania a to 
čitateľa nemilo vyrušuje. 

Číslovka sto má povahu podstatného mena. Keď 
stojí o sebe (viď v §-e 139. Pozn. 1.), skloňuje sa. 
Keď ňou počítame, ostáva neskloňovaná : sto korún, 
do sto korún, sto korunám, o sto korunách, so sto 
korunami. 

Tisíc, stojac o sebe, má svoje vlastné skloňo- 
vanie (viď v §-e 139) a je povahy podstatného mena. 
Ak ním počítame, alebo 1) zachová povahu pod- 
statného mena a neskloňuje sa: tisíc korún, z tisíc 



173 

korún, k tisíc korunám, o tisíc korunách, s tisíc 
korunami; alebo 2) prijme na seba povahu prídav- 
ného mena a skloňuje sa navlas tak, ako päť : tisíci 
chlapci, z tisícich chlapcov, k tisícim chlapcom, o 
tisícich chlapcoch, s tisícimi chlapci. Aby sa zachoval 
rozdiel od poriadkovej číslovky tisíci, je žiadúce, 
aby sa základná číslovka tisíc neskloňúvala pri 
väzbe s predmetom počítania. 

Nesklonené číslovky s predmetom počítania 
pokladá živá reč za slovné slúčeniny, a dľa toho 
nakladá s nimi. Následkom toho prívlastok číslovky 
dáva sa do shody s koncovou, skloňovanou čiastkou 
slovnej slúčeniny, takto: všetkých päť zlatých; 
\setkým päť zlatz//72 ; celých dvadsať zlatých ; plných 
sto zlatých; s celými tridsať zlatými atp. Pri pol, 
o ktorom čo do väzby platí všetko to, čo o povahe 
nesklonených čísloviek, ešte jasnejšie vidieť, že 
v takýchto prípadoch živá reč pokladá patričné 
výrazy za slovné slúčeniny, lebo vedľa väzby : mohlo 
byť dobrej pol hodiny, čakal od dobrej pol hodiny ; 
chorel plného pol roka, chorel od celého pol roka 
atp., počuť už napospol takéto skutočné slúčeniny: 
mohla byť dobrá polhodina, čakal od dobrej polho- 
diny; chorel plný polrok, chorel od celého polroka 
atp. Takýmto spôsobom vzniklý: štvrťhodina, pol- 
hodina, polliter, štvrťmeter atď. z pôvodných: štvrť 
hodiny, pol hodiny, pol litra, štvrť metra. Vo vážnom 
slohu zachovávaj pôvodnú väzbu. 

206. §. Zlomky vyslovujeme po slovensky, udá- 
vajúc čas, takto: štvrť na dve, dve štvrti na dve, 
tri štvrti na dve atp., t. j. zlomok „štvrť" kladieme 



174 

pred číslovku. Z toho nasleduje, že príslušný výraz 
v tomto poriadku máme označovať i číslicami, tedy 
o hodine: 1 / 4 2, 2 4 2, 3 / 4 2. 

Výraz, ktorým označujeme zlomok (štvrť, dve 
štvrti), ostáva zväčša nesklonený: od štvrť na dve 
do štvrť na tri, o štvrť na štyri atp. Ale sa často 
píše: od troch švrtí na dve do troch štvrtí na päť, 
o troch štvrtiach na päť atp. V obyčajnej reči takto 
obieha: od tri štvrti na dve do tri štvrti na päť, 
o* tri štvrti na päť prišiel. 

Udávajúc mieru alebo váhu, zlomky vyslovujeme 
a píšeme po číslovke: 2 1 / 4 = dva aj štvrť metra, 
litra ; 2 2 4 =■ dva aj dve štvrti metra, litra ; 2 3 4 = 
dva aj tri štvrti metra, litra. 

„Pol" sa viaže s poriadkovými číslovkami, ktoré 
sa skloňujú prevahou dFa menového skloňovania. 
„Pol" sa vyslovuje a píše pred číslovkou: V 2 5 = pol 
piata, po 7 2 5 — pol piatu zlatom, s %5 = pol piatym 
zlatým atď. 

207. §. V živej reči azda i preto niet domácich 
výrazov na sortu, fajtu, lebo ich po istú mieru zby- 
točnými robia číslovky pätoraký, šestoraký, dvadsa- 
toraký atp. Ľud nerozumie knižnému slovu druh, 
píšeš-li pre ľud, vyhybuj tomuto slovu a píš: má 
pätoraké vína (m. päť druhov vína), chová pätoraký 
statok (m. päť druhov statku), v záhrade šestoraké 
jablone (m. šesť druhov jabloní) atď. atď. 



175 

O slovese. 

O význame slovies vôbec. 

208. §. Slovesá označujú činnosť, ktorá podmetu 
náleží. Podľa toho, či je tá činnosť nedokonaná alebo 
dokonaná, rozoznávame slovesá nedokonané a do- 
konané. 

I. Nedokonané slovesá označujú takú činnosť, 
ktorá sa počne alebo trvá, ale sa nedokončí. Pri 
týchto slovesách rozoznávame: 

1. počinacie, ktoré označujú pozvoľný priechod 
zo stavu jednej vlastnosti do stavu inej vlastnosti : 
belieť, černieť, tuhnúť, stydnúť, tvrdnúť atď.; 

2. trváce, ktoré označujú nepretržitú činnosť 
v jednej a tej istej dobe bez ohľadu na jej počiatok 
a koniec: ísť, ležať, sedieť, stáť, hľadieť, jesť, piť atď. ; 

3. pokračovacie, ktoré označujú činnosť v urči- 
tých pretrhovaných dobách po sebe nasledujúcu : 
chodiť, brodiť, nosiť, voziť, rosiť atď.; 

4. opakovacie, ktoré označujú činnosť akoby 
už obyčajnú, konanú v dobách nerovných. V infini- 
tíve mávajú zväčša -vať alebo zdôraznené -vavať: 
behávať, skákavať, chodievať-chodievavať, robievať- 
robievavať, písavať-písavavať atď. 

II. Dokonané slovesá označujú činnosť slovesa 
dokonanú. Medzi týmito rozoznávame dvojaké slo- 
vesá, a to: 

1. jednodobé, ktoré označujú činnosť povstalú 
a zaniklú v jednej a tej istej dobe: sadnúť, ľahnúť, 
pohnúť, kročiť, stupiť, predať, kúpiť atď. 

2. tiahlodobé, ktoré označujú činnosť tiahlu 



176 

Této slovesá sú vlastne nič nie iné, ako nedokonané 
trváce a pokračovacie, ktoré sa stály dokonanými 
pribraním predpony : naklásť, Oť/klásť, sklásť, umyť, 
smyť, orfmyť, odísť, pr/jsť, sísť, doniesť, /zaniesť, 
p/vniesť, odniesť, naniesť, uniesť atď. 

Z nedokonaných slovies (okrem opakovacích) 
tvoríme dokonané pridávaním rozličných predpôn: 
belieť = zbelieť, tuhnúť = stuhnúť (viď §§-y 26., 27. 
a 29. E.); ísť — predísť, ležať = vyležať; chodiť = 
vychodiť, brodiť = vybrodiť atď. 

Dokonané slovesá, utvorené z počínacích nedo- 
konaných, stávajú sa jednodobými : belieť = zbelieť, 
tuhnúť = stuhnúť; utvorené z trvácich a pokračo- 
vacích nedokonaných — ako som už poznamenal 
— stávajú sa tiahlodobými : ísť = predísť, ležať = 
vyležať; chodiť = vychodiť, nosiť = vynosiť atď. 

Ľudová reč dosiať zachováva jemné rozdiely 
významové a použitím náležitého slovesa ostáva 
jadrnou a hladkou. Prostý Slovák povie: on veľa 
píja, jedáva, lumpúva („vzdelanec" : on zvykol veľa 
piť, jesť, lumpovať). „Vzdelanec" povie : farár skončil 
kázanie, notár skončil písanie, žiak skončil čítanie. 
Prostý Slovák len tak po proste: farár dokázal, 
notár dopísal, žiak dočítal. Po proste, ale dobre po 
slovensky. 

Zachovávaj rečené rozdiely a písavaj : býva 
u mňa čo deň (m. je), bývam doma v pondelok 
(m. som), pôjdem i ja s tebou (m. idem), už mu ani 
to nepomáha (m. nepomôže), čo ten chlap nechodí? 
(m. nejde?), ani na druhý-tretí deň sa nevracal 
(m. nevrátil), rád vysedáva v krčme (m. sedí), volal, 
ale sa nikto neozýval (m. neozval) atď. atď. 



177 

209. §. DFa toho, ako sa má činnosť slovies 
k podmetu, rozoznávame slovesá: 

1. podmetné, u ktorých činnosť slovesa obme- 
dzuje sa na podmet : spať, ležať, bežať, sedieť, skákať, 
lenivieť, bohatieť, skrotnúť, spyšnieť, skamenieť, stlieť, 
zhorieť atď. ; 

2. predmetné, u ktorých činnosť slovesa od pod- 
metu nesie sa na nejaký predmet : robiť, písať, čítať 
niečo; pomáhať komu, stupiť na čo, zahryznúť do 
čoho atď. 

Predmetné slovesá menujeme : 

a) priechodnými, jestli svoj doplnok žiadajú 
v holom, bezpredložkovom akkuzatíve, na pr. : píšem, 
čítam, robím niečo atp. 

b) nepriechodnými, jestli svoj doplnok prijímajú 
v predložkovom akkuzatíve alebo v ktoromkoľvek 
inom páde holom alebo s predložkou, na pr.: odvo- 
lávať sa na čo, pomáhať komu, báť sa koho, brojiť 
proti komu, zaoberať sa čím atp. 

Toto rozdelenie dôležité je i preto, lebo prie- 
chodné slovesá, totiž té, ktoré sa doplňujú holým 
akkuzatívom, časujeme vo dvoch stavoch : činnom, 
ako všetky ostatné slovesá (vediem, veziem, nesiem 
atď.), i v trpnom (som vedený, vezený, nesený). 

210. §. Niektorými predponami slovesnými určite 
vlívame na význam slovesa, a to: 

1. Predpony do- od-. Predpona do- ukončuje 
zaneprázdnenie, ktoré sloveso značí: ten už dofa- 
ráril, dohospodáril, dokupčil, dogazdoval atp. V ta- 
kýchto prípadoch má sloveso význam opovrhovací. 

Rukoväť spis. reči slov. 12 



178 

Sem patria i takéto : ten už dokartoval, dobubnoval, 
dozametal, dožobral atp., o takom, kto z remesla 
kartúval, bubnúval, zametával, žobrával. Predpona 
do- privádza činnosť slovesa do konca: ten už do- 
kosil, dorúbal, domlátil, dospieval, dočítal, dopra- 
coval atp. („Vzdelanec" povie tu: ten už skončil 
kosenie, rúbanie atď. !) V prenesenom smysle, ale 
bez opovrhnutia, vyslovujeme sa takto i o tých, 
ktorí umreli po veFa kosení, rúbaní, mlátení atď. 
Predpona do- značí, že sa už skončila činnosť, ktorú 
v sebe obsahuje sloveso: dofaráril, dozametal, do- 
kosil; naproti tomu predpona od- značí, že sa už 
nebude viac vykonávať činnosť, ktorú v sebe ob- 
sahuje sloveso: odfaráril, odzametal, odkosil ten už, 
t. j. nebude ten už viac faráriť, zametať, kosiť. 

2. Predpona roz- značí, že sa činnosť slovesa 
dostala do prúdu: rozbehol sa, rozpil, rozihral sa, 
rozpísal sa atď. 

Užíva sa tiež : dal sa (pustil sa) do bežania (do 
behu), do pitia, do hry, do písania atp. 

3. Predponou na- 1) načíname niečo: načať 
chlieb, nahryznúť jablko, nakrojiť hrušku, nalomiť 
palicu, natrhnúť obrus atp., 2) načiňujeme niečo (na 
niečo alebo na niečom) naložiť, navaliť na voz, na- 
raziť vodu, navrhnúť, nakresliť, napísať niečo (na 
niečo alebo na niečom) atď., 3) nahromaďujeme 
niečoho (vždy s genitívom !) : nasekal mäsa, narúbal 
dreva, nakládol ohňa, natrhal kvetov, nahrabal sena, 
nakosil trávy, nachytal vtákov, nabral, nagazdoval 
peňazí atď., 4) pri z vratných slovesách značí, že sa 
činnosť slovesa prejavovala do sýtosti : nabedákal 
sa, naplakal sa, nachodil sa, najedol sa, nabehal sa, 



179 

naprechádzal sa, načakal sa, nastal sa, naprosil sa 
atď. Slovák prostý povie: Poďme, čo tu nastojíme 
a naprosíme? „Vzdelanec": Čo máme z toho stáťa 
a prosenia? Vzdelanec povie: nakládol oheň, na- 
trhal kvety atp., čo sú veFké chyby miesto väzby 
s genitívom: nakládol ohňa, natrhal kvetov. 

4. Predpona s, so značí 1) to, čo nem. zusammen-, 
maď. ôssze-. Keď poviem : sišli sa, stretli sa, sriekli 
sa atp., každý mi ako treba rozumie. Nepíš tedy: 
sišli sa, stretli sa, sriekli sa spolu, do hromady atp. 
Prostí Fudia: složia sa na pálené, spriahnu sa do 
oračky, soberú sa pred oltárom atď., a nikdy od 
nich nepočuješ prídavkov „spolu", „do hromady"; 
2) to, čo hemecké herab, herunter, maďarské le-. 
Keď poviem: chlapec sliezol so stromu, tesár sišiel 
so strechy atp., každý mi porozumie ako svedčí. 
Neprikladaj tedy k takým slovesám dolu. Nepíš: 
chlapec sliezol so stromu dolu, tesár sišiel so strechy 
dolu atp. — Co sa tyče dvojakého významu tých 
predpôn, viď §§-y 25. a 29. 1., 2.; zbytočných prí- 
davkov dolu, spolu užil som tam, aby sa významy 
jasnejšie zračily. Srovnaj i § 225. 

5. Predpona vy- značí to, čo nem. aus-, heraus-, 
maď. ki-. Keď poviem : vyhoď ho, vynes to, vytrhni 
to, vykradol sa, vybehol atď., každý mi ako treba 
rozumie. Neprikladaj tedy slovca von: vyhoď ho 
von, vynes to von, vytrhni to von atp. 

Poznámka. Slovesné predpony sú nerozlučné od slovies. 
Nesmie sa písat: na-, pre- a od-písať, ale: napísať, prepísať a 
odpísať. 

211. §. Prirážajúc ku kmeňom spoluhláskou za- 
končeným zmenšovacie -ka, zmenšujeme činnosť, 

12* 



180 

ktorú sloveso vyznamenáva : robkať, sedkať, jedkať, 
mrdkať, vravkať, hrabkať atď. K deťom: čože mi 
ono robká; sedkaj dieťa moje a jedkaj; papkaj. Pes 
chvostom mrdká, sliepka na dvore hrabká, vrabec 
skacká atď. Na pravom mieste sú také podoby slo- 
vesa dovolené. 

O význame jednotlivých podôb slovesných. 

Časy. 

212. §. Formy prítomného času prítomný vý- 
znam majú len pri slovesách nedokonaných : robím, 
nesiem, pijem atď. Pri slovesách dokonaného vý- 
znamu označujú činnosť budúcnosti: urobím, une- 
siem, vypijem atď. 

Tam, kde sme už príslovkou označili budúcnosť 
alebo minulosť času, rado stáva sloveso v prítomnom 
čase, a veta zato čo do určitosti v čase neztratí 
ničoho. Miesto budúceho času kladávame prítomný : 
o rok som tu (m. budem tu), na piatok máme halušky 
(m. budeme mať), o štvrt roka ma tu máte (m. ma 
tu budete mať) atp. Miesto minulého času prítomný : 
predvčerom prijde môj brat a hovorí . . ., pred štvrť 
rokom nájde sa človek, ktorému príde na um pre- 
svedčiť sa o skutočnosti . . ., včera sa dostaví pastier 
a ohlási, že . . . atp. I vtedy môže stáť prítomný čas 
miesto minulého alebo budúceho, keď je minulosť 
alebo budúcnosť už raz minulým alebo budúcim 
časora slovesa označená, na pr. : valach vyšiel pred 
kolibu, a zapíska..., pes vybehol zpod strechy, a 
rozbreše sa . . . chlapec dobehol ako bez duše, a 
padne na kolená a odprosuje; ak sa budeš modliť, 
zachránený si, ak sa nebudeš brániť, ztratený si atp. 



181 

213. §. Mávaj pred očima to, že nedokonané 
slovesá púhou predrážkou nejakej prípony stávajú 
sa dokonanými, a že týmto spôsobom miesto opísa- 
ného času budúcnosti (budem niesť) často užiť môžeš 
prostých foriem času budúcnosti. Píš: ja ponesiem 
ten batoh (m. budem niesť), ja povediem kravu na 
trh (m. budem viesť), ja ti posvietim cestou (m. 
budem ti svietiť) atp. Takých prostých podôb smieš 
len natoľko užiť, nakoľko sa pretvorením podoby 
nezmení aj význam. Iné je totiž: budem písať pro- 
tokoll, a napíšem protokoll atp. 

Spôsoby. 

214. §. Oznamovací spôsob s nech (v nepísanej 
reči: nach, neh, nah, nak) má význam vyzývací: 
nech ide, nech idú, nech mi povie, nech píšu atp. 
Takýmto činom nahradzujeme rozkazovací spôsob 
v tých podobách, ktorých nemá ; viď §. 154., II., b., 4. 

Neurčitok, ýíí^í^ +f*+^t^ 

215. §. Neurčitok často stáva miesto rozka- 
zovacieho spôsobu: Platiť! Odísť! Odstúpiť! Vojsť! 
— Podobne miesto podmieňovacieho spôsobu a prí- 
tomného priechodníka : Ja, mať plný vaček, chodil 
by cestúvať (= keby mal plný vaček; majúc plný 
vaček). Ja, vyjsť do Ameriky, nevrátil by sa (= keby 
vyšiel; vyjdúc do Ameriky). Ja, byť pánom, nikdy 
by nepracoval (■=■ keby bol pánom) atp. 

216. §. Vo výpovediach: je vidieť, je počuť, je 
poznať, je badať, je pozorovať atp. vypúšťa sa „je", 
a vravíme i píšeme : vidieť, počuť, poznať atď. Vidieť 



182 

i Tatry ztadeto, počuť ho až do druhej dediny, poznať 
mu, že chodí medzi ľudí atp. 

217. §. Podstatné mená právo, povinnosť, moc 
viažu sa s neurčitkom, nepíš tedy: mám právo od- 
predania, ale mám právo odpredať. Nepíš: povin- 
nosť chodenia do školy, ale povinnosť chodiť do 
školy. Nepíš: má moc rozhodovania, ale má moc 
rozhodovať! Sú správne len takéto vety: upustil od 
práva drevo rúbať, zriekol sa práva seno skosiť, 
učiteľova povinnosť je deti učiť, vyhybuje povin- 
nosti daň platiť, on má moc daň vybrať a oddať 
atď. Tedy nie: upustil od práva rúbania dreva, 
zriekol sa práva skosenia sena atď. 

218. §. Neurčitok dá sa často nahradiť opisom, 
a vtedy obmedzuje sa činnosť slovesa. Poviem : je 
čas vstať, podojiť a vyhnať kravu na pašu ... Tu 
je činnosť slovies vstať, podojiť a vyhnať neobme- 
dzená. Vyslovím neurčitok opisom : je čas, aby si 
vstala, podojila a vyhnala kravu na pašu, a tým 
činnosť slovies obmedzil som na jedinú osobu. Je 
čas prijsť, odísť: je čas, aby si prišiel, odišiel; sľúb 
nepiť, ne vystavať; sľúb, že nebudeš piť, vystavať; 
rozkaz písať, čítať: rozkaz, aby písal, čítal atď. Ne- 
určitku alebo opisu uži dľa toho, či chceš činnosť 
slovesa obmedziť či nie. 

Priechodníky. 

219. §. Priechodník prítomného času nám pred- 
stavia této príklady: I. chlapec idúc cestou plače, 
chlapec idúc cestou plakal, chlapec idúc cestou bude 
plakať. II. chlapec prejdúc cestou plače, chlapec 



183 

prejdúc cestou plakal, chlapec prejdúc cestou bude 
plakať. Z tohoto vidíme, že je prítomný priechodník 
čo do času nie jednaký. Utvorený od dokonaných 
slovies má dFa všeobecnej mienky grammatikárov 
povahu budúceho času. „Chlapec prejdúc cestou 
bude plakať" sa ovšem takto musí opísať = „chlapec, 
keď prejde cestou, bude plakať", ale je tento úkaz 
slabým svedectvom toho, že má prítomný prie- 
chodník povahu budúceho času. Vetu „chlapec 
prejdúc cestou plakal" takto musíme opísať: „chlapec, 
keď prešiel cestou, plakal", na takomto základe by 
niekto povedať mohol, že má rečený priechodník po- 
vahu minulého času. Pravda je toto : čo do času pod- 
riaďuje sa prítomný priechodník (musíme ho tak 
zvať, lebo je pod týmto menom známy v mluvnici) 
slovesu vety. Akého času je sloveso vety, takého 
času je priechodník, a opisuje sa takto: 
I. Chlapec idúc cestou plače (— keď ide). 

Chlapec idúc cestou plakal (= keď išiel). 

Chlapec idúc cestou bude plakať (= keď pôjde). 
II. Chlapec prejdúc*) cestou plače ( ) 

Chlapec prejdúc cestou plakal (= keď prešiel). 

Chlapec prejdúc cestou bude plakať (=keďprejde). 
^220. §. Minulých priechodníkov ľudová reč slo- 
venská nepozná, a preto im vyhybuj v osnove pre 
ľud určenej. 



*) Dokonané slovesá nemajú prítomného času, a preto 
netvor od nich prítomného priechodníka. V tých prípadoch 
má miesto minulý priechodník : chlapec prešedši cestou plače. 
Čítať priechodníky takéto i od dokonaných slovies (odíduc, 
prejdúc, najdúc atď., ale z logických srovnaní poznáš, že sú 
to vlastne priechodníky minulé. 



184 

Minulý priechodník mávajú slovesá dokonanej 
činnosti: chlapec rozbivší sklienku plače, plakal, 
bude plakať. Bez ohľadu na to, či stojí sloveso 
hlavnej vety v čase prítomnom, minulom alebo bu- 
dúcom, minulý priechodník opisuje sa rovnako: 
chlapec rozbivší sklienku plače {= keď rozbil . . .), 
chlapec rozbivší sklienku plakal (= keď rozbil . . .), 
chlapec rozbivší sklienku bude plakať (=keďrozbil...), 

Minulých priechodníkov zpravidla neužívame 
od slovies nedokonaných, ale predsa tvoríme z ich 
podôb príčastia minulé. Viď posledný odstavec na- 
sledujúceho §-u. 

Príčastia. 

221. §. Príčastia, tvorené od priechodníka prí- 
tomného a minulého (sr. §. 143., II., 2., a), b)], dodá- 
vajú slohu hladkosti, ale je žiadúce, aby sme ich ne- 
užívali v osnovách pre Fud určených. Opisujeme : 

1) príčastie prítomné takto: 

hovoriaci človek = človek, ktorý hovorí ; 

píšuci žiak = žiak, ktorý píše ; 

milujúca matka = matka, ktorá miluje ; 

plačúce dieťa = dieťa, ktoré plače. 

V skloňovaní podobne : od hovoriaceho človeka 
= od človeka, ktorý hovorí; píšucemu žiakovi = 
žiakovi, ktorý píše atď. ; 

2) príčastia minulé: 

chlapec, rozbivší sklienku = chlapec, ktorý 
rozbil sklienku ; Julka, vydavšia sa včera = Julka, 
ktorá sa vydala včera; matka, vyšívavšia košieľku 
= matka, ktorá vyšívala košieľku. Práve tak v sklo- 
ňovaní: od chlapca, rozbivšieho sklienku = od 



185 

chlapca, ktorý rozbil sklienku; s Julkou sedel, vy- 
davšou sa včera = s Julkou sedel, ktorá sa vydala 
včera atď. 

Príčastie minulé je bežné i od slovies nedoko- 
naných: účinkovavší, robivší, ťahavší, rúbavší atď. 

Trpný stav. 

222. §. Slovenčina nerada foriem trpného stavu 
a vyhybuje takýmto : bol som pozvaný, je zo služby 
prepustený, peniaze mi boly vrátené atp. S kančia, 
z vojny a z úradských miestností ujímajú sa: je 
potrestaný, odvrátený od Pánaboha, je spustený 
Boha; je odobraný, narukovaný, chytený, ranený; 
žalobník je vraj ukrátený, poškodený, predvolaný, 
a predsa odsúdený. Ale sú ešte vždy bežné popri 
týchto i nasledujúce: Pánboh ho potrestal, odvrátil 
sa od Pánaboha, spustil sa Boha; kohosi odobrali, 
narukoval, chytili a ranili ho ; žalobníka vraj ukrá- 
tili, poškodili, predvolali, a predsa odsúdili. Čím je 
ľud zachovalejší, tým menej počuť od neho foriem 
trpného stavu. Miesto „je odcestovaný", „je nevy- 
spatý" (m. „nevyspaný") píš: „on odcestoval", „on 
sa nevyspal". Keď sluha oznámi: „pán odcestovali" 
to má ten istý význam, ako keby povedal: „pán 
sú odcestovaný"; iba formy sa menia. 

223. §. Podoby trpného stavu majú vždy širší 
význam než podoby činného stavu. Keď poviem 
„vojak bol ranený", z toho neviem, či sa ranil sám 
a či ho ranil niekto druhý. Ak sa vyslovím v čin- 
nom stave : dvojsmyselnosť prestáva. Alebo poviem 
totiž: „vojaka ranili" alebo „vojak sa ranil". 



186 

Pri prekladaní z cudzej osnovy musíme podať 
trpný stav v trpnom stave, aby sme zachovali dvoj- 
smyselnosť, ale pri sostavúvaní pôvodiny, znajúc 
dáta, povinní sme nakoľko len možno užiť podôb 
činného slovesa a tým chrániť určitosť osnovy. Vo 
vážnom slohu, pre hladkosť a pre spomenutý práve 
širší smysel podôb trpného stavu, často ochotne 
užijeme foriem trpného stavu. Pravda, treba zacho- 
vávať mieru a nezneužiť voľnosti. 

224. §. Výrazy „ako rečeno", „ako vedomo", 
„ako známo", „ako spomenuto" atp. z češtiny vnikly 
do spisovnej reči slovenskej. My nemáme trp. prí- 
častia minulého s neurčitým zakončením. Po slo- 
vensky by znely té výrazy: „ako je známe", ako 
je vedomé" atp., ale Slovák v takýchto prípadoch 
vraví : ako sme povedali, riekli, ako vieme, ako sme 
spomneli atp. 

O príslovkách. 

225. §. O príslovkách miesta: Kde slovesom 
alebo predložkovým pádom jasne určujeme smer, 
tam nemajú miesta príslovky : hore, dolu, von, dnu, 
donútra, zpät, zpiatky, nazad. Píš tedy: vyšiel na 
vrch (m. hore na vrch), sišiel s vrchu (m. s vrchu 
dolu), vyžeň husi z obilia (m. z obilia von), vpusť 
ma do izby (m. dnu do izby), zavolala matku do 
komory (m. donútra do komory), vrátil sa z cesty 
(m. vrátil sa zpät, zpiatky z cesty), vydal mi z ko- 
runy (m. vydal mi zpät, zpiatky), kedy si sa vrátil 
s t rhu (m. s trhu nazad). Sloveso vrátiť už samo 
určite označuje zpiatočný smer, netreba označovať 



187 

ho znova príslovkami : vrátil sa nazad, nazpäť, na- 
zpiatok; vrátil mi knihu nazad, nazpäť, nazpiatok 
atď. Podobne sa má vec so slovesami, ktorým je 
predražené s alebo vy-, viď §. 210., 4., 5, a so slo- 
vesami, ktorým je predražené v: vošiel do izby, 
vkradol sa do domu atp. m. dnu do izby, dnu do 
domu. V takých prípadoch, aké sú vyššie udané, 
smer určený je už beztak dvojnásobne; určuje ho 
sloveso i predložkový pád. Keď poviem „vošiel do 
izby", mám už smer označený v slovese vošiel 
náležité, a v predložkovom páde do izby tiež nále- 
žité. Stačí, keď je smer iba jedným spôsobom ozna- 
čený. Vytýkaných prísloviek neužívaj tedy ani tam, 
kde určuješ smer iba predložkovým pádom, píšuc: 
on stojí na streche (m. hore na streche), vrabec 
má hniezdo na komíne (m. hore na komíne), hlásnik 
kričí s veže (m. dolu s veže), sklienka padla so stola 
(m. dolu so stola), vraždiť sa z izoy do izby (m. von 
a dnu do izby), ľudia už idú z kostola (m. von 
z kostola) atď. atď. Prostotou napomáhame jasnosť. 
To sa vybadá zvlášte z náuky o skladaní viet. 
Môžeš-li niečo vysloviť slovom, dvoma, nepriberaj 
k tomu viac slov. Nehovor: ja v noci nikdy nevy- 
chádzam von, ja po obede nikdy neodchodím preč 
atď., keď to môžeš povedať proste : ja v noci nikdy 
nevychádzam, ja po obede nikdy neodchodím atp. 
Vonkoncom ničím nedá sa omluviť zlozvyk, že 
niektorí príslovku hore užívať počínajú miesto slo- 
vesnej predpony. Vyhybuj takýmto : horevziať, hore- 
brať, horedržať, horemať. U nás už nepíšu protokolly, 
ale ich horeberú : protokoll, horevzatý dňa . . ., pro- 
tokoll vezmem s nimi hore atď. Je to germanizmus, 



188 

ktorý vnikol i do maďarčiny. Prostý človek tomu 
nerozumie. Slovák povie : protokoll, napísaný dňa . . ., 
protokoll písať atp. Výrazy horebrať, horevziať vždy 
predpokladajú v slovenčine vec, ktorú s miesta, na 
ktorom bola, do výšky dvíhame alebo zdvihneme. 
Keď poviem „horevziať protokoll", prostý Slovák 
tomu buď vonkoncom nerozumie (v osnove čítanej), 
buď myslí, že tu ide o zdvihnutie už napísaného 
protokollu, alebo azda o jeho odloženie na iné miesto. 
Miesto výrazu „hore sa držať" povie Slovák nedať 
sa: ej, my sa nedáme (m. my sa hore držíme!), 
naša dedina sa nedá (m. sa hore drží) atp. Miesto 
„hore sa maj!" skráteno „hore sa!" = vstávaj, na 
nohy sa! 

Napodobením takých slovies, aké sú „horevziať", 
vznikajú také, aké je veťachodiť. Často počuť od 
nakazených Slovákov: to veťachodenie mu škodí; 
„veľa" je príslovka ako „hore"; nemôžu sa nimi 
tedy slovesá tvoriť ako slovesnými predponami. 
Povie sa veľa chodiť; ak chcem mať nasilu slo- 
vesné podstatné meno, neviažem ho príslovkou, ale 
prídavným menom : to časté, to neprestajné, to 
prílišné chodenie atp. 

Zbytočná je všade i príslovka preč, kde je už 
inakšie (slovesom) označený smer, ktorý ona ozna- 
čuje : odvrátil sa (m. odvrátil sa preč). To stojí o jej 
význame vždy, i vtedy, keď sa jej užíva v prene- 
senom smysle. Písavaj : odišiel (m. odišiel preč), 
odcestoval (m. odcestoval preč), odskočil (m. odskočil 
preč), odskackal (m. odskackal preč) atď. Za výraz 
„je celý preč" od laku, od radosti píš: je celý bez 
seba. Takto ľud hovorí. 



189 

226. §. Poneváč sú oprávnené kade-kadiaľ, tade- 
tadiaF, pripustiť treba i formu všadiaľ vedľa všade. 
Píš: niekde, niekade atp., a nie: nekde, nekade. 
Príklonné -koľvek sa neodtrhuje od príslovky : kde- 
koľvek len, kamkoľvek len atp., a nie: kde len 
koľvek, kam len koľvek atp., srov. § 202. 

Smieme písať aj kde ideš, ta idem (m. kam ideš, 
tam idem), lebo Slováci skutočne tak hovoria. Dľa 
toho aj : inde idem (m. inam idem). 

227. §. O príslovkách času: 

Čo je povedané o niekde, niekade, to stojí aj 
o niekedy. Tedy nie /zekedy. 

Popri teraz, odteraz, doteraz dovoľujú sa aj : 
včuľ, odvčuľ (alebo: od včuľku), dovčuľ (alebo: do 
vcuľku). 

Prišlo vka skoro, neskoro je slovenskej šia od 
rýchle, pozde. 

„Tedy" je spojka, a nie príslovka. Je tedy chyba 
písať dotedy m. dovtedy alebo dotiaľ. Bolo by ovšem 
dobre : dotehdy, lebo tehdy = vtedy, ale príslovky 
dotehdy Slováci neznajú. Slovák v takomto prípade 
povie zväčša: dotiaľ. 

228. §. O príslovkách spôsobu a miery: 

Raz, dva razy, tri razy atď. je slovenskejšie než 
jednúc, dvakrát, trikrát atď.; raz sa píše oddelene 
od číslovky, viď § 338., IV., c). Miesto päťnásobne, 
šesťnásobne atď. píš : pätoronásobne, šestoronásobne. 

V osnove pre ľud dávaj prednosť príslovke veľa 
pred príslovkou mnoho ; túto poslednú ľud málo zná, 
(O „naveľa" viď § 338., I. 4.) 



190 

Príslovka len má ten istý význam, ktorý iba. 
V živej reči na zdôraznenie významu počuť ich 
slúčené iba-len : iba-len jedno dieťa má, iba-len jedon 
krajciar má na bydle atp. Kde o takéto zdôraznenie 
významu nejde, tam klaď len jednu zpomedzi nich, 
buď iba buď len. 

Príklonného -koľuek neoddeľuj, ale píš: koľko- 
koľvek ráz, akokoľvek len atp. miesto koľko ráz 
koľvek, ako len koľvek, srov. §§-y 202., 226. 

Prítomné priechodníky : stojac, bežiac, ležiac 
atď. smú sa písať i formou spríslovkovatelou : sto- 
jačky, bežiačky, ležiačky atp., nakoľko je taká forma 
skutočne bežná v živej reči. 

229. §. Príslovky, utvorené z prídavných mien, 
v položiteli tvoria sa takto: 

-e dostávajú zpravidla, ktoré sa končia na -ný: 
krásny = krásne, pekný = pekne, slobodný = slo- 
bodne atp. 

-o dostávajú zpravidla, ktorých kmeň sa končí 
1) retnou spoluhláskou: hrubý -hrubo, tupý -tupo, 
strmý-strmo, tmavý-tmavo, hrdzavý-hrdzavo, nemý- 
nemo, hlúpy-hlúpo atď.; 2) hrdelnou spoluhláskou: 
tuhý-tuho, blahý-blaho, tichý-ticho, hluchý-hlucho, 
krátky-krátko, nízky-nízko atď. 

Prídavné mená, ktoré vychodia na -lý, -rý, -dý, 
-tý, dostávajú i e i o: vrelé -vrelo, smelé -smelo, 
nevrle-nevrlo, teple- (teple sa nosí) -teplo, bystre- 
bystro, pestre-pestro, múdre-múdro, chude-chudo, 
hrde-hrdo, mlade-mlado, tlste-tlsto, huste-husto atď. 

Od príčastí zpravidla netvoríme prísloviek. 
Chybne píšu : vyzeral ospalé, opuchle m. bol ospalý, 



191 

opuchlý. Sloveso „vyzerať" je germanizmom v ta- 
kýchto prípadoch. Nemôže sa povedať ani : on vy- 
zerá staré, mlade (staro, mlado), ale len : on je naoko 
starý, mladý . . . 

Prídavné na -ský stávajú sa príslovkami formou 
svojho inštrumentálu. Poneváč je prípona inštru- 
mentálu menového krátka (viď § 113.), píš: číta 
slovensky, nemecky, hovorí madeirský, rusky atp., 
a nie s dlhým „ý" na konci. Týmto príslovkám 
predkladá sa zpravidla po : číta po slovensky, hovorí 
po maďarsky atp. Toto po sa píše o sebe ; viď o tom 
§ 338., HL, a). 

230. §. Príslovky, tvorené od komparatívových 
a superlatívových podôb, vychodia na -e (sú to 
ustrnuté akkuzatívy stredného rodu) : krajšie, horšie, 
hlúpejšie, najkrajšie, najhoršie atď. Príklady : Krajšie 
sa tu sedí, horšie sa tu páči než tam; hlúpejšie to 
vykonal než sme na počiatku mysleli atp. Nepíš : 
krajšey, horšey, hlúpejšey to vykonal, než sme na 
počiatku mysleli, lebo takto ľud stredno-slovenský 
nehovorí. 

231. §. Pred prišlo vku ako, jak smieme pred- 
rážať 1) ne- (m. nie, z hláskovných príčin): nejak, 
nejako, 2) vôľa-: voľajak, voľajako. 

Môžeme písať: chlapec nie pekne píše a chlapec 
nepekne píše. V prvom prípade príslovke pekne 
predkladáme záporové nie, v druhom prípade tvo- 
ríme príslovku od zapieracieho prídavného mena 
nepekný. Prvým spôsobom („nie pekne") zapierame 
dôraznejšie než druhým („nepekne"). 



192 

Kedy písať príslovky slúčené a kedy rozlúčené 
(zväčša, zticha alebo za dňa, za večera, pred veče- 
rom a zavčerom atp.), o tom viď pod záhlavím 
„O slučovaní slov" (§ 338., m.). 

232. §. Na základe toho princípu, aby sme písali 
čo najprostejšie, dávajme prednosť prostým príslov- 
kám pred pády predložkovými. Píšme: bolestne, ra- 
dostne, veselé, Fútostne rozprával, a nie : s bolesťou, 
s radosťou, s veselosťou, s ľútosťou rozprával. Píš: 
dôverne, prívetivé, láskavé sa mu prihováral, a nie: 
s dôverou, s prívetivosťou, s láskavosťou sa mu pri- 
hováral atď. atď. Nakoľko stačia prosté príslovky, 
i vtedy dávajme im prednosť, keď majú u seba 
predložkové pády prívlastok, tedy: veľmi bezočate 
hovoril (m. s veľkou bezočatosťou), náramne veselé 
vyprávali (m. s náramnou veselosťou) atp. 

O predložkách. 

233. §. O predložke „k", „ku". V slovenčine sa pý- 
tame: na čo ti je to? Česi sa pýtajú po nemecky: 
k čemu ti je to? Nám tedy treba odpovedať pred- 
ložkou na, kedykoľvek sa nám vyskytne otázka: na 
čo? Píš: na zdravie ti (m. ku zdraviu), na potešenie 
ti to bude (m. ku potešeniu), nech ti je to na 
úžitok (m. k úžitku), kniha na čítanie (m. ku čítaniu) 
atp. Píš : ten dom je na predaj, dávam ti to na 
známosť, a nie: dom je ku predaju, dávam ti to ku 
známosti. Píš: jemu na česť dávali slávnosť (m. ku 
cti), jemu na slávu pripíjali (m. ku sláve) atď. atď. 
Píš: na rozkaz, na zákaz, na prosbu, na žiadosť 
otca sa to stalo (a nie: k rozkazu, k zákazu, 



193 

k prosbe, k žiadosti otca sa to stalo), lebo sa pýta 
Slovák: na čiu žiadosť sa to stalo? Slovák povie, 
merajúc dĺžku: od Zvolena po Radvaň. Nepíš tedy: 
od Zvolena k Radvani som išiel pešky, od mesta 
ku kalvárii šiel po kolenách atp., ale píš: od Zvolena 
po Radvaň, od mesta po kalváriu. Náš dedinčan 
sa odvezie na stanicu (na bánhóť) a dojde na „cúg"; 
ani my sa tedy neodvážajme ku stanici a nedo- 
chádzajme ku vlaku. 

Ani v takýchto prípadoch neklaď predložky k: 
cestujem k Trenčínu, k Nitre, ku Krakovu atď. ; 
smer cesty označujeme predložkou na: cestujem 
na Trenčín, na Nitru, na Krakov atp. 

234. §. predložke „na". V predchádzajúcom §-e 
je reč o tom, že zanedbávame túto predložku na 
škodu správnosti jazykovej. 

Okrem toho predložka „na" často dopomáha 
nám ku jadrným jasným výrazom. Príklady: 

I. Prišiel ako na zavolanie (m. ako keby bol 
zavolaný), tu som na žiadosť (m. keď som bol žia- 
daný), urobím to na rozkaz (m. keď mi bude roz- 
kázané) atď. Výraz s predložkou na má smysel 
neobmedzený, preto sa opisuje trpným stavom; ak 
chceme obmedziť jeho smysel, opíšeme ho činným 
stavom : prišiel, ako keby ho boli zavolali, ako keby 
ho bol zavolal, ako keby sme ho boli zavolali, ako 
keby ste ho boli zavolali atp. 

II. So slovesom byť, na otázku na čo je to? 
na čo to bolo alebo bude?, ako je už pripomenuté 
v predchádzajúcom §-e, dávame odpoveď jadrnými 
výrazy s predložkou na: to je nie na strpenie, to 

Rukoväť spis. reči slov. 13 



194 

je iba na trápenie, to je už na porazenie, je mu 
na skapanie; to je na predaj, to je na zjedenie, 
na vypitie, na odhodenie; na pochúťku, na preslinku 
atď. atď. I této výrazy sú neobmedzeného významu, 
jestli k nim nepridáme osobného zámena: tu mi je 
na skapanie; — tu nám je na skapanie atp. V ľu- 
dovej reči sú této predložkové výrazy bežnejšie 
než takéto slovesné : máme tu skapať, mám to 
predať; to je, aby sa zjedlo, vypilo, odhodilo 
atp. Predložkové výrazy, pokiaľ ide o neobme- 
dzený význam, svojou prostotou na každý spôsob 
lepšie sa odporúčajú než slovesné; píš: ten človek 
je na nevystátie (m. toho človeka je nemožné vy- 
stáť). 

III. Výrazy: na spaní mu hlavu sťali, stalo sa 
to na svitaní, na mrkaní atp. zbytočne sa opisujú: 
keď spal, mu hlavu sťali; stalo sa to, ked svitalo, 
keď mrkalo. Niekedy sa opis vôbec ťažko darí, čo 
svedčí za pôvodnosť výrazov predložkových. Tak 
na pr. ťažko je opísať výraz prostý : ten dom je na 
svalení, na srútení. Počuť: ten dom sa ide svaliť, 
srútiť. 

IV. Zachovávať treba i takéto prosté výrazy: 
vybrala sa na maliny, na borievky, na repu, na 
trávu atď. miesto zbytočných opisov: vybrala sa 
maliny sbierať, borievky obíjať, repu kopať, trávu 
žať. Prostých výrazov predložkových neužívaj však 
tam, kde beží o výrazy pochopové, lebo v takýchto 
prípadoch vzniká dvojsmyselnosť. Príklady: vybral 
sa na kázeň, na prednášku. (Tu neviem, či sa vy- 
bral na kázeň kazateľ a či poslucháč; či sa vybral 
na prednášku prednašač a či poslucháč?) Vybral 



195 

sa na polo vačku. (Poľovník či azda honec ?) Vybral 
sa na sobáš. (Mladý zať alebo divák?) atď. atď. Pre 
istotu a bezpečnosť je najlepšie vysloviť sa slove- 
som: Vybral sa kázať alebo kázeň počúvať, pred- 
nášať alebo prednášku počúvať. Vybral sa sobášiť 
sa dať, sobáš vidieť, sobáš vykonať. Lebo jasnosť 
a zreteľnosť osnovy nado všetko ! 

V. Dávaj prednosť prostým výrazom: stalo sa 
to na pravé poludnie, na pravú polnoc, stalo sa to 
na čas, pred opisovanými: stalo sa to, keď bolo 
pravé poludnie, keď bola pravá polnoc, keď bol čas. 
Výrazy: prijď na ráno, na večer, na štvrtok, na 
piatok atp. svedčia o tom, že sú výrazy predlož- 
kové pôvodné. V týchto posledných nepočuješ totiž 
ešte opisu: prijď, keď bude ráno, večer; prijď, keď 
bude štvrtok. 

VI. Vravíme: na huncútstvo ho je dosť; práve 
tak tiež: na rozum, na šikovnosť, na hrúbku, na 
výšku, na veľkosť ho je dosť atp. Neopisuj: čo sa 
tyče jeho rozumu, čo sa tyče jeho hrúbky, je ho 
dosť; čo sa tyče jej krásy, je ona pekná, ale čo sa 
tyče roboty, slabá robotnica! Po proste: na krásu 
je ona, ale na robotu nie! 

VQ. Veľmi proste a jednako celkom jasne ozna- 
čujeme „rozsah" a „obsah", zamlčujúc této slová: 
pole na päť jutár, záhrada na 300 siah, sud na dve 
okovy, kotol na 30 litrov atp. Neopisuj tedy: pole, 
ktoré má päť jutár (rozsahu), záhrada, ktorá má 
300 siah (rozsahu), sud, do ktorého vojdú (do kto- 
rého sa vmestia) dve okovy, kotol, do ktorého vojde 
(do ktorého sa vmestí) 30 litrov atp. Ani nena- 
hradzuj prosté výrazy takýmito : pole päť jutár veľké, 

13* 



196 

majetok tridsať jutár veľký, sud dve okovy veľký, 
kotol 30 litrov veľký atp. 

Poznámka. Kde ide o šírku, výšku, hĺbku a váhu, tam 
sa vyslovujeme takto : plot 30 metrov dlhý, záhrada 20 metrov 
široká, veža 50 metrov vysoká, zvon dvadsať centov ťažký atp. 
(Z týchto príkladov vzniklý vytýkané: pole päť jutár veľké !} 
Starší ľudia majú ešte dosial slovenskejšie výrazy, hovoriac 
v takýchto prípadoch : plot je 30 metrov z díže (novšie : z dĺžky), 
veža je 50 metrov z vyše (novšie: z výšky), záhrada je 20 me- 
trov z šíri (novšie : z šírky), zvon váži dvadsať centov (novšie : 
má dvadsať centov váhy). Ale sa tým starším spôsobom hovo- 
renia pomaly odvykneme, lebo sa ním pri skloňovaní predmetu, 
ktorého šírku, výšku, alebo váhu udávame, usložňuje skladanie 
viet, t. j. novšie výrazy, ako „plot 30 metrov dlhý" uprosťujú 
a uhladzujú sloh. Poviem: „stal za plotom 30 metrov dlhým". 
Inak by musel riecť: „stál za plotom, ktorý je 30 metrov z díže 
atp. Kde ide o váhu, pri skloňovaní, obyčajne sa píše: „za 
zvonom dvadsaťcentovým", „od vola osemcentového atp. To, 
čo je v tejto poznámke rozpovedané, dostalo sa preto pod zá- 
hlavie o predložke na, lebo vo spomínaných tu prípadoch stre- 
távame sa i s takýmito výrazmi: plot na 30 metrov dlhý, zá- 
hrada na 20 metrov široká, veža na 50 metrov vysoká, zvon 
na 20 centov ťažký atď. V týchto prípadoch predložka má len 
význam príbližnosti : plot asi 30 metrov dlhý, zvon asi 20 centov 
ťažký atp. 

235. §. V složení s až (až na) nemá miesta 
predložka y ,na" miesto pravej okrem. Nepíš tedy: 
všetci žiaci až na jedného dobre sa učili (= okrem 
jedného!), všetky veci až na jednu sa našly (= 
okrem jednej !), všetky školy až na jednu už zavreli 
{= okrem jednej !), udal všetkých až na jedného 
(= okrem jedného !). Nemá miesta predložka na ani 
v takýchto: zmokol až na kožu, dočrel až na dno, 
vyzliekol sa až na košeľu atď.; tu treba písať: zmo- 
kol až do kože, dočrel až do dna, vyzliekol sa až 
do košele. (Dôvody: zhorelo až do tla, vypil až do 
kvapky, súsek vyprázdnil až do zrna atp.; nikdy 
nepočuješ: zhorelo až na tlo, vypil až na kvapku, 
súsek vyprázdnil až na zrno atp.) 



197 

236. §. Predložkou nad stupňujeme význam prí- 
davných mien (múdrejší nad všetkých, je múdry 
nad všetkých), viď § 189., III., 4. ; § 191. ostatný od- 
stavec. Táto predložka môže sa užívať tam, kde 
Česi kladú prídavné meno: vrchní (maď. fó-, nem. 
Haupt-) ; práve tak, ako užívame : nadporučík, nad- 
lesník atp. Formy s nad- vynikajú prostotou. 

237. §. Predložka od nie je slovenskou v ta- 
kýchto prípadoch: ľudia od úradu, od redakcie, od 
vydavateľstva, od banky Tatry, od Kníhtlačiarskeho 
spolku atď. Ľud vraví: páni zo stolice, zo súdu, 
z úradu, a sprídavnele (viď § 188.): stoliční, súdni, 
úradskí páni. Podľa týchto príkladov treba písať: 
ľudia z redakcie (alebo redakční) o tom vedia, ľudia 
z banky Tatry, z Kníhtlačiarskeho spolku o tom 
hovorili; ľudia, zamestnanci z vydavateľstva, funk- 
cionári zo spolku o tom rozprávajú ... I prisvojovací 
genitív je správny: ľudia, zamestnanci redakcie, 
funkcionári spolku, banky Tatry o tom rozprávali . . . 

238. O predložke okolo. Táto predložka je pô- 
vodne príslovkou miesta, a preto i u nej nachodíme 
úkazy, ktoré sa vytýkaly pri príslovkách miesta 
hore, dolu atď. (Viď § 225.) Kde je jej význam 
zrejmý už zo slovesa, tam je ona chybou. Poviem: 
obišiel som, obchádzal som dom (m. okolo domu), 
divé hrozno otáčalo, obvíjalo stĺpy besiedky (m. 
otáčalo sa, obvíjalo sa okolo besiedky) atď. Kde 
sloveso nemá významu miestneho, tam nemá miesta 
predložka okolo. Ľud miestami vraví ešte správne: 
robím po dome (m. okolo domu), v záhrade (m. 
okolo záhrady), v poli (m- okolo poľa), vo vinici 



198 

(m. okolo vinice) ; v zemiakoch, v lane, v konopíach 
sú robotníčky (m. robia okolo zemiakov, lanu, ko- 
nopí) atď. Kde je nie reč o robote vôbec, ale o robote 
dľa odborov, tam ľud hovorí : máme robotu s vínom 
v pivnici, s hroznom vo vinici, s teľci pri kŕmení, 
s hydom na dvore atp. ; zachovalý Slovák nepovie : 
robím okolo vína v pivnici, okolo hrozna vo vinici, 
okolo teliec pri kŕmení, okolo hydu na dvore. Ako 
sme riekli, predložka „okolo 44 má miestny význam, 
ale v prenesenom smysle smie sa užívať všade, kde 
sa môžu domyslieť veci alebo pochopy, na ktoré sa 
„okolo" poťahuje, na pr. smie sa vravieť a písať: 
ťažko mu bolo okolo srdca, tlačí ho čosi okolo srdca ; 
chlapec má okolo 10 rokov, bolo okolo druhej, tretej 
hodiny (tedy viac alebo menej okolo toho počtu), 
mládenec : mal sa okolo Hanky, dieťa : okolo hračiek, 
kohút okolo sliepok atď. Poneváč okolo značí Čo do 
miesta, obtočenie, z tej príčiny sa chybne vraví: 
často chodí okolo nášho domu (m. popri našom 
dome), z Ružomberka do Oravy ide cesta okolo 
zámku Likavy (m. popri zámku) atď. 

239. §. Udeľujeme predložkou po tak, že sa počet 
len raz vysloví: po jednom krajciari, po dva kraj- 
ciare dostali chlapci atp. Nepíš tedy : chlapci dostali 
po jednom a jednom krajciari, po dva a dva kraj- 
ciare, po desať a desať krajciarov atp. Ešte horšie 
by bolo vynechávať predložku a zdvojovať počet; 
nijakým činom nepíš tedy: chlapci dostali jedon a 
jedon krajciar, dva a dva krajciare, desať a desať 
krajciarov atp. Na tomto základe budeš písať: po 
dvaja šli zo školy, po traja sa naháňali, po dvoch 



199 

ich chytal atp., a nie: dvaja a dvaja šli zo školy, 
traja a traja sa naháňali, dvoch a dvoch ich chytal atp. 
Chybne sa kladie predložka pre miesto pred- 
ložky po pri slovesách pohyb vyznamenávajúcich ; 
píš: Rozbehol sa domov po krčah (m. pre krčah), 
poslali chlapca po mäso, po soF (m. pre mäso, pre 
soF), choď po vodu (m. pre vodu), šli po neho, aby 
sa vrátil (m. pre neho) atp. 

240. §. O predložke pod. Chybne sa užíva pred- 
ložky pod pri číslovkách. Nepíš: Nedám volov pod 
tristo zlatých, ale : nedám volov od tristo zlatých, 
totiž nižšie. 

241. §. Predložky s, so. Viď, čo je o nich v §§-och 
25., 29., 1., 2., 210., 4. 

242. §. Predložka z, zo. Vravíme: sud z vína, 
krčah z vody, hrniec z polievky, šálka z kávy, ná- 
doba z mlieka atď. V takýchto prípadoch nevznikne 
nedorozumenie, lebo nádoba nikdy nemôže byť 
zhotovená z tekutej látky, ktorá v nej uschovaná 
bola, preto zachovávaj této prosté výrazy a nepí- 
savaj : sud, v ktorom bolo víno ; krčah, v ktorom 
bola voda ; hrniec, v ktorom sa varila alebo uscho- 
vala bola polievka atp. 

243. §. Predložka za. Vraví sa : zasadnúť za stôl, 
zasadli stôl; nepíš tedy: sadli alebo zasadli okolo 
stola. Ak už nasilu chcem označiť, že ich bolo plno 
okolo stola, tak poviem: obsadli stôl! Zle je aj: 
Sadli alebo zasadli k stolu. 

Stačí písať: za kráľa Štefana, za ministerstva 



200 

Andrássyho, za Árpádovskej doby atp., nepíš tedy : 
za času kráľa Štefana, za času ministerstva András- 
syho, za času Árpádovskej doby atp. 

Obsah nádoby označujeme predložkou za. Nevrav 
a nepíš tedy: stojí tam kúpa vody, krčah piva, fTaša 
vína; vypil som pohár vody, vína, šálku kávy, krčah 
piva atp. Ľud slovenský takto vraví: stojí v kúte 
za putňu vody, je na stole za krčah vína, za fľašku 
pálenky; vypil som za pohár vody, vína, za šálku 
kávy, navarila za hrniec polievky, vypolievala za 
kúpu vody atp. 

Poznámka. Temer zovšeobecnela už predložka za v ta- 
kýchto výrazoch, ktoré vnikly z nemčiny : čo je to tam za 
ženu, čo je to za človeka, čo je to za bylinu? (Niektorí m. 
akk. kladú nominatív : čo je to tam za žena, čo je to za človek, 
čo je to za bylina. Už i na to zabúdajú, že v slovenčine vôbec 
sa nemôže viazať predložka s nominatívom.) Dopytujúc sa na 
osoby, v slovenčine sa takto pýtame v povyšších prípadoch : 
Kto a aká je to tam žena? Kto a aký je to človek ?,Nedopy- 
tujúc sa na osoby, takto: čo a aká je to bylina? Čo a aký 
dom je to tu? čo a aká voda je v tom hrnčeku? 

244. §. Spoločne sa poznamenáva o predložkách: 

I. Hoc sa vyslovuje „mesto mňa", píše sa predsa 
na rozdiel od „mesta" : m/esto mňa. 

II. Predložka mimo v slovenčine viaže sa s ge- 
nitívom : mimo jednej ženy tam nikoho nebolo ; 
„mimo našich oken teče voda skokem." — Predložka 
proti v spisovnej reči sa viaže s datívom, a nie 
s genitívom; na toto upozorňujeme východných 
Slovákov. Píšeme: proti mne, proti človeku atp., 
a nie: proti mňa, proti človeka atp. 

Hl. Píšeme prez (voz prešiel prezeň) a nie preš. 
Ďalej cez i cez. Nepotrebné je písať: s strany toho. 
dostačí: strany toho, alebo straniva toho. 



201 

IV. Často spoja sa dve i tri predložky, aby 
určitejšie naznačovaly pomer hlavnej predložky 
k menu. Takéto predložky majú svoj vlastný sa- 
mostatný význam, a preto sa píšu jedným slovom: 
poza, zpoza atď., viď o tom pod záhlavím „O slu- 
čovaní slov" v §-e 338., T. 1. Složená predložka 
zpravidla viaže sa s tým pádom, s ktorým prvá 
čiastka složeniny, tedy apoza s gen., naprostred 
s akk. a lok., na pr.: zpoza vrchu, naprostred lúku 
(na otázku „kam"), naprostred lúke (na otázku 
„kde") atd. Nepíš tedy: naprostred izby stála atp. 

V. Predložky zpravidla stávajú pred slovom, 
ktorého vyznaní určujú : pred dom, po dom, na 
dom, s domu atď. Nepravé predložky „k vôli" a 
„v oči" smú však stáť nielen pred slovom, ale i po 
ňom : k vôli učiteľovi a učiteľovi k vôli ; v oči uči- 
teľovi a učiteľovi v oči atp. 

VI. Predložky úzko súvisia so slovom, ktorého 
význam určujú, natoľko úzko, že prízvuk slova po- 
šmykuje sa na predložku, nakoľko je ona jednosla- 
bičná. Vyslovujeme totiž pred-dom, pô-dom, nä-dom 
atp.; s prízvukom na predložke. Z toho vidieť, že 
predložka so slovom pokladá sa nielen za jedon 
význam, ale i za jedno slovo. Z tejto príčiny nemala 
by sa predložka nikdy vynechávať od slova, ktorého 
význam určuje, lebo jej vynechávaním neuprosťu- 
jeme výrazov, ale ich okaličujeme. Mali by sme 
tedy písavať: Chodím do kostola v utorok, v piatok 
a v sobotu atp., a nie : chodím do kostola v utorok, 
piatok a sobotu. Z úst ľudu iba takto počuješ: odišiel 
na dva na tri dni, na dva na tri týždne, na dva na 
tri roky; pobudol doma za päť za šesť dní, za päť 



202 

za šesť týždňov, za päť za šesť rokov; vráti sa 
o tri o štyri dni; predáva to po dva po tri krajciare 
atď. Z úst ľudu ide: z toho zo všetkého nič nebude 
= z toho všetkého; s tým so všetkým v hanbe 
zostaneš = s tým všetkým atď. atď. Živá mluva 
ešte i tu ponecháva predložku pri každom slove. 
Je tedy, dľa môjho náhľadu, slušné, aby sme pred- 
ložku zpravidla vypisovali. Ako logicky zbytočná, 
predložka odpadá u tých slov (ako u hore uvede- 
ných), ktoré sú prívlastkom predložkového mena 
podstatného, tedy: na dome vysokom, maľovanom 
(m. na dome na vysokom, na maľovanom), na 
našom dome, z vášho domu (m. na našom na dome, 
z vášho z domu), z groši piatich nevyžiješ (m. z groši 
z piatich) atď. Môžem napísať aj: za dva-tri týždne, 
za päť-šesť rokov, po 2 — 3 krajciare, lebo týmto 
činom číslice prestávajú byť osobitými slovami, ale 
vyznievajúc v jedon len približne určený počet, 
stály sa jedným výrazom. Okrem toho pre hladkosť 
slohu smie sa azda vynechávať, kde sa poťahuje 
na hromadu po sebe nasledujúcich podstatných 
mien, na pr. poľovačka na srny, jelene, medvede, 
vlky, líšky atď. Ale podotýkam, že ľud i v takýchto 
prípadoch vyslovuje predložku pri každom slove 
osobité, tedy: poľovačka na srny, na jelene, na 
medvede atď. Vychodiac z toho poznania, že pred- 
ložka so slovom má jedon význam, dokladám, že 
práve tak, ako nemáme poťahovať jednu predložku 
na niekoľko slov, nesmieme poťahovať viac pred- 
ložiek na jedno slovo. Nepíš tedy: „Doplnok stáva 
po základnom slove, príslovečné určenie naopak 
i za i pred týmto" (Hat. ml. 200). Treba bolo na- 



203 

písať „Doplnok stáva po základnom slove, príslo- 
večné určenie naopak i za ním i pred ním." Ani 
takto nepíš: „vidím, že sú hlasy i za i proti mne" 
(Kal. pov. III. 51). Treba bolo napísať: „vidím, že 
sú hlasy i za mňa i proti mne". 

VII. Predložka patrí k slovu, ktorého význam 
určuje; medzi ňu a slovo smie tedy prijsť iba pri- 
radený prívlastok určeného slova, t. j. povieš a 
napíšeš: za domom, za pekným domom, za naším 
pekným domom; od rokov, od dvoch rokov, od 
piatich rokov, od dlhých trápnych piatich rokov atp. 
Prívlastok smie mať pri sebe prišlo vky prosté: za 
naším pekne a pravidelne maľovaným domom atp. 
Ak je prívlastok pridlhý, alebo keď sa prívlastok 
neurčuje prostou príslovkou, neklaď ho medzi pred- 
ložku a meno, ale za meno: stojí za domom, pekne 
a pravidelne maľovaným, bľachom pobitým, vysoko 
nad stromy vyčnievajúcim... polož knihu na miesto 
k tomu určené (nie: na k tomu určené miesto); šli 
oni v sm ere docela inom (m. v docela inom smere); 
hlasovali na neho pre peniaze, sľúbené na kostol, 
na opravu kostola (m. hlasovali na neho pre sľú- 
bené na kostol, pre sľúbené na opravu kostola pe- 
niaze); s domom, vystaveným zvlášte pre obchod 
(m. s vystaveným zvlášte pre obchod domom) atď. 
Keď je prívlastkom číslovka (dva roky, tri roky) a 
ona má pri sebe priradený prívlastok (plné dva, 
celé tri roky), tento prívlastok sa dáva medzi pred- 
ložku a meno: po celé dva roky, za plné tri roky, 
alebo : po dva celé roky, • za tri plné roky. Jestli 
sa číslovka určuje príslovkou, ona sa kladie pred 
predložku : nie celkom za dva roky (zle : za nie 



204 

celkom dva roky), nie cele za tri roky (zle: za nie 
cele tri roky) atp. Jestli je predložkové podstatné 
meno doplnkom (predmetom), medzi predložkou a 
ním obstojí dobre príslovkové určenie: pil pálené 
s hodne paprikou, pije víno s málo vodou atp. 

VIII. Predložky bez, cez, od, nad, pod, pred vo 
výslovnosti často znejú ako bes, ces, ot, nat, pot, 
pret; o ich pravopise viď v hláskoslovnom oddelení, 
§. 19. — Té isté predložky pred spoluhláskami ťažko- 
vysloviteľnými priberajú -o (bezo mňa), a nie -e (beze 
mňa); viď poznámku §-u 19. 

O spojkách. 

245. §. Spojky sú: priraďovacie, ktoré spojujú 
1) vo vete členy jednakého poriadku (učiteľ a žiak; 
pilný a rozumný; pekne a krásne atp.), 2) v súvetí 
jednotlivé vety v celok (prijď ku stolu a naješ sa; 
prikry a daj na stôl, čo máš atp.), a podraďovacie, 
ktoré pripojujú podradenú vetu k hlavnej vete (usiluj 
sa, aby si sa vrátil, povedz, kedy prijdeš atp.). 

246. §. Priraďovacie spojky sú, a to: 

1) Slučovacie: a, i, aj, tiež, potom, i — i, aj — aj, 
jak — tak, tak — jak, nietak — ako, nielen — ale i (aj), 
nielen — lež i (aj), nieže by — ale, okrem toho — ešte 
i (aj), už — už, jednak — jednak, zčiastky — zčiastky, 
najprv — potom, ďalej, konečne (napokon), po prvé, 
po druhé, ani — ani, a to, totižto, to jest, čiže, alebo 
čo (sťa), ako a iné. 

2) Odporovacie: ale', lež, avšak, jednako, na- 
proti tomu, predsa, inak, medzitým, nie — ale, síce 
— ale, alebo — alebo (abo — abo), buď — buď, či — či, 



205 

síce — ináč, len, lenže, okrem, vyjmúc, mimo (po- 
mimo) a i. 

3. Príčinné: lebo (bo), preto, a preto, tedy 
(teda), tak, nasledovne, z tej príčiny, veď, však a i. 

247. §. O priraďovacích spojkách sa poznamenáva: 

1. Neužívaj spojok: „akožto" (= ako), „pak" 
{■= potom), „ničmenej" (— jednako). — Miesto „čili" 
píš „čiže", ale toto nemiešaj so spojkou „alebo". 
Spojka čiže značí to, čo maď. vagyis; ňou sa viažu 
synonymické slová: grammatika čiže mluvnica. Na- 
proti tomu spojka „alebo" značí to, čo maď. „vagy" : 
ja alebo môj brat. — Miesto spojky prečo (č. pro- 
čež) píš : a preto ; nahneval si ma, prečo (=: a preto) 
sa nechcem s tebou priateliť. 

2. Pri dvojitých spojkách opakuj jedné a té isté: 
alebo — alebo, buď — buď, ani — ani, ni — ni, zčiastky 
— zčiastky, jednak — jednak atp. a nepleť ich spolu: 
alebo — buď, ni — ani atp. 

3. Píš: po prvé, po druhé atď., a nie: za prvé, 
za druhé atď. 

4. Spojkou a spojujeme slová a vety jednakej 
syntaktickej akosti : Pekný a poriadny človek je to. 
Pršalo a zima bolo. Táto spojka, pôvodne odporo- 
vacia, podržala však až podnes slabú moc odporo- 
vacej spojky : dieťa plače, a matka ani neuchne (= 
ale matka ani neuchne). 

5. Spojka i (alebo aj) značí to, čo maď. is, nem. 
auch. Ňou slučujeme slová i vety, ktoré v spojitosti 
stoja naproti podmetu: ja som i pilný, / pracovitý, 
i spoľahlivý; pohybuj sa, tým ti i telo i duch ob- 
čerstvie; môj sluha je i sluhom, i kuchárom, i 



206 

chyžnou; i bijú ťa, i plakať ti nedajú atď. Spojkou 
i (alebo aj) označujeme, že sa prísudok poťahuje 
nielen na podmet vety, ale i na niektorý iný zaml- 
čaný vo vete podmet : i slepá kura nájde zrno (nielen 
neslepá), i stará koza rada soF líže (nielen mladá), 
i s kôrkou je spokojný (kto chleba nemá) atp. Ne- 
treba spojky i užívať tam, kde sa nedá nahradiť 
formou aj, lebo tam nezodpovedá duchu slovenčiny. 
Formy i a aj úplne sa kryjú svojím významom, preto 
môžeme nimi napomáhať ľubozvučnosť; viď § 341. 

6. Spojku ale klaď zpravidla na počiatok vety: 
práce bolo veľa, ale sme ju zmohli (nie : zmohli 
sme ju ale!); sme v núdzi, ale sa nebojme (nie: 
nebojme sa ale); ale sa mu hneď tam nepáčilo (m. 
hneď sa mu tam ale nepáčilo) atď. Len citoslovcia 
smú predchádzať spojku ale: Ach, ale je sparno; 
hm, ale či mám odísť?; jaj, ale si mi sľúbil, že...; 
nuž, ale on nechodil atď. Popri: „ale veďže prijdi* 
počuješ: „veď ale že prijdi"; táto posledná veta má 
iný význam, ktorý sa písmom správne takto dá na- 
značiť: veď (= áno), ale že prijdi... I tu je tedy 
ale na počiatku vety. 

7. Spojku tiež nie vždy znesie slovenčina na 
počiatku vety, nepíš : tiež ja som prišiel, tiež on sa 
nám pripojil atp. V takomto prípade stáva i alebo 
aj: i ja som prišiel, aj on sa nám pripojil. Dobre 
je však : ja som tiež prišiel, on sa nám tiež pripojil. 

8. „Sťa", „abo" sú málo známe. 

9. Spojka „alebo" značí to, čo maď. uagy, nem. 
oder ŕ alebo — alebo = vagy — vagy, entweder — oder) ; 
naproti tomu spojka „lebo" značí to, čo maď. mert, 
nem. weil. Hľaď ich teda rozoznávať. 



207 

10. Dvojčlenné spojky píšu sa jedným slovom; 
viď § 338., L, 2. 

248. §. Podraďovacie spojky sú: 

1. Miestne: kde (kam), kade, odkade, odkiaľ, 
pokiaľ, kdekoľvek (kamkoľvek), kadekoľvek, odkiaľ- 
koľvek, pokiaľkoľvek a iné. 

2. Časové: keď, kedy, odkiaľ, dokiaľ, zakiaľ, 
kým, čo, ak (jak), ako, akonáhle, prv než, skôr ako, 
ledva, sotva, složené s -koľvek: kedykoľvek, odkedy- 
koľvek atď. 

3. Spôsobové: tak že, taký že, toľký že, tak 
veľa že; tak až, taký až, toľký až, tak veľa až; 
v podmieňovacom spôsobe posledný člen s by : tak 
že by, taký že by atď., alebo: tak až by, taký až 
by atď. ; ako tak, tak ako, práve ako ; za kompara- 
tívom: než; v podmieňovacom spôsobe s by: ako 
by, tak by atď.; čím tým; dľa (podľa) toho ako, 
koľko toľko, nakoľko natoľko a i. 

4. Príčinné: preto že, zato že, preto aby, nato 
aby, že by; hoc, čo aj predsa, ačkoľvek, keď by aj ; 
jestli, jestliže, ak, keby, akby, -li a iné. 

249. §. O podraďovacích spojkách tre ba pozna- 
menať : 

1. Spojky „odkúď tt (= odkiaľ), „pokúď" (= 
pokiaľ) nie sú známe v strednej slovenčine. Ani 
spojka -//, v spisovnej reči veľmi bežná, nenie 
známa Slovákovi. Miesto budeš-//, ideš-//, povie sa : 
ak budeš, ak ideš atp. V opytovacej vete povie sa 
miesto „dáš-// mi?" „bol-// si?" atď. takto: Č i mi 
dáš? Či si bol? Nesmú sa použiť obidva spôsoby 



208 

opytovania na vyrazenie jednej otázky. Nesprávne 
je: Či len jedna a či viac rodín panovalo-// v zámku 
Hričove ? Po slovensky sa povie : nato prišiel, aby 
ho vymenovali (a nie: k tomu prišiel, aby...). 
V strednej slovenčine je bežné „skôr ako" miesto 
„prvej než". Na otázku prečo, odpovedaj spojkou 
preto; na otázku načo, odpovedaj spojkou nato. 

2. Složeniny s -koľvek sú trvalé, nepíš tedy: 
dokiaF len koľvek nepríde (ale : dokiaľkoľvek len 
nepríde), viď §§-y 202., 226. 

3. O tom, kedy sa slučuje by so spojkou, viď 
§ 338., L, 2. 

4. Čo je rečené o príslovke kde a kam v po- 
slednom odstavci 226. §-u, to platí aj o spojke kde 
a kam. 

5. Dvojčlenné spojky (nakoľko atp.) píšu sa 
dovedna; viď § 338., L, 2. 

O citoslovciach. 

250. §. Citoslovcia: ah, eh, ahá, ehe, iná, oh, 
ohô- uh, uhú, é, ej, íj, ó, ha, hahaha, hej, hm, chi- 
chichi, jaj, fuj, jajda atď. vkladajú sa do viet bez 
všetkej väzby. Ak stoja na počiatku vety, kladie 
sa čiarka po nich: Ah, zle je to so mnou! Ej, veď 
sme svoji ! Ak stoja po dvojbode, kladieme po nich 
výkrikník : a zavolal ešte : iha ! Zvrtol sa a bolestne 
vydal zo seba: uhú! Znakom v označené hlásky 
vyslovujú sa zvláštnym krátkym prízvukom. Pravé 
citoslovcia, aké sú vyšné, nemajú nijakej etymológie; 
sú to zvuky, aké vydávame pri istých pohnutiach 
mysli. Píš ich tak, ako sú hore uvedené. Ja som 



209 

ich uviedol, hľadiac na ne s toho stanoviska, že sú 
užšie formy (a/z, e/z atď.) v súvise s plnšími for- 
mami (a/za, ehe atď.). 

B) O jednotlivých pádoch skloňovacích. 
O nominatíve. 

251. §. 1. Nominatívom uvodzujeme vlastné 
mená : Krajina, v ktorej žijeme, menuje sa : Uhorsko. 
Jej manžel sa volá: Duro atp. Keď neuvodzujeme, 
kladieme taký pád, aký žiada sloveso, na pr. : Kra- 
jina, v ktorej žijeme, menuje sa (nazýva sa) Uhor- 
sko/??. Jej manžela volajú Ďur om atp. Pri slovese 
byť (aké ti je meno, aké ti bolo meno, aké mu 
bude meno?) vždy sa kladie nominatív, bez ohľadu 
na to, či uvodzujeme a či nie, na pr. : Bolo mu 
meno: Mikuláš. Mestu je meno: Bystrica. Alebo: 
Bolo mu meno Mikuláš. Mestu je meno Bystrica. 

2. Pri slovesách pohybu a stavu (isť, chodiť, 
bežať, sedieť, ležať, stáť, visieť atp.) stáva doplnok 
podmetu v nominatíve: chlapec ide, beží zadych- 
čaný; opilec chodí omráčený, dieťa sedí zaslzené, 
leží rozospaný, stojí rozžialený, lampa visí zapá- 
lená atď. 

Poznámka. Dávaj prednosť tejto väzbe pred príslov- 
kovitou vetou, nepíš teďy : chlapec ide, beží zadychčané, opilec 
chodí omráčené, dieťa sedí zaslzené, leží rozospane, stojí roz- 
žialene, lampa visí zapálené atp. 

3. Pri slovese „byť 1 (pri „sponovom" „byť") 
stáva menový doplnok podmetu obyčajne v nomi- 
natíve: strom je vysoký, záhrada je široká, mesto 
je veľké; to je naša kniha, to je môj chlieb; holub 

Rukoväť spis. reči slov. 14 



210 

je vták, srna je zviera; Bystrica je mesto, jedon 
syn je učiteľ, druhý notár, tretí advokát; jedon brat 
je kováč, druhý kolár, tretí čižmár atď. I poriadkové 
číslovky stávajú vtedy v nominatíve: môj chlapec 
je prvý v škole, tvoj druhý, tretí atp. Nepíš tedy: 
strom je vysokým, záhrada je širokou; to je našou 
knihou, holub je vtákom atď. Srov. § 279. 

O vokatíve. 

252. §. Vokatív sa vkladá medzi slová vety 
bez všetkého sväzu s nimi, práve tak ako cito- 
slovcia. Ak stojí prostred vety, oddeľuje sa čiarkami 
od susedných slov vety: Vyslyš, Hospodine, mo- 
dlitbu našu! Ak stojí na konci vety, od susedného 
slova oddeľuje sa čiarkou, a po ňom sa kladie vý- 
krikník : Vyslyš modlitbu našu, Hospodine ! Ak stojí 
na počiatku vety, oddeľuje sa čiarkou od nasledu- 
júceho slova vety: Hospodine, vyslyš modlitbu 
našu! Sú, ktorí v takto postavenej vete výkrikník 
kladú po vokatíve. Vtedy treba veľkou literou po- 
čínať slovo po ňom nasledujúce : Hospodine ! Vyslyš 
modlitbu našu! 

Stredná slovenčina s výnimkou málo slov (Bože, 
človeče, otče, chlapče, bratú, synku, pane, Hospo- 
dine a i.) vôbec zanedbáva vokatív, a preto i v spi- 
sovnej reči smieme namiesto neho klásť nominatív 
všade tam, kde je vokatív nie bežný; viď 39. §. 
Smieme písať: Drahý priateľ! Drahá matka! (Miesto 
vokatívov: Drahý priateľu! Drahá matko!). 



211 



O akkuzatíve. 

253. §. Všetky priechodné slovesá žiadajú pred- 
met do akkuzatívu: chlap skosil lúku, mlatec vy- 
mlátil obilie, robotník spravil robotu atď. Samo 
sebou sa rozumie, že i slovesá, ktoré stály sa prie- 
chodnými z nepriechodných pribraním predpony: 
on preležal noc, on v hore prestal víchricu, on 
vyhral výhru atď. Zpravidla v akkuzatíve stáva i 
doplnok predmetu: našiel svojho brata mŕtveho, 
videl líšku odretú, videl vojaka raneného atp. Zle 
by bolo: našiel svojho brata mŕtvym, videl líšku 
odretou, videl vojaka raneným atď. Ale máme i 
také priechodné slovesá, ktoré nie do akkuzatívu 
žiadajú doplnok svojho predmetu, také sú na pr. 
nazývať, menovať koho čím: nazvali ho múdrym, 
menovali sme ho nespratným atp. O nich na svo- 
jom mieste. 

Poznámka 1. Často doplňujeme sloveso podstatným me- 
nom rovnokmeňovým na zdôraznenie významu slovesného, na 
pr. sľub sľúbil, taký súd usúdil, takú reč preriekol, veľkú obeť 
obetoval, ledvaže krok kročil atp. 

Poznámka 2. Z niektorých doplnkov a slovies, obrazným 
spôsobom stále užívaných, vytvorily sa nerozlučné jednotné 
výrazy či frázy, tak na pr. : oči zavrieť (— umrieť), život 
skončiť, položiť (= umrieť), dušu pustiť (= umrieť), päty ukázať, 
chrbet obrátiť (= ujsť), biedu a núdzu trieť (— biediť) atp. 

Poznámka 3. V zápornej vete priechodné slovesá žiadajú 
svoj doplnok do genitívu; viď o tom §. 264. 

Poznámka 4. Smysel sa ani nepremení, a miesto výšu ve- 
dených väzieb smieme užiť väzieb trpného stavu alebo väzieb 
so zvratným sa, takto: Kosec lúku skosil: lúka je od kosca 
(alebo koscom) skosená ; lúka sa od kosca (alebo koscom) sko- 
sila. V slovenčine sú obľúbené väzby činného stavu, tedy: 
kosec lúku skosil. 

14* 



212 

Poznámka 5. Slovesa hrať sa, hrať nesprávne sa užíva 
za priechodné. Nepíš: hrať karty (m. hrať sa v karty), hrať 
kolky (m. hrať sa v kolky i na kolky), hrať husle (m. hrať na 
husliach), hrať klavír (m. hrať na klavíri). I sloveso pokračovať 
chybne sa viaže s akkuzatívom. Píš : pokračoval v svojej práci 
(a nie: svoju prácu!) 

254. §. Do akkuzatívu žiadajú predmet nasle- 
dujúce slovesá: bolieť, mrzieť, oziabať, stáť, svrbieť, 
štípať. Príklady : bolí ma ruka, bolí ma hlava, mrzí 
nás tá vec, oziaba ho v ruky, stojí ma to veľa ro- 
boty, svrbí ma dlaň, štípe ma atp. Sloveso stáť len 
vtedy žiada akkuzatív, keď označuje hodnotu, to, 
čo cudzie „koštovať". — I prídavné meno dlžný, 
-é, -á (dlžen, -o, -a) žiada svoj doplnok do akkuza- 
tívu: dlžen som mu piatku, stovku atp. 

255. §. Akkuzatívom určúvame : 

1) miesto na otázku kde, kam, na pr. : kraj 
cesty zastali, prostred lúky studňa stojí. Miesto 
týchto čistých akkuzatívov vtierajú sa právoplatne 
predložky nakraj, naprostred, tak že teraz zväčša 
počujeme a píšeme : nakraj ceste zastali, naprostred 
lúke studňa stojí, naprostred lúku šli atp. Co sa 
tyče väzby takýchto složených predložiek, viď. §. 
244., IV. 

2) čas na otázku kedy, na pr. : prišiel tretí deň 
po Novom roku, vrátil sa druhý deň po Jane, celú 
noc nespal, celý deň postenáva atď. Miesto týchto 
čistých akkuzatívov vkrádajú sa zhusta predložkové 
akkuzatívy. Počúvame a písavame : v tretí deň po No- 
vom roku prišiel, v druhý deň po Jane sa vrátil, po celú 
noc nespal, po celý deň postenáva atď. (Nesprávne 
sa vraví a píše: cez celú noc, cez celý deň atp.) 



213 

3) mieru u prídavných dlhý, hlboký, široký, 
vysoký, na pr. : plot 20 metrov dlhý, studňa 3 metre 
hlboká, hrádza 5 metrov široká, hrob meter vysoký 
atď.; viď: § 234., VIL, Pozn. 

256. §. V prekvapení vyvolávame akkuzatívom : 
kýho diabla, kýho čerta, kýho beťaha, ký hrom, 
ký zázrak (zamlčuje sa: „tu vidím") atď. 

O genitíve. 

257. §. Genitívom odpovedúvame na otázku: 
Čo je koho ? Čo je čoho ? Menovite 

a) pri prisvojovaní: dom môjho otca. kostol 
katolíckej cirkvi, stanica štátnych železníc, kôra 
stromu, površie lodi, stola, domu atď. To je prisvo- 
fovací genitív. 

b) pri vysvetľovaní: čas príchodu, odchodu; 
deň radosti, žiaľu; sviatok Panny Márie; mesiace 
zimy; farba smútku; znak času atď. To je vysve- 
tľovací genitív. 

Poznámka. Takéto genitívy slovenčioa rada pretvoruje 
v prídavné mená : dom môjho otcov, kostol katolícko-cirkevný ; 
čas príchodový, deň radostný atp.; o tom v §-e 186. 

258. §. Genitívom doplňujú svoju činnosť slo- 
vesnú podstatné mená slovesné: stvorenie sveta 
(stvoriť svet), vystavenie domu (vystaviť dom), srú- 
canie veže (srúcať vežu), ušitie košele (ušiť košeľu) 
atď. Aj iné utvorené od slovies podstatné mená 
doplňujú svoju činnosť slovesnú genitívom : stvoriteľ 
sveta (stvoriť svet), stavateľ domu (stavať dom), 
vykladateľ katechizmu (vykladať katechizmus), za- 
metač ulíc (zametať ulice) atď. V týchto vetách 



214 

je doplnok slovesnej činnosti pravda prívlastkom 
príslušného podstatného mena. 

259. §. Genitívom odpovedávame na otázku: 
Čo je akého (zovňajšku, rázu atď.) Čo je akej (zo- 
vnútornosti, povahy atď.)? Príklady: kôň pekného 
vzrastu, vôl veľkých rohov, pes prenikavého hlasu, 
vlk dlhého chvosta, krava sivej srsti, dievka peknej 
tvári atď. — To je genitív akosti. 

260. §. Genitívom odpovedávame na otázku: 
Koľko je čoho ? Príklady : cent soli, kilo papriky, 
hektoliter vína, vedro vody, hodne mlieka, veľa 
mlieka, dosť vína, moc dažďa, päť korún ; šesť, sto r 
tisíc korún; million hviezd, kvapka vody, smidka 
chleba, rezeň slaniny, kopa sena, hŕba peňazí atď. 
To je genitív koľkosti. 

Poznámka 1. S genitívom sa viažu číslovky základné, 
počnúc od 5 dohora a rozčlenúvacie počnúc od dvoje dohora. 
Srovn. §. 205. 

261. §. Na otázku kedy určujeme genitívom čas: 
desiateho, pätnásteho januára; tohoto roku, predo- 
šlého dňa, budúceho týždňa, dňa 11. septembra atď. 
Vrav a píš: tejto noci (m. v tejto noci), predošlého 
roku (m. v predošlom roku), desiateho januára (m. 
v desiatom januári) atp. To je genitív časový. 

262. §. Ak sa činnosť slovesa nepoťahuje priamo 
na doplnkové slovo, ale len neurčite na význam 
jeho, kladieme doplnok do genitívu, na pr. daj mi 
vody, masla, chleba, vína, piva; dones mi mlieka, 
variva, polievky atp., t. j. neurčujeme: ktorú alebo 
akú polievku; ktoré alebo aké maslo, víno, pivo, 



215 

mlieko, varivo; ktorý alebo aký chlieb. Určite by 
sme povedali: daj mi uodu, polievku (označenú 
alebo opísanú prvej), daj mi maslo, víno, pivo, 
mlieko, varivo (označené alebo opísané prvej), daj 
mi chlieb (označený alebo opísaný prvej). Rozprá- 
vame neurčite: daj mi noža, pera, tužky; daj mi 
čižiem, šiat; daj mi nebožieca, hrablí, čakaná, mo- 
tyky atď., t. j. akéhokoľvek noža, pera, nebožieca, 
čakaná, alebo akejkoľvek tužky, motyky, akých- 
koľvek čižiem, šiat, hrablí atď. Naproti tomu určite: 
daj mi nôž, čakan, nebožiec (označený alebo opí- 
saný prvej) ; daj mi tužku, motyku (označenú alebo 
opísanú prvej); daj mi čižmy, šaty, hrable (ozna- 
čené alebo opísané prvej) atp. 

To je genitív neurčitosti. 

Niektoré slovesá vždy sa viažu neurčite, t. j. 
s genitívom. Také sú zpravidla složené s predponou 
na: napiť sa vína, najesť sa chleba, naposlúchať sa 
kriku, navyžívať sa ľudí, natriasť slivák, naoberať 
jabĺk, naobíjať orechov, napáliť pálenky atď. Chyba 
je tedy vravieť a písať: naposlúchal sa krik, napálil 
pálenku atp. 

263. §. Ak má bezpodmetná veta doplnok, dávaj 
ho do genitívu: jest času, bolo dažďa, zostalo pe- 
ňazí, narástlo mládze, nasbieralo sa dreva, uvarilo 
sa jedla atď. Práve tak je v zapieracej vete bez- 
podmetnej : niet času, nebolo dažďa, nezostalo pe- 
ňazí, nenarástlo mládze atď. 

Poznámka 1. Tu pripomíname, že niet (stiahnuté z nejest) 
vždy sa viaže s genitívom, tedy: niet rozumu, niet detí, niet 
pokrmu atd. Naproti tomu nenie (vo výslovnosti západno-slo- 



216 

venskej není i neni), stiahnuté z nie je, viaže sa s nomina- 
tívom: chlapec nenie (= nie je) doma atp. Velikej chyby sa 
dopúšťa, kto vraví a píše: chlapec je neni (je nenie) doma, 
žiak je neni (je nenie) v škole atp. 3. osoba jednotná slovesa 
„byt", tedy je, je už v častici není obsažená, a nemá smyslu, 
aby sme ju ešte raz k nej priberali. 

Poznámka 2. Co bezpodmetnými vetami vyslovujeme, to 
môžeme vysloviť i vetami podmetnými, na pr. : niet ho doma 
a nie je doma, bolo ho na fígle a bol on na fígle atp. Ale 
jestli ide o slová významu deliteľného, tu máva iný smysel 
veta bezpodmetná a iný veta podmetná. Vety bezpodmetné 
následkom doplnkového genitívu označujú čiastku významo- 
vého celku: bolo dažďa (trochu), zostalo peňazí (trochu), na- 
rástlo mládze (trochu), uvarilo sa jedla (trochu) atp. Naproti 
tomu vety podmetné: bol dážď (= dážď vôbec), zostaly pe- 
niaze (— peniaze vôbec), narástla mládza (= mládza vôbec), 
uvarilo sa jedlo (= jedlo vôbec) atp. 

264. §. Ako sme videli v §-e 253., priechodné 
slovesá žiadajú svoj predmet do akkuzatívu. Ale 
náhle sa stanú zápornými, žiadajú svoj predmet do 
genitívu. Vravíme a píšeme kladne: chlap skosil 
lúku, mlatec vymlátil obilie, — ale záporne: chlap 
lúky neskosil, mlatec obilia nevymlátil atp. Píš 
tedy: nestroví groša, krajciara; je dobrák, muchy 
nezabije; nedaj mu dohánu, cigary; nežiadaj cu- 
dzieho ; nepísal mi listu od roka atď. I vtedy sa 
dáva predmet do genitívu, keď je kladné sloveso 
závislé na zápornom slovese, t. j. napíšeš : nemohol 
skosiť lúky, nevládal muchy zabiť, mlatec nevedel 
vymlátiť obilia, groša nemôže zarobiť, nechce dlhu 
svojho zaplatiť atp. Ale jestli zápor vety nepoťahuje 
sa na sloveso, predmet kladného slovesa, samo 
sebou sa rozumie, ostáva v akkuzatíve, na pr. : nie 
ochotne kosí tú lúku, neveselé spieva svoju pesničku, 
nerád zaplatí dlh svoj atď. Zápor týka sa tu len 
doplnku a nie samého slovesa. 



217 

Ak nasleduje po zápornej vete pripúšťacie iba, 
len alebo odporovacie ale, samo sebou rozumie sa, 
nasledujúca veta prestane byť zápornou, píš tedy: 
v záhrade som nevidel stromov, iba jedon (totiž : 
iba jedon som videl !) ; na pohrabe nebolo ženských, 
len dve (totiž : len dve boly !) ; nepriahaj dnes volov, 
ale kone (totiž : kone priahaj !) atp. 

265. §. S genitívom sa viažu: 

1. Slovesá složené s predponou do-, ktoré sa 
domáhajú istého cieľa; také sú na pr. domáhať sa, 
dočkať sa cieľa, dôjsť, dochádzať cieľa, dosiahol cieľa, 
dotackal sa plota, dočiahol dna, dovedel sa noviny, 
zlého chýru, dovolal sa otca, dovtípil sa toho, dožil 
sa radosti atp. Složeniny s do-, nemajúce takého 
cieľového významu, neviažu sa s genitívom; tedy: 
dopísal stranu, dokázal kázeň. 

2. Slovesá s významom dotyku : dotkol sa stola, 
držal sa stola, chopil sa stola, chytil sa stola atď. 

3. Slovesá s významom bázne, ostychu, stra- 
nenia a zriekania sa: bojí, desí, hrozí, ľaká, stra- 
chuje sa otca, ostýcha, hanbí sa ma, stráni sa ľudí, 
varuj sa zlého človeka, chráň sa hriechu, háj sa 
škody, štíti sa výdavkov, zriekol sa úradu, odriekol 
sa páleného, striasol sa ženy, sprostil sa dlhov, 
zbavil sa povinnosti atď. 

4. Slovesá zvratné s významom pýtania sa: 
opýtal sa chlapca, vypytoval sa ženy na domácnosť, 
pýtal sa otca atď. 

Poznámka 1. S genitívom sa viažu v literárnej reči i slo- 
vesá : zmocniť sa, ujať sa, vystríhať sa, všímať si, vážiť si, šetriť 
si, dbať, nechať, úfať sa, ľutovať, žiadať čoho. Nakoľko sú známe 



218 

i v reči ludu, tu sa inakšie viažu, menovite: vážiť si ženu, 
dbať o ženu, nechať ženu ženou, úfať sa čomu, ľutovať čo, 
žiadať čo. 

Poznámka 2. Spomenuté v 1. — 4. odstavci slovesá majú 
zväčša aj iné väzby. Dávaj prednosť väzbám s čistým pádom 
pred väzbami s predložkovými pády, t. j. píš: došiel ciefa (m. 
k cieru), chráň sa zlodeja (m. od zlodeja), dotackal sa plota 
(m. dotackal sa k plotu), varuj sa zlého (m. od zlého) atp. 

266. §. S genitívom sa viažu této prídavné mená : 
blízky, hoden, pamätlivý, plný, potrebný, sýty, žia- 
dostivý; v spisovnej reči ešte i této: chtivý, mi- 
lovný, povedomý, účastný, zbavený. 

O datíve. 

267. §. Datívom odpovedávame na otázku: 
Komu, čomu? 

Kedykoľvek sa vyskytne táto otázka pri čin- 
nosti priechodných slovies, ony sa vždy doplňujú 
popri akkuzatíve i datívom, na pr. : priviedli sluhu 

— pánovi, skosil lúku — gazdovi, napísal list — 
synovi, ostrihali vlasy — vojakovi, pribil podkovu 

— koňovi, dal pokoj — ženbe, obrátil chrbát — 
škole, urobili koniec — hádke, ustanovili deň — 
schôdzke atď. 

/ nepriechodné slovesá doplňujú sa i datívom, 
keď sa vyskytuje pri ich činnosti otázka: Komu, 
čomu? Príklady: chce sa mi chleba, nechce sa mu 
spať, snívalo sa psovi o muche, lení sa chlapcovi 
vstávať, žiada sa rozpálenému piť, svitlo mu v hlave. 

Máme slovesá, ktoré, zachovávajúc svoj prvotný 
význam, viažu sa nielen s datívom na otázku „komu", 
„čomu", ale aj s inými pády na otázky iné, áno aj 
s pády predložkovými. Vravíme na pr. : tešiť sa 



219 

čomu, ale i tešiť sa z čoho ; smial sa tomu, ale 
i smial sa z toho atď. Podávame nasledujúce po- 
kynutia : 

1. Len s datívom viaž slovesá: úfať sa čomu 
(nie : na čo), čudovať, diviť sa čomu (nie : na čom), 
zvykať, privykať, navykať čomu (nie: na čo), od- 
vykať čomu (nie: od čoho), prekážať komu v čom 
(nie: koho v čom), svedčať, slušať, patriť sa, to sa 
mu svedčí, sluší, patrí, tak sa mu svedčí, sluší, 
patrí atp. (nie: to sa na neho svedčí, sluší, patrí, 
tak sa na neho svedčí, sluší, patrí), rovnať sa komu 
(nie: s kým), podobať sa komu (nie: na koho). — 
V spisovnej reči slovesá: učiť sa, rozumieť a od- 
vedené z nich: naučiť sa, porozumieť viažu sa vý- 
lučne s datívom. Píšeme: učil sa remeslu, rozumie 
svojmu remeslu atď. ; ale Fud viaže té slovesá s akku- 
zatívom, hovoriac takto: učí sa remeslo, rozumie 
svoje remeslo. V spisovnej reči odolať viažeme 
s datívom, v pospolitej reči často i s akkuzatívom. 
Popri odolať komu počuť totiž i odolať koho. S či- 
stým datívom viaž slovesá, ktorými rozpovedujeme 
čo komu; píš : mne povedal (m. ko mne), jemu sa pri- 
hováral (m. k nemu), matke to riekol (m. k matke), 
ľuďom rozprával (m. k Fuďom) atď. 

Slovesá pripojiť sa, priblížiť sa viažu sa i s čistým 
datívom i s predložkovým s k : pripojil sa nám alebo 
k nám, približuje sa nám alebo k nám atp. 

Určujeme-li smer príslovkami rovno, priamo, 
prosto, smieme užiť čistého datívu; tak sa deje dosiaľ 
v živej reči pri slovesách pohybu: šiel rovno — 
záhrade, ponáhľal sa rovno — stĺpu, namieril rovno 
— Žiline, bežal rovno — Váhu atď. V spisovnej 



220 

reči sa vytratil ten smerový datív čistý; vyslovujeme 
sa predložkovým pádom: šiel rovno k Žiline, čo je 
nie dobre po slovensky : je lepšie : šiel rovno na 
Žilinu; vid posledný odstavec 233. §-u. 

Poznámka 1. Píš: čo komu do toho (nie: čo koho do 
toho), čo mi je do toho, po tom (nie: čo ma je do toho, čo 
ma je po tom), čo nám je po vašom smútku (nie: čo nás je 
po vašom smútku) atp., lebo sa byt viaže s datívom a nie 
s akkuzatívom. Sloveso byť s datívom : je tomu dávno, je tomu 
10 rokov, je mu meno Ďuro, sobáš im je, pohrab mu je, je 
mi veselo, ťažko, milo; ako ti je, čo ti je? Podľa toho tedy: 
čo mi je po tebe, čo nám je do klebiet, čo tebe do mňa atp. 

Poznámka 2. Sloveso žehnať, požehnať v češtine viaže 
sa s datívom, ktorá väzba dostala sa i do spisovnej reči slo- 
venskej. V živej reči máme väzbu s akkuzatívom; požehnal 
syna, žehná svoju rodinu atp. Ako druhý doplnok pravda ob- 
stojí datív na otázku : Komu, čomu ? Príklad : Požehnal si syna, 
žehná si rodinu, požehnal nám Pánhoh dažda atp. 

2. Slovesá radovať sa, tešiť sa, smiať sa viažu 
sa i s datívom i s predložkovým genitívom. Rov- 
nako sú oprávnené väzby : raduje sa, teší sa, smeje 
sa svojmu šťastiu — a raduje sa, teší sa, smeje sa 
zo svojho šťastia. „Rád" sa viaže len s datívom: 
rád som svojej paličke atp. 

3. Sloveso brániť s datívom značí iné a s akku- 
zatívom zas iné. S datívom : bráni (= zakazuje, ne- 
povoľuje) svojim deťom chodiť na lad; brána pásť 
valachom po poli. S akkuzatívom : bráni (= chráni) 
ovcu od vlkov, bráni (= chráni) cestu od povodne. 
To isté sloveso so zvratným sa tiež mení význam 
svojou dvojakou väzbou. S datívom: rukami, no- 
hami sa mu bránil (= vzpieral sa), bránil sa po- 
platku (= vzpieral sa). S genitívom: bránil sa (= 
chránil sa ma) do poslednej kvapky krvi, bránil sa 



221 

(= chránil sa) všemožne vlkov. V tomto poslednom 
prípade je už bežný pád predložkový s od. 

268. §. Na otázku komu, čomu s čistým datívom 
xiažeme této prídavné mená: protivný, odporný, 
rád, rovný, vďačný, verný, slastný, známy, zvyklý: 
protivný mi je, odporný nám je, podobný matke, 
rád je svojej paličke, je rovný ostatným žiakom, 
vďačný svojim rodičom, verný priateľovi, zvieratám 
vlastné zvuky; známy vrstovníkom, zvyklý porá- 
žkam atď. 

S datívom predložkovým s k viažeme: poho- 
dlný k čítaniu, príhodný k streľbe, prívetivý k ľudu, 
schopný ku všetkému (i s genitívom čistým : schopný 
všetkého), štedrý ku svojim sluhom, súci i spôsobný 
ku všetkému. 

Niektoré prídavné sa viažu s čistým datívom 
i s predložkovým akkuzatívom s pre: milý rodine 
žiak a milý pre rodinu žiak, nebezpečný svojmu 
kraju človek a nebezpečný pre svoj kraj človek, 
osožný (i užitočný, prospešný) cirkvi člen a osožný 
(i užitočný a prospešný) pre cirkev člen, priaznivý 
nám všetkým chýr a priaznivý pre nás všetkých, 
príjemný ľuďom i pre ľudí, škodlivé robotníkom 
ustanovenie a škodlivé pre robotníkov ustanovenie, 
vzácny nám hosť a vzácny pre nás hosť. 

269. §. Máme v slovenčine zvláštneho spôsobu 
prisvojovací datív. Vravíme a píšeme : predali nám 
dom (= dom, ktorý bol náš), sťali nám horu (= 
horu, ktorá bola naša), ztratil sa mi voz (= voz, 
ktorý bol môj), zhorela mu slama (— slama, ktorá 
bola jeho), vypili ti mlieko (— mlieko, ktoré bolo 



222 

tvoje), skosil mi lúku (= lúku, ktorá bola moja), 
umrelo matke dieťa (= dieťa, ktoré bolo matkino), 
predali susedovi dom (= dom, ktorý bol susedov) 
atď. Podobne: vyprášili chlapcovi chrbet (= chlapcov 
chrbet). podšil vojakovi čižmy (■= vojakove čižmy), 
ukradol žobrákovi kapsu (— žobrákovu kapsu), pod- 
písal otcovi meno (= otcovo meno), napásol kňazovi 
statok (■= kňazov statok) atď. Podobne: zhynula 
nám ovca (= naša ovca), zlomila mu krava nohu 
(= jeho krava), neviem mu mena (= jeho mena) 
atď. atď. Hoc takýmito prisvojovacími datívy často 
vzniká dvojsmyselnosť (predali nám dom, sťali nám 
horu atp. môžem i takto rozumieť: cudzí dom a 
cudziu horu v náš prospech !), predsa si ich vážime 
i v spisovnom jazyku. Pravda, treba sa starať o zre- 
teľnosť osnovy! 

Poznámka 1. Že tu ide skutočne o prisvojovanie, vidieť 
zreteľne pri takýchto príkladoch : odletel mi vták (= vták, ktorý 
bol môj) a odletel odo mňa vták, utiekol mi kôň (= kôň, ktorý 
bol môj) a utiekol odo mňa kôň atp. 

Poznámka 2. Keď užiješ prisvojovacieho datívu, nemajú 
miesta prisvojovacie zámená, nepíš tedy: moje oči sú mi slabé, 
kde nám je naša mať? Stačí úplne: oči sú mi slabé, kde nám 
je mať? Šrovn. predposledný odstavec 195. §-u. 

Opísanému vyššie datívu prisvojovaciemu sa 
podobá datív dôvernosti. V dôvernej mluve vravie- 
vame: Ah, kdeže si mi bol? (■= Ah, kdeže si bol, 
mnou rečené), nuž, kdeže som ti bol ... (= nuž, 
kdeže som bol, tebe rečené . . .), ah, veď vám je ten 
človek zlodej (— ah, veď je ten človek zlodej, vám 
rečené), nechoď mi na ulicu (= nechoď na ulicu, 
mnou rečené), to ti bol dážd ! {= to bol dážď, tebe 
rečené), veď ti nám on vyhýba (= veď nám on vy- 



223 

hýba, tebe rečené), to vám bola svadba ! (= to bola 
svadba, vám rečené) atď. Takýto datív dôvernosti 
je veľmi obľúbený v živej reči, a spisovnému ja- 
zyku dodáva hladkosti. 

O lokáli. 

270. §. V spisovnej reči už vôbec neviažeme 
s čistým lokálom, i z živej reči mizne čistý lokál. 

Poznamenávame o niektorých slovesách a prí- 
davných menách toto : 

1. Píš: bažiť, dychtiť, túžiť po čom, a nie za 
čím, tedy: baží po peniazoch (nie: za peniazmi), 
dychtí po škole (nie : za školou), túži po vzdelaní 
(nie: za vzdelaním). 

2. Píš : záležať na čom : záleží na tom, či prijdeš ; 
záleží veľa na jeho slove atď. (nie: záleží od toho, 
či prijdeš; záleží veľa od jeho slova). 

3. Píš: dozvedieť sa o čom: dozvedel som sa 
o jeho chorobe, o jeho rodine, o jeho otcovi... Nepíš 
tedy: ten chýr som sa dozvedel (m. o tom chýre), 
tú tajnosť som sa dozvedel (m. o tej tajnosti) 
atď. Zvratné slovesá vôbec sa neviažu s akkuza- 
tívom. 

4. Sloveso pristať viaže sa v spisovnej reči 
i s lokálom i s akkuzatívom, v obidvoch prípadoch 
s predložkou na: ja na tom nepristávam; ja na to 
nepristávam. 

5. Sloveso pokračovať viaže sa s lokálom s pred- 
ložkou v: pokračovať v robote. Nepíš tedy: pokra- 
čovať robotu. 

6. V spisovnej reči prídavné istý viaže sa nielen 
s lokálom s predložkou o: istý som o tom, že..., 



224 

ale aj s čistým genitívom : istý som toho, že . . . 
V živej reči bežná je len väzba s lokálom. 

O inštrumentáli. 

271. §. Predovšetkým o inštrumináli nástroja 
a prostriedku. Činnosť slovesa na otázku „čím" ? 
uskutočňuje sa a) nástrojom, b) prostriedkom. 

a) Nástrojom: kope motykou, rúbe sekerou, 
dvíha kolom, píše perom, bodá ihlou atp.; hladí, 
vidí okom; počúva uchom; stúpa nohami; mľaská 
ústami; ore volmi, drevo sváža koňmi atp. V pre- 
nesenom smysle: je strachom podšitý atp. 

Asi pod vlivom tohoto nástrojového inštru- 
mentálu vyvinul sa v spisovnej reči takýto inštru- 
mentál : otcom nadobudnutý majetok, žiakmi ob- 
sadnuté lavice, záhradníkom zasadený strom, krá- 
ľom predvolaný biskup, snemom vynesené zákony, 
cirkvou postavená škola, hajdúchmi ho dal vyhodiť 
atp. V živej reči v takýchto prípadoch počuješ ge- 
nitív s predložkou od: od otca nadobudnutý ma- 
jetok, od žiakov obsadnuté lavice atď. Proti uvede- 
nému tu inštrumentálu („otcom nadobudnutý ma- 
jetok"), ktorý grammatikári menujú inširumentálom 
pôvodu, nedá sa síce ničoho namietať, ale je žia- 
dúce, aby sme ho čo najmenej užívali v osnovách 
pre ľud určených, keďže je ľudu neznámy. V obi- 
dvoch prípadoch dbať treba o zreteľnosť osnovy. 

b) Prostriedkom: ručí majetkom, podpláca 
pekným slovom, podkupuje peniazmi, tresce hla- 
dom, straší hrozbou; trávi čas kartovaním, pitím, 
spievaním, písaním ; vymenil sa zlatom ; vojnou 
zbohatol, vodou sa smyl, hriechom sa znečistil, píše 



225 

červeným atramentom, svedkom dokazovať, príkla- 
dom presvedčiť atp. Sem patrí sloveso uspokojiť, 
na pr. mať uspokojila dieťa mliečkom atp. Z inštru- 
mentálu prostriedku sa vyvinul takýto inštrumentál 
pôvodu: mojimi peniazmi, mojím potom, mojím ro- 
zumom, mojou prácou sa živí , to vyšlo mojou tlačou, 
naším nákladom; to bolo Božím riadením atp. Za 
tento inštrumentál pôvodu počuť genitív s pred- 
ložkou z : z mojich peňazí, z môjho potu, z môjho ro- 
zumu, z mojej práce sa živí; to vyšlo z mojej tlače, 
z nášho nákladu; to bolo z Božieho riadenia atp. 
Osobité tiež poznamenávame, že sa nástroj a 
prostriedok vyslovuje bezvýnimečne čistým inštru- 
mentálom; naveky píš tedy: palicou ho nabil (m. 
s palicou), peniazmi ho podplatil (m. s peniazmi) 
atp. Že predložka tu nemá miesta, to nám jasne 
osvieťa nasledujúce príklady: ten pán s palicou (= 
ten pán, ktorý mal palicu) ho nabil palicou; ten 
pán s peniazmi (= ten pán, ktorý mal peniaze) ho 
podplatil peniazmi atp. Predložkovým inštrumen- 
tálom je vyslovený prívlastok podmetu (pán s pa- 
licou, pán s peniazmi) ; čistým inštrumentálom usku- 
točňuje sa, na otázku „čím?", činnosť slovesa 
(nabil palicou, podplatil peniazmi). 

272. §. Inštrumentálom vyslovujeme na otázku 
„čim", „kým" látku, ktorou je niektorý predmet a) 
naplnený, b) obalený alebo c) zastrený. 

a) Voz je naložený tovarom, fľaša je natočená 
vínom, jabloň zarodila ovocím, pivnica nabehla vodou 
atp. Preneseno: škola je nabitá žiakmi. Sem patrí 
sloveso plniť, naplniť atď. a prídavné meno: plný. 

Rukoväť spis. reči slov. 15 



226 

b) Palička zlatom okovaná, valaška striebrom 
vybíjaná, olejom natrený stôl atp. Sem hľadia: 
obtiahnuť, obkolesiť, obhádzať, okrášliť, ozdobiť 
čím atp. 

c) Ulica zaviata snehom, kopy sena mu vodou 
podbehly, pováza hnojom, stôl zalial atramentom atp. 

To je inštrument ál látku. 

273. §. Na otázku „kade?" odpovedávame inštru- 
mentálom: fučí oknom, dierou; vyzerá dvermi, ide 
dvermi ; chodí dedinou ; dym sa valí komínom, rieka 
je krajom plytká, odstúpil a postavil sa stranou; 
spev, krik, hlas ozýval sa horou; vracia sa chod- 
níkom, prechodil sa lúkami, žito miestami poľahlo 
(= kde -kade, kade -kde) atp. To je inštrumentál 
miesta. 

Poznámka. Už často počuť: fučí cez okno, cez dieru; 
chodí po dedine, po meste, po poli; dym sa valí cez komín; 
rieka je po kraji plytká; odstúpil a postavil sa na stranu; 
spev, krik ozýval sa po hore; prechodil sa po lúkách atp. 
Popri „fučí cez okno" i „fučí skrz okno". Lokálové pády (po 
dedine, po kraji atd.) sú rovnocenné s inštrumentálnu. Naproti 
tomu akkuzatívy s predložkou cez majú chatrnejšiu cenu, a 
akkuzatívy s predložkou skrz (kroz) sú úplne neslovenské. 

274. §. Inštrumentálom radi prirovnávame : oheň 
horí plameňom, krv tečie potokom, vlasy mu stávaly 
stípkom, plakal usedavým plačom, pot sa leje cícer- 
kom atp. Z takých a podobných sa vyvinulo pri- 
rovnávame ku strastiam Fudským : tvár mu horí 
pomstou, oči sa mu svieťa zlosťou, zapálil sa hne- 
vom, stydom, hanbou atď. Sem patria slovesá: 
belieť sa, blyšťať sa, lesknúť sa, svietiť sa, skvieť 
sa, plápolať atp., kvitnúť a iné, na pr. : hlava belela 
sa mu snehom, oči lesklý sa jej hviezdičkami atp. 



227 

275. §. Takrečený inštrumentál príčiny sa po- 
čína tratiť. Píšeme síce : hnevom, strachom sa triasol ; 
zlosťou ho puká; žalosťou je celý bez seba; kone 
bujnosťou skáču, zimou, cholerou mreli ľudia atp. ; 
— ale sú už bežnejšie genitívy s predložkou od: 
od hnevu, od strachu sa triasol; od zlosti ho puká 
atď. Inštrumentále sa zachovalý vo frázach, na pr. : 
hlady, hladom mrie; smädy, smädom mrie atp. 

276. §. Inštrumentál spôsobu, poťahu, miery a 
času javí sa len v málo prípadoch. 

1. Inštrumentál spôsobu: ide krokom, skokom; 
stalo sa to takým spôsobom, činom ; tým úmyslom, 
cieľom bol u mňa; rola leží úhorom atp. Nepíš 
tedy: s tým úmyslom, s tým cieľom. 

2. Inštrumentál poťahu: on je rodom Úhor, 
smýšľaním vlastenec; rúchom sa vyrovná pánom, 
vzdelanosťou nie; postavou je malý, rozumom 
slabý ; srdcom i skutkami dobrý atp. Miesto inštru- 
mentálu poťahového šíria sa opisy : čo sa tyče jeho 
rodu, smýšľania; poťahom na jeho rod (i s holou 
predložkou: na rod, na smýšľanie), smýšFanie; čo 
do jeho rodu. smýšľania atď. 

3. Inštrumentál miery : počet stromov sa umenšil 
jedným. V takýchto vetách je bežný akkuzatív 
s predložkou o: počet stromov sa umenšil o jedon 
atp. 

4. Inštrumentál času: svojím časom, každým 
rokom, dňom i nocou atď. Obmedzuje sa na nie- 
koľko ustálených pri slovko vitých výrazov; zaň je 
bežný akkuzatív čistý i predložkový (viď § 255., 
2.): každý rok, deň i noc, v svoj čas atp. 

15* 



228 

277. §. S čistým inštrumentálom viažeme na- 
sledujúce slovesá: 

1. Slovesá zápachu : páchnuť, raziť, voňať, smr- 
dieť, na pr. : sklenica páchne vínom, sud razí kys- 
linou atp. Sem hľadí sloveso : dýchať, na pr. : dýcha 
mrtvinou, a z toho preneseno: dýcha pýchou, 
pomstou atď. 

Poznámka. Nepíš: sklenica páchne po víne, sud razí po 
kysline atp. ; ani nepíš : sklenica páchne za vínom, sud razí za 
kyslinou atp. 

2. Slovesá vystatovania sa : vystatovať sa, pýšiť 
sa, chlúbiť sa, chvastať sa, honosiť sa; pohŕdať, 
opovrhovať, na pr. : pýši sa novým klobúkom, 
chlúbi sa rodom svojím atp. 

3. Slovesá zvratné: spravovať, riadiť sa čím, na 
pr. : spravuje, riadi sa mojimi rozkazy atp., ďalej : 
zaoberať, zaneprazdňovat a písané zamestnávať sa 
čím, na pr. zaoberá sa takou myšlienkou, že ... ; 
zaneprazdňuje sa ťažkými robotami, zamestnáva sa 
čítaním atď. 

4. Sloveso stať sa, stávať sa čím : stal sa rychtá- 
rom, ty sa stávaš už netrpezlivým, stal sa chorým, 
stáva sa múdrym atp. 

5. Sloveso prispieť čím, na pr. prispieť komu 
pomocou. 

Poznámka 1. Dľa grammatík s čistým inštrumentálom 
viažu sa i slovesá pohybu: hnúť, hýbať, točiť, krútiť atp., ale 
ony v slovenčine svoj predmet doplňujú už najradšej akkuza- 
tívom, t. j. viac ráz počuješ: hnul, hýbal skalu; točil, krútil 
koleso atp., než hnul, hýbal skalou; točil, krútil kolesom atp. 
Podobne sa má vec so slovesami hodiť, mrštiť, praštiť: viac 
ráz počuješ: hodil, mrštil, praštil chlapa o zem, než hodil, 
mrštil, praštil chlapom o zem. 

Poznámka 2. Slovesá hovoriť, vravieť, rozprávať dľa gram- 
matík viažu sa i s inštrumentálom takto : hovoriť, vravieť, roz- 



229 

právať jazykom slovenským a analogicky aj : písať jazykom 
slovenským. Takých a podobných výrazov niet v živej reči. 
Stačí: hovoriť, vravieť, rozprávať, písať po slovensky. (Väzba 
s akkuzatívom je úplne zlá, nepíš tedy: hovoriť, vravieť, roz- 
právať, písať reč slovenskú; i tu stačí: po slovensky.) 

278. §. Nasledujúce priechodné slovesá inštru- 
mentálom vyslovujú doplnok svojho predmetu: 

1. Slovesá robiť (urobiť), tvoriť (stvoriť), spraviť, 
ustanoviť koho čím, na pr. : urobil syna valachom, 
Boh stvoril človeka pánom zeme, spravili ho notá- 
rom, ustanovili ho dozorcom atp. — Ten doplnok 
smie stáť i v akkuzatíve s predložkou za: Boh 
stvoril človeka za pána zeme atp. 

2) Slovesá menovať, volať, zvať koho čím, na 
pr. menujú ho Durom, volajú ho Janom, zvú ho 
Kostolníkom atp. Doplnok môže stáť i v nominatíve 
spôsobom uvodzovacím ; menujú ho : Duro atp. Viď 
1. bod v 251. §-e. 

3) Sloveso poveriť, viniť koho čím, na pr. : po- 
verili ho stavbou kostola, vinili ho zradou atp. 

279. §. Sloveso „byť" a inštrumentál. V 3. bode 
251. §-u stojí, že pri slovese „byť' (pri takrečenom 
sponovom „byť tí ) stáva menový doplnok podmetu 
zpravidla v nominatíve: strom je vysoký, záhrada 
je široká, holub je vták atď. (viď. ďalšie príklady 
tam.) Výraz „zpravidla" značí tam to, že vtedy 
stáva menový doplnok podmetu v nominatíve, keď 
uvodíme pravidelný význam doplnkového slova; 
inokedy vždy stojí doplnok menový v inštrumentáli. 
Niektoré mená, ako čierny, biely, zviera, strom, 
dolina atp., všetky poriadkové číslovky : prvý, druhý, 
tretí atď., z príčin prirodzených naveky zachovávajú 



230 

svoj pravidelný význam ; ony tedy súc menovými 
doplnkami vždy stávajú v nominatíve : pes je čierny, 
plátno je biele; medveď je zviera; dub je strom; 
Pohronie je dlhočizná dolina; chlapec je v škole 
prvý, druhý atď. Ale sú mená, ktoré môžu zmeniť 
svoj pravidelný význam, a ony stávajú v inštru- 
mentáli, kedykoľvek ich užijeme vo význame od 
pravidelného odchylnom. Príklady pre nominatívovú 
väzbu: chlapec bol nemý, hluchý, slepý = nemá, 
hluchá, slepá osoba. Pre inštrumentálovú väzbu: 
chlapec bol nemým, ked som sa ho o to a o to 
pýtal ; hluchým, keď som sa mu prihováral ; slepým, 
keď do záhuby letel atp. Iné príklady pre nomina- 
tívovú väzbu: Jano je hrobár, Ďuro zvonár; Tu- 
žimský je učiteF, Vrtký je rychtár atď. Pre inštru- 
mentálovú väzbu: Hrobár Jano a zvonár Ďuro 
ochorel; jeho sused bol hrobárom, zvonárom pri 
včerajšom pohrabe; učiteľ Tužimský ochorel, jeho 
žena je učiteľom pri deťoch; Vrtký je síce spoľa- 
hlivý rychtár, ale ani on nesmie byť rychtárom 
v svojej veci atďatď. V posledných príkladoch dá 
sa inštrumentál nahradiť slovesom z príslušného 
mena odvodeným; jeho sused hrobáril, zvonáril 
pri včerajšom pohrabe; jeho žena učiteľuje pri 
deťoch; nesmie rychtárovať v svojej veci. 

Poznámka 1. U Tudu počuť čisté inštrumentále : dievčaťom 
som to počula, žobrákom prišiel do dediny a boháčom vyšiel 
z nej atp. 

Poznámka 2. Dajme si pozor pri slovesách zdať sa, vidiet 
sa, ostať, stať sa, preukázať sa, dokázať sa, urobiť sa, cftit 
sa atp. Píšme: Zdá sa byt hodným človekom; chytili ho ako 
zlodeja, a vidí sa statočným ; spadol a ostal chromým ; dobrým 
spisová tefom sa stal; dokázal sa spoľahlivým; preukázal sa 



231 

vdačným ; pýtali od neho dlžobu, a on sa urobil sprostým. — 
Sloveso stavať sa : stavia sa statočným, — zdá sa byť neslo- 
venským (sien ehrlich stellen!). 

280. §. 1. Tak ako slovesá v §§-och 270—272, 
zpravidla viažu sa s čistým inštrumentálom i slovesá 
z nich odvodené, tedy nielen na pr. slovesá páchnuť, 
raziť, alebo: chvastať sa, chlúbiť sa atď., ale i slo- 
vesá : zapáchať, zarážať, vychvastúvať, vychlubovať 
sa atď. 

2. Jestli utvoríme podstatné mená zo slovies 
viazaných s inštrumentálom, ich doplnky vlastne 
prívlastky stávajú zpravidla v inštrumentáli : idenie, 
chodenie horou, chodca horou (=r isť, chodiť horou) ; 
plieskanie bičom, plieskač bičom (= plieskať bičom) ; 
pohŕdanie almužnou, pohŕdač almužnou (= pohŕdať 
almužnou) atp. 

281. §. Z príčin prostoty dávaj riadne pred- 
nosť čistým inštrumentálom všade pred predložko- 
vými pády alebo opisy, kde sú rovnako oprávnené. 
Dávaj prednosť na pr. výrazom: je postavou malý, 
je rozumom slabý atp. pred výrazmi : je na postavu 
malý, je na rozum slabý, je čo do postavy malý, 
čo do rozumu slabý atp. 



D) Z náuky o vetách a o ich skladaní. 

Úvod. 

282. §. Vo vete sú dve hlavné čiastky: 
podmet (subjectum, alany), t. j. tá vec alebo 

osoba, o ktorej vo vete myslíme : vetor fúka, kosec 
kosí ; 

prísudok (prädicatum, állítmány), t. j. to, čo 
o podmete vo vete myslíme : vetor fúka, kosec kosí. 

Jestli ] e prísudkom (mluvnické) meno, prísudok 
pripíname ku podmetu slovesom byť: vetor je ostrý, 
kosec býva pilný. V takýchto vetách sloveso byť me- 
nuje sa sponovým. V príkladoch „vetor je ostrý" a 
„kosec býva pilný" je a býva sú sponou (copula, 
kotószó). 

Taká veta, ktorá sa skladá len z tých dvoch 
či troch členov, menuje sa: holá veta. 

283. §. I podmet i prísudok môžeme dľa potreby 
objasňovať inými slovami alebo výrazmi a z toho 
býva rozšírená veta: veľký vetor fúka, pilný 
kosec kosí (tu sa objasňuje podmet) ; — vetor veľmi 
fúka, kosec pilne kosí (tu sa objasňuje prísudok). 
Takýmto objasňúvaním neraz značne rozšírime vetu, 
na pr. : Spomínaný včera veľmi veľký vetor ukrutne 
fúkal od rana do večera. 



233 

K vôli tomu, aby sa sostavily pravidlá o skla- 
daní viet, potrebné je určiť rozličný ráz týchto 
objasňovacích slov alebo výrazov. 

284. §. Objasňovacie slová alebo výrazy sú 
dvojaké. 

I. Také, ktorými objasňúvame výlučne podstatné 
meno; menujeme ich prívlastkami (attributum, 
jelzô), na pr. : pilný kosec kosí, kosec kosí zelenú 
lúku, pilný kosec kosí zelenú lúku našu atp. 

II. Také, ktorými objasňujeme sloveso alebo 
prídavné meno prísudkové. Této sú zase dvojaké. 
Jestliže činnosť slovesa (vlastnosť prídavného mena) 
objasňujú vecne, menujú sa doplnkami, na pr. : kosec 
kosí lúku, kosec skosil lúku vodou podbehnutú; 
vojak leží ranený atď. V tomto prípade tá vec alebo 
osoba, na ktorú sa poťahuje činnosť slovesa (vlast- 
nosť prídavného mena), volá sa predmetným do- 
plnkom alebo po proste predmetom (objectum, 
tárgy), na pr. kosec kosí lúku, zbojník zabil človeka, 
sklenica je plná vody atď. Inokedy, jestliže totiž 
činnosť slovesa (vlastnosť prídavného mena) objas- 
ňujeme so strany nevecnej, iba čo do okolností 
miesta, času, spôsobu a príčiny, menujeme také 
objasňujúce slová alebo výrazy príslovkovým 
určením (adverbiale, határozó), na p.: vetor veľmi 
fúka, kosec včera kosil za dve koruny dennej pláce 
atď. 

285. § Nielen podmet a prísudok môžeme ob- 
jasňovať spôsobom hore vyloženým, ale i prívlastok, 
predmet, príslovkové určenie, a to naveky v me- 
dziach tých zásad, ktoré sú výš podotknuté, že totiž 



234 

podstatné meno doplňuje sa prívlastkom, kdežto slo- 
veso a prídavné meno doplnkom alebo príslov- 
kovým určením. Príklady: Veľmi pilný kosec kosí, 
kosec kosí lúku vodou podbehnutú, kosec včera 
večer veľmi pozde dokosil lúku atď. 

286. §. Jednotlivé čiastky vety (podmet, prí- 
sudok, prívlastok, predmet, príslovkové určenie) 
môžu sa i všetky razom objasňovať a to nielen po 
ráze, ale i niekoľkonásobne. Príklad : „Ďuro Kôstka 
starší, zriedkavo pilný kosec zo Širokej, nízko až 
do samého koreňa skosil v sobotu odpoludnia ze- 
lenú, podbehnutú vodou lúku, ležiacu na pravom 
brehu Hrona, patriacu právom vlastníckym Štefa- 
novi Kôrkovi zo Seliec, danú v úžitok Janovi Ko- 
strbovi mladšiemu atď." 

Ale reč je jasnejšia, srozumiteľnejšia, jestli 
v jednej vete nenakopíme veľa objasňovacích slov 
a výrazov. Je lepšie vysloviť sa viac vetami, na pr. 

„Ďuro Kôstka starší, zriedkavo pilný kosec zo 
Širokej, nízko až do samého koreňa skosil v sobotu 
odpoludnia zelenú, podbehnutú vodou lúku, ktorá 
leží na pravom brehu Hrona, ktorá patrí právom 
vlastníckym Štefanovi Kôrkovi zo Seliec, a ktorá 
je daná v úžitok Janovi Kostrbovi mladšiemu atď." 

Týmto spôsobom máme z jednej : štyri vety. 
Veta prvá je hlavná veta, lebo je ona i sama 
o sebe úplná, srozumiteFná : „Duro Kostrba starší, 
zriedkavo pilný kosec zo Širokej, nízko až do sa- 
mého koreňa skosil v sobotu odpoludnia zelenú, 
podbehnutú vodou lúku." Ostatné tri vety sú po- 
bočné, lebo samy o sebe sú nie úplné, srozumi- 



235 

teľné ; ony sú závislé v tomto prípade na predmete 
hlavnej vety (= lúku, ktorá leží na pravom brehu 
Hrona; =: lúku, ktorá patrí právom vlastníckym 
Štefanovi Kôrkovi zo Seliec; = lúku, ktorá je daná 
v úžitok Janovi Kostrbovi mladšiemu). Pobočné vety 
sú naveky nahradením jednotlivých čiastok vety 
(tu prívlastkov predmetu pôvodnej vety), a preto sú 
vždy podradené hlavnej vete. 

Kde sa viacej viet doplňuje v jedon celok, t. j. 
kde jedon myšlienkový celok viac vetami vyjadru- 
jeme, tam máme pred sebou složeninu vetnú 
či súvetie. 

Tu porozprávame osobité A) o jednotlivých 
čiastkach vety, B) o skladaní viet a súvetí a C) o od- 
deľovaní vetných výrazov vo vetách a v súvetiach. 

A) O jednotlivých čiastkach vety. 
O podmete. 

287. §. Podmetom môže byť vo vete všetko, 
o čom myslíme, menovite: 

1) podstatné meno: kosec kosí; užité miesto 
podstatného mena prídavné meno alebo príčastie: 
pocestný kráča, mostné je vysoké, veriaci neklesá; 
užité miesto podstatného mena zámená alebo čí- 
slovky: každý spí, ona šije, dvaja driemu, štyria idú. 

2) akékoľvek slovo svojím celkom i svojou čiast- 
kou: a je litera, ah je citoslovce, -ík je prípona atď. 

3) neurčitok slovies: spať je sladko, kradnúť je 
nepekne. 

4) celá veta: kto haní, kúpi; kto neskoro chodí, 
sám sebe škodí atď. 



236 

Poznámka. Súc podmetom, každé slovo, i svojou častou 
(body 1 a 2) pokladá sa za podstatné meno a môže sa tedy 
objasňovať prívlastkami, na pr. : moje „ah" ho zobudilo ! 

Podmet stojí vo vete naveky svojou prvotnou 
formou, sklonitelhé slová formou nominatívu: Ah 
je citoslovce, kosec kosí atp. 

288. §. Podmet sa často zamlčuje vo vete, me- 
novite : 

1) Zámeno osobné (ja, ty, on, my, vy, oni), 
ak niet na ňom dôrazu, zamlčuje sa v určitom slo- 
vese: píšem, píšeš, píše, píšeme, píšete, píšu. Jestli 
je na zámene osobnom dôraz, i ono sa vyslovuje: 
ja píšem, ty píšeš, on píše atď. 

2) Často zamlčuje sa i podstatné meno, kde 
o ňom neurčite vo všeobecnosti hovoríme. Na pr. : 
Za peniaze všetko dostane (= človek!); so statoč- 
nosťou najďalej ujde (= človek!); ani by sa otče- 
náš nepomodlil (= človek), a už sa vrátil; vravia 
(= ľudia!), že je bieda atď. 

Poznámka. Popri príkladoch „za peniaze všetko dostane 
(— človek)" atp. bežné sú i takéto: „za peniaze všetko dostaneš 
(= ty, človeče!)"; „so statočnosťou najdalej ujdeš (= ty, člo- 
veče!") atp. 

289. §. V slovenčine máme veľa viet, v ktorých 
vôbec niet podmetu, tedy viet bezpodmetných. Také 
sú: hrmí, blýska sa, stmieva sa, oblačí sa, prší, 
leje sa atp. Okrem takýchto, vyjadrujúcich zjavy 
prírodné, mávame bezpodmetné vety: 

1) Pri neosobných slovesách naveky v 3. os. 
jedn. č. stred, rodu: Zavialo cestu, zahatilo potok, 
zašliamilo lúku; zunovalo sa mu sedieť, spríkrilo 
sa mu vyčkávať, chutne sa mu spalo, ta sa to 



237 

pospí; ubúda mu na rozume, napadlo, navalilo sa 
snehu atp. 

2) Pri príslovkách a u spríslovkovatelých čo do 
významu podstatných mien so slovesom byt : pekne, 
krásne bolo tu; tma bolo, zima bolo; radosť bolo 
vidieť krásnu prírodu, hanba bolo nejsť do kostola 
atp. Spríslovkovatelých podstatných mien môžeme 
však užiť i vetou podmetnou takto : tma bola, zima 
bola ; radosť bola vidieť krásnu prírodu ; hanba bola 
nejsť do kostola atp. 

3) Pri číslovkách základných a rozčlenúvacích 
od 5—, na pr. päť ľudí tu bolo, desať ľudí tu bolo, 
tisíc vojakov padlo atp., päť hrušiek zhnilo, desať 
domov zhorelo, tisíc vajec sa zkazilo atp. Počí- 
tame-li osoby tými číslovkami, a nie veci, môžeme 
sa vysloviť i podmetnými vetami, užijúc čísloviek 
ich formou sprídavnelou (viď § 205) takto: piati, 
desiati Fudia tu boli, tisíci vojaci padli atp. 

290. §. Na jedon prísudok v jednej vete môže 
sa poťahovať i viac podmetov: kosec a hrabáč od- 
dychujú atp. 

O prísudku. 

291. §. Prísudkom býva: 

1) Určité sloveso: kosec kosí, hrabáčka hrabe 
atp. 

2) Nejaké skloniteľné slovo so sponovým slo- 
vesom byť: kosec je pilný, vlk je zviera, dom je náš, 
on je piaty, kaša je vriaca atp. 

3) Neurčitok so sponovým slovesom byť: veľa 
hovoriť je nie veťa vedieť atp. 



238 

292. §. Prísudkové sloveso, i sponové, smie sa 
vypúšťať : 

1. Prísudkové sloveso určité smie sa vypustiť, 
kde sa tým nenaruší smysel vety, na pr. : Z reči 
do reči (=r sa dali), až sa pobili; na zlé deti prút 
(■= ber) ; komu Pánboh (= žičí !), tomu všetci svätí 
(— žičia!) a t. p. 

2. Všade tam, kde sa tým nenaruší smysel 
vety, smie sa vypúšťať i sponové sloveso, na pr. 
(— je) vidieť, že si hodný človek; (— Je) počuť, že 
sa vydáva; (= je) badať, že chudne; mladosť (— 
je) pochabosť, staroba (= je) choroba; pešky (= je) 
ako za vozom; možné (= je), že prijde; treba (= 
je), aby si dobre stúpal ; čas (= je), aby sme vstali ; 
hanba {= je), že sa neučíš; beda ti (= je), ak ťa 
na slivkách prichytím atp. Ale keď chcem označiť 
budúci alebo minulý čas, nesmiem vypustiť sponové 
sloveso: Beda ti bude, jestli ťa chytím; hanba ti 
bude, jestli sa tomu nenaučíš; pešky bolo ako za 
vozom; treba bolo, aby dobre stúpal atp. V spi- 
sovnej reči vypúšťa sa sponové sloveso i v takýchto 
vetách: Veľký to človek, statočný to chlap, pilný 
to žiak, výborný a výtečný to spisovateľ atď. V ľu- 
dovej reči sa takto vraví : Veľký je to človek, sta- 
točný je to chlap, výborný je to spisovateľ atď. 

Poznámka 1. Tu sa vyzdvihuje rozdiel medzi sponovým 
byť a medzi prísudkovým byt. Prísudkové byť má samo o sebe 
úplný smysel bez doplnku, na pr. Boh je — trvá, jestvuje: 
dážd bol celú noc atd. Táto dvojaká povaha slovesa byť jasne 
vyniká v zapieracích vetách z väzby. Sponové „byť" v 3. os. 
jedn. čísla, s nominatívom : kosec je nie pilný, valach je nie 
smelý (na Západe: kosec nenie pilný, valach nenie smelý): 
naproti tomu prísudkové „byt" v 3. os. jedn. čísla s genitívom : 
Bezbožník sa rúhal: Boha niet; dažďa nebolo celú noc (srov. 
§ 263., Pozn. 1.). 



239 

Poznámka 2. Vypustením spony vzniklý takéto a podobné 
slúčeniny : kdejaký (m. kde je aký), hocktorý (m. hoc je ktorý), 
málokde (m. málo kde je) atď. 

Poznámka 3. Nevypúšťať spony je z výrazu trpného stavu 
(„je volaný"). Píš: Je rečené, je dané, je napísané, je súdené 
atď., a nie: rečeno..., dano..., napísane. , súdeno... Srov. §. 224. 

293. §. Ak je prísudkom skloniteľné slovo 
so športovým byť, stáva ono v nominatíve alebo 
v inštrumentáli ; viď o tom v §-e 279. 

294. §. Z výrazu „ja rád vidím" vyvinul sa 
výraz povahy slovesnej „ja rád", ktorý značí „ja 
ľúbim". Pri časovaní príslovka rád pripodobuje 
sa v čísle osobnému zámenu (my radi, vy radi 
atď.). V slovenčine býva tento slovesný výraz prí- 
sudkom, ktorý sa veľmi rád doplňuje neurčitkom 
slovesným, v ľudovej reči vždy: Ja by to rád — 
vidieť, spraviť, povedať (m. ja by to ľúbil vidieť, 
spraviť, povedať) atp. Alebo: My by sme to radi 
ešte dnes sožať, poviazať a posvážať (m. my by 
sme to ľúbili — chceli ešte dnes sožať, poviazať a 
posvážať). V češtine, a tak i v spisovnej reči slo- 
venskej, pokladá sa rád-radi za príslovku, a preto 
v povyšších príkladoch takto písavame: Ja by to 
rád (= ochotne) videl, spravil, povedal. Alebo : My 
by sme to radi (= ochotne) ešte dnes sožali, po- 
viazali a posvážali. Výraz ja rád svojou slovesnou 
povahou oprávnený je v slovenčine písanej. 

O shode prísudku s podmetom. 

295. §. 1. Keď je prísudkom určité slo- 
veso, ono sa musí v osobe a v čísle srovnávať 
s podmetom: ja kosím, ty kosíš atď., kosec kosí; 



240 

kosci kosia. A keď sa opisuje čin. príčastím min., 
srovnáva sa s podmetom nielen v osobe a v čísle, 
ale i v rode: kosec bol kosil, kosci boli kosili; 
hrabáčka by bola hrabala, hrabáčky by boly hra- 
baly; teFa bolo bľačalo atp. V trpnom stave i trp. 
príčastie minulé srovnáva sa v osobe, v čísle a 
v rode: žena bola rozplakaná; kosec bol ustatý; 
deti boly rozihrané atď. 

2. Keď sú podmety dva, alebo keď ich ]e viac, 
prísudok stáva riadne v množ. čísle : kosec a hrabáč 
oddychovali. 

3. Jestli sú osobové podmety nerovnaké osoby, 
prísudok, stojac v množnom čísle, pripodobuje sa 
prednejšej osobe. Za prednejšiu sa pokladá prvá 
pred druhou, druhá pred treťou. Príklad: Ja a ty 
sa nikoho nebojíme, ty a on sa nikoho nebojíte; 
my a vy sa nikoho nebojíme, vy a tamtí (m. oni) 
sa nikoho nebojíte atp. 

4. Jestli sú osobové podmety nie rovnakého 
rodu, prísudok sa pripodobuje k rodu prednejšiemu. 
Za prednejší pokladá sa v skladbe mužský pred 
ženským a ženský pred stredným. Príklad : otec a 
matka plakal/, otec a čeľaď posvážalz zbožie, otec 
a dieťa spal/ atď. — Keď je osobový podmet z po- 
tupy, nahradený ukazovacím zámenom stredného 
rodu to, prísudok ostáva v najnižšom rode, tedy 
v strednom. Hoc je reč o mládencovi a z vety to 
zreteľne vysvitá, predsa vravíme : Nevie si to kúska 
chleba zarobiť, a už by sa ženilo. Alebo o dievke: 
Aká pyšná, ani ti to pekného slova nedalo atp. 

5. Jestli sú podmetmi zvieratá, treba dať na to 
pozor, aby boly buď všetky zosobené, buď všetky 



241 

nezosobené, dľa toho sa riadi prísudok. Píšme : Vlez 
a medved/ pustošil/, orl/ a vrabc/ lietal/ atp., alebo : 
Vlk/y a medvede pustošili/, orly a vrabce lietali/. 
Nepíš: vlc/ a medvede pustošil/ atp. 

6. Keď sú podmetmi neživotné alebo pochopové 
slová, prísudok môže stáť nielen v množnom čísle, 
ktoré je pri neživotných (pochopových slovách) 
rovnaké bez ohľadu na rod, na pr. : Lučenec i Ri- 
mavská Sobota vyhorely atp., — ale i v jednotnom 
čísle, a vtedy riadi sa prísudok rodom najbližšieho 
podmetu takto: Lučenec i Rimavská Sobota vyho- 
rela; vyhorel Lučenec i Rimavská Sobota. Alebo: 
Duch a smýšľanie jeho je nie šľachetné ; nie je 
šľachetný jeho duch a jeho smýšľanie. 

Poznámka. Jestli je druhý podmet ku prvému prilúčený 
predložkou s, prísudok stáva i v jednôt, čísle: Kosec s hra- 
báčom oddychoval, otec so synom sa prechádzal. Samo sebou 
sa rozumie, že sa v tomto prípade prísudok i čo do rodu pri- 
podobuje prvému podmetu: Hrabáčka s koscom postávala, 
kosec s hrabáčkou postával atp. 

296. §. Keď je prísudkom skloní teľné 
slovo so sponou, treba vedieť toto: 

1. Spona sa musí shodovať s podmetom v osobe, 
v čísle a jestli je možné i v rode ; skloniteľné slovo 
v čísle a v rode takto: ja som rozumný, ty si ro- 
zumný, kosec je pilný, jahňa bolo krotké. 

2. Jestli sú podmety dva (alebo ich je viac), 
skloniteľné slovo a spona riadne stoja v množnom 
čísle: hrabáčka a kosec sú ustatí. (Prednosť osoby 
a rodu sa i tu zachováva; viď predchádzajúci §., 
bod 3. a 4.). 

Odchýlky od pravidla: 

1. V rode srovnávajú sa s podmetom len té 

Rukoväť spis. reči slov. 16 



•2i2 

skloniteľné slová prísudkové, ktoré sú toho schopné, 
menovite: prídavné, určité príčastia, zámená, prí- 
slušné číslovky: kosec je pilný, hrabáčka je naša 
atď. Ostatné, menovite podstatné mená, shodujú sa 
v rode s podmetom len dľa možnosti. Tak shodujú 
sa na pr. : Tá žena je veľká mršina, ale neshodujú 
sa: ten chlap je veľká mršina, lebo mršina má len 
formu ženského rodu. Z podobných príčin nesho- 
dujú sa: Hron je rieka, Nitra je mesto atp. Srov. 
Pozn. 5. 

2. Spona riadne shoduje sa v čísle s podmetom: 
kosec je pilný, kosci sú pilní. Tak sa stáva i vtedy, 
keď je v prísudku hromadné slovo, bežné v jed- 
notnom čísle, na pr. : Slováci sú národ pracovitý, 
chrústy sú chrobač škodná atp. Jestli je podmet 
alebo prísudkové meno vety pomnožné, spona sa 
pripodobuje k slovu pomnožnému bez ohľadu na 
to, či je ono podmetom a či prísudkom. Príklady: 
Dolniaky sú zem úrodná, Zlaté Moravce sú sto- 
ličné mesto. Alebo: Čas sú peniaze, chytrosť nie 
sú čarí] atď. 

Poznámka 1. V bezpodmetných vetách nesmieme užívať 
slovesa takou formou, aká sa žiada k podmetu vo vete pod- 
metnej. Nepíš tedy: Sto zlatých sú v kapse (m. je v kapse!); 
sila, hromada ľudí tam boli (m. bolo!); desať žien sa utopily 
(m. sa utopilo!) atp. 

Poznámka 2. Po neprístojných príkladoch („vidieť i také 
veci", „počuť i také hlasy atp.) niektorí píšu takto: Jest i také 
byliny, jest i také mestá, jest i takí ľudia atp. Treba ti písať : 
Sú i také byliny, sú i také mestá, sú i takí ľudia atp., lebo sa 
prísudku treba shodovať v čísle s podmetom. 

Poznámka 3. Co sa tyče rodu, uváž, čo je v §-e 182. a 
zvlášte to, čo je v §-e 183. Tam stojí, aby sa dávala prednosť 
rodu mluvnickému, t. j. aby sme písali : dievča povedalo (a 
nie: povedala, ako to pripúšťa Hattalova ml., § 326). 



243 

Poznámka 4. Jestli podmet má za predstavok slovo : mesto, 
obec, dedina, vrch, hora atp., prísudok, čo do rodu, nesrovnáva 
sa s podmetom, ale s jeho predstavkom: Dedina Priechod je 
pekná, mesto Bystrica je hrdé, kúpeľ Železnô je malý, vrch 
Magura je vysoký atp. Inak je pri podmetoch osobových, 
u ktorých prísudok stáva v rode prednejšom, povieme: sirota 
chlapec je pracovitý, nebožiatko žena je utrápená atď. Azda 
sa týmto grammatickým zjavom vysvetlí, že radi hovoríme: 
knieža je milý; táto väzba proti grammatickému rodu sa mohla 
vyvinúť zo správnych viet: knieža N — ský je milý a z po- 
dobných tomu. 

Poznámka 5. Z neshody v rode nebýva ani nejasnosť ani 
nesrozumiteľnosť, je tedy cele zbytočná snaha novovekých spi- 
sovateľov, že kutím nových slov silou-mocou domáhajú sa 
shody v rode v takýchto a podobných prípadoch : Zem je na- 
šou živiteľkou. Keď môžem povedať: slnce je ohrevateľom zeme, 
hviezda mu bola ukazovateľom cesty, veru stačí povedať: zem 
je naším živiteľom. Podobne stačí pre slečnu alebo pre paniu 
hodnosť dr. (= doctor) juris, philosophiae alebo medicinae, a 
netreba vymýšľať nových v spôsobe dra (= doctora ! !), že vraj 
na rozoznanie od „doctorky", ženy „ doctora" ! Nikdy nemôže 
byť nedorozumenie z toho, keď sa ženská podpisuje dr. 

Poznámka 6. Keď je podmetom ukazovacie zámeno stred- 
ného rodu to, spona i čo do čísla, i čo do rodu shoduje sa 
s prísudkovým menom, a nie s podmetom: to bola krásna 
smrť, to bola chýrna svadba, to boly múky, to boly kriky atp. 

297. §. Pri dvoj e n í, v bežnej reči spisovnej,*) 
zachovávajú sa této pravidlá: 



*) Spisovný jazyk začal prejímať dvojenie či vykanie 
v tom spôsobe, ako sa ono javí u Čechov. Písalo sa: kde ste 
bol, alebo kde ste bola, či ste robil alebo či ste robila atď. 
Ale proti tomuto určite vystupovali už na počiatku šesťdesia- 
tych rokov, tak na pr. v besednici Pešťb. Vedomosti 1862, v č. 
87. Tu verejne napadol istý nemenovaný I. vydanie Viktorí- 
novej mluvnice pre český spôsob vykania. Viktorín v druhom 
vydaní svojej mluvnice (r. 1862) i zavrhol onú pozostalú z če- 
štiny neslovenskosť, čo takto ohlásil v slove záverečnom : 

V oslovení osôb jednotlivých, kde Slovania zo zdvorilosti 
sloveso množného počtu druhej osoby upotrebujú, odstúpil 
som od toho pravidla českého, dľa nehož v tomto páde učastie 

16* 



244 

Činné príčastie minulé stáva naveky v najpred- 
nejšom rode a, samo sebou sa rozumie, v množ- 
nom čísle. Prihovárame sa tedy nielen mužskému, 
ale i ženskej takto: Či ste (vy, mn. číslo!) bol/ na 
prechádzke? Či ste čítal z najnovší román? Trpné 
príčastie minulé a iné skloniteľné slová prísudkové 
sú tiež v množnom čísle, tedy: k mužskému: Ci 
ste bolz chorz'? Či ste nebolz unavenz'? Či ste boli 
sami doma? K ženskej tiež: Či ste bolz chorz'? Či 
ste nebolz unavenz'? Či ste bolz sami doma? 

O prívlastku. 

298. §. Ako je už rečené, prívlastkom objasňu- 
jeme podstatné meno vo vete, bez ohľadu na to, 
v akej čiastke vety je ono. Rozoznávame prívlastky 
priradené a podradené. 

I. Priradenými prívlastkami bývajú: 
1) Prídavné mená, skloniteľné príčastia, zámená, 
číslovky: Pilný kosec kosí, kosivší kosec oddychuje, 



činné minulého času do jednotného počtu kladené býva; a 
prijal som i u Rusov i u Juhoslovanov bežný spôsob hovo- 
renia s účastím činným v počte množnom. Dľa II. vydania 
Viktorínovej mluvnice prijato tedy písať: vy ste boli, robili, 
nosili atd. m. vy ste bol, robil, nosil. 

Hattala v mluvnici z r. 1864 pokročil ďalej. On totiž, 
rieknuc: „mimo príčastia všetky ostatné sklonné čiastky reči 
zostávajú... v čísle jednotnom" (184), dovoľoval písať nielen: 
vy ste bol/, robil/, nosil/ atd., ale aj: vy ste zavrhnutí, pora- 
není, zachoreni atd. (lebo i této posledné sú príčastia !) Ja som 
tiež bol vyzdvihol v Slov. Pravopise na str. 207., že by sa malo 
písať logicky a s ohradom na iné príbuzné jazyky, ktoré prí- 
častia kladú do množného čísla, takto: Pane, vy ste láskaví, 
dobrí, hodní, vy sami a nikto iný atp. 



245 

nášho kosca zbili, odmenil som kosca prvého atď. 
Takéto prívlastky menujeme adjektívnymi prí- 
vlastkami. 

2. Podstatné meno býva priradeným prívla- 
stkom, keď sa k objasňovanému menu podstatnému 
pridružuje svojím pádom, na pr. : Rieka Váh za- 
mrzla, napil sa z rieky Váhu, plavím sa riekou Vá- 
hom atp. Ono sa menuje v takomto prípade pred- 
stavkom. Keď stojí bezprostredne po objasňo- 
vanom podstatnom mene takéto prívlastkové meno 
podstatné, alebo azda už i samo objasňované, na- 
zýva sa prístavkom, na pr. : Nitra, mesto, je 
stará; Sládkovič, básnik slovenský, umrel; Tatry, 
najvyššie vrchy naše, zašlý hmlou atď. 

Predstavok nebýva objasňovaný; náhle sa 
objasní, stáva sa prístavkom: mesto Komárno je 
opevnené. Ale : Komárno, mesto uhorské, je opev- 
nené. 

H. Podradenými prívlastkami bývajú: 

1) Podstatné mená s predložkou alebo bez nej 
vtedy, keď sa k objasňovanému menu podstatnému 
nepridružujú svojím pádom. Príklady: Hŕby obilia 
splesnely, dravce hôr sme vystrieľali, prechádzka 
horou je zdravá, paša po hore je výdatná pre do- 
bytok, perá na písanie zdražely, čižmy do blata 
som ztratil atď. 

2) Neurčitok: dostal som chuť vyjsť na poľo- 
vačku, mám česť predstaviť sa atď. 

3) Všetky také osobité nespomenuté výrazy, 
ktorými sa objasňuje podstatné meno: záhradu na 
200 siah som predal, idú na 300 siah som si po- 
držal, má oči ako trnky a vlasy ako uhoľ atď. 



246 



O shode prívlastku s objasňovaným menom. 

299. §. 1. Priradené prívlastky adjektívné, 
menovite prídavné mená, skloniteľné príčastia, zá- 
mená, číslovky, shodujú sa s objasňovaným menom 
podstatným nielen v Čísle a v páde, ale i v rode. 
Príklady: Videl som rozumného človeka, pošli mi 
učenú babu, odpovedajúci žiak sa zmýlil, s našimi 
deťmi je zle, dvaja speváci spievali atp. — To sa 
stáva i vtedy, keď je objasňované meno zamlčané: 
Lakomý (t. j. človek) často i svoje ztratí, jedni (t. j. 
ľudia) tak vravia, druhí (t. j. ľudia) inak, zábudlivý 
(t. j. človek) často sa oškodí atď. 

2. Číslovky základné 1 — 4 sú naveky povahy 
prídavných mien, od 5 počnúc nahor sú i povahy 
prídavných mien i povahy podstatných mien (viď 
§. 205). Keď sú povahy prídavných mien, shodujú 
sa s objasňovaným menom podstatným i v čísle 
i v páde, číslovky jedon, dva i v rode. Nájdi si 
viac v spomenutom §-e 205. 

3. Priradené prívlastky, menovite prídavné mená, 
skloniteľné príčastia, zámená, číslovky riadne stá- 
vajú pred objasňovaným menom podstatným : pilný 
kosec kosí, hrabáčka shrabúva našu lúku atp. Ale 
jestli ich chceme vyzdvihnúť, kladieme ich na ne- 
pravidelné miesto, t. j. za podstatné meno: kosec 
pilný kosí, hrabáčka shrabúva lúku našu atp. Jestli 
je takýto prívlastok dvojčlenný, často kladie sa 
jedon člen pred podstatným menom a druhý po 
podstatnom mene; po podstatnom mene stáva ten 
člen prívlastku, na ktorom je dôraz, na pr. : Ru- 
koväť spisovnej reči slovenskej, vzdelávací spolok 



247 

slovenský, náš otec nezapomenuteľný, on je piaty 
žiak vyznačený atp. I vtedy môžu stáť této prí- 
vlastky po mene, keď sú rôznočlenné a mnoho- 
členné, a v takomto prípade oddeľujú sa čiarkou 
od ostatných členov vety cele tak, ako prístavok. 
Riadne je: Postavený na piesku dom padá, z vy- 
stavenej pri ceste krčmy vybehol pes, bledá a po- 
ľakaná mladucha triasla sa pred oltárom atp. Ale 
chcúc vyzdvihnúť prívlastkový výraz, smie byť: 
Dom, postavený na piesku, padá; z krčmy, vysta- 
venej pri ceste, vybehol pes; mladucha, bledá a 
poFakaná, triasla sa pred oltárom atp. 

Poznámka 1. Pri rôznočlennom prívlastku je pravidlom, 
že sa jeho hlavný člen kladie na prvé miesto, tedy: postavený 
na piesku dom padá; dom, postavený na piesku, padá atp. 
Dobre je tedy nepísať: na piesku postavený dom padá; dom, 
na piesku postavený, padá atp. 

Poznámka 2. V skutočnosti sa vec tak má, že sa prí- 
vlastok naveky dôrazným stáva pri podmete už tým, že je 
mnohočlenný, a preto je na mieste, aby sme ho kládli v ta- 
kýchto prípadoch po mene podstatnom cele tak, ako prístavok. 
V odpore s obvyklými pravidlami niektorých mluvníc dobre 
je písať: Zvyk, zastaralý pri tých veciach, ešte žije (m. zasta- 
ralý pri tých veciach zvyk ešte žije); paholok, vyslaný bez 
peňazí na cestu, nič nevykonal (m. vyslaný bez peňazí na cestu 
paholok nič nevykonal) atď. 

Poznámka 3. Neshoda v čísle dopúšťa sa vtedy, ked 
objasňované meno podstatné stojí v množnom čísle a ním za- 
hrnované osoby alebo veci prívlastkovým spôsobom jednotlivé 
objasňujeme, na pr. počul som to od rychtárov vrútockého a 
sučianskeko, vypukol dúl v stoliciach Prešporskej a Nitrianskej ; 
okresy horný a dolný odhlasovaly atp. 

300. §. 1. Pre d stávok shoduje sa s objasňo- 
vaným menom podstatným v čísle a v páde, v rode 
len dFa možnosti: mesto Brezno sa rozvíja, došiel 
list z dediny Jastrabej atp. Bez shody v rode : mesto 



248 

Zvolen napreduje, sirota chlapec plače, neboža žena 
narieka atp. 

2. Krstné meno pokladá sa za predstavok prie- 
zviska, a preto riadne nielen že stojí pred priezvi- 
skom, ale v páde a v rode sa s ním naveky sho- 
duje. Píš: od Jana Kostrbu, Mišovi Kostrbovi, 
s Annou Kostrbovou atp., a nie: od Jana Kostrba, 
Mišovi Kostrba, s Annou Kostrba atp. 

3. Ak je objasňované meno podstatné po- 
množnej formy (Vrútky, Kľačany atď.), býva ne- 
shoda v čísle: obec Vrútky, dedina Kľačany, ča- 
sopis Slovenské Pohľady atď. Ale shoda v páde je 
i vtedy žiadúca, píš tedy: v obci Vrútkach, z de- 
diny Kľačian, v časopise Slovenských Pohľadoch 
atď. Nakoľko by si objasňovaného mena podstat- 
ného neskloňoval z akejkoľvek príčiny (neskloňuj 
mien výslovnosťou alebo písmom Slovákovi cu- 
dzích), predkladaj mu neskloňované „menom" alebo 
skloniteľné „rečený" takto: v obci menom Vrútky, 
v dedine rečenej Kľačany, v meste menom Bor- 
deaux atď. 

4. Predstavok nesmie stáť po objasňovanom 
mene podstatnom, lebo sa ináč stane prístavkom, 
ktorý sa bez výnimky čiarkou oddeľuje od mena 
objasňovaného; ináč by ostával bez náležitého 
smyslu. Príklad s predstavkom: Pán Trpák je 
chorý ; s prístavkom : Trpák, pán, je chorý. V prvom 
príklade prívlastok poťahuje sa bez obmedzenia na 
meno Trpák; v druhom s obmedzením len na Tr- 
páka, ktorý je pán (a nie robotník, sedliak atď.). 
Píš tedy: gazda Štefan, rychtár Krajník atp.. a nie: 
Štefan gazda, Krajník rychtár. 



249 

Poznámka. V menoslovoch, sriadených dľa abecedy, 
z príčin praktických dovoľuje sa, aby priezviská stály na- 
predku a ich preďstavkové prívlastky (krstné mená) po nich ; 
ale bedlivý pisateľ oddelí ich čiarkou od priezvisk. 

301. §. 1. Pri stávok, zpra vidia podstatné 
meno, po prípade i samo objasňované, stáva vždy 
v tom páde, v ktorom je objasňované podstatné 
meno, v čísle a v rode shodujúc sa s ním len tak, 
ak je to možné, tedy: Hrob Sládkoviča, básnika 
slovenského, ob venčili ; Hollý, veľký epik slovenský, 
veľa napísal; od Podjavorinskej, spisovateľky slo- 
venskej, radi čítavame atď. Shoda je nemožná 
v rode: Rychtár, pýcha dediny, skonal; zbojníka, 
hrôzu okolia, chytili atp. Shoda je nemožná v čísle: 
Kľačany, turčianska dedina, vyhorely atp. Prístavok 
môže stáť pred objasňovaným menom podstatným, 
keď ho dôrazne vyzdvihujeme, ale ho i vtedy od- 
deľuj čiarkou od objasňovaného mena : Veľký epik 
slovenský, Hollý, veľa napísal atp. 

2. Prístavková povaha prístavku sa nemení 
tým, že sa vo vete zamlčuje objasňované meno. 
To sa stáva pri osobných zámenách ja, ty, on (ono, 
ona). Príklady: (On) rodom Trenčan, a nenávidí 
Trenčanov; (on) počiatočník, a púšťa sa do vecí 
veľkých ; (ona) vdova po dôstojníkovi, a nehanbí sa 
žobrať; (ono) dieťa panské, a také nevzdelané atp. 

3. Nielen podstatné meno, niekedy i samo 
objasňované, ale aj iné priradené prívlastky sa uží- 
vajú spôsobom prístavkovým, a to vždy, keď ich 
dôrazne vyzdvihnúť chceme postavením na nepra- 
videlné miesto, a často z príčin vetoslovných ; viď 
v §-e 312 a 313. Príklady: Dom, postavený na 



250 

piesku, padá (m. postavený na piesku dom padá) 
atď.; viď 3. bod v §-e 299. 

4. Objasňujúc stály alebo okamžitý zástoj osoby 
alebo veci, v akom sa ona javí vo vete, prístavok 
k objasňovanej osobe alebo veci obyčajne privä- 
zujeme spojkou ako: Poľovník, ako dobrý strelec, 
strelil; učiteľ, ako dobrý vychovávateľ, nemučil 
deti atp. — Od výrazov hore uvedených rozoznávať 
treba takéto a podobné výrazy: mala ústa ako 
malina (t. j. červené, ako malina), videl som dievča 
ako tona (t. j. bledé ako tôňa) atď. Té výrazy sú, 
ako vidieť, kusé prívlastky, z ktorých vymizelo prí- 
davné meno. Nesmie sa tedy podstatné meno re- 
čených kusých prívlastkov shodovať s objasňo- 
vaným menom podstatným, ale z vymizevším prí- 
davným menom ; nepíš tedy : mala ústa ako maliny, 
videl som dievča ako tonu. 

5. Jestli sa prístavkom určujú razom dve 
podstatné mená, riadne stáva v množnom čísle : 
Cyrill a Metod, apoštolovia slovanskí, . . . Vansová 
a Podjavorinská, spisovateľky slovenské, . . . Bol 
v Levoči a v Kežmarku, v mestách spišských 
atp. Žiada sa shoda v páde, a jestli je možné, i 
v rode. 

Poznámka. Keď je prístavok viacčlenný, na prvé miesto 
patrí hlavný jeho člen, na pr. : Sládkovič, básnik slovenský, 
umrel; rychtár, pýcha dediny, skonal atp. Jestli hlavný člen 
má viac priradených prívlastkov i sám, z nich ten, ktorý ho bez- 
prostredne označuje, patrí pred hlavný člen takto : Hollý, 
veľký epik slovenský, veľa napísal atp. Toto je prirodzený po- 
riadok. Ale jestli chceme iný člen rozšíreného prístavku vy- 
zdvihnúť, kladieme ho na prvé miesto: Sládkovič, slovenský 
básnik, veľa písal ; rychtár, dediny pýcha, skonal. 



251 

O doplnku. 

302. §. O doplnku treba vedieť: 

1. Nepredmetný doplnok, ktorý sa tiahne 
k podmetu vety a ktorý s ním shoduje sa v čísle, 
v páde i v rode, nech sa naveky zachováva v ta- 
kýchto a podobných príkladoch : chlapec chodí rozo- 
spatý, dievča ide neučesané, žena sa ponáhľa za- 
dychčaná atď. a nech sa nikdy nenahradzuje prí- 
slovkovým výrazom : chlapec chodí rozospaté, dievča 
ide neučesane atď. (§ 251., Pozn.) 

2. Predmetný doplnok stáva bezprostredne 
po slove, ktorého význam doplňuje : kosec kosí lúku, 
krčah je plný vody, otrok slúži pánovi atď. 

Keď sa prísudkové sloveso naraz doplňuje i 
vecným i osobným doplnkom, prirodzeným po- 
riadkom kladieme hlavný predmet slovesnej čin- 
nosti na prvé miesto. Hlavný predmet slovesnej 
činnosti podáva nám vždy samo sloveso. Vravíme: 
dať, kúpiť, povedať niekomu niečo; budeme tedy 
písať: matka dala synovi chleba, otec kúpil synovi 
knižku, chlapec povedal matke dobrý chýr atp. 
Vravíme: ubiť, poviazať, obraziť niekoho niečím, 
budeme tedy písať: otec ubil syna palicou, zbojníci 
poviazali človeka povrazmi, sused obrazil ho zlými 
slovy atp. (To jest : prísudok — osobný doplnok — 
vecný doplnok.) Ale vravíme : variť, chystať, sbierať 
niečo niekomu alebo pre niekoho; napíšeme tedy: 
matka varila kašu pre deti, otec chystal knihu pre 
syna, dieťa sbieralo hrušky matke atp. (To jest: 
prísudok — vecný doplnok — osobný doplnok.) 
Kto nemá v tej veci vycvičeného sluchu, stačí mu 



252 

vedieť, že podľa prestaveného poriadku na prvom 
mieste stáva doplnok, na ktorom je dôraz. 
Odchýlky od pravidla: 

a) Keď je prísudok na svojom riadnom mieste 
vo vete, tedy nie na počiatku vety, osobové zá- 
meno, ako jeho doplnok, kladie sa predeň: Kosec 
ta volal, otec ho pokarhal, matka mu umrela, veľmi 
ta radi, veľa mu radili atp. Jestli je prísudkové 
sloveso zvratné: otec sa ho spýtal, matka sa mu 
naprosila atp. O tom, že sa zvratné sa oddeľuje od 
svojho slovesa a ku podmetu odskakuje, viď v §-e 
303., 3. a Pozn. 1. Ale jestli sa prísudok dostane 
na počiatok vety, osobové zámeno, ako jeho do- 
plnok, ostáva po ňom: Volali ho rodičia, pokarhal 
nás otec, umrela mu matka, radili mu veľa : keď je 
prísudkové sloveso zvratné: Spýtal sa ho otec, na- 
prosila sa mu matka atp. 

b) Keď je vo vete i vecný i osobový doplnok, 
ale osobovým sú osobové zámená, osobový do- 
plnok sa kladie pred prísudok : nám predložil klbásy, 
učiteľ vám vykladá náuku atp. 

Poznámka. Daj pozor na takéto a podobné vety : Násilie 
budí odpor, ľahkomyseľnosť budí hriech, nenávisť stvára 
nesvornosť atd. Vyslovené — sú této vety jasné, lebo vieme, 
že podľa prirodzeného postavenia vety na prvom mieste stojí 
podmet. Ale v písme často meníme prirodzený poriadok, a 
chtiac na príklad dôrazne vysloviť doplnok, postavíme ho na 
prvé miesto. Majúc pred očima túto voľnosť vety, povinní sme 
dbať o to, aby sa v nej nevyskytávaly razom také slová za 
podmet a doplnok, ktoré sú rovné v nominatíve a v akkuza- 
tíve. V povyšších príkladoch písavaj tedy: Násilím budí sa 
odpor, ľahkomyseľnosťou budí sa hriech, nenávisťou stvára sa 
nesvornosť atp., lebo ináč sme nie istí, či nám čitateľ pravý 
opak nevyčíta z toho, čo sme mu napísali. V domnení, že je 
v povyšších vetách doplnok na prvom mieste, môže im čitateľ 
i takto rozumieť: Násilie budí sa odporom, ľahkomyseľnosť 
budí sa hriechom atp. 



253 

O príslovkovom určení. 

303. §. 1. Príslovkové určenie, čo do významu, 
je rozličné ; rozoznáva sa vždy a všade : príslovkové 
určenie 1) miesta (na otázky : kde, kam, kade, odkiaľ, 
pokiaľ?), 2) času (na otázky : kedy, odkedy, dokedy 
[dokiaľ]?), 3) spôsobu a miery (na otázky: ako, 
koľko ráz, koľkokrát ?), 4) príčiny (na otázky : prečo, 
načo? atď.). 

2. Príslovkové určenie, objasňujúc prísudok, 
má stáť čo najbližšie k prísudku. Jestliže ho objas- 
ňujeme rôznorakými určeniami, výrazy týchto prí- 
slovkových určení riaďa sa svojím bližším alebo 
ďalším pomerom k prísudku alebo k jeho predmetu. 

3. Príslovkové určenie, ktorým objasňujeme 
činnosť prísudkového slovesa alebo vlastnosť prí- 
sudkového mena prídavného, riadne stojí pred obja- 
sňovaným slovom: Kôň divo letí, otec včera večer 
o 7. hodine odcestoval, víchor v susednom chotári 
zúril, otec je veľmi nebezpečne chorý ; Hron na tom 
mieste strmo tečie atp. Jestli je prísudkom zvratné 
sloveso, zvratné sa v živej mluve riadne stavia sa 
pred objasňovací výraz svojho slovesa : Kôň sa divo 
rozrehtal, otec sa včera večer o 7. hodine vrátil, 
víchor sa v susednom chotári rozzúril, Hron sa na 
tom mieste strmo rozlieval atp. Jestliže príslov- 
kovým určením nie činnosť prísudkového mena 
prídavného objasňujeme, ale predmet prísudku, 
riadne stáva príslovkové určenie po predmete: 
Žiak pustil knihu pod lavicu, kováč bil kladivom 
na nákovu, mlynár odrazil vodu do doliny. Tento 
poriadok zachovávame i vtedy, keď v jednej vete 



254 

razom objasňujeme i prísudkové slovo i jeho pred- 
met: Mlynár včera večer o 7. hodine narazil vodu 
do doliny, žiak veľmi opatrne schoval knižku pod 
pazuchu atp. To je prirodzené usporiadanie prí- 
stavkových určení, ktoré sa pravda mení dľa toho, 
čo chce pisateľ vo vete vyzdvihnúť. Môžem povedať: 
Včera večer o 7. hodine narazil mlynár vodu do 
doliny, alebo : Do doliny narazil vodu mlynár včera 
večer o 7. hodine atď. 

Poznámka 1. Je iste žiadúce, aby zvratné sa ďaleko ne- 
odskakovalo od svojho slovesa. Kde by sa postaviť malo pred 
dlhé príslovkové určenie, prirodzený poriadok živej reči zmení 
sa v umelý takto: otec vrátil sa včera večer o 7. hodine (m. 
otec sa včera večer o 7. hodine vrátil). Ale pozorný spisovateľ 
ľahko zbadá, že takým prestavením prirodzeného poriadku 
mení sa i smysel vety. Toho nesmieme spúšťať s očú. Okrem 
toho prestavením prirodzeného poriadku ľahko môže vzniknúť 
i nedorozumenie. Ľud povie: Pôjdem sa riadne naobedovať. 
Jestli tu zvratné sa postavíš ku slovesu, z toho budú dvojsmy- 
selné vety: Pôjdem riadne naobedovať sa, pôjdem riadne sa 
naobedovať. Z tých viet nevieš, čo sa vyjadruje príslovkou 
riadne a ako treba vete rozumieť, či takto : Pôjdem riadne na- 
obedovať sa, a či: Pôjdem riadne naobedovať sa? Prirodzený 
poriadok živej reči nesmieme zľahčovať. 

Poznámka 2. Príslovkové určenie, objasňujúce prísudok 
a nie jeho predmet, ktoré má svoje prirodzené miesto pred 
prísudkom (kosec včera kosil, hrabáčka celý deň hrabala atp.), 
ak ho vyzdvihujeme, kladie sa po prísudku : kosec kosil včera, 
hrabáčka hrabala celý deň. Jestli je za prísudkom holý alebo 
rozšírený predmet, zdôraznené príslovkové určenie dostane sa 
až zaň: Kosec kosil lúku včera, hrabáčka hrabala lúku celý 
deň, kosec skosil podbehnutú vodou lúku včera (alebo: kosec 
skosil lúku, podbehnutú vodou, včera) atp. 

Spoločne o čiastkach vety. 

304. §. Jednotlivé čiastky vety, ako sme videli, 
môžu sa rozšíriť rozličnými objasňovacími slovami. 
Takéto rozšírené čiastky vety — na rozdiel od 
holých — menujeme výrazmi vetnými, a podľa 



255 



toho, ktorú čiastku vety zastupujú, výrazmi pod- 
metnými, prísudkovými, predmetnými atď. Každý 
takýto vetný výraz menujeme členom vety. 



B) skladaní viet a súvetí. 

I. Skladanie viet. 

205. §. Veta sa skladá z vetných členov, ktoré 
sme poznali v predchádzajúcich §§-och. V jednot- 
livých vetných výrazoch, ako sme videli, každé 
slovo má svoje miesto. Vo vete zase má svoje 
miesto každý člen vety. 

Vetné členy dľa toho menia svoje miesto, akou 
vetou sa vysloviť chceme. Môžeme sa totiž vysloviť: 
oznamovacím, rozkazovacím, podmieňovacím alebo 
žiadacím spôsobom, podobne spôsobom opytovacím 
alebo odpovedúvacím a konečne vo všetkých tých 
spôsoboch zapieraním. 

a) Jednotlivé o rozličných vetách. 

306. §. V oznamovacej vete na prednom 
mieste stojí podmet, ako hlavná čiastka vety, ku 
ktorej sa vinú všetky členy vety. Hneď po ňom 
býva prísudok; jestli je prísudkom meno so spo- 
novým slovesom, ono stáva pred prísudkovým me- 
nom. — Po prísudku sa kladáva predmet, tedy: 
Kosec kosí lúku, kúpa je plná vody atp. 

Ako postaviť objasňovacie slová a výrazy, to 
sme videli v predchádzajúcich §§-och. Objasňovacie 
slová a výrazy patria riadne čo najbližšie k objas- 
ňovaným členom alebo slovám vety. 

Takýto je prirodzený poriadok v oznamovacej 



256 

vete: (Podmet:) Ján Kalinčák, predný spisovateľ 
slovenský v nedávnej dobe, (prísudok:) veľmi 
interessantne a verne opísal (predmet :) reštauráciu 
stoličného úradníctva zo starších čias. Veta ostane 
správna, keď na prvé miesto prehodíme výraz pred- 
metový, alebo prísudkový: (Predmet:) Reštauráciu 
stoličného úradníctva zo starších čias (prísudok:) 
veľmi interessantne a verne opísal (podmet:) Ján 
Kalinčák, predný spisovateľ slovenský v nedávnej 
dobe. Alebo: (Prísudok:) Veľmi interessantne a 
verne opísal (predmet:) reštauráciu stoličného úrad- 
níctva zo starších čias (podmet :) Ján Kalinčák, predný 
spisovateľ slovenský v nedávnej dobe. Pozorný či- 
tateľ vycíti jemný rozdiel medzi tými rôzne slože- 
nými vetami. Je dôraz na vetnom výraze, posta- 
venom na prvé miesto. Okrem toho z §§-ov 287 — 
303 vieme, že pod vlivom dôraznosti smú meniť 
svoje miesto i jednotlivé objasňúvacie slová a vý- 
razy vo vetných členoch, a z toho býva tá slohová 
rozmanitosť v slovenčine, z ktorej niektorí spisova- 
telia čerpajú svoju mienku o voľnosti slohu sloven- 
ského a tým o jeho nesriadenosti. Pisateľ, ktorý 
pozná prirodzené usporiadanie slov vo vete, vie 
zároveň i s umelým slohom nakladať tak, že ve- 
dome a bezpečne vlíva na čitateľa. 

307. §. I v rozkazovacej či vyzývacej 
vete na prvom mieste stáva podmet, hneď po ňom 
prísudok atď. Keď rozkazujeme 2. osobou jednot- 
ného alebo množného čísla, podmet obyčajne sa 
zamlčuje, ale prístavkom k nemu obyčajne objavuje 
sa pred prísudkom tá osoba alebo vec, ktorej sa 



257 

prísudok týka: (ty), človeče, nepi toFko vody na 
lačný žalúdok ; (ty), mladosť milá, neopúšťaj svojho 
ctiteľa; (vy) vojaci, nestrieľajte na toho človeka 
bezbranného; (my), mladší žiaci, poďme sa poihrať 
na schovávanku atp. Keď rozkazujeme alebo vy- 
zývame 3. osobou jedn. alebo množ. čísla, podmet 
sa naveky vyloží, po ňom ide sloveso v rozk. spô- 
sobe ako prísudok, a ostatok za tým: Žiaci nech 
sa učia od rána do večera, zámočník nech zhotoví 
rozkázanú zámku. 

Poznámka. Po prístavku zamlčaného podmetu, ktorý stáva 
vo vokatíve, v strednej slovenčine i v nominatíve, vid § 39, 
naveky sa kladie čiarka, a po celej vete výkrikník: Človeče, 
ucti sám seba! Niekedy prístavok kladie sa na koniec vety; 
od ostatných členov oddeľuje sa čiarkou a výkrikník po ňom 
nasleduje : Ucti sára seba, človeče ! V takejto vete je dôraz na 
prísudku. 

308. §. V podmieňovacích vetách stáva 
napredku podmet a po ňom prísudkové sloveso 
(alebo sponové sloveso, jestli je prísudkom meno) 
v spôsobe podmieňovacom ; viď § 175. Slovesá majú 
v spôsobe podmieňovacom čas prítomný : „volal by 
som", a čas minulý: „volal by som bol". Této slo- 
vesné výrazy v podmieňovacích vetách sa tak kladú 
po podmete, že príčastie prísudkového slovesa dáva 
sa na koniec výrazu (= by som volal; by som bol 
volal!). Príklady: My by sme volali o podporu; vy 
by ste boli volali syna dy školy atp. — Príklady 
pre menový prísudok so sponovým byť: My by 
sme boli oduševnení o podporu, vy by ste boli bý- 
vali oduševnení o podporu atď. 

Odchodný je poriadok vo vetách žiadacích : Na- 
počiatku stojí slovce bár, po ňom prísudok povyš- 

Rukoväť spis. reči slov. 1 ' 



258 

ším poriadkom výrazu, podmet sa vstrčí pred po- 
sledný člen prísudkového výrazu (pred príčastie 
prísudkového slovesa), a po tom ostatok, tedy : Bár 
by otec došiel z cesty („otec" vstrčený do prí- 
sudkového výrazu „by došiel"), bár by bola matka 
písala (podmet „matka" vstrčený do prísudkového 
výrazu „by bola písala") atp. Podmet je vstrčený 
na to miesto v prísudkovom výraze, kde býva 
riadne jeho čiastka, ktorá označuje osobu, tedy 
podmet: Bár by som písal, bár by si písal, bár by 
(ona := matka) písala ! Zpravidla mali by sme klásť 
podmet len po celom výraze prísudkovom : Bár by 
došiel otec z cesty, bár by bola písala matka atp. 
Keď je prísudkom nejaké meno so sponovým byť, 
poriadok vo vete žiadacej býva ten istý, ktorý sme 
teraz uviedli, iba že na mieste prísudkového prí- 
častia stáva prísudkové meno: Bár by bol otec 
potešený mojím pokrokom, bár by bola bývala 
matka uspokojená mojím pokrokom atď. 

Poznámka. Vo vetách podmieňovacích, jestli je podmet 
nie vyložený a pri prísudkovom slovese určitom zamlčuje sa 
osobné zámeno (ja, ty atď.), stáva napredku príčastie prísudko- 
vého slovesa prítomného času, za ním ostatok prísudkového 
výrazu a potom ostatok vety: Jedli by sme...; pili by sme...; 
robili by sme poriadok v škole ... V minulom čase : Jedli by 
sme boh' . . ., pili by ste boli za cudzie peniaze pri voľbách . . . 

309. §. Opytovacie vety sú dvojaké: 
1) Opytujeme sa na niektorý výraz vetný alebo 
na niekoľko výrazov vo vete, na pr. na podmet: 
Kto je tu? Kto volal otca na ulicu? Na predmet: 
Čo si mi doniesol z mesta? Na prívlastok: Aký 
klobúk si mi kúpil na trhu? Na príslovkové urče- 
nie : Kedy bol otec v meste na trhu ? Kde bol otec 



259 

na trhu? Prečo bol otec v meste na trhu? Kde, 
kedy a po čo bol otec v meste na trhu? To sú 
otázky na výraz vety, otázky výrazové. V nich na- 
veky sláva napredku opytovacie zámeno alebo 
utvorená z jeho kmeňa prišlo vka opytovacia. 

2) Opytujeme sa na obsah celej vety: Horí už 
v peci pekárskej ? Či horí už v peci pekárskej ? Bol 
náš otec na trhu? Ci bol náš otec na trhu? To sú 
otázky na prísudok a tým na obsah celej vety. Na 
prvom mieste stáva prísudok, po prípade s predlo- 
ženým opytovacím slovcom či. Miesto tohoto užijú 
v spisovnej reči aj -// : Horí-// už v peci pekárskej ? 
V osnove pre Fud ho neužívaj, lebo ho niet v reči 
ľudu. Prísudkové sloveso môže stáť nielen v ozna- 
movacom spôsobe, ako v uvedených príkladoch, 
ale i v spôsobe podmieňovacom: Ci by bol býval 
na trhu náš otec? 

Pri odpovedi na otázku zachovávaj toto: 
1) Na výrazovú otázku dávame odpoveď týrn vý- 
razom, na ktorý sa pýtame : Kde bol otec ? V meste ! 
Čo robil otec v meste? Bol na trhu. Kedy a po čo 
bol otec na trhu? Včera, po múku. 2) Na vetnú 
otázku odpovedúvame kladným slovesom vety 
alebo niektorým prisvedčovacím výrazom (áno, 
ovšem, za isté, pravdaže atď. ; záporne: nie, veru 
nie, pravdaže nie, chráň Bože atp.) Či bol otec na 
trhu? Bol. Áno. Nebol. Nie atp. V živej reči vetná 
otázka vždy sa počína opytovacím slovcom či (tedy 
nie holým slovesom!) 

Na počiatok alebo na koniec vety kladieme, 
vo vokatíve alebo i v nominatíve tú osobu, ktorej 
sa opytujeme. Oddeľuje sa čiarkou od vety: Clo- 

17* 



260 

veče, či nikdy nenadobudneš rozumu? Ci nikdy 
nenadobudneš rozumu, človeče? V poslednom prí- 
klade je dôraz na otázke. 

Po každej opytovacej vete kladieme otáznik (?). 

b) Spoločne o rozličných vetách. 

310. §. V zapieracích vetách ostáva ten 
istý poriadok slov, ktorý bol v pôvodných kladných 
vetách: Žiak sa ponáhľa do školy = žiak sa nepo- 
náhľa do školy; voz nech čaká hotový k odchodu 
= voz nech nečaká hotový k odchodu; či si roz- 
kázal chlapcovi dreva doniesť? = či si nerozkázal 
chlapcovi dreva doniesť? Zapierame vždy prísud- 
kom, a to zapieracou formou slovesa (= nepo- 
náhľať sa, nečakať, nerozkázať). Jestli je prísudkom 
meno, zápor sa vyslovuje prišlo vkou nie, ktorá 
stáva riadne pred prísudkovým menom: ja som nie 
robotný, chlapec je nie pilný, sestra je nie učiteľkou. 
Keď prísudok vyslovujeme opísanou podobou slo- 
vesa (§§-y 170 — 176), zápor sa odráža na čin. prí- 
častí minulom: ja som sa neučil v škole, ty si ne- 
volal otca domov; pri sponovom byt: ja som nebol 
pilný, otec nebol učiteľom atp. Jestli je viac príčastí 
v opísanej podobe, na ktoromkoľvek z nich: Žiak 
sa nebol ponáhľal do školy -f- žiak sa bol nepo- 
náhľal do školy; voz nech by nebol čakal k od- 
chodu -f- voz nech by bol nečakal k odchodu; či 
si nebol rozkázal chlapcovi dreva doniesť? -j- či si 
bol nerozkázal chlapcovi dreva doniesť? nebol by 
som včera šiel do školy -f - D °l by som včera nešiel 
do školy atď. Ako vieme, pokračovacia alebo opa- 
kovacia činnosť slovesa označuje sa v dávnominu- 
lom čase stavu trpného tým spôsobom, že výraz 
opisujeme takto : býval (bývaval) som bol opustený. 
Tu zapierame tým čin. príčastím min., ktoré stojí 
napredku: Nebýval som bol opustený. 

Poznámka 1. Keď je prísudkom meno, zapieravé nie stáva 
i pred sponovým byt : Ja nie som chorý, ty nie si opatrný, on 



261 

nie je pilný, my nie sme chorí, vy nie ste opatrní, oni nie sú 
pilní ; s pravopisnej strany viď 169. §. — V 3. osobe jedn. čísla 
zo zapieracieho výrazu „nie je" vyvinul sa nenie; viď o tom 
§ 292., Pozn. 1. 

Poznámka 2. V opisovaných podobách budúceho času za- 
pierame pomocným slovesom : Žiak nebude chodiť do školy atp. 

Poznámka 3. Keď je v prísudku také meno, ktoré je bežné 
i zapieracou podobou (nerozum, uectnosf, nepekný, nepraco- 
vitý atď.), sponové slovo zachová svoju kladnú formu. To je 
nerozum od neho; to bola nectnosť, dom je nepekný, chlapec 
je nepracovitý atp. Takéto vety syntaktický nie sú totiž zapie- 
racími. Podobne sa má vec s opísanými podobami trpného 
stavu. Jestliže použijeme trpného príčastia minulého formou 
zapieracou, čin. príčastie minulé opísanej podoby ostane bez 
záporu: Žiak bol nezavolaný ; zlodej by bol býval nechytený 
atp. Nie sú zápornými vetami ani takéto : Ráčte také veci ne- 
vravieť, musíte sa predovšetkým o mňa nestarať, chcem ne- 
pustiť chlapca do školy atp. 

Poznámka 4. V 264. §-e je o tom reč, že priechodné slo- 
vesá, náhle sa stanú zápornými, žiadajú svoj predmet do geni- 
tívu: chlap lúky neskosil, mlatec obilia nevymlátil. Nie tak 
priechodné slovesá, ktoré sa môžu viazať s genitívom neurči- 
tosti (§ 262). Ony i v zápornej vete zachovávajú to pravidlo, 
dla ktorého sa viažu vo vete kladnej. Vrav a píš, keď ide 
o predmet neurčitý: Daj mi vody -j- nedaj mi vody; keď ide 
o predmet určitý: Daj mi vodu -4- nedaj mi vodu. To jest, 
predmet určitý ostáva v akkuzatíve i vo vete zapieracej. Píš 
tedy: Prácu (označenú alebo opísanú prvej) nevydám z ruky 
nedohotovenú. Kosec lúku (označenú alebo opísanú prvej) ne- 
skosil. Rubač horu (označenú alebo opísanú prvej) nesrúbal atp. 

311. §. Jasnosť a zretefnosť vety žiada, 
aby s jednej strany podmet a prísudok a s druhej 
strany prísudok a predmet neboly ďaleko od seba. 
Praktické pokynutia: 

312. §. Ak je prístavok výrazu podmetného 
pridlhý, prestav podmet za prísudok: 

Konečne umrel bojovník, mladý, sotva 30 rokov doživší, 
nezastrašiteľný vodca búrskeho boja za slobodu, vrelé milu- 
júci svoju vlasť. 

Podobne urob, keď pridlhý výraz príslovkovitý 
má stáť pred prísudkom: 



262 

Siroko-daleko až hen na konci sveta, pri slamenej skale, 
pri chlebovom stĺpe bývala striga. 

Praktickosť tohoto slohového pokynutia vystu- 
puje na javo zvlášte vtedy, keď má i podmet po 
sebe dlhý prístavok i prísudok pred sebou dlhé 
príslovečné určenie: 

Siroko-daleko až hen na konci sveta, pri slamenej skale, 
pri chlebovom stĺpe bývala siriga, staršia od Methuzalema, 
známa susedom pod menom Starého rešeta... 

313. §. Predmet má stáť čo najbližšie ku prí- 
sudkovému slovu, ktoré doplňuje. Jestliže ho tedy 
objemný príviastok predchádza, prestav prívlastok 
za predmet, užijúc ho spôsobom prístavkovým. Píš : 

Kosec skosil lúku, podbehnutú vodou, ležiacu na pravom 
brehu Hrona (nie: Kosec skosil podbehnutú vodou, ležiacu na 
pravom brehu Hrona lúku) atp. 

Z podobných príčin, aby totiž blízko pri sebe 
ostaly prísudok a predmet, klaď príslovkové urče- 
nie pred prísudok: 

Kosec včera večer ešte pred zajdením sinka skosil lúku 
(nie: Kcsec skosil včera večer ešte pred zajdením slnka lúku). 

Cena tohoto pokynutia na javo vystupuje zvlášte 
vtedy, keď prísudok má pri sebe objemnejšie určenie 
príslovkové a predmet objemnejší prívlastok: 

Kosec včera večer ešte pred zajdením slnka skosil lúku 
podbehnutú vodou, ležiacu na pravom brehu Hrona. 

Má-li podmet objemný prístavok, z príčin hore 
vykladaných polož ho pred podmet: 

Rodák selecký, robotník pilný a kosec výborný, Ján Ha- 
luška včera večer ešte pred zajdením slnka skosil lúku pod- 
behnutú vodou, ležiacu na pravom brehu Hrona . . . 

314. §. Takým hromadným prestavúvaním vet- 
ných výrazov veta netratí svojho pôvodného smyslu. 
Ona neznie všedné, ba akosi slávnostne, preto, že 
výrazy jej členov sú poprestavúvané na dôraznejšie 
miesta, ale smysel v podstate ostáva starý, a čo je 
hlavná vec: jasný a zreteľný. 



263 

315. §. Grammatikári, chtiac vyzdvihnúť prí- 
stavkové určenie, takto kážu skladať vetu: „krár 
včera pred večerom dopoľoval" : „Včera pred veče- 
rom krá! dopoľoval". Poriadok: príslovkové určenie 
— podmet — prísudok.*) Príslovkovým určením 
vlastne prísudok objasňujeme, preto, podľa zásady, 
že spolu patrí i v poriadku vetnom, čo spolu patrí 
významom, písavame: Včera pred večerom dopo- 
Foval kráľ (príslovkové určenie — prísudok — pod- 
met). Ľud takto skladá. Sú pravda dobré i vety: 
Včera pred večerom kráľ dopoľoval. Tamté sú 
u nás prirodzené; táto je prestavená. 

316. §. Čo je povedané o poriadku slov v jedno- 
tlivých výrazoch vetných v §§-och 287 — 303, platí 
pre všetky rôznoraké vety. To tedy, čo sme riekli 
v predchádzajúcich §§-och 311 — 313 o prestavúvaní 
v oznamovacích vetách, platí i o ostatných vetách, 
menovite o vetách rozkazovacích, podmieňovacích 
atď. Dľa vyslovených zásad smieme rozšírené vý- 
razy vetné prestavovať na pr. i v rozkazovacích 
vetách: Nestrieľajte, vojaci, ukrutní a nemilosrdní 
mordári, bez srdca a bez duše . . . (Nie : Vojaci, 
ukrutní a nemilosrdní mordári bez srdca a bez 
duše, nestrieľajte !) Alebo: Pekne a bezpečne strie- 
ľajte, vojaci! (Nie: Vojaci, pekne a bezpečne strie- 
ľajte !) Alebo konečne : Vojaci, nezastreľte človeka 
bezbranného, rodine, cirkvi i národu užitočného! 
(Nie : Vojaci, nezastreľte bezbranného, rodine, cirkvi 
i národu užitočného človeka!) 

Dľa toho, čo sme zkúsili v predchádzajúcich 
§§-och, prirodzený poriadok vo vete je tento: 

Podmet — prísudok — doplnok (predmet). Prí- 



*) Tak píšu zvlášte Rusi a Poliaci a tak sa usilujú písať 
i Česi. U nás Jaroslav Vlček, v Slov. Pohľadoch z r. 1881, na 
str. 84. túto pravdu konštatoval: „...u nás podivným spôso- 
bom nepozorovať ani pri jedinom spisovateľovi, že by uve- 
domelé riadil sa týmto pravidlom." 



264 

slovkové určenie, ak sa poťahuje na prísudkové 
slovo, stáva pred prísudkom; ak sa poťahuje na 
predmet prísudku, po predmete. Prívlastok stáva 
naveky bezprostredne pri podstatnom mene, ktoré 
objasňuje, a to alebo pred ním: prívlastok adjek- 
tívny a predstavkový, alebo po ňom: prívlastok 
prístavkový a prívlastok podradený. 

317. §. Kde bola reč o jednotlivých čiastkach 
vety, tam sa povedalo i to, že sa ony môžu i za- 
mlčovať vo vete. V niektorej vete, v živote často 
obiehajúcej, zamlčuje sa razom i viac členov vet- 
ných, a to i najhlavnejšie, tak na pr. vo vete: 
„Dobrý deň!" zamlčujeme podmet i prísudok : Pán- 
boh daj ... V spisovnej reči dopúšťajú sa kusé vety 
vždy, keď tým jasnosť a zreteľnosf netrpí. 

II. Skladanie súvetí. 

Úvod. 

318. §. Dosiať bola reč o prostých vetách, obsa- 
hujúcich v sebe jedinú, zakončenú myšlienku. Ale 
stáva sa často, že i viac myšlienok spojíme v jedon 
vyšší významový celok. Súvetie skladá sa zo sväzu 
takých spojených myšlienok. 

Príklady: Človek mieni, Pánboh mení. Valach 
zavolal na honelníka, aby ovce zavrátil. 

V prvom príklade máme vety, ktoré sú obidve 
samostatné, t. j. syntaktický neodvislé od seba 
(Človek mieni. Pánboh mení.). Takéto vety sa proste 
priraďujú k sebe: Človek mieni, Pánboh mení. 

V druhom príklade máme vety, z ktorých je 
prvá samostatná a syntaktický zakončená (= Valach 
zavolal na honelníka), a druhá od prvej odvislá 
(:= aby ovce zavrátil). Samostatná veta menuje sa 
v súvetí hlavnou, a odvislá pobočnou. 

Máme tedy, čo do skladania, súvetia priradené 
a podradené. 



265 
a) O priraďovaní samostatných viet. 

319. §. Pôvodne priraďovaly sa vety samostatné 
po proste, bez spojovacích sloviec či spojok, ako 
sme videli i v uvedenom príklade : Človek mieni, 
Pánboh mení. Ale pre zreteľnosť dlhými vekami 
utvorilo sa priraďovanie spojkami, uvedenými v §-e 
246. Súvetie bez spojok „Človek mieni, Pánboh 
mení" je nie zreteľné. Môžem mu rozumieť: „Človek 
mieni a Pánboh mení"' alebo : „Človek mieni, ale 
Pánboh mení." Jednako i teraz smieme priraďovať 
samostatné vety bez spojok, ak tým zreteľnosť ne- 
trpí. Hovorí sa: Ľudia sú zlí, never každému (m. 
ľudia sú zlí, a preto never každému); chybil som, 
musím to napraviť (m. chybil som, a preto musím 
to napraviť); neboj sa, synku, som pri tebe (m. 
neboj sa, synku, veď som pri tebe); bola jasná 
noc, mesiac svietil (m. bola jasná noc, veď mesiac 
svietil) atď. atď. 

320. §. O tom, čo treba vedieť o priraďovacích 
spojkách, viď v §-e 247. 

321. §. Jestli sa vetné výrazy opakujú v pri- 
radených vetách, prostota a úhľadnosť slohu káže, 
aby sme ich — neporušujúc smyslu súvetia — iba 
raz vyslovovali, a to: vo vete prvej. Povieme: Prvý 
krok je najťažší, druhý je ľahší (m. druhý krok je 
ľahší). Dôkladná robota často sa nevypláca, po- 
vrchná málokedy (m. povrchná robota málokedy 
sa vypláca) atp. 

Zvlášte sú hodné spomenutia této prípady 
vypúšťania opakovaných vetných výrazov : V škole 
nesmie byť razom niekoľko učiteľov, iba jedon 
(■=z smie byť). On síce nevypil veľa, iba za pohár 
(=z vypil). Ten had síce nenarastie dlhý, len na 5 
stôp (— narastie). Nemám inej žiadosti, iba tú (= 
žiadosť mám). Nemám iného priateľa, len teba {— 
mám) atď. 



266 

b) O podraďovaní pobočných viet. 

322. §. Príkladom v §-e 286. obsaženým zre- 
teľne bola objasnená povaha pobočných viet. Vzni- 
kajú takto: Vyslovíme samostatnú myšlienku, t. j. 
hlavnú vetu, ale tak, že niektorú čiastku hlavnej 
vety vyslovíme osobitou pobočnou vetou. Podľa 
toho, akú čiastku vety nahradzuje pobočná veta 
v hlavnej vete, menuje sa pobočnou vetou : pod- 
metnou, doplnkovou, predmetnou, prívlastkovou, 
príslovkovou. 

Príklady : 

Podmetné vety: Kto pracuje, (ten) má čo jesť. Kto 
sa ručí, (ten) sa mučí. Čo je lacné, nenie vzácne atp. 

Doplnkové vety: Kolumbus je (ten), kto Ameriku ob- 
javil. Každý je (tým), čím sa sám urobí. Kristus bol (ten), kto 
najčistejšiu lásku hlásal atp. 

Predmetné vety: Učiteľ číta (to), čo na tabulu napísal. 
Pocestný našiel (to), čo hľadal. Daj mi (to), čo žiadam atp. 

Prívlastkové vety: Robotník, ktorý usilovne pracuje, 
vždy zarobí na chlieb. Reč, ktorá je uverejnená v časopise, 
je podvrhnutá. Tatry, ktoré sú bohaté prírodnou krásou, sú 
najvyššie vrchy v Uhrách atp. 

Prísiovkové vety: (Miesta): Kde ničoho niet, tam 
ani smrť nebere. Kam vetor, tam plášť. Choď (tade), kade ľudia 
chodia atp. (Času): Utekaj (vtedy), keď ta bijú. Cvič sa (do- 
tiaľ), dokiaľ si mladý. Keď si preskočil, potom si zahvízdaj 
atp. (Spôsobu): Ako robíš, tak sa máš. Povedali sme mu tak, 
že mohol rozumieť. Natoľko ti verím, nakoľko pravdu hovoríš 
atp. (Pri č in j'): Preto vstal zavčasu, že bol hladný. Kosec ne- 
môže kosiť (preto), lebo nemá kosy. Nato máš rozum, aby si 
myslel atp. 

323. §. Pobočné vety, ako sme z po vyšších prí- 
kladov videli, podraďujú sa vetám hlavným istými 
pripoj o vacím i slovy, a to alebo vzťažnými zá- 
menami alebo podraďovacími spojkami (viď §§-y 
248., 249). 

Této pripojovacie slová riadne sa odnášajú na 
ukazovacie zámená hlavnej vety alebo na utvorené 
z ukazovacích zámen spojky : (Hláv. veta) ten žiak 



267 

je hoden chvály, (poboč. veta) ktorý sa učí. To som 
našiel, čo som hľadal. Tam hľadaj vec, kde si ju 
ztratil atp. 

Príslušné ukazovacie zámeno hlavnej vety alebo 
utvorená z ukazovacieho zámena spojka hlavnej vety 
sa zamlčuje, keď je vo vete bez dôrazu: (Hl. veta) 
Vytíname (ten) strom, (poboč. veta) ktorý nerodí. 
Neslušné je (to), čo vykazuješ. Iď jesť (ta), kde si 
robil atp. 

324. §. Pripojovacie slová stoja naveky na po- 
čiatku pobočnej vety. Ale zodpovedajúce im v hlavnej 
vete ukazovacie zámená alebo utvorené z ukazova- 
cích zámen spojky menia svoje miesto. Jestliže sa 
dostanú na koniec hlavnej vety, neprirážaj ich k po- 
bočnej vete, t. j. nepíš: To sa stalo, vtedy keď som 
bol chorý. Polož to, ta kde bolo. Poviem ti, potom 
keď sa vrátim. Zdochla krava, tá ktorá ručievala 
atp. Píš: To sa stalo vtedy, keď som bol chorý. 
Polož to ta, kde bolo atp. Alebo s vypustením: 
To sa stalo, keď som bol chorý. Polož to, kde bolo 
atp. Výnimkou z češtiny sa ujalo v prístavkových 
vetách spôsobu: Ubili ho, tak že umrel; nahneval 
sa, tak že ho porazilo atp. Správnejšie: Ubili ho 
tak, že umrel ; nahneval sa tak, že ho porazilo atp. 
Správnosť tohoto posledného písania vysvitá z ta- 
kýchto a podobných príkladov: Ubili ho tak veľmi 
a strašne, že umrel atď. 

325. §. Vzťažné zámená ktorý, aký shodujú sa 
v čísle a v rode s podstatným menom hlavnej vety, 
ale v páde sa pripodobujú pobočnej vete: Poznám 
ľudí, ktorí nezaslúža mena ľudí. Poznal som člo- 
veka, ktorý naveky hrešil. Videl som strom, akého 
niet v našich horách atď. 

326. §. Vetám podmefným a predmetným, kto- 
rými nahradzuje sa podmet alebo predmet hlavnej 



268 

vety, v osnove pre ľud naveky dáva] prednosť pred 
pričasto vými výrazmi, t. j. píš: Kto pracuje, má čo 
jesť (m. pracujúci má čo jesť). Kto pracoval, pýta 
si plácu (m. pracovavší pýta si plácu). Čo sme hrie- 
chom nadobudli, nebude nám k uspokojeniu (m. 
hriechom nadobudnuté nebude nám k uspokojeniu). 
Ďalej píš: Učiteľ hreší toho, kto sa neučí (m. ne- 
učiaceho sa). Pocestný našiel, čo hľadal (m. hľa- 
dané) atď. 

Príčasťové vety hodia sa len pre vedecké osnovy 
a pre obecenstvo vyššie vzdelané. 

Poznámka. Mráz v svojej mluvnici v 112. §-e pod II. učí 
skracovať takéto predmetné vety: Mám dosť, čo bych vypra- 
voval. Neviem, čo by si mal počať. Neviem, kam by som sa 
obrátil. — Takýchto a podobných predmetných viet nezná rud 
slovenský; on tu vždy hovorí prostou vetou: Mám čo vypra- 
vovať, mám dosť vypravovať, neviem si čo počať atp. A jestli 
sa vysloví predmetnou vetou, táto znie: Neviem, kde sa obrátiť. 

327. §. V osnove pre ľud podobne dávaj pred- 
nosť vete prívlastkovej pred príčasťovými výrazmi, 
a píš : Robotník, ktorý usilovne pracuje, vždy zarobí 
na chlieb (m. pracujúci usilovne robotník vždy za- 
robí na chlieb). Reč, ktorá je uverejnená v novinách, 
je podvrhnutá (m. uverejnená v novinách reč je 
podvrhnutá) atp. V osnovách pre ľud užívaj i tam 
prívlastkových viet, kde by mal byť prístavok (§ 
301.). Píš: Tatry, ktoré sú bohaté prírodnou krásou, 
sú najvyššie vrchy v Uhrách (m. Tatry, bohaté prí- 
rodnou krásou, sú najvyššie vrchy v Uhrách. 

328. §. Popri samostatných vetách opytovacích 
(viď § 309.) máme i odvislé vety opytovacie, t. j. 
také, ktoré podraďúvame hlavným vetám. 

Odvislé vety opytovacie nahradzúvajú podmet, 
predmet, doplnok a prívlastok hlavnej vety; máme 
tedy podmetné, predmetné, doplnkové a prívlast- 
kové pobočné vety opytovacie. (Podmetná:) Koľko 
hodín odbilo na veži, nie mi je vedomé. (Pred- 



269 

metná:) Pýtam" sa, koľko hodín odbilo na veži? 
atď. — Po neodvislých či samostatných vetách opy- 
tovacích (§ 309.) kladie sa naveky otáznik. Po od- 
vislých len vtedy, keď je v hlavnej vete sloveso 
pýtať sa, tázat sa ; viď § 335., VI. 

329. §.0 podradenom súvetí treba vedieť, 
že podľa prirodzeného poriadku podmetná veta stáva 
pred hlavnou vetou: Kto veľa číta, (ten) veľa vie. 
Kto sa ručí, (ten) sa mučí atp. Predmetná veta po 
hlavnej vete: Zachovaj si (to), čo čítaš. Neodkladaj 
na druhý deň (to), čo môžeš dnes urobiť atp. Prí- 
vlastková veta po tom v podstatnom mene hlavnej 
vety, ktoré objasňuje : Človek, ktorý veľa robí, veľa 
zarobí. Krava, ktorá veľa ručí, málo mlieka dáva. 
(Alebo vyzdvihnúc prísudok hlavnej vety : Veľa za- 
robí človek, ktorý veľa robí. Málo mlieka dáva krava, 
ktorá veľa ručí.) Nalial si z vína, ktoré bolo na stole. 
Vyšiel na strom, ktorý stál pri ceste atp. Príslov- 
ková veta stáva riadne pred hlavnou, ako príslov- 
kové určenie pred prísudkom: Kde si robil, tam si 
jedz. Kedy prijdeš, vtedy budeš tu. Ako robíš, tak 
sa máš atp. 

Poznámka. Prestavený poriadok je veľmi rozmanitý. Mô- 
žem povedať na pr. : Potiaľ, pokiaľ sa nerozvidní, nehýb sa 
z domu. Ten, kto veľa číta, veľa vie. Alebo: Pokiaľ sa neroz- 
vidní, potial sa nehýb z domu. Kto veľa číta, ten veľa vie. 
Alebo : Pokiaľ sa nerozvidní, nehýb sa z domu. Kto veľa číta, 
veľa vie. Posledné vety sú prosté i jasné ; dávaj im tedy pred- 
nosť pred ostatnými. 

330. §. Vo všeobecnosti treba zachovať takéto 
pravidlo : Co významom patrí dovedna, nesmie 
sa bez príčiny od seba oddeľovať; píš: Na tomto 
mieste zopakujeme všetko to, čo sme dosiaľ o tej 
veci povedali. (Nie: Na tomto mieste všetko to 
zopakujeme, čo . . .) 



270 

c) Spoločne o skladaní súvetí. 

331. Uvodzovacie vety sa alebo priraďujú 
alebo podraďujú. 

1. Priraďujú sa vety doslovne uvedené: Otec 
synovi riekol: „Uč sa!" Syn otcovi odpovedal: 
„Učím sa!" 

2. Podraďujú sa vety podľa smyslu uvedené: 
Otec synovi riekol, aby sa učil. Syn otcovi odpo- 
vedal, že sa učí. 

332. §. Vety sa podraďujú spojkou aby vtedy, 
keď pôvodne povedané boly v rozkazovacom spô- 
sobe: Otec synovi riekol: Uč sa! — Otec synovi 
riekol, aby sa učil. Spojkou že vtedy, keď pôvodne 
povedané boly v oznamovacom alebo v podmieňo- 
vacom spôsobe: Syn otcovi odpovedal: Učím sa! 
— Syn otcovi odpovedal, že sa učí. Alebo: Syn 
otca prosil: Ja by šiel spať! — Syn otca prosil, 
že by šiel spať. 

Do podradenej vety vsúvame slovo vraj (na 
Západe „praj"), jestli pochybujeme o tom, že by 
uvedená osoba skutočne tak myslela, ako vraví. 
Príklady : Syn otca prosil, že by vraj šiel spať. Syn 
otcovi odpovedal, že sa vraj učí. 

333. §. Súvetie môžebyťi mnohočlenné. 
Môže byť v ňom i viac hlavných i viac pobočných 
viet. A ako majú po sebe nasledovať jednotlivé 
vety, o tom rozhoduje logický súvis. Dve súvetia, 
složené v jedon vyšší myšlienkový celok, menujú sa 
obvetím či periódou. Prvé súvetie nazýva sa pred- 
vetím a druhé závetím; oddeľujú sa od seba dvoj- 
bodkou: Ako ľahko nakriatneš prút, pokiaľ je mladý, 
na ľubovoľnú stranu : tak ľahko môžeš ľubovoľným 
smerom napraviť i dušu diaťaťa, pokiaľ je mladé! 

334. §. Spletenie viet. V nedbalej reči sa 
stáva, že spletieme výrazy pobočnej vety s výrazmi 



271 

hlavnej vety. Často sa prehadzuje podmet a pred- 
met pobočnej vety do hlavnej vety takto: žia- 
koch sa nemôžem vysloviť, ktorý sa ako učí (m. 
nemôžem sa vysloviť, ktorý žiak sa ako učí); žena 
klobúk chce, aby jej kúpil (m. žena chce, aby jej 
klobúk kúpil); priateľ bývanie žiada, aby mu pre- 
pustil (m. priateľ žiada, aby mu bývanie prepustil) 
atp. Tu treba dbať o správnosť reči a neprehadzovať 
do hlavnej vety, čo patrí do pobočnej. 

C) Oddeľovanie výrazov a slov vo vete 
a v súvetí. 

335. §. I. Bodka (.) sa kladie po skončenej 
vete a po skončenom súvetí: Kosec kosil. Človek 
mieni, Pánboh mení. 

Poznámka. Okrem toho sa kladie bodka po skráteninácíi ; 
vid 339. §. 

II. Čiarka (,) sa kladie vo vete a v súvetí. 
A) Vo vete: 

1. Čiarkou oddeľujeme od seba té členy vetné, 
ktorých je viac, na pr. : (Viac podmetov :) Dub, buk, 
smrek sú stromy. (Viac doplnkov:) Chlapec beží 
nevyspatý, hladný, smädný. (Viac predmetov:) Pili 
sme mlieko, kávu, vodu. (Viac prívlastkov:) Pilný, 
obratný, bez úhony čo do spoľahlivosti robotník je 
veľa hoden atď. V takýchto vetách miesto čiarky 
sa môže položiť spojka a, ale jestli oddeľujeme od 
seba viac členov od dvoch, a sa kladáva len miesto 
poslednej : Dub a buk sú stromy. Alebo : Dub, buk 
a smrek sú stromy. Ak chceme jednotlivé členy 
o sebe vyzdvihnúť, miesto všetkých čiarok kla- 
dieme spojku a : Chlapec beží nevyspatý a hladný a 
smädný. Pili sme mlieko a kávu a vodu atp. 

2. Prístavok a prístavkovým spôsobom upotre- 
bený prívlastok čiarkou oddeľujeme od objasňova- 



■m 

neho mena a od ostatku vety (§ 301.): Hollý, básnik 
slovenský, umrel. Robotník, pilný a spoľahlivý, veľa 
je hoden. 

3. Čiarkou oddeľuje sa vo vete všetko, čo ne- 
súvisí s jej skladom a s väzbou jej členov: vokatív, 
citoslovcia a rozličné vstavky. Viďme ich radom : 

a) Vokatív oddeľuje sa čiarkou od ostatku 
vety : Synu, poslúchaj svojho otca ! Alebo : Poslúchaj 
svojho otca, synu! — Podobne i kladený miesto 
vokatívu nominatív: Matka, nehreš svojho syna! 
Alebo : Nehreš svojho syna, matka ! Srov. §. 252. 

b) Citoslovcia oddeľujú sa tiež čiarkou od 
ostatku vety : Ah, zle sa mu vedie. Alebo : Čo 
z toho len bude, hahaha? 

c) Všetky vstavky, akékoľvek: vokatívy, cito- 
slovcia, príslovkovite vkladané slová (pravda, veru, 
zaiste atp.) a celé vety riadne oddeľujú sa čiarkou 
od ostatnej vety : Poslúchaj, synu, svojho otca ! Syn 
môj, ah! umrel už. Pomoc je, pravda, ďaleká. Ne- 
odoprieš mi, zaiste, svojej podpory. Dlhov, veru, 
máme. Môj otec, Pánboh mu daj slávu večnú ! dlho 
chorel atp. — Príslovkovite vstavky (pravda, veru, 
zaiste atp.) smú sa i bez čiarok vstavúvať do vety, 
jestli tým netrpí jasnosť : Dlhov veru máme dosť. 
Neodoprieš mi zaiste svojej podpory. Ale: Pomoc 
je, pravda, ďaleká ! Vstavenú vetu, chcúc vyzdvihnúť 
jej vstavkovú povahu, často ešte osobitými znakmi 
oddeľujeme popri čiarkach, menovite závorkami 
alebo prestávkami : Môj otec, (Pánboh mu daj slávu 
večnú!), dlho chorel. Alebo: Môj otec, — Pánboh 
mu daj slávu večnú, — dlho chorel. 

Poznámka 1. Priechodníkov prostých neoddeľujeme : Otec 
vstanúc išiel sa umyť. Dieťa poplakavší si zaspalo. Ale rozší- 
rené priechodníky treba čiarkou oddeľovať od ostatku vety, 
aby sa zachovala jasnosť a zretetnosť. Z vety „dieťa popla- 
kavší si na lone matkinom zaspalo" nevedel by som, či patrí 
príslovkové určenie k priechodníku, a či k prísudku, a preto 
oddeľuj: Dieťa, poplakavší si na lone matkinom, zaspalo. 



273 

Poznámka 2. Kde by sa shŕklo veta. čiarok, z nich té, 
ktoré sa môžu nahradiť spojkou a (vid v tomto §-e pod II. A), 
1.), nech sa nahradia — nakoľko to osnova dovoľuje — spojkou 
a. Robotník, pilný a spoľahlivý, veľa je hoden. 

B) V súvetí: 

1. Čiarkou oddeľujeme od seba jednotlivé* pri- 
raďované vety súvetia bez ohľadu na to, či sú pri- 
radené bez spojky a či so spojkou. Bez spojky: 
Chybil som, musím to napraviť. Ľudia sú zlí, never 
každému atď. So spojkou: Chybil som, a preto 
musím to napraviť. Ľudia sú zlí, a preto never 
každému atď. Stáva sa, že pred spojkou a nebýva 
čiarka, a J;o vtedy, keď spojkou tou výlučne slu- 
cufeme: Človek mieni a Pánboh mení. Jestli jej 
pridávame významu odchylného, menovite odporo- 
vacieho (srov. § 247., 4.), i pred ňou stáva čiarka: 
Človek mieni, a {= ale !) Pánboh mení ! Žena v ro- 
bote, a v muž po krčmách atď. 

2. Čiarkou oddeľujeme pobočné vety od hlav- 
ných: Valach zakričai na honelníka, aby zavrátil 
ovce. Tu treba vyzdvihnúť rozdiel medzi spojkami 
lebo a alebo (viď v §-e 247. pod 9). Pred spojkou 
lebo býva čiarka : Zavreli ho, lebo kradol ; ňou totiž 
naveky podraďujeme pobočné vety. Naproti tomu 
spojkou alebo nielen že vety priraďujeme, a vtedy 
stáva pred ňou čiarka („Uč sa ako treba, alebo 
prestaň chodiť do školy"), ale i vetné členy spoju- 
jeme, a vtedy ostáva bez čiarky: Voly alebo kravy 
alebo kozy tú škodu spravily. 

III. Stredník alebo bodkočiarka (;) oddeľuje v sú- 
vetí vetné celky. Možno povedať, že svojím významom 
je medzi čiarkou a bodkou, i kladieme ho tam, kde 
by mohla byť čiarka tak, ako bodka. Na pr. : „dnes 
neprídem k vám, bol som včera* čiarkou oddelené 
je súvetie; ale môžeme to oddeliť i bodkou a vtedy 
budú dve vety: Dnes neprídem k vám. Bol som 
včera. V takýchto vetách ponúka sa klásť stredník : 
Dnes neprídem k vám; bol som včera. 

Rukoväť spis. reči slov. 1S 



274 

Stredník kladieme najmä v složitejšom súvetí, 
k vôli priehľadnosti ; inak dostačí i čiarka. 

V perióde súradné členy oddeľujeme čiarkou, 
ale ak sú to členy složitejšie, delíme ich stredníkom. 

Stredníkom možno pripínať jednu k druhej i 
vety, ktoré sú smyslom blízke. 

IV. Dvojbodku (:) kladieme: 

1) Po vete uvodzovacej : Otec riekol synovi : 
Uč sa. Matka zastenala : Beda mi ! Uvodzované vety 
počínajú sa veľkou literou. 

2) Po vete vykladacej alebo vypočitovacej 
(zvlášte po slovách: ako, a to, nasledovne, takto, 
na pr. atď.): Videl som v hore veľa stromov, a to: 
duby, buky, smreky atď. Alebo : Videl som v hore 
veľa stromov: duby, buky, smreky atp. 

V. Do úvodzoviek („ — u ) kladieme uvodzo- 
vané vety alebo slová na dotvrdenie, že ich uvo- 
díme v pôvodnom znení: Otec riekol synovi: „Uč 
sa! tt Matka zastenala: „Beda mi!" 

V. Výkrikník (!) stáva po zavolaní, vyzvaní 
alebo po výkriku, obyčajne na konci vety: Synu, 
poslúchaj svojho otca! Matka, neplač toľko za svo- 
jím synom! Stoj! Iď! Počkaj! Nehovor! 

Okrem toho výkrikník stáva po vokatíve alebo 
po nominatíve miesto neho užitom, viď § 252; po- 
dobne po citoslovci, viď § 250. Príklady: Chlapče! 
Stoj ! Jestli je viac vokatívov alebo vetných výrazov, 
výkrikník kladie sa len po poslednom : Chlapci, 
dievčatá! Poďte sa hrať! — Chlapci! Neutekajte, 
postojte ! 

VI. O t á z n i k (?) sa kladie na konci otázky ne- 
odvislej, § 309: Či si bol na poli? Bol si na poli? 

V otázke odvislej vtedy, keď je v hlavnej vete 
sloveso pýtať sa (tázať sa): Syn sa dopytoval, či 
otec prijde ? Dievka sa tázala, či matka už neplače ? 



275 

VII. Do z á vor i e k (...) vkladáme také slová 
alebo vstavky, ktorými objasňujeme niektorý výraz 
vety v : Belehrad, (srbský), leží na Dunaji. V Plzni, 
(v Čechách), varia veľa dobrého piva. Srov. II., A., 
3., c) posledný bod. 

VIII. Prestávky ( — ) užívame na znak toho, 

a) že je veta nedopovedaná: Ešte by mal čo 
hovoriť, ale — 

b) že nasleduje niečo neočakávaného: Čakal 
som otca, ale — neprišiel. 

c) že na jej mieste niečo z vety chybuje : Mla- 
dosť — pochabosť (= je). Staroba — choroba (— je). 

Prestávku ( — ) kladieme na konci vety po bodke, 
dávajúc čitateľovi na srozumenie, že sme predmet 
svoj dokončili a prejdeme na druhý. Viď aj pod II., 
A., 3., c) posledný bod. 

Poznámka. O tom, kde sa užíva spojovník (-) a odsuvník 
f), nájdeš v náuke o pravopise, menovite v §§-och 338., II., 
IV., V., a 339. 



18" 



O pravopise. 

Ako písať cudzie slová. 

336. §. Cudzie slová píšeme dľa nasledujúcich 
pravidiel : 

I. Kde by litery cudzie sviesť mohly sloven- 
ského čitateľa nemiestne čítať, tam ony d ľa slo- 
venskej výslovnosti zamenia sa náležitými 
literami slovenskými, menovite píšeme : 

1. Miesto ph, znejúceho ako /, túto posledne 
menovanú literu: /ilozo/ia, /antázia, /ilolog atrf. 
miesto p/íiloso/o/zia, p/zantásia, ^/zilolog. 

2. Miesto th, znejúceho ako slovenské t, túto 
posledne menovanú literu: kaŕedra, katolík, apa/ia, 
sympatia atď. m. katedra, kathotik, apaŕ/zia, sym- 
patia. 

3. Miesto t, kde znie ako c, píšeme toto po- 
sledné : organizácia, kondícia, inštancia, kvitancia, 
promócia atď. m. organisáŕia, kondíŕia, inštan/ia, 
kvitan/ia. promoŕia. 

4. Miesto c, kde znie ako k, píše sa k: konto, 
Äontra/tt. /eonvent, konštitúcia atď. m. conto, con- 
tract, eonvent, conštitúcia. 

5. Miesto francúzskeho g, kde znie ako i, píš 
ž: iirovať, ienantný, ienerózny atď. m. grirovať, 
ŕjrenantný, grenerózny. 



277 

6. Miesto francúzskeho c/z, znejúceho ako š, a /, 
znejúceho ako ž, píš s, poťažne ž: šampanské, sif- 
frovať, šarmantný, šarlatán, sarža atď. m. c/zam- 
paňské, c/ziffrovať, c/zarmantný, c/zarlatán, chargé; 
iargon, iaket, žurnál, faluzie atď. z týchto : yargon, 
yaquet, y'ournal, yalousie. 

7. Miesto francúzskeho p, píš s: fasáda, garsón 
atď. 

8. Miesto gn, znejúceho ako ň, písať túto po- 
slednú literu z dôvodu výšuvedeného ; teda: si/zo- 
rina, vi/zeta, šampa/zské atď. m. siť//zorina, viŕ/Azetta, 
Champagne. 

9. Cudzia sprežka qu v slovenčine zamieňa sa 
sprežkou kv : Ämtancia, Äwantum, &zjartál, semester, 
/?i»adrát atď. m. č/zzitancia, ŕ/uantum, <7ízartál, seque- 
ster, gzzadrát. 

10. Miesto z/, zastupujúceho naše y, píš toto : 
loyalny, royalista atď. m. loz/álny, roz/alista. 

11. Miesto francúzskych oi, ai, ou, keď znejú 
ako oa, é, u, píš této posledné litery, aby sa vyhlo 
nemiestnej výslovnosti : toaletta, remontoárky (ho- 
dinky), memoáre, afféra, žizrnál, tzíra atď. m. tozletta, 
remontozrky, memoz're, affazre, jozzrnal, tot/ra. 

Poznámka. V predchádzajúcich 11-lch bodoch uvedené 
ústupky zásade fonetickej neplatia pri písaní vlastných 
mien (osobných mien a rozličných zemepisných názvov). Pri 
písaní vlastných mien šetríme etymológiu natoľko, nakoľko 
postačuje k tomu sústava latinských písmen V cudzích vlast- 
ných menách zachovávame teda nielen výš uvedené, ale i ta- 
kéto a podobné litery: cz, cs, gy, ô, 6, u, u, w atd. — Náleží 
podržovaf vo vlastných menách i ruské -ov, -skij, poľské -ski, 
-icz, horvatsko-srbské -ic miesto pripodobených ku slovenčine : 
-ský, -/c, pofažae m. -off. Diať sa to má aspoň vo spisoch lite- 
rárne cenných. — Etymoíogicky bolo by písať ä obecné mená, 
ktoré sú z vlastných mien, na príklad : chauvinizmus od Chau- 



278 

vina, ivertheimka od Wertheima, lutherán od Luthera, calvín 
od Calvína, draisina od Draisea, ale ak výraz taký zovše- 
obecnel v živote, dopúšťa sa i fonetické písanie : šovinizmus, 
?>erttaa/mka, luterán, Aalvín, dresína. Tu hlavnou vecou je však, 
aby patričný spisovateľ alebo redaktor neplietol spolu oba spô- 
soby pravopisecké, ale dôsledne zostával pri jednom. 

II. Pôvod šetrime pri písmenách, ktorých 
v svojom jazyku v tej samej platnosti uží- 
vame. Tu vyzdvihnúť nám treba písmeno „y", 
„ä a a složky „au", „eu". Všimnime si ich výš 
uvedeným poriadkom. 

1. „y" píšeme všade, kde v cudzom slove pri- 
chodí, teda i po takých spoluhláskach, v akých ho 
slovenčina v svojich vlastných slovách neznesie, 
na pr. po c: cz/linder, cz/mbal, cz/klus, c//nizmus, 
cyprus atď. 

2. Písmeno ä píšme všade, kde to žiada pôvod 
slova, na pr. : prá'lát, präliminár, prá'parandia, präzes, 
jubilá'um (vedľa poslovenčeného: jubilej, jubilejný), 
prá'parát atď. Ale musíme užívať vždy svojho znaku 
„ä" a nie cudzieho ae, ktorý by sviedol Slováka 
nesprávne čítať. Nepíš tedy : pradiminár, praepa- 
randia atď., lež prá'liminár, prá'parandia. 

3. Dvojhlásky au, eu: šrauba, ez/ropský atď. 

III. V starých i novotvorených gréckych a la- 
tinských slovách .s píšeme podľa výslovnosti, ako z. 
Menovite, keď je s medzi dvoma samohláskami : Ázia, 
próza, kríza, fantázia, múza, charakterizovať atď. ; 

keď je medzi samohláskou a zvučnou spolu- 
hláskou, na pr. germanizmus, nervózny; 

keď je medzi zvučnou spoluhláskou a samo- 
hláskou, na pr. perzekúcia, balzam, koi^ekventny, 
ceneor atď. 



279 

Ale toto s nemení sa našou výslovnosťou a tak 
i píšeme ho nezmenené, temné, 

keď je medzi samohláskou a temnou spoluhlás- 
kou, na pr. askét, gymnastika, systém, prospekt; 

keď ním zatvára sa slovo: chaos, kurs, rap- 

tus. 

Poznámka. Šetrime pôvod pri „x". Píšuc ho dľa vlastnej 
výslovnosti, museli by sme ho písať dvojako. Ono znie totiž 
raz ako ks: praks, Ale/rsander, indeAs atď., a druhý raz ako 
gz: e#zámen, exekútor, egzercírka atd. Nemôžeme ho tedy 
nahradiť rovnoplatným znakom z vlastnej abecedy. A okrem 
toho, „x" má vo vedeckom živote, na pr. v poctovede, takú 
medzinárodnú platnosť, že by sme ho ani vtedy nemohli vy- 
obcovať zo svojej literatúry, keď by sme písali: Ale/esander, 
praÄs, alebo silene: eAsekútor, eAsámen atď. 

Kde sa píšu veFké litery. 

337. §. Veľkou literou počíname. 
I. Vlastné mená zemepisného označovania zeme, 
a to: 

1) mená čiastok zeme : Ázia, Európa, Amerika atď. ; 

2) mená hôr a vôd (vrchy, vrcholce, hory, lesy, 
hole, háje, grúne; moria, rieky, potoky, plesá) a 
v nich rozozná vaných dolín, jaskýň, ostrovov : Tatry, 
Krkonoše, Balkán, Magurka, Kráľova hoľa, Tichý 
oceán. Štrbské pleso, Morské oko, Dunaj, Hron, 
Pohronie, Považie, Červené more, Biely potok* 
Island, Demänovská jaskyňa atď.; 

3) mená honov: Kúty, Jarabá, Žiare atď.; 

4) mená krajín : Uhorsko, Francúzsko, Nemecko, 
Čierna hora atď. ; 

5) mená stolíc : Liptov, Spiš, Šariš atď. ; 

6) mená miest, mestečiek, dedín a v nich roz- 
oznávaných čiastok: ulíc, námestí atď., ďalej mená 



280 

zámkov, majerov, pustatín : Trenčín, Žilina, Sučany, 
Turany, Zázrivá, Kerepešská cesta, Dolná ulica. 
Horný koniec, VeFké námestie, Lietava atď. ; 

7) mená území, ktoré, hoc sú bez prísne stano- 
vených hraníc, dľa svojho položenia alebo dľa svojho 
obyvateľstva predsa stále a známe celky tvoria, na 
pr. Dolná zem, Horniaky, Dolniaky; Slovensko, na 
Maďaroch atď. 

Niekedy jednými a tými istými menami ozna- 
čujeme viac rôznych zemepisných predmetov. Aby 
sme ich určitejšie označili, používame rozličné prí- 
vlastky k menám, ktoré stávajú sa nerozlučiteľnými 
časťami názvu, píšeme všetky veľkým písmenom 
takto: jBaňská Bystrica, Považská Bystrica, Horná 
Lehota, Z)olná Lehota, 7\irčiansky Sv. Martin, Lip- 
tovský Sv. Mikuláš, Dolné Rakúsy, Horné Rakúsy, 
«Severná Amerika, Južná Amerika, Severné Ľadové 
more, Malá Ázia. To však len vtedy, keď prívlastok 
skutkom stal sa menom vlastným. Preto chybné 
by bolo písať veľké písmená začiatočné v takýchto 
prípadoch: Severná Európa, Južné Uhorsko. Se- 
verné Nemecko, Južné Rakúsko atď. Tu prívlastky 
nie sú časťami vlastných mien, lebo len této vlastné 
mená poznáme: Európa, Uhorsko, Nemecko, Ra- 
kúsko, ktoré pravda majú rozličné strany : severné, 
východné, západné, južné, severo-východné atď. 

Pri vlastných menách, ktoré sa skladajú z obec- 
ného mena a jeho prívlastku, ako na pr. : Čierne 
more, Tichý oceán, Balkánsky polostrov. Nitrianska 
stolica, Zvolenská stolica, Kráľova hoľa, Kolbašská 
dolina atp., obecné meno dľa potreby slohu stáť 
môže i pred svojím prívlastkom takto : more Cierné* 



281 

oceán Tichý, polostrov Balkánsky, s hole Kráľovej, 
v doline Kolbašskej atď. 

Niektoré vlastné mená, zvlášte mená honov 
a grúňov, počuť takto: na Skalke, pod Zelenovým, 
na Žiare, u Chodníka, nad Stranou, v Jame atď. 
Tu je meno len Skalka, Zeienovo, Žiare, Chodník, 
Strana, Jama, čo vidieť i z toho, že sa predložky 
stále menia: Bol som nad Stranou, na Skalke, 
v Jame a šiel som zponad Stráne, so Skalky, 
z Jamy. Také predložky netreba tedy písať veľkou 
literou ani na počiatku výrazu. 

Mená, ktoré dostávajú obyvatelia hore vypočí- 
taných zemepisných miestností, počínajú sa tiež 
veľkou literou. Tedy: Azijčan, Američan, Európan, 
Tatran, Cernomorec, Hronec, Považan, Islanďan, 
Černohorec, Spišiak, Šarišan, Turčan, Žilinčan, Tu- 
ranec, Bystričan, Zázrivan, Horniak, Dolniak, Dolno- 
zemec atď. Keď takéto meno obyvateľa má pred 
sebou bližšie určenie a ono s ním úplne splýva 
v jedno slovo, píše sa len prvá litera veľká, takto : 
Severoameričan, Maloazijčan, Malohonťan, Horno- 
lehoťan, Dolnokubínčan. 

Poznámka. Od uvedených mien prídavné ako také počí- 
najú sa malou literou, tedy: americký obchod, balkánske ná- 
rody, tatrianske plesá, černomorské lode, dunajská voda, hron- 
ské pltiarstvo, nemecká ríša, baňsko - bystrický občan, brez- 
niansky oštiepok, dolnozemský chlieb, horniacky kôň atd. — 
(Ak sa však dostanú na počiatok vety alebo firmy, časopisec- 
kého názvu atď. [viď pod VII. a VIE.], ako také počínajú sa 
veľkou literou.) Takýmto činom v takýchto: košický okres, 
nitriansky seniorát, preddunajský dištrikt, rožňavská diecéza, 
predtisské okolie, nemecká ríša, rakúske mocnárstvo atď. ne- 
vidíme pred sebou vlastného mena (tým ^ je! Košice, Nitra, 
Preddunajsko, Rožňava, Predtisie, Zvolen, Šariš, Uhry, Nemce, 
Rakúsy), ale len obecné meno s prívlastkom a preto ho ne- 
môžeme počínať veľkou literou. 



282 

II. Vlastné mená hviezd a súhvezdí: Rak, Býk, 
Blíženci, Mliečna cesta, Medveď atď. 

III. Vlastné mená národov (etnografických i poli- 
tických) : Úhor, Černohorec, Maďar, Slovák, Nemec. 
Slovan, Germán, Žid, Cigáň atď. Keď sa vlastné 
meno národa v jedno slovo slúči s predchádzajúcim 
bližším jeho určením, píše sa len prvá litera slúče- 
niny veľkou literou, na pr. : Nemaďar, Neuhor, 
Mladočech, Staročech, Lžinemec atď. 

„Žid", jestli znamená vieru, píše sa malým 
počiatočným písmenom, na pr. : on je žid, ja som 
kresťan. 

Poznámka. Prídavné mená od mena národného píšu sa 
vždy malou literou, ako: národ uhorský, maďarský, slovenský, 
nemecký atd. 

IV. Vlastné mená osôb, zosobených hutností 
v bájosloví, zosobených pojmov v básni, meno- 
vite: 

1. Vlastné mená osôb (krstné mená, priezviská 
a priemená), na pr. Jano, Jozef, Ďuro; Bernolák, 
Šafárik, Hattala; Lojko-Tisovský, Kellner-Hostinský, 
Hurban-Vajanský. Osoby z panujúcich rodín oby- 
čajne iba krstného mena upotrebujú, ale často pre 
určitejšie označenie osoby priloží sa i meno rodné. 
Toto rodné meno náš jazyk poslovenčuje príponou 
-ský (-ská) a počína ho ako vlastné meno veľkou 
literou, takto: princ Ferdinand Hohenzollernský, 
princ Alexander Battenbergský, princ Ferdinand 
Koburgský atď. Veľkou literou píšeme i mená 
historické ľudí vynikajúcich : Kráľ Ludvik l^eľký, 
Koloman iŕnižník, Ivan Hrozný atď.; podobne 
mená, ktoré dostávajú obyvatelia v dedinách a m e- 



283 

stečkách po odkúpenom dome, alebo iným spôso- 
bom pre rozoznávanie od obyvateľov rovnakého 
priezviska, na pr. Ďuro Kostrba Ondríkovie (Ondrí- 
keje), Ján Slimák od Matisov (Matiseje) atď. ; a ko- 
nečne všetky priemená akéhokoľvek spôsobu (i ra- 
dové číslice), ktoré iba jednu a výlučne tú jednu 
osobu označujú, na pr. Franc Jozef Prvý; — ale 
priemená, ktoré majú ráz obecného mena, ako: 
mladší, starší, svätý atp., píšu sa, ako obecné mená, 
malými počiatočnými literami, takto: Jano Slimák 
starší, Ďuro Kostrba mladší atď. 

Poznámka 1. Prídavné, tvorené od vlastných mien osob- 
ných príponou -ov, -ovo, -ova (-in, -ino, -ina) píšu sa veľkou 
literou, lebo svojím významom odnášajú sa výlučne na tú 
osobu, od vlastného mena ktorej sú tvorené, tedy : Janov dom, 
Ďuro v syn, Jakubova matka, % Bernolákova škola, Hurbankina 
dcéra, Rešetkova knihovňa, Čaplovičova hnihovňa, Popperova 
píla atd. Prídavné, tvorené od priezvisk príponou -ovský, -ský, 
iba natoľko sa píšu veľkou počiatočnou literou, nakoľko výlučne 
tej osobe (tomu rodu) privlastňujú niečo, od priezviska ktorej 
boly utvorené, a v podstate kryjú sa s prídavnými na -ov; píš 
tedy : Rešetkova alebo Rešetkovská knihovňa, Čaplovičova alebo 
Caplovičovská knihovňa, Popperova alebo Popperovská píla. 
Všetky ostatné prídavné, tvorené od priezvisk alebo od osob- 
ných mien príponami -ovský, -ský, pokladajú sa za obecné 
mená a počínajú sa malou literou. Príklady: platónska láska, 
t. j. láska, akú znal Plato, cicerónska výrečnosť, akú mal Ci- 
cero, bismarckovská politika, t. j. politika, akú robil Bismarck, 
bachovská vláda, t. j. vláda, akou bola Bachova, sisyfovská 
práca, t. j. práca, akú k.onal Sisyfos. 

Poznámka 2. Z niektorých vlastných mien okolnosti vy- 
tvorujú mená obecné a v takomto prípade, a to bez zmeny 
tvarovej, pokiaľ sú menami obecnými, píšu sa malou počia- 
točnou literou ; tedy píš : mäcén umenia (od vlastného mena : 
Mäcén), on je ftalvín dľa náboženstva (od vlastného mena: 
Kalvín) atp. Inokedy zas príponami podstatných alebo prídav- 
ných mien odvodzujú sa nové slová od priezvisk alebo osob- 
ných mien, ony počínajú sa tiež malou literou; píš tedy: berno- 
lákista, bernoláčina, hurbanista, štúrovčina, husita, jezuita, 
mahomedán atp. od vlastných mien : Bernolák, Hurban, Štúr, 
Hus, Jezus, Mahomed. 



284 

2. Vlastné mená zosobených bytností v báje- 
sloví: Jupiter, Zeus, Svätovít, Perún, Venuša atcf. 
alebo zosobených zvierat alebo vecí alebo úkazov 
prírodných v bájkach, na pr. Vlk prehovoril, Slnce 
sa pohlo na púť, Palica sa pustila ťať milého člo- 
veka atp. 

3. Vlastné mená zosobených pojmov, na pr. 
v básni „Sôvety v rodine Dušanovej" od Ondreja 
Sládkoviča : Blud, Poézia, Fantázia, Smrť, Ctnota atd*. 

V. Vlastné mená zvierat. Koni: Fako, Vraník, 
Kešo. Volov: Sivoň, Beloň, Roháč. Kráv: Rohaňa, 
Strakuľa, Rysuľa. Psov: Dunčo, Lapaj, Pozor atďatď. 

VI. Vlastné mená nemovitých diel kultúry (do- 
mov, mostov, ciest, násypov, jaskov, prieplavov): 
„Dom" v Turčianskom Sv. Martine, „Lutherov dvor* 
v Pešti, „Margitský most", „Reťazový most" tamže, 
„Francov prieplav" na Dolnej zemi atď. 

VII. Úradne užívané názvy (firmy): 

1) kupeckých alebo priemyselníckych podnikov 
(fabrík, závodov, dielní, sklepov); 

2) vzdelanostných, humanitárnych a spoločen- 
ských ústavov; 

3) spoločenských a zábavných stredov (spolkov, 
besied, jednôt, kassín, klubov). 

Této názvy píšu sa tak, ako sú úradne zazna- 
čené. Ale ináč píše sa veľkou literou iba prvá li- 
tera prvého slova. Jestli v názve prichodí nejaké 
vlastné meno, ktoré v smysle vyšných pravidiel 
dľa svojej povahy počína sa vždy veľkou literou, 
tak, samo sebou rozumie sa, také vlastné meno 
podržuje pre seba veľkú literu. Príklady: Kníh- 



285 

tlačiarsky účastinársky spolok v Turčianskom Sv. 
Martine, Slovenský spolok vo Viedni, Kníhtlačiareň 
Jána Žilinského atď. 

V takýchto a podobných: „pod Korunou", „ku 
Hviezde", „u Zlatého jeleňa", „pod Zeleným stro- 
mom", predložka nepatrí ku názvu> a preto sa ne- 
píše veľkou literou. Názvy sú tu : Koruna, Hviezda, 
Zlatý jeleň, Zelený strom. Preto píš: Bol som pod 
Korunou, idem zpod Koruny, idem pod Zelený 
strom, idem zpod Zeleného stromu atp. 

VTEI. Názvy spisov a časopisov. Uvodiac názvy 
časopisov a kníh, takto postupujeme. Názvy o jed- 
nom slove píšeme veľkou začiatočnou literou : Sokol, 
Orol, Lipa, Nevädze. V názvoch, obsahujúcich dve 
slová, počíname obe slová veľkým písmenom: 
Katolícke Noviny, Cirkevné Listy, Slovenský Le- 
topis. Ak sú dve slová názvu spojené spojkou, spojka 
píše sa malým písmenom: Vlasť a Svet, Dom a 
Škola. Jestli spis v svojom záhlaví má viacej slov, 
píšeme len prvé veľkou literou: Z)ejiny slovenskej 
literatúry, JVäuka reči slovenskej, Z)ejiny kráľovstva 
uhorského atď. 

Poznámka. Uvodiac názov časopisu alebo iného tisko- 
pisu, v diele učenom je najsprávnejšie uviest ho tak, ako sa 
javí v pôvodine, hoci by sa to protivilo bežným pravidlám o pí- 
saní velkých písmen. 

IX. Mená sviatkov. Píš : Vianoce, Turice, Veľká 
noc, Všech svätých, Božieho tela, Nový rok, Starý 
rok atď. (Meno nedele píše sa malou počiatočnou 
literou tak, ako i mená ostatných dní v týždni, 
tedy: nedeľa, pondelok, í/torok atď.) 

X. Veľkou literou počíname mená Boh, Ježiš 



286 

Kristus a Panna Mária a všetky podstatné a prí- 
davné mená, ako i zámená, ktoré ich zastupujú, 
to jest (za Boha:) Pán, Hospodin, Stvoriteľ, Pánov, 
Hospodinov, Stvoriteľov, Všemohúci, Všadeprítomný, 
Vševedúci, Najvyšší, On, ktorý je na nebi, Jeho 
Spravedlivého boj sa atď. ; (za Ježiša Krista:) Pán, 
Vykupiteľ, Spasiteľ, Boh -Človek, Boh -Syn, Pán 
Kristus; On, ktorý nás vykúpil; Jeho, Ukrižova- 
ného atď. ; (za Pannu Máriu :) Matka Božia, Rodička 
Božia atďatď. 

Meno Boh vôbec vždy počíname veľkou literou, 
keď myslíme na najvyššiu bytnosť, tedy i v takýchto: 
z milosti Božej, v mene Božom, služby Božie, pre- 
zreteľnosť Božia, riadenie Božie, ostaň s Bohom, 
prosil pre Boha, pre Pána Boha, pre živého Pána 
Boha (t. j. dovolávajúc sa Boha, bytnosti najvyššej); 
podobne i meno Ježiš Kristus počíname veľkou li- 
terou, kedykoľvek na neho myslíme: daj mi pokoj 
pre Kristove rany, pre Kristovo umučenie, Pre 
Krista Pána atp. 

Nominatívy od týchto: Pána Boha, Bohu Člo- 
veku, Pána Krista, Kristu Pánu, znejú jedným 
dúškom vyslovené ako by boly jedným slovom, a 
preto sa píšu slúčené a len na počiatku slúčeniny 
veľkou literou, takto: Pánboh, Bohčlovek, Pán- 
kristus, Kristuspán. Stáva sa to len v nominatíve; 
v ostatných pádoch skloňovania vyslovujú sa obidve 
mená slúčeniny osobité, a preto píšu sa vždy osobité 
a obidve veľkou počiatočnou literou. 

Poznámka. Meno Boha nepíšeme verkou literou ani v po- 
dobe podstatného ani v podobe prídavného mena v takých vý- 
razoch a výpovediach, v ktorých ono slovníckym alebo mluv- 



287 

niekým zovšednením zrejme ztratilo svoj pôvodný poťah na 
najvyššiu bytnosť Boha. Nepíšeme ho tedy veľkou literou 
v takýchto výrazoch : ďoží dar = chlieb, pánbožkova kravička 
= meno istej mušky atp., ďalej v takýchto slúčeninách a skrá- 
tených vetách : chvalabohu, ôohumilý, ôohaprázdny, neznaôoh, 
nazdaréoh, ftohdaj atp., konečne v takýchto a podobných: 
každý ôoží deň, každý ôohovitý deň, každý od 6oha deň, 6oh 
vie kedy sa to stalo, pánboh vie kedy sa to stalo, pánboh 
nebeský vie kedy sa to stalo. 

XI. V skladbe počíname veľkou literou 

1) každý samostatný odstavec v próze; 

2) každú samostatnú vetu. 

Pod toto pravidlo patria i skráteniny, menovite : 
gr. (— gróf), b. (= barón), kn. (— knieža), dr. (= 
doctor) i vtedy, keď sú bližšie určené: phil. dr., 
med. dr., theol. dr., jur. dr., ďalej p. (= pán), adv. 
(=r advokát) atp. Ony totiž píšu sa veľkou literou 
tiež len tam, kde by sa písalo meno, ktoré skra- 
cujú, totiž na počiatku odstavca a na počiatku sa- 
mostatných viet. Nepíš tedy: Bol tam Dr. Slabý, 
alebo: bol tam P. Skalický, — ale píš: Bol tam 
dr. Slabý, alebo: bol tam p. Skalický. Pod toto 
pravidlo patria i všetky ostatné skráteniny, píš tedy 
na pr. : Železnica je dlhá 100 Ämetrov, kúpil obilia 
asi 200 /zlitrov, odvážil klbásy s 2 ť/grammy, kúpil 
kávy jedon Ägramm za 2 kor. a 10 hal. atď. Píš 
ďalej : Bolo to 5. yan., 6. febr., 7. mar. atď., lebo 
skráteniny mesiacov tiež patria pod toto pravidlo. 
(Mená mesiacov nepíšu sa totiž veľkou literou.) 

XII. V osnovách listov, prípisov a prosbopisov 
veľkou literou počíname mená (podstatné, prídavné, 
zámená), poťahujúce sa na osoby, ktorým píšeme, 
na pr. Feľactený a Fysokoučený Pane, — Drahý a 
Milý Priateľu! — Vaše Cis. a Kráľ. Veličenstvo, — 



288 

Vaša Veľkomožnosť, Osvietenosť, — Vaše Blaho- 
rodie, Vaša Láskavosť, — Vaša Dobrotivosť, — do- 
voľujem si obrátiť sa k Vám, — zostávam priateľom 
Vaším atď. 

Mimo uvedených príkladov súdny spisovateľ 
smie klásť veľké písmená všade, kde pre väčšiu 
určitosť alebo zo zvláštnej úcty vyzdvihnúť chce 
slovo nad jeho obecný význam. 

Všimni si rozdielov medzi takýmito a podob- 
nými: boží dar = chlieb; Boží dar = čokoľvek 
od Boha dané — boh vie kedy sa to stalo = v čase, 
na ktorý sa nepamätám; Boh vie kedy sa to stalo 
= odvolanie sa priamo na Boha, ktorý vie, kedy 
sa to stalo — ôohdaj by len prišiel = bár by len 
prišiel; Boh daj, by len prišiel = priama prosba 
k Bohu, aby niekto prišiel — každý boží deň = 
každý deň; každý Boží deň = každý Bohu zasvä- 
tený deň, tedy v nedeľu a sviatok. Samo sebou sa 
rozumie, že slovo boh nepíšeme veľkým písmenom, 
keď je reč o Donoch pohanských, akých bolo a je 
viac v pohanských náboženstvách, ktorí ostatne 
majú svoje vlastné mená, tiež veľkou literou po- 
čínané; viď pod rv. 

O slučovaní slov. 

338. §. I. Písmom tiež slučujeme také slová, 
alebo časti slov, alebo časti viet (zakrnelé vety), 
ktoré, obapolne doplňujúc sa svojím významom, 
utvoria nový, samostatný pochop. Na tomto základe 
slučujeme často, a to : 

1. predložky zpravidla. Často spoja sa dve i tri 
predložky, aby určitejšie naznačovaly pomer hlavnej 



289 

predložky k menu. Takéto predložky majú svoj 
vlastný samostatný význam a preto sa píšu jedným 
slovom. Píš tedy: poza, zpoza, pomedzi, zpomedzi, 
ponad, zponad, popod, zpod, zpopod, popri, zpopri, 
napred, vopred, zpopred, zpred, prostred, zprostred, 
uprostred, naprostred, podľa, povedľa, pokonča, na- 
kraj, pokraj, navrch, zavrch, namiesto, poniže, zpo- 
niže, zniže, povyše, navyše, naproti, popriek, na- 
priek, počas, včas atď. atď. — Výnimkou o sebe 
sa píšu: k uôli, v oči. 

2. dvojčlenné spojky tiež zpravidla. Dvojčlenné 
spojky píšeme jedným slovom: nakoľko, natoľko, 
jestli, aknáhle, zčiastky, nato, zato, preto, prečo, 
potom, žatým atď. Ale náhle prestanú byť spoj- 
kami ich členy, píšu sa osobité. Príklady : na koľko 
čiastok delí sa svet, — na toľko ; jest-li v tom krčahu 
vody? — na to myslel, čo mal na srdci, na to sa 
pýtal, čo ho zajímalo; pre to prišiel, čo mu sľúbili; 
po tom, ako umrel; za tým vzdychal, za čím túžil 
atď. atď. Píšeme: z väčšej čiastky pravdu hovorí 
(dvojčlenné : zčiastky privolil, zčiastky nie) ; — „by" 
sa píše spolu so spojkami aby, akby, keby, keďby, 
jestliby ; ináče sa píše o sebe. 

3. predložky so skloňovanými neskloniteľnými 
slovy, ako : predvčerom (pred a neskloniteľná prí- 
slovka včera), pozajtre (po a neskloniteľná príslovka 
zajtra). Také sú ďalej : zavčerom, dovedna, vovedne, 
odpredvčera (od — predvčerom), odzavčera, zavčasu 
atď. Ale kde je predložka so skloniteľným slovom, 
tam sa píše o sebe : od predvčerajška, od zajtrajška, 
od predpoludnia, od včasrána (shluk : včasráno, g.-a) 
atď. 

Rukoväť spis. reči slov. 19 



290 

4. zakrnelé vety takéto a podobné : nazdarboh, 
chvalabohu, nemilobohu, bohužiaľ, žiaľbohu, po- 
ručenobohu ; príslovky : naveľa (= na veľa pro- 
senia), zakaždým (= za každým razom). Složené 
vety zakrnelé nech sa oddelia, vlastne spoja spo- 
jovníkom takto: to je len taký „zkaderuka-zkade- 
noha". 

5. takrečené shluky, ako všemohúci, boha- 
prázdny, všadeprítomnosť, všadebol, zecšecko atď. 
— Jest mnoho slov, zvlášte často obiehajúcich, 
ktoré sa bez príčiny slučujú, také sú: horespome- 
nutý, výšspomenutý, pravdymilovný, pokojamilovný, 
mierumilovný a mnoho iných. 

II. Složené slová sa píšu dovedna. Teda pokoja- 
milovný, mierumilovný, pravdomilovný, žartomi- 
lovný, ďalekoznámy, ďalekohľad atď. Pri složených 
slovách všimni si tohoto: Ak sa viac prídavných 
mien spojí, treba ich oddeliť spojovníkom, na pr. 
červeno - bielo - zelený, nemecko - anglicko - belgická 
smluva atď. Je však hodno spojovníkom oddeľovať 
i dvojčlenné složeniny, zvlášte ak sú členy dlhé; 
tým forma nadobúda úhľadnosti, na pr. slovensko- 
vzdelávací, uhorsko - kráľovský, rímsko - katolícky, 
rakúsko-uhorský atď. Toto posledné pre jasnosť a 
zreteľnosť nech sa píše bez spojovníka v takomto 
a v podobnom prípade : „trojčlenný spolok nemecko- 
italsko-rakúskouhorský". Takýmto spôsobom správne 
sa naznačí pomer, v akom je rakúsko-uhorská ríša 
k tomuto spolku. 

III. O príslovkách treba vedieť: 

a) Príslovky, ktorých posledná časť je už sama 



291 

sebou príslovka, bez výnimky píšu sa dovedna 
s predložkami, ako: odteraz, doteraz, nateraz, po- 
dnes, dodnes, odvtedy, dovtedy, odvčera, dovčera, 
tuvon, tavon, tamvon, ztamvon, ztade, zkade, od- 
kade, onedlho, zanedlho, pozvoFna, poznova, po- 
znovu, pozajtre, pohotové, napohotove, pochytre, 
napochytre atď. — Predložka po odlúčene sa píše 
od prísloviek, vychodiacich na koncovku sky, cky, 
na pr. : po slovensky, po chlapsky, po pansky, po 
nemecky, po turecky atď., ale slučuje sa s príslov- 
kami týmito : podobrotky, potichúčky, pomaly, po- 
tichy, pokradomky, poštvornožky. 

b) Dvojčlenné príslovky, ktorých posledná časť 
je sklonené podstatné meno (prvá predložka), o sebe 
píšeme : z počiatku, z večera, z jasene, z jari, za 
dňa, za noci, za tmy, za rana, za mraku, za svitu, 
v úteky, vo výcvaly, v jaseň, v lete, v zime, na jar, 
na večer, na poludnie, na podzim, na mraku, na 
ráno, na svite, po pravde, po chvíli, po kuse, pod 
večer, pod jaseň, o samote, o palici, o polnoci, 
o hlade atď. 

Poznámka. Akže predložka so skloneným podstatným 
menom mocou zvyku takého zvláštneho určitého významu 
príslovkovitého nadobudla, ktorý hoci len jemne líši sa od 
významu prvotného, nepríslovkovitého, — píšeme ju spolu so 
skloneným podstatným menom. Takéto prípady slúčeného pí- 
sania mame na pr. v príslovkách : zrazu, naraz, odrazu, zaraz, 
včas, naskutku, vskutku, na porád, navrchu, nahlas, naveky, 
potme, napokon, naostatok, pozadku, nazadku, napredku, po- 
predku, predodňom, ponečase, dokonca a viac iných, ktoré 
súdny pisateľ rozozná ľahko. A ešte niekoľko príkladov na 
objasnenie rozdielu medzi príslovkovitým a nepríslovkovitým 
významom : zrazu vhodili sieť do vody, ale z rázu nemali nič 
a vhodili ju po druhý raz; — naraz vyvolal pán meno sluhu, 
ale ten na raz sa neohlásil a pán vyvolal ho po druhý raz; — 
vstal včas, aby v čas došiel na stanicu; — počujúc šramot 
v bočnej izbe, naskutku bežal som ta a zlodeja prichytil som 

19* 



292 

na skutku; — on vskutku odpustil mi — v skutku jeho zračí 
sa veľkodušnosť; — X., a Y. sa bili, X. dostal sa navrch, X. 
ostal navrchu, X. vyšiel na vrch Choč, sedel na vrchu Choči; 
— nahlas odvolával sa na hlas počutý; — ľudia naveky sa 
budú rozpotuínať na veky minulé, Božská moc bude trvať na 
veky; — potme vošiel do izby. zažal sviecu a bolo po tme; — 
za nimi vliekol sa pozadím, za nimi vliekoi sa po zadku atd. 

c) Dvojčlenné príslovky, ktorých posledná časť 
je sklonené prídavné meno (prvá predložka), v písme 
rozlučujeme okrem jedinej predložky z, ktorá spolu sa 
píše so skloneným prídavným menom. Píš tedy: 
od dávna, od malička, od stará, od nová, za dávna, 
za starodávna, za tepla, za horúca, za živa, do cela, 
do holá, do nahá, do istá, vo slep, v náhle, v blízku, 
v pravo, v ľavo, na blízku, na ďalekú, na ďaleko, na 
modro, na bielo atď. atď. — Naproti tomu slučuj 
predložku z: zväčša, zťažka, znova, ztuha, zrovna, 
zrezka, zhruba, zkriva, zhola, zčerstva atď. Ak sa 
vloží ešte slovo medzi predložku a prídavné meno, 
vypíšu sa o sebe všetky časti : z čista-jasna, z veľmi 
tuha, z veľmi ďaleká atď. 

IV. Ak literami vypisujeme čísla, toto zacho- 
vávame : 

a) Spolu píšeme číslice od 21 — 99, na pr. dvadsať- 
jedon, tridsaťdva, štyridsaťosem, osemdesiatdeväť atď. 

b) Spolu píšeme všetky čísla, ktoré sú zatvo- 
rené číslovkou sto alebo tisíc alebo million, na pr. : 
(jedon)sto, dvesto, tristo atď., alebo (jedon)tisíc, dve- 
tisíc, tritisíc, dvadsaťtisíc, stotisíc, (jedon)million, 
dvamilliony, dvadsaťmillionov, tisícmillionov. 

c) Desiatkové čísla podriaďujú sa stotinovým, 
na pr. : desaťsto, dvadsaťsto, štyridsaťosemsto ; sto- 
tinové tisícovým: stotisíc, stopäťdesiattisíc, dvesto- 



293 

osemdesiatdeväťtisíc ; tisícové millionovým : tisícmil- 
lionov, päťtisícmillionov, stodvadsaťpäťtisícmillionov 
atď. DFa tohoto summa 125,635.423 píše sa v práv- 
nych listinách (zvlášte v zákonoch) takto : stodvadsať- 
päťmillionov šesťstotridsaťpäťtisíc štyristo dvadsaťtri ; 
alebo : tisíceho osmistého deväťdesiatehoprvého roku 
(z češtiny). Po slovensky: tisíc osemsto deväťdesia- 
tehoprvého roku. 

Píšeme spolu: päťnásobný, šesťnásobný, päť- 
ročný, šesťročný, päťčlenný, šesťčlenný alebo : 5roč- 
ný, 6ročný, 5násobný, 6násobný, 5členný atď. — 
Skloňujeme: 5-ich, 5-im, 5-imi atď. 

Od číslic oddeľuj raz (ráz, razy), tedy: (jedon) 
raz, dva, tri, štyri razy, päť, šesť, desať ráz atď. 
alebo viac ráz, niekoľko ráz, veľa ráz, prvý raz, 
druhý raz, po prvý raz, po šiesty raz, do piateho 
rázu, na tri razy atď. — Naproti tomu -krát (-krát) 
ako slovo neskloniteľné v tomto prípade píše sa 
vždy spolu s predchádzajúcou určitou alebo ne- 
určitou číslovkou: jedonkrát, dvakrát, trikrát, päť- 
krát, stokrát, po dvakrát, po päťkrát, po stokrát, 
na dva-, tri-, päť-, stokrát atď. Konečne oddeľuj 
predložku po v príslovkách po prvé, po druhé, po 
tretie atď. 

V. O slučovaní slov treba ešte vedieť: 

1. Príklonné -že spolu sa píše s príslušným 
slovom: ktože, akože, kdeže, pravdaže, horkýže, 
pracujmeže, poďmeže, bolaže to za radosť! atď. atď. 
Toto príklonné -že, ktorým nemení, len zdôrazňuje 
sa smysel slova, dobre načim rozoznávať od spojky 
že, ktorá píše sa vždy o sebe. Iné je, keď poviem: 
„aleže prijď k nám", a iné : „ale že prišiel, to je div !" 



294 

2. K námestkám (hoci skloňovaným) a príslov- 
kám pridávané -si a koľvek nikdy sa neoddeľuje: 
ktosi, ktokoľvek, čokoľvek, kohosi, čohosi, čoho- 
koľvek, kdesi, kdekoľvek, kadesi-kadekoľvek atď. 
Podobne píš: koľkosi, koľkokoľvek. 

3. K námestkám (hoci skloňovaným) a príslov- 
kám pridávané -to nikdy sa neoddeľuje: tento, to- 
hoto, tomuto, takýto, takéhoto, takémuto; tuto, ta- 
deto, tadiaľto, takto, potiaľto, tamto atď. 

4. Zdôrazňujúce pri- spolu sa píše s prídav- 
nými alebo príslovkami: priveľký, primalý, pri- 
múdry, priveľmi, pričasto, príhodné atď. 

5. Spojovníkom slučuj také slová, ktoré sa do- 
plňujú, aby význam hlavného alebo oboch zdô- 
raznel: naraz-narazučky, teraz-terazučky, zle-ne- 
dobre, dobre-predobre, múdre-premúdre, rad-porad, 
voľ-nevoľ, voľky-nevoľky, beda-prebeda, bože-pre- 
bože, bože-nebože, z čista-jasna, novučičký-nový, 
tak-netak, len-len, už-už, skedy-neskedy, hore-dolu, 
chodí kade-kde, dochodí konca-kraja, konečným- 
koncom sa pohnevali, keď už ničoho-nič nemáte atď. 

Skracovanie slov. 

339. §. Skracujúc slová, treba zachovávať této 
veci: 

1. Ak skrátime prvú časť alebo prvé časti slo- 
ženiny, zavierajúcej v sebe dve alebo tri prídavné 
mená, po skrátených častiach mimo bodky položíme 
i spojovník, na pr. : b.-bystrický, r. -katolícky, tur- 
čiansko-sv.-martinský atď. 

2. Vo vlastných alebo nevlastných složeninách, 
ak je posledná časť jedna a tá istá, krátime po- 



295 

mocou spojovníka takto: tu- i cudzo-zemské časo- 
pisy (m. tuzemské a cudzozemské č.), horno- i 
dolno-lehotský chotár (m. dolno-lehotský a horno- 
lehotský chotár) atď. Ale takýmto spôsobom neslo- 
bodno skracovať složeniny, ktorých prvá časť je 
predložka; nikdy nepíš tedy takto: „kto neverí, 
nech o- vy- pre- po- dopáči", ani takto: „nám je 
hlavne treba seba samých v povinnosti slovenskej 
neod- a neza-znávať". V takýchto vetách spolu vy- 
písať treba druhú časť složeniny pri každej pred- 
ložke: neodznávať, nezaznávať atď. — Skracovať 
neslobodno ani složeniny, ktoré sa končia na -pis: 
nepíš tedy: zeme- a dejepis, ale zemepis a dejepis 
(zemopis a dejopis). 

3. V neurčitých výpovediach „päť alebo šesť, 
päť až osem ľudí tam bolo" vypúšťame slová alebo 
až, ale vždy nahradzujeme ich vodorovnou čiarou 
(„ — "), na pr. : „päť — šesť, päť — osem ľudí tam bolo"; 
„piatich — šiestich, piatich — ôsmich ľudí zabilo" ; dva 
— tri razy, päť — desať ráz, dvaja — štyria, v troch — 
štyroch vodách sa umývať atď. 

4. Keď skracujeme dátum (deň a mesiac), me- 
siac označujme rímskym, a deň našským (arabským) 
číslom, lebo inak povstať by mohol dvojsmysel; 
píšme teda: 5./II. (= 5. februára), 12./ X. (= 12. 
októbra), a nie: 5./2. alebo 12./10. 

Co sa tyče rímskych číslic, pripomíname, že 
sa použiť smú len za radové, ale nie za základné. 
Nesmieme písať: Krajina je rozdelená na VIII kul- 
túrno-inženierskych okresov. 

6. Slovenčina živá nerada skracúva si (2. osobu 
od som) v s, ako čeština. Nakoľko v piesňach alebo 



'296 

v básňach alebo v osnove písanej predsa prichodí 
skrátené s', pripojené k predchodiacemu slovu, 
klaďme po ňom znak odsutia : bols', videls', robils', 
tys', ty bys' atď. m. bol si, videl si, robil si, ty si, 
ty by si. — Hoci je iného pôvodu, z tejže príčiny 
práve tak naložíme so skráteným si, pridávaným 
k námestkám, príslovkám alebo neurčitým číslov- 
kám, píšuc zaň s s odsuvníkom: ktos', kohos', 
komus', kdes', koFkos', atď. m. ktos/, kohos/, 
komusz, kdes/, koľkos/. 

7. Slová, ktoré často prichodia, skracujeme tým 
spôsobom, že 

ä) vypíšeme len počiatočnú hlásku slova alebo 
slov a skrátenie označíme bodkou buď po každej 
napísanej hláske o sebe, buď — ak sú stiahnuté — 
len po ostatnej. Príklady: p. == pán, m. = miesto, 
m. r. = minulého roku, t. r. = tohoto roku, t. j. 
= to jest, atď. = a tak ďalej, atp. = a tomu po- 
dobne atď. ; 

b) ak je na počiatku slova viac spoluhlások, 
všetky sa vypíšu a skrátenie označí sa po nich 
bodkou, na pr. : sv. = svätý, kŕ. = krajciar, gr. 
= gróf, t. zv. = takzvaný, na pr. = na príklad atď. ; 

c) ak by sa skrátenina nedala označiť zreteľne 
a presne uvedením hlások z prvej slabiky, dľa po- 
treby priberú sa hlásky zo slabík nasledujúcich, 
tak na pr. mená mesiacov krátime: jan., febr., mar., 
apr., aug., sept., okt., nov., dec. ; iné príklady: uh. 
= uhorský, kraj. = krajinský, kráľ. = kráľov- 
ský, kat. = katolícky, ev. = evanjelický, srov. = 
srovnaj, nar. rr narodený, kor. = koruna, hal = 
halier atď. 



297 

Za skrátenie kráľ. môže sa napísať i kr., jestli 
mu predchádza skrátenie (uh., tedy: uh. kr.) = 
uhorsko - kráľovský ; ale inak kr. znamenávalo: 
kraj čiar. 

O rozdeFovan* slabík. 

340. §. Osobitú slabiku tvorí každá samohláska, 
dvojjhláska a polosamohláska (l, r), na pr. mak, vek, 
bič, žiak, liek, vôl, vlk, krm atď. Chtiac deliť na konci 
riadkov viacslabičné slová dľa slabík, pridržujeme 
sa týchto pravidiel: 

1. Keď je len jedna spoluhláska medzi samo- 
hláskami, dvojhláskami alebo polosamohláskami, 
ona sa prirazí ku slabike nasledujúcej, jestliže sa 
tomu zrejme neprotiví pôvodnú sklad slova. Rozde- 
ľujeme tedy: vo-da-vý, že-na-tý, ko-lí-sať, sto-do-la, 
ve-li-ký, po-ma-ly atď. ; rozdeľujeme: o-be-ti, o-be- 
do-vať, o-be-siť, o-bo-jok atď., lebo v takýchto slo- 
vách zabudli sme už na pôvodný sklad, nepíšuc 
etymologických tvarov: ob-ve-te, ob-je-do-vať, ob- 
ve-siť, ob-vo-jok. — Jestli je však pôvod slova 
zrejmý, delíme dľa toho, ako on vyžaduje, na pr. 
nad-u-žiť (ale na-du-riť!), pod-u-jať (ale po-lo-žiť), 
roz-um atp. 

2. Keď je viac spoluhlások medzi samohláskami, 
dvojhláskami alebo polosamohláskami, všetky sa 
prirazia ku slabike nasledujúcej, jestliže sa tomu 
zrejme neprotiví pôvodnú sklad slova. Tak delíme : 
se-stra, lá-ska, o-kno, hnie-zdo, hlí-sta, vrá-ska atď. ; 
tak delíme i slová: o-blie-kať, o-bra-cať, ne-me-cký, 
tu-re-cký, chla-pe-cký, va-la-ský, če-ský, ru-ský atď., 
lebo v takýchto zabudli sme už na pôvodný sklad 



298 

slova, nepíšuc etymologických tvarov: ob-vlie-kať, 
ob-vra-cať, ne-meč-ský, tu-reč-ský, va-laš-ský atď. 
Ale jestli je pôvod slova zrejmý, delíme dFa toho, 
ako on vyžaduje, na pr. : po-znať, roz-o-znať, roz- 
mie-siť, roz-niesť, nad-ho-diť, nad-žu-pan-ský, od- 
ho-diť, od-vráť-me, tras-me, poď-me, trias-li, nies-li, 
priad-li, od-hod-te, za-maž-te, viaz-nuť, krad-núť, 
hrab-le, sed-lo, sed-lár-sky, vo-jen-ský, naj-väč-ší, 
naj-mil-ší, krot-ší, in-ší, hor-ký, slad-ký, veF-ký 
(od velij), ža-lost-ný, vlasť-mi, ra-dosť-mi, chlap-mi, 
hríb-mi. 

Poznámka. Slová predsa, dvadsať a podobné rozdeľujeme 
takto : pre-dsa, dva-dsať. Jestli sa počína spoluhlásková gruppa 
spoluhláskou j, n, prirážame posledne spomenutú spoluhlásku 
ku predchodiacej slabike v slovách cudzích alebo takých do- 
mácich, v ktorých etymologických tvarov nevypisujeme, na 
pr. : vaj-da, haj-dúch (ale: za-jmi, za-jmul!), pon-de-lok, uň-ho, 
pren-ho, doň-ho atď. m. po-ne-de-lok, u-ne-ho, pre-ne-ho, do- 
ne-ho. Také rozlúčenie spoluhláskových grúpp ku dvom sla- 
bikám, ak sa tým napomôže výslova slabiky, dopúšťa sa 
v iných slovách, lebo novšie ujíma sa v tej veci náhrad slo- 
bodnomysemý, dľa ktorého vôbec dvojako smieme deliť slová, 
ktorých pôvod nie je zrejmý : nielen prirazením celej gruppy 
k nasledujúcej slabike, ale po prípade i rozlúčením jej ku 
dvom susedným slabikám. 



O íubozvuku. 

341. §. Táto hlava je iba pre spisovateľov a pre 
takých pisateľov, ktorí zakladajú si na tom, aby to, 
čo napíšu, nielen správne bolo napísané, ale aby 
to i v ušiach pekne znelo. 

Jest v slovenčine veľa slov, ktoré majú viac 
oprávnených foriem. Hovoríme a píšeme: proti- 
oproti, hra-ihra, hneď-ihneď, šiel-išiel, jako-ako, 
zvlášte-obzvlášte, spýtať sa a opýtať sa; alebo: 
krom-krome, teprv-teprve, zas-zasa, jest-je, kdes- 
kdesi. ktos-ktosi, ležiac-ležiaci, bežiac-bežiaci, pro- 
siac-prosiaci, celkom-celky, var-vari, kaviareň-ka- 
viarňa, knihoveň-knihovňa atď. atď. Pri nich dá sa 
využiť rozmanitosť foriem v prospech ľubozvučnosti, 
a to tak, že sa užijú slová spoluhláskami počaté 
po slovách samohláskami zakončených, a slová 
samohláskami počaté po slovách spoluhláskami za- 
končených, poťažne že sa užijú pred slovami samo- 
hláskou sa počínajúcimi formy na spoluhlásku vycho- 
diace a pred slovami spoluhláskou sa počínajúcimi 
formy na samohlásku vychodiace. Dľa toho, čo je 
hore povedané, napomôžeme ľubozvuk, keď bu- 
deme písať: šla kolo mňa a šiel okolo mňa, ide 
proti nemu a idem oproti nemu, zvlášte sa mi páči 
a páča sa mi zvlášť oči té pekné, ináče preč idem 



300 

a ináč idem preč, zasa prídem a zas odídem, hrome 
mňa nebolo tam nikoho a krom učiteľa nikoho tam 
nebolo, bolesť umierniť m. bolesf zmierniť atď. atď. 
Formy jistý, ješte, jich, jim, jimi nie sú opráv- 
nené vedia foriem istý, ešte, ich, im, tmi, a preto 
nenačim ich užívať ani po slovách samohláskou 
zakončených. Z tejto príčiny, nehľadiac na výšuve- 
dené pravidlo, píšeme : neistý, poistiť, zaistiť, uistiť, 
zaiste, doista atp., a nie: ne/istý, poy'istiť, za/istiť, 
uy'istiť, za/iste, doyista. Ale oprávnené sú, lebo 
v živej mluve zamieňajú sa, formy aký-jaký, a 
preto obe této slová klásť môžeme dľa pravidiel 
hore spomenutých i v složeninách slovných: ne- 
yaký, všeliyaký voľay'aký, ni/aký atď. m. neaký, 
všeliaký, voľaaký, niaký. Spojky ni-ani, bu-abu 
nezamieňajú sa v živej mluve, prvé formy zamie- 
ňavo prichodia len zriedka v podrečí, a preto sa 
nepokladajú za oprávnené dvojtvary. Spojky alebo 
a lebo majú rozdielny význam (alebo == entweder, 
vagy ; lebo = weil, mert) a preto nie sú dvojtvárnu 
jedného slova (ako v češtine aneb-neb), lež osobi- 
tými slovami. V slovese ist (ísť) s predložkami 
otvorenými rušíme hiát: preysť, naysť, priysť (alebo 
prísť) atď., nepíš tedy: prezsť, nazsť, priisť (ani nie 
príjsť!) Dvojtvary aj-i (= auch, is) sú oprávnené a 
k vôli ľubozvuku mohly by sa užívať tak, aby sa 
/' kládlo medzi spoluhlásky, na pr. : zaraz i vstal, 
hneď / prišiel, kdežto aj riadne medzi samohlásky 
a pred samohlásku, na pr. on to aj urobil, už sa 
aj obrátil, azda aj oplakali, veď som aj utekal, 
hneď aj odišiel, čas už aj uchodí, zaraz aj odpálil, 
atď. Keby sme písali : on to /' z/robí, už sa i obrátil 



301 

atp., po sebe museli by sme vysloviť po tri samo- 
hlásky ; v iných prípadoch po dve : azda i oplakali, 
veď som i utekal atď. Dvojtvary na počiatku vety 
užívajú sa dľa ľubovôle: Okrem-Krem, Ako-Jako 
atď., ale Aj lepšie znie na počiatku vety v básni 
než /: Aj uňho boli, Aj pri ňom boli, Aj v záhrade 
bol atď. 

342. §. To, čo je rečené o hláskach, ešte väčšmi 
odporúča sa nasledovať pri slabikách, lebo ľubozvuk 
ani hiátom neruší sa natoľko, ako tým, keď po sebe 
nasledujú dve rovnako alebo podobne znejúce sla- 
biky. Cvičený spisovateľ, ak si len trochu dá zá- 
ležať, v takýchto prípadoch ľahko vyhne neľubo- 
zvuku, zmeniac poriadok slov alebo použijúc iného 
slova. 

Napíšem : 

iste počuli ste už m. iste ste už počuli 

šiel pozdejs/? „ pozdejs7e šiel 

ale je lepš/e „ ale leps/e je 

ak nie horšieho niečo „ ak nie niečo horšieho. 

Veľmi špatné znie, keď sykavé slabiky nasle- 
dujú po sebe. 

Napíšem : 

stáva sa často m. často sa stáva 

vláda splnomocňuje sa „ vláda sa sp/nomocňuje 
bude sa o to starať „ bude sa starať o to 
nech sa pošle „ nech sa zašle. 

Ak by malý povstať rušením hiátu dve rovnako 
alebo podobne znejúce slabiky, je lepšie nerušiť ho. 



302 



Napíšem : 



ja ako človek m. ja jako človek 

prišiel 1. mája, ako sľúbil „ prišiel 1, mája, jako sľúbil 

zas sa derú „ zasa sa derú. 

343. §. K vôli Fubozvuku nesmieme však po- 
rušiť prirodzenosť slohu alebo foriem, tým menej 
zatemniť význam. Nesmieme tedy skracovať slová 
„vychovávať" a „vychovávateľ" vo „vychovať" a 
„vychováte?", lebo tvary takéto majú dvojaký, 
v jazyku presne rozoznávaný smysel. 
Slovo „vychovávať" a z neho tvorené „vychová- 
vateľ" značí dej nedokonaný, kdežto „vychovať" 
a z neho utvorené „vychovateľ" značí dej doko- 
naný. Práve tak ako je iné utlačovateľ a utlačiteľ, 
ukazovateľ a ukazateľ, vyučovateľ a vyučiteľ, iné 
je vychovávateľ a vychovateľ. 



ABECEDNÝ UKAZOVATEĽ. 



Pripomenutia. 

= Slová sú tak tlačené, ako ich treba písať. Kde sú litery 
čiarkované ď, ť, ň, ľ, á, é, ó atď., i ty píš čiarkované. Kde je 
čiarka dlhá: í, ý, ó, tam i ty napíš dlhú; kde je krátka: i, na- 
píš i ty krátku. Za dvoj hlásky ia, ie, iu, ô, ou nepíš iá, ié, iú, 
ó, ov. To jest každé slovo píš tými istými literami, ktorými 
ho tu vidíš vytlačené. 

= Slová, vytlačené veľkou počiatočnou literou-, píšu sa 
vždy veľkou počiatočnou literou. 

= Ku krstným menám priložená je nemecká i maďarská 
ich forma, aby sa ukázal pravopisný rozdiel medzi nimi. 

= Slová v úvodzovkách („ ") tlačené sú nedobré, zväčša 
germanizmy, ktorým treba vyhýbať v písme i v reči. 

Skrátenia : jedn. = jednotné číslo 
mn. = množné číslo 



n. 


= nominatív 


v. 


= vokatív 


a. 


= akkuzatív 


g- 


— genitív 


d. 


= datív 


1. 


=- lokál 


i. 


= inštrumentál 


m. 


= miesto 



§§-y odpravujú na dôležité poznámky v osnove. 

Í3^~ Ak nenájdeš dostatočných úprav pri siožených slo- 
vách, vyhľadaj si základnú čiastku slova. T. j. ked nenájdeš 
pri slove veľmore množného čísla (veľmora či veľmon'a?), obzri 
si slovo more. Ked nenájdeš pri slovese porýpať prítomný čas 
(porýpam či porýpem?), nájdi si rýpať. Ak niet v Ukazovateli 
složeného slova (na pr. predvidieť), hľadaj jeho základnú čiastku 
(= vidieť). 



AÄÁ 



a (spojka) § 247., 4. 

abo = alebo 

absolutizmus, -u 

absolútny 

m. ačak píš avšak, 
však 

m. ada i adaj píš 
azda 

addícia, -e 

admirál, -a 

adressa, -y 

adressovať 

affektovať 

afféra, -y 

africký 

Afričan, -a 

Afrika, -y 

agát, -a 

aggressívny 

agitátor, -a 

aj = i 

ak i jak, § 341. 

akcia, -e 

akcionár, -a 

akciový 

akiste 

akkord, -u 

ako i jako. § 341. 

„akonáhle je ger- 
manizmus (so- 
bald); slovenskej- 
šie je i náhle : ná- 
hle vstúpil, obzrel 
som sa. Slovák po- 
vie : Len toľko, čo 
vstúpil, obzrel som 
sa; toľko čo som 



si sadol, už sme 
spievali. 

m. akožto pís ako, 
S 247., 1. 

aktívny 

akuratessa, -y 

akvárium, -ria 

äkvátor, -a 

ale, môže stáť len 
na počiatku svojej 
vety; § 247., 4. 

alebo aj abo, § 247. 
8., 9. 

Alexander, -dra 

alchýmia, -e 

allegoria, -e 

alliancia, -e 

almanach, -u 

almara, -y 

alumneum, -nea 

amalgam, -u 

Amália, -e 

americký 

Američan, -a 

Amerika, -y 

ammoniak, -u 

amortizácia, -e 

analyzovať 

analógia, -e 

anarchia, -e 

anatom, -a 

anatomický 

m. andel píš anjel 

m. andelský píš an- 
jelský 

anekdota, -y 

anglický 



Rukoväť spis. reči slov. 



Anglicko, -a 

Angličan, -a 

angličtina, -y 

ani — ani, 1) nich t 
einmal; weder — 
noch; 2) letí ani 
strela (prirovnanie 
negáciou). 

m. anis píš onajs 

an/el, -a 

an/elský 

anketa, -y 

Anna.; ale Anka 

annexia, -e 

áno 

anonymný 

anticipovať 

antikvár, -a 

antikvariát, -u 

antipatia, -e 

antipatický 

antiáámbrovať 

antológia, -e 

Anton, -a 

antropológia, -e 

apatéka, -y 

aplomb, -u 

apokalypsa, -y 

apokryfický 

apoštol, -a 

apparát, -u 

appellácia, -e 

appetít, -u 

applikovať 

approbácia, -e 

apríl, -a 

ärár, -u 

20 



306 



m. archandel píš 
archanjel, -a 

archäolog, -a 

archív, -u 

archivár, -a 

aritmetika, -y 

arranžovať 

arrešt, -u 

arreštant, -a 

arreštovať 

arrogancia, -e 

artikul, -u 

artilleria, -e 

arzenál, -u 

„a síce je germa- 
nizmus, píš miesto 
neho: a to, alebo 
hľaď mu vyhnúť. 

asnád i snáď — má 



ho len západná 
slovenčina; v spi- 
sovnej reči, zalo- 
ženej na strednej 
slovenčine, bolo 
by mu vyhýbať. 

aspoň 

assekurácia, -e 

assessor, -a 

assignácia, -e 

assistencia, -e 

assonancia, -e 

ästetický 

ästetika, -y 

astma, -y 

astronóm, -a 

ateizmus, -u 

Athény, g. Athén 

atmosfära, -y 



attentát, -u 
auktor i autor, -a 
auktorita i autorita, 

g- -y 

Austrália, -e 

avizovať 

azda, nie aida 

Ázia, -e 

Azovské more 

azyl, -u 

až : Pili, až sa hory 
zelenaly ! Jačmeň 
máme, až milá 
vec. 

„až na" : Ztratil som 
bratov až na jed- 
ného (germ. bis 
auf), po slovensky: 
okrem jedného. 



B 



b. r., tejto skráte- 
niny neužívaj, lebo 
je dvojsmyselná, 
znamená i bežia- 
ceho i budúceho 
roku ; to samé platí 
o skrátenine b. m. 
= mesiaca; viď: t. 
m., t. r. 

baba, 1) koláč tak 
zvaný ; 2) šatku na 
hlave na babu u- 
viazať. 

babka, -y, 1) dem. 
baby ; 2) starý pe- 
niaz uhorský : bab- 
ka k babce, budú 
kapce ; 3) časť zám- 
ky. 

m. bábina píš ba- 
vlna 

babský 

Babylon, -a -+- -u 

bacili, -a 



bagaria, -e 
bagážia, -e 
bagú/?, -a 
bahniatka, pi., 

Baumkätzchen, 

maď. bárka, 
bahnif = kotiť : 

mačka sa obahni. 
bahor, pi. bahry. 
bahriť, robiť bahry 

na kolesá, 
bajúz, -a, bajúzy 
baldachýn, -a -f- -u 
balkón, -a -j- -u 
ballada, -y 
ballet, -u 
balón, -a -f- -u 
balzam, -u 
balzamovať 
bampef, -pľa 
baňa, -ne 
Banát, -u 
banátsky 
bankeŕ, -u 



banský 

baraní, -ie, -ia: ty 
baraní roh = hlu- 
pák ; hlúpy, ako 
baraní roh. 

Bardijov, -a 

barla, -y 

barón, -a 

barrikáda, -y 

barytón, -a -+- -u 

batallion, -a + -u 

batoh, -a 

batteria, -e 

baviť = hatiť v ro- 
bote: Nebav ma! 
baviť sa : Ja sa tu 
nejdem baviť (meš- 
kať, zdržiavať sa). 

bavlna, -y 

Bavorsko, -a 

bazilika, -y 

bažiť po čom; nie: 
za čím 

bába, -ťa 



307 



bájka, -y 

bájočný 

bál, -u 

bárčo, bárkde, bár- 
kto atd. — maď. 
barmi, bárhol, bár- 
ki. U západných i 
moravských Slo- 
vákov v živom ja- 
zyku, v maďarčine 
len v knižnej, i to 
len od počiatku 19. 
stoletia. Pravda, 
ostatná slovančina 
nemá ho. 

báseň, -sne 

báť sa s § 265., 3. 
a Pozn. 2. 

bázeň, -zne 

bedač, -e 

bedzgať 

beh, -u 

„behom" : behom 
času, behom dvoch 
dní a p. — germa- 
nizmus. 

behať : dobehnúť, 
odbehnúť, nabeh- 
núť, nadbehnúť, 
obehnúť, podbeh- 
núť, pribehnúť, 
prebehnúť, pobeh- 
núť, sbehnúť, vy- 
behnúť, vbehnúť, 
zabehnúť atd. atd. 

Belehrad, Stolný i 
Srbský 

beľmo, nie belmo ; -a 

Berlín, -a 

beseda, -y 

Bessarábia, -e 

beťah -a 

Betlehem, -a -+- -u 

bez i bezo ; nie beze, 
na pr. bezo mňa, 
a nie beze mňa. 

bezcenný 

bezcestý 



bezcitnosť, -ti 

bezočivý, nie prez- 
očivý ! 

bezpečiť 

bezpečnosť, -ti 

bezplatný 

bezplodný 

bezpochyby 

bezprostredný 

„bez toho" (germ.) : 
Iď bez toho, aby 
si sa obzrel — po 
slovensky: iď, ale 
sa neobzri ; iď, ne- 
obzrúc sa. 

bezúhonný 

bezzákonný 

biblia, -e 

bibliotéka, -y 

bibliotekár, -a 

bič, -a 

bidlo, -a, od biť 
schlagen, verni. 

bieda, -y, biediť 

bielizeň, -zne 

biely, bieliť 

bielok, -lku 

Biharská stolica 

birka, -y 

biskup, -a 

bitka, bitva, -y 

bitkom nabiť: bit- 
kom nabitá izba. 

biť = schlagen, verni 

blahobyt, -u 

blahočinný, -osť 

blahodarný 

blahosklonný 

blankyt, -u 

blaznieť 

blanka, -y 

blázinec, -nca 

blázniť 

blázo/i, -zna 

blbec, -bca 

blbotať 

blbý 

bledý; zle: blädýl 



bližný 

bližší 

bližšie 

blízky; nie: blízy 

blízko ; nie : blízo 

blk, -u : blkom horí. 

blyšťať sa 

blýskať sa 

blýskavica, -e 

blýskavý 

bľabotať, bľabtať 

bľačať 

bľak, -u, bľakot, -u. 

bo i lebo, § 247., 9. 

bobkový list 

bobr, bobor, -a, Bi- 
ber, mad. hod. Za- 
chované v miest- 
nych menách Bo- 
brovec, Bobrovník 
atd. 

bobuľa, -e, bobuľ- 
ka, -y 

bocian, -a 

bočka, -y 

bod, -a -f- -u 

bodať, bodnúť, bá- 
dať : Komáre ma 
dobádaly (dopi- 
chaly). 

bodka, -y 

bodľač, -e 

bodľavý 

Boh, Boha 

bohatier, -a 

bohatstvo, -a 

bohužiaľ 

bohyňa, -ne 

boj, -a 

bojazlivý 

bojište, -sťa 

bojko, -a 

bojsa (= lebo): I- 
dem radšej hneď, 
bojsa by som ne- 
došla. Nejedz toľko, 
bojsa ti zaškodí! 

bok, -a -4- -u. 

20* 



308 



bol, ja som bol, nie: 
ja som ból, ani 
nie: ja som bou. 

bolehlav, -u, 1) 
Schierling (coni- 
um), 2) nenadále 
nájdený šedivý 
vlas na nešedivej 
hlave. 

bolestný 

bolesť, -ti 

bolieť 

boľačka 

boľavý 

borcovať sa s nie- 
kým, ringen, kiiz- 
kodni. 

borievka, -y 

borovnice = čučo- 
riedky 

borsuk, -a 

Boršodská stolica 

bosky 

bozk, -u 

bozkať 

boženík, -a 

Boží, -ie, -ia 

Božieho Tela 

Božský 

bôb, bôbu 

bôček, bočka 

bôľ, -u 

bôľhoj, -a, anthyllis 
vulneraria L. 

bôľny 

bôta, bôty 

bôžik, bôžika 

braček, -čeka 

brániť, s datívom 
a akkuzatívom, § 
267., 3. 

brániť sa s dat. -+- 
gen., § 267., 3. 

bratanec, -nca, bra- 
tov syn. Komu som 
jastrýk, ten je mne 
bratanec. 

bratský 



I bratstvo, -a 

! brať, berem, bereš, 

bere atď. be- 

r/'em, ber/eš, ber/e 

atď., § 157., 4., b. 

„brať do ohľadu", 
vid ohľad. 

„brať podiel" na nie- 
čom, germ. (theil- 
nehmen), radšej : 
mať podiel, zúčast- 
niť sa. 
1 brav, -a 

bravčiar, -a 

bravčový 

bravúra, -y 

Brazília 

brbľať, brbľavý 

brekot, brekotanie, 
hlas žaby. 

bremä = bremeno, 
§ 93. 

bremeno, bremena, 
d. bremenu. 

m. brez píš bez. 

m. brezočivý píš 
bezočivý. 

brezniansky 

Brezno, -a 

brezuľa, -e, brezuľ- 
ka, -y. 

briadka, -y 

brička, -y, istý vo- 
zík 

bridiť sa 

bridký = hnusný 

brieždiť sa 

brigáda, -y 

brilliant, -a 
I Britannia, -e 
j britký = ostrý 

britva, -y 

brloh, -u 

brnieť, = černieť 
sa: Úž mu fúziky 
brnejú. 

bronieť : slivky bro- 
nejú = zapaľujú | 

- 



sa; už zabronely. 
bronz, -u, bronzový, 
broskyňa, -e: i bro- 

skva, -y. 
Brussel, -u 
brutto 

brvi, i obrvi 
bryndza, -e 
bube/?m'cky 
bube/7/jík 

bubo/í i bube«,-bna. 
buď — buď§247., 2. 
Budapešť, -ti 
Budatín, -a 
Budín, -a 
budínsky 
buditeľ, -a 
budovateľ, -a 
buchnúť 
bujak, -a 
bulla, -y 
burgyňa, -ne 
buričský 
buričstvo 
burza, -y = Bňrse, 

tôzsde. 
burzovný 
m. buť píš byť. 
búchať, i tárať: Bú- 
cha dve na tri. 
by, § 338., I., 2. 
bydlieť 
bydlo, -a = Wohn- 

stätte, lakhely. 
by ľ, -e 

byľka, -y, bylina, -y. 
Bystrica, -e 
bystrý 
bysťu ! (citoslovce) : 

bysťu Bohu! 
byt, -u = Woh- 

nung, lakás. 
Bytča, -e, vlastne : 

Byča, bez t. 
byt/josť, nie bytosť, 
bytovať 
byt = sein, lénni; 

§ 168., 251., 279. 



309 



byvol, -a 
byzantizmus, -u 
býk, -a 
bývalý 
bývanie, -nia 
bývať, iterativum od 



byť : Hnev neraz 
bez príčiny býva 
(nie: povstáva); z 
ničoho nič nebýva ; 
féka z malých po- 
tóčkóv bywa (ata- 



ro-české). 
bzdieť 
bzdocha, -y 
bzučať 



c. a kr., jasnejšie: 
cis. a kr. = cisár- 
sky a kráľovský 
v Uhrách ; c. k. = 
cisársko-kráľo vsk ý 
len v Rakúsku. 

cm. = centimeter. 

cár, -a, cársky; nie 
car, carský. 

cárica 

cárovič ; rusky : ča- 
re vič. 

cárovna,- y; -á, -ej. 

cäzúra, -y 

cedula, -y 

celičký, celučký 

celý 

celky 

cella, -y 

cement, -u 

cena: za každú ce- 
nu — germaniz- 
mus; miesto „uro- 
bím za každú ce- 
nu", môžeme po- 
vedať: urobím, čo 
by čo bolo. 

cendžať 

ceng, -u 

cengať 

cenník, -a 

cenný 

cennosť, -ti 

centigramm, -u 

centrálny 

cenzor, -a 

cenzúra, -y 



| m. céra píš dcéra. 

certifikát, -u 

ceruza, -y 

m. cesnak píš ce- 
snak 
i „cestou" : cestou 
verejnej licitácie 
(germ.), píš : na 
verejnej licitácii, 
alebo na dražbe. 

cestovateľ, -a 
i cez i čez, nie ces; 
pred spoluhlásko- 
vými skopeninami 
cezo, nie ceze; cezo 
mňa, a nie ceze 
mňa; ale: cezeň. 

cibuľa, -e, cibuľka, -y 

cibuľovitý 

cicerónsky 

cicľať 

cieľ, -a 

cieňa, -e 

cieva, -y, cievka, -y. 

Cigáň, -a, Cigánča, 
-aťa 

Cigánka, -y 

cigánsky, cigáň- 
stvo, -a. 

cigória, -e 

címer, -u 

cink, 'U, cinkový 

cintľavý 

cinz, -u 

cirkeľ, -kľa 

cirkev, -kvi 

cirkulár, -a 



cirkus, -kusu 

cisár, -a 

Cislajtánia, -e 

cit ! = buo! ticho ! 
mlč! neplač! 

citadella, -y 

citara, -y 

citeľný 

citrón, -a -f- -u 

citronovitý 

citrónový 

civieť: civie srdce 
prázdnotou. 

civillista, -y 

cínený, cínený riad. 

clivo 

clivý 

clo, cla 

cloniť, nie 9loniť. 

cmúľať 

cmuľok,-ľka -j- -Iku. 

čnieť sa 

colný 

ctihodný 

ctiteľ, -a 

ctižiadosť, -ti 

ctný 

ctnosť, -ti 

ctnostný 

cucák, -a : mucha 
cucákom cuciakrv. 

cucľať 

cudzí, -ie, -ia 

cudzinec, -nca 

cukrárňa, -ne 

cukrovka, -y (re- 
pa) 



310 



cumeľ, -mľa 


cvičiť 


cumľať 


cvik. -u 


cval, -u 


cvikla, -y 


cfalom 


cylinder, -dra 


cvičba, -y 


cymbal, -bála 


f 


čaj, -u 


černiť 


čajda, 1) áno,.veru ; 


černieť sa 


2) ä propos: Čajda! 


čerpať : čerpá/H i 


zabudol som vám 


čerpem, rozk. čer- 


povedať. 


paj i čerpi, § 157. 


čajový 


Pozn. 2. 


m. čak píš však 


čerstvý 


čakan, -a 


červ, -a, červík, -a. 


čakateľ, -a 


červenejší, červenší 


čakateľka, -y 


červienka, (choroba 


čalún, -a 


i vták). 


čalúnnik, -a 


český 


Čauádska stolica 


cesnak, -u 


čarodejnica, -e 


česť, -cti 


čarodejný 


čestný 


čas, -u, 1) Zeit, idô : 


čez, niečes; vidcez. 


o krátky čas ; „ne- 


čiahať 


mám času" k vám 


čiapka, -y 


prísť — po sloven- 


čiara, -y 


sky: nemám kedy. 


čiastka, -y 


2) Ein schones Wet- 


čidali ! = pravdaže, 


ter: Keby len bol 


.horký nie! 


zajtra ráno čas! — 


Čierna hora,, čer- 


časy, pi. : Zlé časy 


nohorský, Černo- 


idú ; svitly mu časy 


horec. 


časť, -ti 


čierny, ale černejší. 


Čech, -a, mn. nom.: 


m. čil píš včiľ. 


.Česi 


m. čili píš čiže, §. 


Čechy, Čiech 


241., 1. 


čeľaď, -di, čeľadník, 


čierťaž, -e 


g. -a. 


čin, činom : vše- 


čeliadka, -y 


tkým činom je na 


čeľusť -ti 


otca ; takým či- 


čerešňa, -ne 


nom môžeš zostať 


čerieslo, -a, 1) na 


doma : nijakým či- 


pluhu, 2) bedra : 


nom sa nedosta- 


Čeriesla ma bolia. 


nem k vám. 



cynizmus, -u 
cyprus, -u 
Cyril), -a 



činiť sa: činí sa mi, 
es scheint mir. 

činný, -osť, g. -ti 

činy, činky, tkáčski*, 
názvy. 

činovať, -ti 

čistý 

čitateľ, -a 

Čína, nie: Chĺna 

číslo, -a 

človečí, -ie, -ia 

človečina, -y 

čľapkať 

čľapnúť 

čľup, čľupkať 

čmeľ, -a 

čmýriť sa 

čo ; nedobre je : 
účinkoval u vás 
čo učiteľ (miesto : 
ako učiteľ); čo 
Slovák nemôžem 
sa k vám pripojiť 
(miesto: ako Slo- 

.vák). 

Čongrádska stolica. 

čosi-kamsi 

črevo, -a 

črieda i čerieda, -y 

črieť, čriem, črieš, 
čn'e atd. ; čreíý, 
čre/iý; čre/ie, čre- 
nie, § 160., Pozn. 
3. 

črievice, -ic 

črtiť sa, zuwider 
sein. 



311 



crvoc, -e 
črvotoč, -e 
čudák 

čudný, wunderlich 

čudo, -a, 1) para- 

doxon, das Selt- 



same, 2) mon- 
štrum. 

čudovať sa 1) čomu, 
nie: na čom. 2) Boli 
sme sa na vojakov 
čudovať. 



m. čul píš včuT. 
čušať 

čuť, čujem 
cvrlikať 



I) 



Dalmácia, -e 

Dalmatínec, -nca 

dalmatínsky 

dämon, -a 

dánsky 

daň, -ne: daň „vy- 
hodiť" (kivetni) — 
daň naložiť na ob- 
čanov; daň vyrubiť 

daňový 

Dardanelly, -niell. 

darobný i daromný. 

darobník i darom- 
ník, -a. 

darovatel, -a 

datľa, -e 

dátum, -u 

Dávid, -a 

dávka, -y 

dážď, dažďa 

dáždnik, -a 

dbať s g. -i- a. (o čo), 
§ 265., Pozn. 1. 

dcéra, -y; nie céra. 

dcérin, nie cérin. 

dcérsky, nie cérsky. 

debatta, -y 

decentralizácia, -e 

decigramm, -u 

decko, -a, ale detský. 

ded, -a 

definitívny 

dejiny, -jín 

dejinný 

deklamácia, -e 

deklarácia, -e 



deklinácia, -e 

dekorácia, -e 

dekrét, -u 

deľba, -y 

delikatessa, -y 

delikvent, -a 

deliteľný 

delo, -a 

delostreľba, -y 

Demänovská ja- 
skyňa, -e 

deň, dňa, d. dňu, 
inštr. dňom; mn. 
n. -f- akk. dni, 
dní, dat. dňom, 1. 
dňoch, inšt. dňami. 

dennica, -e 

denník, -a 

denný 

deravý 

desať, desiaty 

desiatka, -y 

desiatnik, -nika 

desiť sa s g. § 265., 
3. a Pozn. 2. 

dessert, -u 

destillovať 

detektív, -a 

deti, -í, d. -ťom, 1. 
-ťoch, i. -ťmi. 

detinný, detinský. 

detský = mládenec 
(u Sládkoviča zo 
zvolenskej sloven- 
činy). 

deťací, -ie, -ia 



deväť 

deväťdesiat 
devätnásť 

dever, -a — žene 
mužov brat. 
deviaty 
diabol, -bla 
diadém, -u 
dialekt, -u 
dial, -e 
diaľava, -y 
diaľka, -y 
diaľny 
diamant, -u 
diať sa 
diecéza, -y 
diel, -u 
dielňa, -ne 
diera, -y 
dieťa, -aťa 
dievča, nie d/ovča. 
dievka, nie dz'ovka. 
differencia, -e 
differenciálny 
dilemma, -y 
dilettant, -a 
diplom, -u 
direktíva, -y 
disciplína, -y 
diškrécia, -e 
diškurs, -u 
dišputa, -y 
dištancia, -e 
dištrikt, -u 
dištriktuálny 
diurnista, -u 






312 



diurnura, -a 

div, -u 

divízia, -e 

diviť sa čomu, nie 
na čom. 

divný 

divý, nie: divoký. 

dla, podFa: „dľa" 
(„podľa") mojej ve- 
domosti — slo- 
vensky povieme : 
po mojej vedo- 
mosti, na moje ve- 
domie, mojím ve- 
domím. 

dlaba i dlapa, -y. 

dlaň, -ne 

dlbať, § 157. Pozn. 2. 

dlh, -u, nie dluh. 

dlhý, nie glhý, ani 
nie dluhý. 

dlho, nie glho, ani 
nie dluh o. 

dlhší 

dlžoba, nie dlužoba. 

dnes 

dnestýždeň, -a; do 
dnestýždňa, na 
dnestýždeň. 

do- (na pr. domáhať 
sa, do-čkaťsa) s g., 
§ 265. 

do- (na pr. doza- 
metal, doťaráril), 
§ 210., 1. 

dobiť = ausprii- 
geln, megverni. 

dobrobyt, -u 

dobročinný, -osť 

dobrodruh, -a 

dobromyseľný 

Dobronivá, -ej 

dobronivský 

dobrosrdečnosť, -ti 

dobrovoľník, -a 

dobrovoľný 

Dobšiná, -ej 

dobšinský 



dobyť — erwer- 
ben, szerezni. 

dobytčí, -ie, -ia 

dobytok, -tka -f -tku 

dobývať 

dobyvateľ, -a 

do cela 

„docieliť" niečoho 
— píš: dosiahnuť 
niečoho. 

dočiahnuť i dosiah- 
nuť. 

do čistá 

dodávkn, -y 

dodnes — hovor a 
píš: podnes. 

Dodola, v Hornej 
Trenčianskej na 
Kvetnú nedeľu ba- 
hniatkami vystro- 
jené dievča, s kto- 
rým chodia od do- 
mu do domu vy- 
spevujúc. 

dohán, -u 

doháňať 

dohľad, -u 

dohliadač, -a 

dohliadať 

dohliadka, -y 

„dohromady", píš: 
spolu, dovedna. 

Dohviezdny večer. 

dochytiť 

dojem, -jmu 

dojesť 

dojsť, dôjsť; došiel. 

dokiaľ 

dokým 

do kola 

dokonale 

dokonalieť 

dokonalý i doko- 
nalý. 

dokonať sa, doko- 
nanie, pokonanie: 
Dokonal som sa 
s pánom B. S. ta- 



kýmto spôsobom... 
(Turčianska listina 
z roku 1661.) 

do korán 

doliehať 

dolievať 

doliezť 

Dolná zem, -e 

Dolniaky,g. Dolniak 

dolný 

domýšľať sa 

domýšľavosť 

domorodý 

domov, -a d ' 

doniesť 

dopiecť 

dopis, -u, dopiso- 
vateľ, -a. 

doplnok, -nku 

do póla, do poly 

do poludnia 

dopoludnie 

dopomáhať 

dopriať 

dopustenie, -nia 

dopytovať sa 

dopýtať sa 

dorozumenie, -nia 

dosah, -u 

dosavád 

dosiahnuť 

dosiaľ 

dosypať 

dosýpka, -y 

do sýta 

doska i daska, -y; 
mn. g. -sák, -siek. 

dosmrtný 

dospelý 

dospievať 

dosť, dostačiteľný 

dostaviť 

dostih, -u 

dostrelenie, -nia 

dostriezť =» dostrie- 
hnuť. 

dosvedčiť 

do tade 



313 



dotaz, -u 

dotiahnuť 

dotiaľ 

dotieravý 

dotknúť sa 

dotknuteľný 

dotrýzňať 

dotýkať sa, v. týkať 

sa. 

dovedna 
m. dovica píš vdo- 

vica. 
doviesť = bis h in 

fiihren, oda vezet; 
doviezť = bis hin 

fahren zu Wagen, 

oda vinni kocsin. 
dovliecť 
dovodzovať 
dovoz, -u 
dovozca, -u 
dovrávať 
dozaista 
dozvedieť .sa o čom, 

nie čo; § 270., 3. 
dôchodok, -dku 
dôkaz, -u 
dôkladný 
dôležitý 
dômysel, -slu 
dômok, -mku 
dôraz, -u 
dôrazný 
dôsledný 
dôslednosť, -ti 
dôstoj, -u, dôstojný 
dôstojník, -a 
dôstojnosť, -ti 
dôvera, -y 
dôverný 
dôverovať 
dôvod, -u, dôvodiť, 
dôvtip, -u, dôvtip- 

nosť, dôvtipný, do- 

vtĺpiť sa. 
drahný 
drahší 
drať, derem i de- 



r/'em, § 157., 4. b. 

drelej 

dremla, -e 

dresína, -y 

drieť, drzem, dr/eš 
atd., § 160.; dretý, 
drený; dretie, dre- 
nie, § 160., Pozn. 3. 

drevárňa, -en, g. 
-rne. 

drevený 

drevorez, -u 

drgľavý 

driapať 

driek, -u, driečny. 

driemať, driemayn 
i driemem ; rozk. 
driema j i driem , 
§ 157., Pozn. 2. 

drieň, -a 

drienky, -ňok 

drieňovica, -e 

drkotať, í) plau- 
dern, csevegni, 2) 
od zimy drkocú 
zuby. 

drob, -u, drobky, 
-ov. 

drobizg, -u 

drobizeň, -zne 

drobný 

drozd, -a 

droždie, -dia 

drôt, -u 

drôtový 

drsný 

drugať, priasť vlnu 
na hrubo. 

druh, -a (= kama- 
rát); druh, -u (= 
sorta). 

drumbla, -le, Maul- 
trommel. 

druh, -a (= drúk, 
mad. dorong) : Mô- 
žu sa aj volajaké 
drúhi, lebo viso- 
ké koli vistaviť, 



Rukoväť spis. reči slo/v. 



j ako v chmelnici. 
(Fándli, Hospodár, 
48.) 

drúzgať 

drychnať i drych- 
mať. 

drzý 

držať = vládať. S 
tej strany, k Bob- 
rovníku, páni Cer- 
tovia zeme držia. 
U Bazy páni Veli- 
čovia držia jedny 
kratinky, odtuF 
pod vrškom k Bob- 
rovníku páni Čer- 
tovia vládzu. (La- 
da vská — v Turci 
— listina z r. 1671.^ 

dŕžava i dŕžava, -y. 

dŕžavie = panstvo, 
dominium. Zámok 
Likava spolu i s 
panstvom či dŕža- 
vím k nemu pri- 
slúchajúcim. (Hy- 
roš, Zámok Ly- 
kava, str. 36.) 

dub, -a 

dubinkať 

dudy, dúd 

dueli, -u; -llovat. 

duch, -a 

Ducha, na Ducha. 

dukát 

duplovaný 

dúfať 

dúha, -y 

m. dúkaz píš dôkaz. 

m. dúležitý píš dô- 
ležitý. 

m. dúraz píš dôraz. 

m. dúvera píš dô- 
vera. 

m. dúvod píš dô- 
vod. 

m. dúvtip píš dô- 
vtip. 

21 



314 



dva, dve, g. dvoch, 
d. dvom, 1. dvoch, 
i. dvoma, § 137. 

dvadsať, dvadsiaty. 

dvadsiatka, -y 

dvanásť, dvanásty. 

dvanástka, -y 

dvierka, -rok 



dvojejctihodný 
dvojiť, dvojitý 
dvojsmyse/, -slu 
dvojsmyse/ný 
dvoranín, -a 
dvorný 
dych, -u 
dychtiť po čom, nie 



za cim. 
dym, -u 
dymiť 

dynamit, -u 
dynastia, -e 
dyňa, -ne 
dýchať 
dýka, -y 



daka, -y 

ďakovať 

ďalej 

ďaleký, nie : deľaký. 

ďa/ší 



Ďarmoty, -môt 
das, -a 

dasná, -sien, -sán; 
nie jasná, 
datel, -tla 



datelina, -y 
dubať 

ďugať, nadúgať. 
ďumbier, -u 
Ďuro, -a 



E 



ev. = evanjelický. 

ev. a. v. = evan- 
jelicko - augsburg- 
ského vyznania. 

Eduard, -a 

effekt, -u, effektívny 

Egypt, -a -f -u. 

ekonóm, -a 

ekonomický 

ekipáža, -e 

eAstáza, -y 

elektrizovať 

elita, -y 

ellipsa, -y 

elaasský 

Elsassko, -a 

emancipácia, -e 

emigrácia, -e 

encyklika, -y 

encyklopädia, -e 

m. englický píš an- 



glický. 

m. Englicko píš An- 
glicko. 

m. Engličan píš An- 
gličan. 

epilepsia, -e 

epiteton, -u 

epizóda, -y 

eskomptný 

eskorta, -y 

essencia, -e 

ešte, nie ješte 

etický 

etika, -y 

etikerný 

etiketta, -y 

etnografia, -e 

etymológia, -e 

evan/elický, nie 
evanjelický. 

evan/elium, nie 



evanjelium, -lia. 
Európa, -y 
Európan, -a 
európsky 
excellencia, -e 
excentrický 
exekúcia, -e 
exekučný 
exekútor, -ora 
exekvovať 
exemplár, -a 
existencia, -e 
exotický 
expanzívny 
expedícia, -e 
explikácia, -e 
extrakt, -u 
extrém, -u 
exulant, -a 
ež, v spisovnej reči 

je že. 



315 



fabrický 
fabrika, -y 
fabrikát, -u 
faeton, -a + -u 
fakľa, -e 
fakt, -u 
faktický 
faktor, -a 
faktum, -u 
faloš, -íši 
falošný 
famózny 
fanatizmus, -mu 
farba, -y 
farbiar, -a 
farbiť 

fascikul, -a 
fašangy i fašiangy, 
-ov. 

fatalista, -u 
fazula, -e 
fáza, -y 

federalizmus, -mu 
feudalizmus, -mu 



fiala, fialka, -y. 
fideikommiss, -u 
fíger, -gfa 
figliar, -a 
figúra, -y 

m. fijalka píš fialka. 
Fifako/o, -a 
Filip, -a 
fišká/, -a 
fiškus, -a 
flauta, -y 
flinta, -y 
flór, -u 

f /ak, -u; fliačik, 
ffakovitý 
f/aša, -e 

fonograf, -a -f -u 
formálny 
formula, -y 
fortieľ, -a 
fosfor, -u 
frajer, -a 
frak, -u 
frakcia, -e 



Francúz, -a 
Francúzsko, -a 
francúzsky 
francúzština, -y 
františkán, -a 
fráza, -y 
frazeológia, -e 
fregatta, -y 
Fridrich, -a 
ťrizér, -a 
frivolnosť, -ti 
fujak, -a 
fujazdiť 
funebrál, -a 
funkcia, -e 
fúra, -y 
futra/, -a 

fúz, -a; fúzy, -ov; 
nie búz, búzy. 
fúzatý 

fysharmonika, -y 
fyzický 
fyzika, -y 
fyziognomia, -e 



c, 



gajdy, gajd 
gajdoš, -a 
galbavý — kršňavý. 
gallimatias, -u 
garbiar, -a 
garsón, -a 
garsónny 
Gašpar, -a 
gaštan, -a 
gaty, giat, d. -ám, 

1. -ách, i. -ami. 

Alebo: n. -\- a. 

gate, gatí, d. -iam, 

1. -iach, i. -ťami. 



gavalier, -a 
gazdina', -ej 
gáfor,-fru,niekáfor. 
gáň, -a, ein Stiick 

Holz zum werfen. 
gániť, zagániť =■ 

nepekne pozrieť, 
gáz, -u 
gáza, -e 

Gemerská stolica, 
generál, -a 
m. girant píš žirant. 
m. giro píš žíro. 
gladiátor, -a 



glycerín, -u 

golier, -a 

m. grajciar píš kraj- 

ciar 
gramm, -u 
grammatika, -y 
granatier, -a 
grandiózny 
Grécko, -a 
grécky 
Gregor, -ora 
m. grg píš krk. 
Grgolica, -e, zlostná 

lesná víla (vo Zvo- 

21* 



316 



lenskej stolici), 
m. grieda píš krieda, 
grobian, -a 
grobiansky 
gróf, -a 
grunt, -u 



gruntovný 
gubernátor, -a 
guča, -e, hrča. 
gu/a, -e; guŕka, -y. 
guláš, -u 
gumma, -y 



gummový 
guvernantka, -y 
gymnastika, -y 
gymnaziálny 
gymnázium, -zia 

gyps, -u 



H 



habať 
had, -a 
hach/bvať 
hajdúc/f, -a ; mn. n. 

-úsi. 

hajdúsky 
halena, -y 
Halič, -e 
haličský 
halier, -a 
haluška, -y 
haluz, -i 
halúzka, -y 
hämorrhoidy, -oíd 
banba, -y 
hanbiť sa s g., 8 

265., 3. a Pozn. 2. 
handra, -y; mn. g. 

-dár i -dier. 
handrár, -a 
hanobný 
haring, -a 
harmónia, -e 
hasič, -a 
hasičský, hasičstvo, 

-a. 
hatať, hatám i ha- 

cem, § 157., 2. 
hať, -ti 
haviar, -a 
hádka, -y 
hádzať 
hájiť sa s g. § 265., 

3. a Pozn. 2. 
hálka, -y, okrúhly 

klobúčik na štíte; 



i veterník, Wetter- 
hahn, szélkakas. 

hárem, -u 

háveď, -di 

hegfavý 

heslo, -a 

hí, híkať 

hiart, -u 

hierarchia, -e 

hieroglyf, -u 

hippodrom, -u 

história, -e 

historický 

hja, nie hin 

h/ad, -u, h/adný, 
h/adovitv, h/ado- 
vieť. 

hladiť 

hladký, hladkosť 

hladší 

hlásateľ, -a 

m. hláskať píš lá- 
skať. 

hlavaj — svojhlavý. 

hlávka, -y 

hlboký, nie hluboký 
: hliadka, -y 

hlodať, -dám i 
-džem, § 157., 2. 

hloh, -u, hlohyňa, 
-ne 

hlomoz, -u 

h /"a, h/adief. 

h Tu za, -y 

hĺbať, hĺbka, -y 

hmla, -y 



hmyz, -u 

hmýriť sa 

hnať, ženem i že- 
n/'era, § 157., 4., b. 

hned aj ihned. 

hnev, -u, hnevný. 

hniezdo 

hnieždiť sa, unru- 
hig sitzen, fészke- 
lôdik. 

hnuteľnosť, -ti 

hnuteľný 

hnúť, s i. - a., $ 
277., 5., Pozn. 1. 

hoc i hoci 

hoden, s g. 

hodlať: Hodli, abis 
ho (žito) sál na 
volakterí kantro- 
ví deň okolo Ma- 
túša. (Fandli, Ho- 
spodár, str. 87.) 

hodváb, -u 

holba, -y 

holič, -a, holičský. 

holofúz, -a 

holub, -a 

hoľa, -e 

homoľa, -le 

homoľovitý 

homôľka, -y 

honba, -y 

Hontianska stolica 

horeznak 

horizont, -u 

horkýže, horkáže. 

'< 



•Hornád, -u 

Horniaky, g. Hor- 
niak. 

.horný, -á 

horúčosť, -ti 

Horvat, -a 

horvatský 

Horvatsko, -a 

hostiteľ, -a 

hosť, -a, mn. g. hostí. 

hotoviteľ, -a 

hotovizeň, -zne 

hovädo, -a 

hovädzí, -ie, -ia 

hovoriť, § 277., Po- 
známka 2. 

hrad, -u, z tej príči- 
ny: i Novohrady, 
Petrohradu atď. 

hradská cesta. 

hraničiar, -a 

hrať (v karty, v kol- 
ky, na husliach), § 
* 253., Pozn. 5. 

i ' hráčsky 

UaCrif hrdina, -u 
(j hrdlačiť 

hrdúsiť 

hrdza, -e, nie zrdza. 

hrdza vieť 

hrdzavý 

hrebeň, -beňa 

hriva, -y 

hriadeľ 

hriadka, -y 

hriančiť, hrianiť, 
hrianka. 

hriať 



317 

hriaté pálené = 
hriaté. 

hriažať, do snehu 
zapadať (Zvolen- 
ská). 

hriech, -u. 

hriešny 

hríb, -a 

hrnčiar, -a 

hrniec, -nca 

hrobka, -y 

hromádka, -y 

hromobitie, -tia 

hromosvod, -u 

Hron, -a, hronský. 

hrsť, -ti 

hrúbka, -y 

hrubší 

hrúd, -i = Brust, 
mell. 

hrvoľ, -a + -u 

hrýzť 

hržať i eržať 

hŕba, -y: hŕba pe- 
ňazí. 

m. hu píš ju : videl, 
prosil, ľúbil som 
ju; nie hu. 

huba, -y, hubka, -y. 

hudba, -y, hudob- 
ník, -a. 

hudec, -dca 

hudobný, 

humenný 

hus, -i 

husí, -ie, -ia: husia 
koža. Naskočila mu 
husia koža (= na- 
ľakal sa). 



husiar, -a 
husita, -u 
husle, husieľ -+- 

huslí; husliar, -a. 
husľový 
húšť, -ti 
húžovatieť 
húžovitý 
húžva, -y; mn. g. 

-žev, § 76. 
hviezda, -y 
m. hviezdár píš 

hvezdár, 
hviezdnatý 
hviezdny 

hvizd, -u, hvízdať, 
hviždať 
hyacint, -u 
hyb, -u 
hybaj 
hybký 
hybkosť, -ti 
hybný 
hyd, -u 
hydina, -y 
hydra, -y 
hyntať sa 
hyntov, -a 
hynúť 

hypochondria, -e 
hypotéka, -y 
hypotéza, -y 
hysterický 
hyzdiť 
hýbať, si. + a., § 

277., 5., Pozn. L; 

hýbam i hýbem, 

§'157., 2. 
hýľ, -a 



Ch 



chalba = záhyb 
(ráncz). 
ehalúpka, -y 
chamäleon, -a 



charakter, -u; § 41. 
chatrč, -e 

chápať, -pam i -pem, 
rozk. chápajicháp, 



§ 157., 2. 
chcieť; nie kcieť, 

scieť. 
chichot, -u 






318 



chichotať sa, che- 
chtať sa, -tám sa 
i -cem sa, § 157., 2. 

chimära, -y 

chlápä, -äťa 

chlapček, -čeka 

chlastaf, -stám i 
-scem, § 157. Po- 
známka 2. 

chlieb, chleba 

chliev, -a 

chlipný 

chh'pať 

chlp, -a -f -u 

chlúba, -y 

chlúbiť sa 

chmeľ, -u 

chmuľo, -a 

chod, nie choj. 

chodba, -y 

chodník, -íka 



chochol, -a 

cholera, -y 

choroba, nie : nemoc 

chorý (nie : nemoc- 
ný), chorľavý. 

m. Chorvát píš Hor- 
vat, Horvatsko. 

chotár, -a, 1. -i, mn. 
n. -e. 

chov, -u 

chôdza, -e 

chrániť sa s g., § 
265., 3. a Pozn. 2. 

chripiet 

chrobač, -e 

chrochoť i hrochoť 
= zmrzlé blato. 

chtiac - nechtiac i 
chťa - nechťa. 

chudorľavý 

chutiť, nie chutnať. 



chuť, -ti 

chvalabohu 

chvíľa, -le, 1) mo- 
ment, minúta, se- 
kunda, mih : Po 
chvíli ; otec čo 
chvíľa tu bude; v 
ostatnej chvíli pri- 
šiel. 2) Wetter, idó. 

chvíľka, -y, chví- 
ľočka, -y. 

chvost, -a 

chvostík, -a 

chyba, -y 

chybiť 

chytiť, chytľavý 

chytrák, -a 

chytrý 

chýbať i chybieť 

chýlit sa 

chýr, -u 



'^r//r"-. ~ff-^e^7 -i* f*'* r 



^ 



*ľ^/£- 



i alebo aj, § 247., 5. 
iba, nie ima 
idea, -i 
ideál, -u 

idiotikon, -a -j- -u. 
idiotizmus, -u 
idylla, -y 
idyllický 
ihneď aj hned, § 

341. 
ihra aj hra, -y, § 

341. 
ich, im, imi; nie 

jich, jim, jimi 
iÚegálny 
illuminácia, -e 
illúzia, -e 
Illýria, -e 
illýrsky 
imitácia, -e 
immatrikulácia, -e 



immunita, -y 

Imrich, -a = Eme- 
rich, Imre. 

ináč aj ináče 

inak aj inakšie, § 
341. 

inakade 

index, -u 

indifferentný 

indich, -u 

indiskrétny 

infámny 

infekcia, -e 

infinitív, -u 

inf initívné vety : Ne- 
byť toho (človeka, 
pomocníka), dar- 
mo by sme sa boli 
namáhali. Nepo- 
voziť (nepohnojit) 
tak tú roľu, nebola 



by žatva takáto ve- 
selá! 

influenca, -e 

iniciatíva, -y 

inkognito, -a 

inkvizícia, -e 

inovať, -ti 

inší aj iný 

inšpektor, -a 

inštallácia, -e 

inštancia, -e 

inštinkt, -u 

inštitúcia, -e 

inštitút, -u 

inštruktor, -a 

inštrumentál, -u, L 
-i, mn. n. -e. 

intermezzo, -a 

internacionálny 

interpellácia, -e 

inženier, -a 



319 



iný, aj inší 

isť aj ísť: Idem sa 
najesť ! (povie hoci 
pri stole sediaci). 
To dieťa ide ocho- 
rieť. 

istý o čom -+- čoho, 



§ 270, 6. 

išpán. U západných 
Slovanov nebolo 
mena župa, nebolo 
teda ani župana, 
a v slovenskom po- 
zdejšom vzácnom 



administratívnom 
názvosloví, zacho- 
vanom v písmach 
od 16. stoletia, pri- 
chodí len išpán a 
viceišpán. 
izbietka, -y 



ja, nie já 
jablko, -a 
jabloň, -ne 
jačmeň, -a 
jačmenný 
jadierko, -a 
jadrný 
jahôdka, -y 
jak i ak, § 341. 
Jakub = Jacob, Ja- 

kab 
jalovka, -y 
jalovčiak, syn. čví- 

čala, čvíkota, bo- 

rovčiak. 
jalša i jelša, -e. 
jama/cký rum. 
Ján = Johann, Já- 

nos. 
janičiar, -a 
jar, -i (žen.) 
jarab, -a 
jarmok, -oku 
jarok, jarku 
jas, jasot, -u 
jasať 

jaseň i jeseň, -sene. 
jasenný 
jaskyňa, -ne 
jasinín, -u 
jastrab, -a 
jastrabí, -ie, -ia 
jastriť očima. 
jaŕernica, -e 
javiť sa 
jazda, -y 



jazdec, -zdca 

jazerný: jazerná 
strela! (= tisíc 
striel !) 

jazero i jezero 

iazvec, jazveca 

jazyčiť 

jazyk, -a 

jazykczpyt, -u 

je, s gen. : Dosť ho 
je; málo ho je. 

jerf, -u 

jedálna, -ne 

jeden i jedon 

jediniatko, -a 

jediný; m. „jeden je- 
diný" píš: jediný; 
m. „jeden jediný 
raz" tiež jediný raz. 

jedfa, -e 

jedľový 

jedlo, -a 

„jednať sa" : miesto 
„o to sa jedná" 
(germ.) hovor a 
píš : o to ide, to 
je vo veci, o tom 
je reč. Slovákovi 
nejedná sa o nič; 
Slovák jedná sa 
o niečo, ked ho 
kupuje, na pr. jed- 
ná sa o záhradu, 
jedná na trhu koňa. 

„jednoduchý", z ne- 
meckého einfach ; 



hlad mu vyhýbať 

a píš: prostý, 
jednomyse/hý 
jednostranný 
jednotvárny 
jedon i jeden 
jedonásf 
jedonásty 
jeleň, -leňa 
jelení, -ie, -ia 
jelša i jalša, -e. 
jesť; jem, ješ, j/e; 

jeme, jete, jedia ; 

§ 168., II. 
jestliby 
jestliže 
Ježibabm 
Jež/š, v. -u, g. -a. 
jho, -a 
m. jich, jim, jimi 

píš ich, im, imi. 
joviálny 
Jozef = Josef, Jó- 

zsef; — Joiko. 
jubilárny i jubilejný 
jubiläum, -läa. 
juh, -u 
juchta, -y 
junač, -e 
junec, -nca 
júl, -a, 1. -i; nie 

július. 
jún, -a, 1. -e; nie 

június. 
Jur = Georg, 

Oyorgy. 



320 



K 



kat. — katolícky 

kg. = kilogramm 

km. = kilometer 

kor. = koruna 

kr. = krajciar 

kraj. = krajinský 

kráľ. = kráľovský. 

k i ku; k menu, 
ku menu a nie: g 
menu, gu menu ! 

„k dostaniu." Tu 
sú k dostaň iu kni- 
hy — hovor a píš : 
tu dostať (alebo : 
tu predávajú) kni- 
hy; u dobrého 
priateľa dostať do- 
brú radu. Tiež ne- 
hovor a nepíš: k 
videniu je niečo 
(a podobné), ale: 
vidieť niečo. 

kabinet, -u 

kade 

kadečo 

kadejaký 

kadekde 

kadenáhle, viď „a- 
konáhle." 

kadere, -í 

kadet, -a 

kadidlo, -a 

kadiť sa 

kada, -e 

kache/, -chľa 

kajať sa, -jám sa i 
-jem sa, § 157.. 2. 

kajuta, -y 

kakao, -aa 

kahmár, -a 

kalendár, -a 1. -i, 
mn. n. -e. 

kaleráb, -u 

Kalifornia, e 



kalligrafia, -e 
i kaluža, -e 
! kalvária, -e 

kalvín, -a 

kaľavný 

kamaráŕ, -a 
. kamarátsky 

kamarilla, -y 

kameň, -a 

kamenný 

kameňolom -u 

kanafas, -u 
, kanál, -u 
'■ kanárik, -a 

kanceľ, -cľa 

kaucellár, -a 
, kancellária. -e 
• kancellista. -u 
j kancionál, -a 

kanón, -a = delo. 
i kapitál, -u 

kapitá/i, -a ; kapi- 
tán, s mäkkým 
ň, bol by vliv ma- 
ďarský, nedopusti- 
teľný, keďže slovo 
vo všetkých iných 
jazykoch má n. 

kapitola, -y 

kapitula, -y 

kapitulácia, -e 

kaplán, -a 

kapr;i/, -a 

kapucín, -a 

kapusta, -y 

kapustnica, -e 

kapustník. -a 

kapustný 

kapún, -a 

karabín, -a 

karafiát, -u 

karanténa, -y 

karavána, -y 

karbunkul, -ú 



kardinál, -a 

karfiol, -u 

karikatúra, -y 

karmelitán, -a 

karmín, -a + -u 

Káro/, -rla 

karovat, nie käro- 
vať. 

kartu n, -u 

kartuzián, -a 

kasárňa, -eň, g. -ne. 

kassa, -y ; kassier, -a. 

kassíno, -a 
i kasňa, -ne 

kašeľ, -šľa, kašľať. 

m. kaštan píš ga- 
štan. 

kaštieľ, -a 
, katedra, -y 

katechéta, -u 

katechizmus, -mu 

katolícky 

katolíctvo, -a 

katolik, -a 

kavalleria, -e 
, kaviarňa, -eň,g. -ne. 
I kavka, -y 
j kazateľ, -a 
\ kazateľňa, -ne 

každodenný 

každý, -á, -é : germ. : 
každé namáhanie 
je tu daromné (pí- 
šeme : všetko na- 
máhanie). 

m. káfor píš gáfor. 

kánon, -u pra- 

vidlo, predpis. 

kaplnka, -y 

kázeň, -zne 

kde, nie gde 

kdesi 

keby 
i kečka, -y 



321 



ke<I, kedby 




klzký 


kolonna, -y 


kedy, kedysi 




klzkosť, -ti 


kolonnáda, -y 


kepeň, -eňa 




kĺb, -u 


kolossálny 


Kežmarok, -rku 




kĺzať sa 


koľitj, -e 


kežmarský 




kľačať 


koľký 


kiahne, -ní 




kľúč, -a 


koľkoraký 


Kijev, -a, v Rusku. 


kľud, -u, -ný 


komédia, -e 


kikiríkať 




kľuka, kľučka, -y. 


komfortábeľ, -bľa 


kila, -y, istá miera. 


kŕuvať sa 


kommandovať 


kilogramm, -u 




kmeň i kmeň, -a 


komisár, -a 


kistňa, -ne 




kmenný 


komisia, -e 


kitla, -e 




kmitať sa 


kommunizmus. -mu 


klada, -y 




kňahyňa, -ne = vy- ; 


komplex, -u 


kladivo, -a 




datá; za svobod- 


komplikovaný 


kladka, -y 




na je kňažná. 


kompozícia, -e 


klas, -u, 1. -e, mn. 


kňaz, -a 


kompromiss, -u 


n. -y. 




kňazský 


kompromittovaf 


iclassa, -y 




kňažstvo, -a 


koncessia, -e 


klassický 




kňažná, -ej = za 


konflikt, -u 


klauzula, -y 




svobodna ; vydatá 


konfrontovať 


klaviatúra, -y 




je kňahyňa. 


konfúzia, -e 


klavír, -a 




knédľa, -e 


kongregácia, -e 


klásť 




knieža, -aťa 


kongress, -u 


kláštor, -ora 




kniežací, -ie, -ia 


konkrétny 


klbása, i klobása. 


-y- 


kniežatstvo, -a 


konkurs, -u 


klbčiť sa 




knihovňa, -eň , g. -ne 


konzekvencia, -e: 


klbko, -a 




kníhkupec, -pca 


konzekvencie ťa- 


klebeta, -y 




hnŕhkupectvo, -a 


hať (!) — v sloven- 


kliať 




kníhtlačiarňa, -eň, 


čine nemožná frá- 


kliatba, -y 




g. -ne. 


za. Možno tiež po- 


kliatie, -tia 




kobyla, kobylka, -y. 


vedať : robiť vý- 


kliešte, -tí 




kocka, -y: postaviť 


vod, súdiť. 


klietka, -y 




život na kocku. 


konzul, -a 


klin; -ec, -nca 




koketta, -y 


konštitúcia, -e 


kliť, klieť, klíčiť, 


kokettovať; ale: ko- 


konštrukcia, -e 


kľuť, kľuvať: 


za- 


ke/ný. 


kontinent, -u 


siate semeno 


klí, 


kolísať 


kontingent, -u 


klie, kleje, k] 


íči, 


kolkovať 


kontrakt, -u 


klu je. 




kolkový 


kontrola, -y 


klík, -u 




kollega, -u 


kontrolór, -a 


klky, pi., g. klk, 


kollegiálny 


konvent, -u 


Werg, csepú. 




kollegium, -gia 


konverzácia, -e 


klobása, i klbása 


.-y- 


kollízia, -e 


konvikt, -u 


klobučník, -a 




kolmý 


koňak, -u; nie co- 


klobúk, -a 




kolo i okolo, § 341. 


gnac. 


klokoč, -e 




kolofonia, -e 


kooperátor, -a 


klus, -u, klusá ť. 




kolok, -Iku 


koordinácia, -e 


Idystiei-, -a 




kolnmaf, -i 


kopa, -y : kopa ľudí. 



kopaničiar, -a 

kopov, -a 

kopyto, -a 

koráb, -u 

kordován, -u 

korec, -rca 

korheľ, -a 

korisť -ti 

kormidlo, -a 

kosba, -y 

korrektný 

korrektúra, -y 

korrepetítor, -a 

korrešpondencia, -e 

korridor, -u 

korunný 

korúbya ; nie : ko- 
rúheu. 

korytnačka, -y 

Korytnica, -e 

koryto, -a 

kosa, -y, 1) kosa 
kosí; 2) Orión, 
a str. : Kosy zapa- 
dajú, zore zname- 
najú. (.Pieseň.; 

kosť, -ti 

kostený 

košatý 

košeľa, -e, košieľka. 

-y- 

košiar, -a, 1. -i. mn. 

n. -e. 
koštiaľ, -a 
kotál i kotol, -tla, 

L -tie, mn. n. -tly 

(srov. S 61.) 
kov, -u 
kováčsky 
kozub, -a 
koželuh, -a 
koželužstvo, -a 
kožený 
kožka, -y 
kôl, kola 
kôlňa, -ne 
kôň, koňa 
kôpka, -y 



322 

kôpor, -pru 
kôra, nie kvóra 
kôrka, nie kvorka. 
kôstka, -y 
kôš, koša 

Icra, -y, Eisscholle: 
taktiež: kryha, pi. 
kryhy. 

kra hnúť (i krehnúť). 
nie: krähnúť. 

kraj, -a, 1) Gegend, 
Land, vidék, táj : 
lokálx kraji, v slo- 
venskom kraji, v 
hornatých kra- 
joch; 2) Rand,szél: 
lokál na kraji, na 
kraji stola, na kraji 
poličky; — kra; 
cesty, i nakraj ce- 
ste, § 255., 1. 

krajciar, nie: graj- 
ciar. 

krajč, -a = kraj- 
čír (v Hontianskej. 
Zvolenskej). 

krajina, -y, nie : 
krajná 

krajinský 

Krakov, -a 

krapeň, -pňa 

krát i kráť 

kratší 

krádež, -e 

Kráľova hoľa 

kráľovná, -ej 

kráľovský 

krehký 

krehkosť, -ti 

krém i okrem, §341. 

kremeň, -eňa 

kremenný 

Kremnica, -e 

kreskať, pokreská- 
vať — v tanci. 

m. krev píš krv, 

krhln, -y 

kried.i, nie: grieda. 






kriesiť 

krik, -u 

krikľavý 

krikľún, i krikľúň. 
-a. 

krivdiť 

krivoprísažník 

krivoprísažný 

krivuľa, -e 

križiak, -a 

križľatý 

krík, -a 

krívať 

kríž, -a, Kreuz, ke- 
reszt ; f ig. bieda : 
Mám kríž veľký. 
To je kríž s tým 
človekom ! 

krížny 

krk, nie: grg. 

krm, -e; lepšie: 
krm, muž. rodu, -u. 
kŕmiť i kŕmiť, 
krnáč, -a = krivé 
hrčovaté drevo, 
krom i krome, $ 

341. 

kropaj, -e 
krosna. V krošni no- 
sia sklo na chrbte, 
krotiteľ, -a 
krov, -u 
krst, -u 
krstenie, -nia 
krstiteľ, -a 
krstný 

kruh, okruh, -u 
kruch chleba 
krumpľa, -e 
krupaj, -e 
krupy i krúpy. -úp 
krupobitie, -tia 
kružina. -y 
kružľovatý 
kruh, -a 
krútiť, s i. -f a., jj 

277., 5., Pozn. 1. 
krv, g. -i, nie : krev 



323 



Krym, -u 

krypta, -y 

krytý 

kryť 

krýdlo, -a 

kŕč, -ča 

kŕdeľ, -dľa 

kto, nie: kdo, ani 
gdo, ento. 

ktorý, nie : který, 
ani nie : chtorý, 
chterý ; dla toho 
vždy : ktorýkoľvek, 
ktorýsi, ktorýže. 

ku aj k ; ku rodine, 
k rodine, a nie: 
gu rodine, g ro- 
dine! 

kuchyňa, -ne 

kurhaf, kuľbavý 

kupé (neskloniteľ- 
né). 

kupón, -a -f- -u. 



kura, kurča, -aťa. 

kuráž, -u 

kuriatko, -a 

kurín, -a; -ec, -nca. 

kuriozita, -y 

kuriózny 

kuroptva, -y 

kus, -a 

kušnier, -a 

kuteľ, -tľa, kutle, 
mn. n. -tFov. 

kúdo/, -lu 

kúdeľa, -e 

kukol, -a + -u 

kúpať »a, -pam sa 
i -pem sa, § 157., 2. 

m. kúpelňa píš : kú- 
peľ. 

kvačať 

kvadrát, -u 

kvalifikácia, -e 

kvardián, -a 

kvartál, -u 



kvartetto, -a 

kvetník, -a 

kvitancia, -e 

kvočka, -y, nie : 
kočka 

k vôli 

kyjak, -a 

Kyjov, -a, na Mo- 
rave. 

kylavý 

kynožiť 

kypiaci 

kypieť, 

kyprý 

kyptavý 

kyseľ, -a, druh ky- 
slej polievky. 

kyslina, -y 

kyslý, nie kyselý. 

kysť, -ti 

kyvot, -u 

kým 

kýška, -y 



laboratórium, -ria 

labyrint, -u 

labud i labuŕ, -i. 

labudí, -ie, -ia. 

lacno „prísť k nie- 
čomu", po sloven- 
sky: lacno dostať, 
lacno nadobudnúť ; 
ale: prišlo mu to 
draho — je dobre. 

laenosť, nielacinosť. 

lacný, nie lac/ný. 

lad, -u = Harmó- 
nie, ôsszhang. 

Lada = Venuša 

ladiť = štimovať 

ladom ležať 

lagan, -a 

lahodiť komu. 

lahodný : lahodné 



zdravie, lahodná 

pomoc. Lahodný 

si ty pán! 
lahôdka, -y 
laik, -a 
lak, -u = Lack, 

fénymáz. 
lákať — locken, esa- 

logat. 

lakeť i lokeť, -kťa. 
lakomý 
lakota, -y 
lanštiak, -a 
laň, -e, = Hirsch- 

kuh, szarvastehén. 
laňajší, -ie, -ia 
lasica, -e 
m. laský orech píš 

vlašský, 
laskotiť, nie jaskotiť. 



lastovička, nie vla- 
stovička. 

lavica, -e, = na se- 
denie. 

laz -u 

lazy 

lámať; lámať vôľu: 
Vašej Milosti vôľu 
zlomil (v liste z r. 
1592). 

lán, mn. n. lány. 

láska, -y 

láskať koho 

láskavý 

lebka, -y 

lebo i bo = weil, 
mert, § 247., 9. 

lecičo, lecijak, leci- 
jaký, lecikedy. 

ledačo 



1324 



ledakto 

ledva i ledvy; nie 
ledvou. Ledvým či- 
nom som dokončil. 

legalizácia, -e 

légia, -e 

legionár, -a 

legitimácia, -e 

lektúra, -y 

len-len 

leňoch -a 

lep, -u, lepiť. 

lepší, -ie, -ia 

lesť, ľsti 

let, -u, letieť. 

letka, pi. letky = 
krýdla hmyzu. 

letný 

letopočet, -čtu 

ley, g. leva -f ľva. 

lexikografia, -e 

lež 

ležať, ležiačky 

liferant, -a 

ligot, -u, ligotať sa. 

lieno = zle, nesluš- 
ne : Licho vravel 
rodičom. (Hontian- 
ska, Zvolenská st.) 
Pozor teda pri uží- 
vaní slov lichotit, 
lichotenie, licho- 
tivý! 

lichý 

lichva, -y 

Likava, -y 

likér, -u 

1/knavieť 

likvidácia, -e 



limec, -mca 
limonáda, -y 
lipa, -y 
lipieť, lipnúť 
Lipták, -a 
Liptov, -a 
Liptovská stolica 
lis = Presse, sajtó 
lisnúť sa 
Lissabon, -u 
listie, nie lísťa, § 

102. 
lišaj, -e 
lišiť sa 
lišťať sa 

líce i líco, -a, § 99. 
líčiť 
lícny 
líhať 
línia, -e 
lístok, -tka 
líška, -y 
liadkový 
liadok, -dku 
liahnuť 
liatina, -y 
liečiť 
lieh, -u, liehomer, 

-u. 

liek, -u 
lien, -ne 
lieska, -y 
lievik, -a 
liezť, leziem 
lodyha, -y . 

loď, -di -íttÝKiy 

lodstvo, -a J 

lojálny 

lokál, g. -u, 1. -i, 



mn. n. -e. 
lomoz, -u 
Londýn, -a 
lono, -a 
lopata, lopatka, g. 

-y- 

lopta, -y 

lov, -u 

lovčí 

lož, lži 

lďs, -u 

lônik, -a 

lub, -u 

lubif = wôlben, 

boltozni. 
lučba, -y 
Lučenec, -nca 
lučenský 
ludigroš 

luhať, lyhat i lhať. 
luterán, -a 
luteránsky 
luxus, -u 
luza, -y 
lúč, -a 
lúčiť 
lúdiť 
lúh, -u 
lýceum, -cea 
lyhať, luhať i lhaf. 
lyko, -a 
lyncovať 
lyrik, -a 
lysina, -y 

lysý 

lyžica, -e 
lýra, -y 
lýtko, -a 
lživý 



ľad, -u, = Eis, jég. 
ľadník, -a -j- -u 
ľadovec, -vca 
ľadvina, -y 



ľadvie 


ľahkosť, -ti 


ľahčiť 


ľahnúť 


ľahký 


ľahostajný 


ľahkomyseľný 


ľahší 



325 



ľah tik ár 

lak, -u, Schrecken, 

ijedség. 
ľakať sa 
Ma, ľaľať 
ľalia, -e 
Ian, -u = Flachs, 

len. 
Iavý 
lavica, -e == ľavá 

ruka. 
lavný i levný 
ľstivý 



Ľubietová, -ej 

ľubovolný 

ľud, -u, lokál -e, 

inštr. ľudom; mn. 

n. -ia, d. ľudom, 1. 

ľuďoch, inšt. ľudmi. 
Ľudmila, -y 
ľudnatý 
ľudojed, -a 
ľudomil, -a 
ľudožrút, -a 
ľudský 
ľulkať 



ľulok, -ľku 

m. Ľiuptov píš Lip- 
tov. 

ľutovať s gen. -f- 
akk., § 265., Pozn. 
1. 

ľúbezný, ľúbeznosť. 

ľúbiť 

ľúbosť, ľúbostný 

ľúby 

ľúty 

ľútostný 

Ľvov, -a 



M 



m. = meter 

mm. = millimeter 

m. m. — minulého 

mesiaca 
m. r. = minulého 

roku 
m. ct = metrický 

cent 

macochin 
mačkať 
madonna, -y 
maďarský 
magazín, -a -| — u 
magnet, -u 
mahomedán, -a 
mach i moch, -u 
machuľa, -le; ale ma- 

kulatúra, -y. 
major, -a 
makateľný 
malomyseľný, -osť 
maľovať 
maľovka, -y 
mamľas, -a 
mammona, -y 
mandľa, -e 
manévry, -ov 
mangeľ, -gľa 
mangľovať 



manier, -u 
manna, -y 
manšetta, -y 
manufaktúra, -y 
manufaktúrny 
manuškript, -u 
mappa, -y 
marec, -rca : nie 

marc. 
mariáš, -a 
marotta, -y 
maršali, -a 
Ma r t m, -a 
massa, -y 
massakrovať 
massívny 
mastný 
mastnota, -y 
mašľa, -e 
maštaľ, -e 
mať, g. -eri; akk. 

mater, d. -i, 1. -i, 

inštr. -ou; mn. n. 

v. a. -e, g. -í, d. 

-ám (iam), 1. -ách 

(iach), inštr. -ami 

(-mi), 
„mať" (sollen): Co 

mám urobiť? (Was 



soli ich thun ?) 
Slovák povie bez 
„mám" : Čo uro- 
biť? Co to „má" 
znamenať? po slo- 
vensky : Čo to zna- 
mená? Čo je to? 

mátať, matám i ma- 
cem, rozk. mátaj 
i mac, § 157., Pozn. 
2. 

Matej = Mathias, 
Mátyás 

materiál, -u 

matka, -y, 1) mať, 
-eri ; 2) matka včel- 
nej čeľade, die Bie- 
nenmutter, anya- 
méh; 3) matka v 
octe ; 4) matka pri 
šraube ; 5) die Ge- 
bärmutter, anya- 
méh. 

matkz'n 

Matúš == Mathäus, 
Máte. 

maz, g. -u 

málo, s genitívom: 
Málo ho je na rych- 



826 



tára (= je pri- 


mestský, nie me- 


chatrný). Málo ho 


ský. 


je na takú robotu. 


mešťan, -a 


málocenný 


mešt/ansky 


márnomyseľnv 


1 meštianstvo, -a 


márny 


metafyzika, -y 


mátať, mátam i má- 


metamorfóza, -y 


cem, rozk. mátaj 


metať, metám i me- 


i mác, § 157., Pozn. 


cem, rozk. metaj. 


2. 


i mec, § 157., Pozn. 


mäcén, -a 


2. 


mädliť 


meteorológ, -a 


mäkčeť 


meter, -tra 


mäkčif 


metla, -y (v Turci: 


mäkký 


motla): mn. g. -tál, 


mäknúť 


§ 73. 


mäkší 


metóda, -y 


mäkušiť 


m. mhla píš hmla. 


mäsiar, -a 


méta, -y 


mäsitý 


miazga, -y 


mäso, -a 


m/dlikovať 


mäsopust, -u (fa- 


miechať i miešať 


šiangy) 


mieniť 


mätež, -e 


mienka, -y 


mätežník, -a 


miera, -y 


mečať i mekotať 


mieriť 


med, -u; medokýš. 


mierny 


meď, -di, medený. 


mierumilovný 


medallion, -u 


miesiť 


medicína, -y 


miesť, metiem 


merfveď, -a 


miestečko i mie- | 


medza, -e 


stočko = malé 


medzitým 


miesto. 


medzník, -a 


miesto = Raum, 


Mekka, -y 


hely. 


meľhuba, -u 


miestodržiteľ, -a 


memoáre, -ov 


m/h, -u, m/hať. 


meno, nie me'no 


mihamica, -e 


menoslov, -u 


mih/kať 


menší 


mihotať sa 


mentieka, -y 


Michal =- Michael, 


messiáš, -a 


Mihály. 


m. meský píš mest- 


Mikuláš = Niko- 


ský. 


laus, Miklós. 


mesto = Stadt, vá- 


millennium, -nia 


ros. 


milliarda, -y 


mestečko = malé i 


milligramm, -u 


mesto. 


million, -u; nie mi- í 



lôn. 

millyová svieca. 

mimo, po slovensky 
s genitívom : mi- 
mo domu, nie mi- 
mo dom. Ešte i v 
moravskej sloven- 
čine : Mimo našich 
oken teče voda 
skokem. 

mimochodom 

mimoriadny 

mimovoľný 

minca, -e 

minerálny 

minúta, g. minúty, 
d. minúte, a. mi- 
nútu (za minú/u !); 
mn. n. minúty, g. 
minú/ (nie: dve 
minúte, za päť mi- 
nú f j. 

m/sa, m/ska, -y. 

miškár, -a 

miškovať 

Miškovec, -vca 

miškovský 

mizerný 

mizief, miznúť 

míjať = pomíjať 

míľa, -e 

míľnik, -a 

mlad, -di: za mladi. 

mladík, -a 

mladistvý 

mladnúť 

mladý, mladší 

mlatba, -y 

mlatec, -tca 

mládka, i mládka, -y 

mláďa, -aťa 

mláďatko, -a 

mládenec, -nca 

mládež, -e 

mládza, -e 

mláťačka, -y 

míčky aj mlčky 

mľaskať 



327 



mledzivo, -a 

m. mlba píš hmla. 

mliazga, -y 

mliečny 

mlieko, -a 

mlieť, premlieť : Co 
sa tam Fudí cez 
deň premlelol (= 
prešlo hore-dolu.) 

mlsať 

mluviť 

mluvnica, -e 

mlyn, -a 

mlynár, -a 

mlynský 

míkvy 

mních, -a 

mníšsky 

mníšstvo, a 

mnohostranný 

mnohotvárny 

mnohovážny 

mnou, so mnou ; 
nie : mnou, so 
mnou. 

množiteľ, -a 

moc, -i 

moč, -u 

modistka, -y 

modlitba, -y; mn. 
-tieb 

mohutný 

mohyla, -y 

mokrad, -di 

moľ, moľa, g. -le 

momentánny 

monastier, -a 

monogramm, -u 

monológ, -logu 

monotónny 

mora, nie mura (der 
Alp): mora morí, 
zmára, márni. Mo- 
ra ho dlávi. 

Moravan, -a 

Morayce, -viec 

moravský 

more. -a; mn. n. 



-á (-ia), g. -í, d. 
-ám (-iare), 1. -ach 
(-iach), i.-ami(nie: 
moriami ani mor- 
rai!) 

mosadz, -i 

moskovský 

most, -u 

mostné, -ého 

motať, motám i mo- 
čení, rozk. motaj 
i moc, §157., Pozn. 
2. 

motív, -u 

motto, -a 

motúz, -a, 1. -e, 
mn. n. -y. 

motyka, -y 

motýľ, -a 

mozaika, -y 

mozoľ, -a 

móda, -y 

módny 

móres, -u 

môcť; môžem, mô- 
žeš, môže atd. ; mo- 
hol i môbol. 

môj, -e, -a. 

mrav, -u 

mravy, -o v 

mravčať i mriavčať. 

mravo-počestný 

mráz, mrazu, 1. -e, 
mn. n. -y. 

mrieť, mriem, mrieš 
atd.; mretý, mre- 
tie, § 160., Po- 
známka 3. 

mreža, -e, mriežka, 

-y- 

mrhať (majetok), 
nie marhať. 
mrie, mn. č., g. mrlí. 
mrmľať i mumľať 
mŕtvola, -y 
mrz/eť, s a., § 254. 
mrzkosť, -ti 
mrzký, mrzko 



mŕtvi i; i mrtviť 

mŕtvy i mrtvý 

mučiteľ, -a 

mudrc, -a 

mudrcký 

mudrlant, -a 

múmia, -e 

mumľať i mrmľať 

mundúr, -u 

munícia, -e 

municipiálny 

mimicípium, -pia 

murín, -a 

muzeálny 

musieť. Zväčša mô- 
žeme mu vyhnúť. 
Miesto : „musí sa 
človeku uznať" po- 
vieme: treba člo- 
veku uznať; mie- 
sto : „váš otec musí 
byť dobrý" — váš 
otec je iste dobrý. 

múzeum, -zea 

mušľa, -le 

mušľový 

mušt, -u, nie most. 

muzika, -y 

muž, -a 

mužský 

mužstvo, -a 

múdry 

mydlo, -a 

Myjava, -y 

myk 

mykať 

myriada, -y 

myrrha, -y 

myrta, -y 

mys, -u 

myseľ, -sli 

myslieť 

mysliteľ, -a 

mysteriózny 

mystérium, -ria 

mysticizmus, -mu 

mystický 

mystifikácia, -e 



;J28 



mystika, -y 
myš, -i, myška, -y. 
myšiť sa 
myšlienka, -y 
mýtický 



mytie, -tia 
mytológia, -e 
myť 
mýlif 
mýlka, -y 



mýlny aj mylný 
mýtnik, -a 
mýtny 
mýto, -a 
mýtovnica, -e 



na! = tu máš; nate! 
= tu máte. 

na- (najesť, rapiť 
sa atď.) s g., § 262. 
posledný východ; 
§ 210. 3., 3). 

na- 1) (nakrojiť, na- 
hryznúť atď.), § 
210., 3., 1); 2) na- 
letel oblak na me- 
siac; našlo múch 
do izby. 

na pr. = na príklad. 

nabidnuť 

nabiť — palicou ; 
flintu. 

nabrať, naber/em. 

nabrzglý, i nábrzlý. 

načať 

načerpať, -čerpám 
i -čerpe/H, rozk. 
načerpaj i načerpi, 
§ 157., Pozn. 2. 

načierať 

načim 

načrieť 

nad i nado ; nie : 
nade, na pr. : nado- 
hnať, nado mnou, 
nado dvermi atď., 
a nie : nadehnať, 
nade mnou, nade 
dvermi atd. Vý- 
nimka: nadeň. 

nadarmo 

nadbe 

nadbytok, -tku 



N 

nádejať sa, nadejem 
sa. 

nadieť, -ievať. 

nadchádzať 

nadchnúť 

nad ísť 

nadnes 

na dnešok 

nadobudnúť, nado- 
búdať. 

nadpis, -u 

nadsadiť 

nadskočiť 

nadsmyselný 

nadstaviť 

nadšenie, -nia 

nad^-krÄnúť 

nadýmať 

naďalej 

nahlas 

nahliadnuť 

nahnať, -ženem i 
-žen/em, § 157., 
4., b. 

nahrýzť 

nach = Purpur, bi- 
bor. 

nachádzať 

nachodiť sa — zby- 
točné v takýchto 
vetách : hniezdo 
sa nachodí na stro- 
me (miesto: hnie- 
zdo je na strome) ; 
brat nachodí sa v 
biede (m. je v bie- 
de). 



na chvat 

nachystať 

nachytať 

nachýliť, nachyľo- 
vať. 

najbližšie 

najesť sa 

najímať 

najmä 

najpru 

najskorej i najskôr. 

nájsť; nie: naisť, 
najdúť. 

najtiaž 

najv/ac, najv/acej 

najvýš, najvyššie. 

nakysnúť 

nskoTko 

nakopať 

nakríviť 

nakriatnuť — na- 
kloniť k niečomu: 
Nemôžem ho n* 
to nakriatnuť. 

nakuknúť 

naladiť 

naliehať 

naliezť, naleziem. 

namaľovať 

namataf, -matám i 
-macem, rozk. má- 
taj i -mac, § 157,. 
Pozn. 2. 

nametať, -metám i 
-mecem, rozk. me- 
taj i mec, § 157., 
Pozn. 2. 



329 



namiesiť 

namiesto 

namietal 

namie(.nuf 

namotať, v. motať. 

Nanebovstú penie, 
-ia 

Nanebovzatie, -ia 

naničhodný, r ník 

naniesť 

na nivoč obrátiť. 

naozaj 

naozajstný 

napádať niekoho. 

napäť i napnúť. 

napliesť, napletiem. 

napohotove 

napochytre 

napomenúť 

napomínať 

naporad 

naporúdzi 

naposledy, naposle- 
dok. 

napospol 

napred, s gen. : Ka- 
de išiel, všade na- 
pred nebo hromy 
bily. Pes behá na- 
pred koni. 

„napriek tomu" 
(ťrotzdem) — ne- 
slovenská väzba. 
Napriek svojmu 
nemeckému prie- 
zvisku bola Slo- 
venka; po sloven- 
sky : Hoci mala ne- 
mecké priezvisko, 
bola Slovenka. A- 
lebo: Bol zadych- 
čaný, a napriek 
tomu dobehol; po 
slovensky : Bol za- 
dychčaný, a jedna- 
ko dobehol. On je 
dobročinný vzdor 
svojej chudobe — 



my po vieme: On je 
dobročinný i pri 
svojej chudobe. 
Predložky napriek 
ani nieto v sloven- 
čine; je len pod- 
statné meno priek 
a príslovce prie- 
kom, na pr. prie- 
kom položiť niečo. 

narásť 

naraz 

nariadiť, nie : na- 
rídiť. 

narorfzenie i naro- 
denie. 

nasbierať 

naschvál 

nasiať 

m. naský píš našský. 

naskytnúť sa 

naskrz i naskrze 

nasmial' sa 

nasošiť 

nastydnúť 

nasýtiť 

m. ňať píš vňať, 
g. -ti; nie vňaď. 

natiahnuť 

natiecť 

natriasť 

natrieť, v. trieť. 

naváľať 

navdať : Z navdania 
druhých. 

naveky = vše, za- 
vše, vždy, vždycky. 

na veky, na pr. na 
veky vekov (v Ot- 
čenáši). 

navidomoči 

naviesť == bereden, 
rábeszélni. 

naviezť = aurfuh- 
ren auf Wagen, ko- 
csin felhordani. 

navislý 

naviť 



Rukoväť spis. reči slov. 



navliecť 

navrch 

navrchu 

navštíviť 

na vykať, -núť čomu, 
nie na čo. 

navyklý čomu, nie 
na čo. 

navymýšľať čoho. 

nazad 

nazajtr.t 

na zbyt 

nazpamäť 

nazpäť, nazpiatok. 

nazývať 

nažltlý 

nábeh, -u 

nábitok, -tku == La- 
dung, tôités. 

nábožný 
' nábrežie, -ia 

náčelie, -ia 

náčinie, -ia 

nádej, -e 
1 nádeja, -e 

nádenník, -a 
: nádcha, -y, nie ná- 
tcha. 

nádražie, -ia 

nádržka, -y 
. náhľad, -u 
i náchylný 

nájom, -jmu 

náklad, -u 

nákladný 

náklonný 

nákyp, -u 

nálada, -y 
• náležať, 3. os. mn. 
nálež/a, nie nále- 
i žajú. 

I nálev, -u, nálevky, 
-ov. 

nálevňa, -ne 

nález, -u 

nálezca, -u 

nálezne, -ého 
| námestie, -ia 

22 



330 



námestník, -a 

námestný 

námietka, i námi- 
tka, -y. 

„ nápad", -u (Einťall) 
— nenadala my- 
šlienka : miesto : 
„múdry nápad" po- 
vieme: múdra my- 
šlienka. Nedobrým 
slovom „nápad" 
vytíska sa i dô- 
vtip, dômysel. Mie- 
sto: „nemohlo mi 
napadnúť" povie- 
me: nemohlo mi 
prísĽ na um, ne- 
mohol som sa spa- 
mätať. 

„nápadný", auŕťal- 
lend, — neužívať. 

nápev, -u 

náradie, -ia 

náraz, -u 

nárečie, -ia 

náročky 

národ, a — -u 

národný 

nárys, u 

násadka, -y 

násilie, -ia 

násilný 

„následkom". Mie- 
sto „následkom 
biedy" píš: pre 
biedu. Bratovi v 
cudzine bolo clivo, 
preto (nie : násled- 
kom toho) vrátil 
sa domov. 

násyp, -u 

náslov, -u 

nástenný 

nástin, -u 

m. nátcha i nátka 
píš nádcha. 

nátlak, -u 

náuka i náuka, -y. 



„náukosdelný" — ná- 
ukosdelná reč, po 
slovensky: vyučo- 
vacia reč. 

nával, -u 

náveštie, -ia 

návestný 

návod, -u 

navoz, -u 

návrh, -u 

návršie, -ia 

náušteva, -y 

návštevenka, -y, nie 
navštívenka. 

návyk, -u 

názov, -zvu 

názvisko, -a 

nebárs = neveľmi. 

nebo, -a 

nebeský 

nebešťan, -a 

nebezpečenstvo, nie 
nebezpečie. 

neboh, -a 

nebotyčný 

nebožiatko, -a 

nebožký, -á 

nebožtík, -a 

nečas, -u 

nečin = neporiadok 
(v Turci). 

nečinný 

neďaleko 

nedeľa, -le 

nedeľný 

nedobizeň, -zne 

nedôvera, -y 

neduh, -u 

negližé (nesklonné). 

m. neh píš nech. 

nehanblivec, -vca 

nehnuteľnosť, -ti 

nech ; nie neh, nach, 
nak. 

nechať, s g. + a. ; 
§ 265., Pozn. 1., 
nie nehaf. 

necht, -a 



| nechtiac, nechtia- 
5ky. 

neistý 

nejaký, nie n jaký. 

nejedon i nejeden. 

nejsť, nie: neisť; a 
nejdem, nejdeš, 
nejde atd., nie ne- 
idem, ne/deí. ne- 
zde. 

nemierny 

nemiestny 

nemilobohu 

Nemkyňa, -ne 

nemoc, -i: ale slo- 
venskejšie : cho- 
roba. 
' nenazdajky 

nenechať: Nenechal 
na ňom poctivého 
vláska (= zhanil, 
zneuctil ho). 

neni (ne -J- ni. zdvo- 

• jenie). 
nepriaznik, -a, ma- 

lus — čert. 
. uerast, -u 
nerastopis, -u 
nerv, -u 

• neshoda, -y 
neskonalý 
nesmyse/, -si u 
nesmyselný 
nesnádza, -e 
nespoľahlivý 

' nešťastie, -ia 

nešťastný 

netopier, -a 

neutrálny 

neúrekom 

nevädza, -e 

nevďak, -u 

nevedomky 

neveriť: Prídi, mi- 
lý, prídi, neverím 
ťa dočkať. 

nevinný 

nevôľa, -le 

i 



nevofnica, -e 

nevoľníctvo, -a 

nevšímať 

nezaveľa 

nezbašný 

nezbedný 

nezbytný 

nezdolný 

neznaboh, -a 

neznabožský 

než 

nič, nie ništ. 

„ničmenej", píš: jed- 
nako, predsa. 

ničomný 

nie 

niekde 

niekam 

niekto. Neradno je 
písať toto zámeno 
(ako ani príslov- 
cia niekde, niekdy 
atď.) dvojako, to- 
tiž i rfakto. Nieto 
spisovného jazyka, 
v ktorom by čia- 
stka reči, ako je 
zámeno, dvojakú 
formu mala. I v 
starej slovančine 
bolo H-kK-k-ro, i dnes 
je tak (nie-) vo vše- 
tkých spisovných 
jazykoch slovan- 
ských, preto radno 
pridŕžať sa nám 
tiež jednej formy, 
a to tejto. 

niektorý 

niesť 



asi 

niet, s g., § 263., 
Pozn. 1. 

ni/ak, ni/'aký, ni- 
jako ; i mieste žia- 
den píš : nijaký. 
Nijakého žiaru ne- 
cítim (miesto : žiad- 
neho žiaľu). 

nikade 

nikde, nie nigde. 

nikdy, nikda ; nie 
nigdy, nigda. 

nikto: nikto nejde 
(miesto : žiaden 
nejde). Z nášho 
pluku nepadol ni- 
kto, alebo : ani je- 
den (miesto žia- 
den). 

niktoš, -a 

nimbus, -u 

nit", -ti 

Nitra, -y 

Nitrianska stolica. 

nivellačný 

niveilizovať 

nivoč, nivočiť. 

nižší 

nízky 

nízkosť. -ti 

nížina i nižina, -y. 

noc, -i 

nocľah, -u 

noha, -y ; mn. n. v. 
a. -y, g. nôh (i 
nohú), d. nohám, 
1. nohách, inšt. no- 
hami (i nohama). 

nomenklatúra, -y 

nominálny 



Ň 



nominatív, -u 

noriť sa 

normálka, -y 

normálny 
j novella, -y 
í Nový rok 

nozdry, -dier 
; n ožiar, -a 

no'ta, -y 
, nôž, noža 
í nôžka, -y 
: nuncius, -cia 

„nutný", „nutno" je 
potvora v každej 
vete, v ktorej Slo- 
vák povie : treba, 
potrebný, nevy- 
hnutný. Miesto: 
„nutno mi urobiť 
niečo", jestli nepo- 
stačí : treba mi 
urobiť niečo — po- 
vieme: nevyhnut- 
né (nevyhnutná 
vec) mi je urobiť 
niečo. S „nutno" 
i logicky vychodia 
nesmyselné vety. 
„Nutné zlo" je: ne- 
vyhnutné zlo. 

nuž 

núdza, -e 

nymfa, -y 

nyť = túžiť 

Doplnenie. 
„na to" je nem. da- 
rauf, ty píš : potom, 
žatým, alebo mu 
vyhni. 



ňanka, naho. 
hádra, háder 



ňuch, -u 



ňuehať 



22" 



332 



O 



oáza, -y 

o b- i obo-: nie obe-, 
na pr. : obohnať, 
obohrať atd., a nie 
obehnať, obehrať 
atd. 

oba (obaja, obidva- 
ja>, obe, g. oboch 
(obidvoch), d. o- 
bora (obidvom), 1. 
oboch (obidvoch), 
i. oboma (obidvo- 
ma). 

obalný 

obálka, -y 

obcovať 

občerstvieť 

občiahnuť i obsiah- 
nuť. 

občan, občianka, -y. 

občiansky 

občianstvo, -a 

občuť, emptinden. 
megérezni. 

obdukcia, -e 

obec, obce 

obecať (stsl. obŕ- 
štati). 

obed, -u -f - -a 

obeh, -n 

obelisk, -u 

obeť, -ti; obeta, -y. 

obchodný 

obfda, -y 

obidva, ob/dvaja, 
obidve. 

ob/lie, -ia 

ob/lný 

obísť, nie obiť; o- 
bisť sa. V levnej- 
šiu zimu obídeme 
sa i bez kúrenia, 

objať 

objaviť 



objedat 

objednať 

objektívny 

objem, -u 

objímať, nie obimať. 

obklad, -u 

obkladať, obklásť. 

obklopiť 

obkľúčiť 

ohkradnúť 

obkročiť 

obledlý, nie oblädlý. 

obličaj, -a 

oblôček, -čka -f- 
-čku. 

obnoc, -i. V Turci 
nie dem. obnôcka. 

„obnos", „obnášať" 
(Betrag, betragen). 
Slovák obnosí šaty. 
Miesto podstatné- 
ho mena „obnos" 
radno je držať sa 
medzinárodného 
slova summa, u 
nás tiež zakorene- 
ného. Z té summy 
penéz jemu od nás 
vydané. (List kráľa 
Matiaša, 1479.) Mie- 
sto „moja požia- 
davka obnáša 100 
korún" povieme: 
— činí 100 korún. 
(Sloveso činiť je 
temer všeslovan- 
ské.) 

obočie, -ia 

obojžive/ný 

obrad, -u 

obrátiť sa na niečo : 
čert (v nár. pove- 
sti) obrátil sa na 
kolomaž : Lotova 



žena obrátila sa 
na sofný stĺp. 

obrázkár, -a 

obredný ; tak sa má 
k riedkemu, ako 
na pr. obstaruý k 
starému. (V Turci.) 

obrnený 

obruč, -e 

obrvy, obŕv 

obrys, -u 

obsadiť 

obsedieť 

obsekať 

obsiahnuť i občiah- 
nuť. 

obskočiť 

obslúžiť 

obstarať 

obstarný 

obstať, obstanem. 

obstáť, obstojím. 

obstojný 

obsypať, v. sypať. 

obšiť 

obšivkár, -a 

obšívka, -y 

obťažiť 

obťažný, nie obtížny 

obťažnosť, nie ob- 
tížnosť. 

obtiahnuť 

obtriet, v. trieť. 

obuv, -i (žen.) 

obväz, -u ; -ok, g. 
-zka -f- -zku. 

obväzovať 

obvod, -u 

obvyklý 

obyčaj, -e 

obyčajný 

obydlie, -ia 

obyvateľ, -a 

obzízať 



333 



obzvlášte 


odedza, -e 


odľahnúť 


obzvláštny 


odhad, -u 


od mala 


oceán, -a 


„odhliadnuť" od nie- 


od malička 


ocer, -e 


čoho (davon abge- 


odmäk, -u 


ocieľka, -y 


sehen, eltekintve 


odmeňovať 


ocot, octu 


attól) : Prišiel som 


od mladi 


octnúť sa = ocitiť 


k tebe, hoc si mi 


odmotať, v. motať. 


sa, naisť sa. 


ublížil (miesto: od- 


odmykať 


oči, -ú, d. -iam, 1. 


hliadnuc od toho, 


odnikade 


-iacb, i. -ami(-ima). 


že si mi ublížil). 


odnikiaľ 


očistom = naoko, 


Nehladiac na to, 


od nová; nie od 


nie do pravdy. 


že si mi ublížil — 


znova. 


od- i odo-; nie ode-, 


je tiež srozumiteľ- 


odobrať 


na pr. : odobrať, 


né. Cudzote frázy 


odolať, s d. + a., 


odohnať, odo mňa 


(odhliadnuť) neraz 


§ 267., 1. 


atď., a nie odebrať, 


vyhneme i väzbou 


odomrieť: Mamka 


odebnať, ode mňa 


s okrem, na pr. : 


nás pätoro detí 


atď. 


odhliadnuc od vás, 


odomreli. 


od, v komparatíve : 


ešte máme pomoc 


odospať 


Horšia ľúbosť od 


u susedov; to jest: 


odovzdať 


bolesti. Netreba 


okrem vás ešte 


„odpadla mi chuť fc 


mi lepšieho od 


máme pomoc u su- 


— prešla rni chuť. 


teba. (Náv. pieseň.) 


sedov. 


odpadok, -dku 


Tvé oči peknejšie 


odchod, -u 


odpariť 


od očí hrdličky, lí- 


odchodiť 


odpečatiť 


ca milostnejšie od 


odchýlka, i odchýl- 


odpeľať: gazda od 


ruže rannej. (Hol- 


ka, -y. 


poly za darmo od- 


lý.) 


odiv, -u 


peľal úrodu. 


od- (od-zametal, od- 


odísť; nie odíť, odej- 


odpis, -u 


faráril atp.), §210., 


dúf. 


odpľuť 


1. 


odjazd, -u 


odpoludnie, -ia 


od akživa 


od jed na ť 


„odpomoc" preklad 


odbeh, -u 


odjímať 


nem. slova (Abhil- 


odbvdnúť = odbud- 


odkade 


fe), po slovensky: 


núť. 


odkapať 


dopomoženie, spo- 


odbyt, -u 


odkašľať si 


moženie, náprava, 


od byť = odbudnúť 


odkaz, -u 


rada a p. 


odcudziť 


odkázať 


„odpomôeť" — spo- 


Oddanica, -e 


odkiaľ 


môcť, dopomôcť, 


oddaný 


odkiaľkoľvek 


poradiť. 


oddať 


odklad, -u 


odpor, -u 


oddávky, -vok 


odkladať 


odpovedať, zname- 


oddeliť 


odkliať 


ná i odoprieť, ab- 


oddialiť 


odkrojiť 


sagen,megtagadni. 


oddiel, -u 


odkryť 


odpoveď, -di 


oddych 


odkúp, -u 


odpraviť 


oddýchnuť 


odkúpiť 


odpredaj, -u 


odev, -u, i -e. 


odkvitnúť 


odprisahať 









odpustenie, nie od- 
pustenie, 
odpustiť 
odpustky, -ov 
odpúšťať 
odrať, v. drať 
odrazka, -y 
odrieť, viď drieť, 
odrezky, -ov 
odriecť, odriekať, s 



s 



3. 



g., £ 265. 

Pozn. 2. 
odsedieť 
odsek, -u 
odskočiť 
odspievať 

odsťahovať i odstra- 
ňovať, 
odstaviť 
odstrašiť 

odstrániť i odstrániť, 
odstrčiť 
odstupky, -ov 
odstúpiť 
odsypať 
odštiepiť 
od tade 
odtajiť 
odtekať 
odtiahnuť 
odtiaľ, nie otíal. 
odtiecť 
od toho: Ja som 

nie od toho (= ja 

pristávam), 
odtok, -u 
odtrhnúť 
odťahovať 
odťať 
odúriť, odúrenv = 

pomútený, nesvoj, 

naľakaný, 
odviazať 
odvislý 
odvod, -u 
odvoz, -u 
odvrávať 
odvtedy alebo od- 



334 

tehdy. 

odvykať čomu, nie 
od čoho. 

offenzíva, -y 

offerta, -y 

officiáJ, -a 

officiálny 

officier, -a 

officiózny 

ohľad : „brať do o- 
hľadu" — po slo- 
vensky : povážiť. 
Maj ohľad na mňa 
— (píš:) Hľad na 
mňa. Miesto : ohľa- 
dom tej veci — o 
tej veci, v tej veci. 

ohrabky, -ov 

ohrev, -u 

ohryzoU. -zka -f 
-zku. 

ohrýzť 

ohudlivý, človek, 
ktorému sa všetko 
hnusí. Hudí sa mu 
(== hnusí sa mu). 

ohurnosť, -ti 

ohúrený 

ohyb, -u 

ohyda, -y 

ohyzda. -y 

ohýbať 

ochladnúť 

ochranný 

„okamih", okamže- 
nie,Augenblick,po 
slovensky: chvíľa, 
chvíľka. 

„okamžite** nemám 
p ňazí — v túto 
chvíľu nemá m. 

okále, mn. g. -ľov. 
d. -íbm, 1. -ľoch, 
inštr. -Ľuii. 

oko: mať oko na 
niekoho : na pr. 
sluhovia mali oko 
na Janka (zazerali, 



hnevali sa na neho.) 

okolkovať 

okolný 

okolo i kolo, §341. 

okov, -i (žen.) 

okríknuť 

okruh, -u =- kolo. 

okruch chleba. 

oktrq/ovať 

okuliare, mn.g. -ov, 
d. -oni, 1. -och, 
inštr. -mi. 

okkupácia. -e 

okúpať sa, -kúpam 
sa i -kúpem sa, 
rozk. kúpaj sa i 
kúp sa. § 157., 2. 

okyptiť 

oligarchia, -e 

olove/i v 

Oľga. -y 

omáíať 

ornatať, -matám i 
-macem, rozk. -má- 
taj i -mac. S 157., 
Pozn. 2. 

omeletta, -y 

ominózny 

omotať, v. motal. 

omykať 

omyl, -u 

onehdy, onehda, i 
vonehdy,vonehda. 

opad, -u 

opak, -u : na opak 
sveta. 
'. opakovacie sloveso: 
Svedok, ked po- 
máhal pánom Veli- 
čom orávať, slý- 
chaval... Sluhoval 
v Polerieke a slý- 
chaval od starých 
ľudí... Zeme per 
oculatam ukázané 
vždy slýchal že 
u Bazy zvávali... 
klo bučky na f unda- 



roenty kladávali. 
(Úradná zápisnica 
v Turci, r. 1671.) 

opatriť : Opatril On- 
drejovi službu. Ne- 
slovenský : „Opat- 
ril si dom čer- 
veno natretou stre- 
chou" : Slovák po- 
vie : Dal si dom na 
červeno natrieť (za- 
maľovať, zafarbiť). 

opätný 

opätok, -tku 

opätovať 

opäť 

opátsky, -stvo 

operatér, -a 

oplevadlo, -a 

opominúť : Nemô- 
žem vám opomi- 
núť povedať. 

opponent, -a 

opportunita, -y 

opportúnny 

opravca, -u 

opravdivý i oprav- 
dový. 

oproti 

optimista, -u 

opýtať sa, s g., § 
•im., 3. a Pozn. 2. 

Oravec, -vca. 

Oravská stolica 

organ, -a = Orgel, 
orgona. 

organizmus, -mu 

orgán, -u = Organ, 
kOzeg, szerv : nepíš: 
„medzítko." 



335 

originálny 
ornamentika, -y 
orol, orla 
orchester, -stra 
ortodoxný 
o sebe 






osa, -y 

osemdesiat 

osemdesiaty 

osemnásť 

osia ť 

osievať 

os/ka, -y 

osinelv 

osirelý, osirieť 

osídlo, -a 

osla, oslička, -y 

oslyšať 

osobz'tý, osobitný 

osobivý, osoblivý 

osoh, -u 

osol, osla 

ostať, §279., Pozn. 2. j 

ostatný 

osť, -ti, Granne,szál- 
ka (a kalászon). 
: ospovedať sa 
| osteň, -stňa 

ostentatívny 

Ostnhom, -u 

ostrov, -a 

ostrovan 

ostrôžka, -y 
! ostydnúť 
I ostýchať sa, s g., § j 

265., 3. a Pozn. 2. 
! osti/chavý 

osud, -u 
I osvietiť 



osvietený, nie osví- 

cený 

osýpky, -pok 
oštiepok, -pka / 
otaz, -u ^?ar"á^^e Aaj///,u, 
otcov, -o, -a 
otcovský 
otčenáš 
otčim, -a 
otčina, -y 
otec, nie otiec, g. 

otca. 
otep, -i žen. ; g. -a 

muž. 
otka, -y, pri pluhu 

nástroj oškrabávať 

radlicu, 
otrieť 

ottomanský 
otvoriť, -í'm, -ŕš, -í 

atd. 
oválny 
ovca, -e 
ovčiar, -a 
ovčí. -ie, -ia 
ovocie, nie obočie, 
ovos, ovsa ; 1. ovse, 

mn. n. ovsy. 
ovsený 
ovsiha, -y 
ovšem, píš radšej : 

pravda, pravdaže, 
ozaj, ozajstne 
ozajstný 
ozembuch, -a 
oziabať, s a., § 254. ; 

oziabnuť. 
ozruta, -y 
ožeh, -a 
ôsmy 



I i lír 

/ 



p. a P. = pán a Pán. 

p. p. a P. P. = táto 

skrátenina kladie 



sa, keo! je reč o 
viac pánoch, 
pacifikácia, -e 



padlý 
padúch, -a 
paholok, -lka 



336 



pahrb, -u, -ok, -bku. 

pach, -u 

pachofa, -afa; -iat- 
ko, -a. 

pachtiť za niečím. 

pajed, -a 

m. pak píš potom. 

pakostník, -a 

pa/, -u 

palatín, -a 

paläograf, -a 

Palestína, -y 

palissád, -u 

palivo, -a 

palladium, -dia 

palkoš, -a 

paluba, -y 

parba, -y 

pamätať, o čom: O 
tom dobre pamä- 
tám. (V Turci, 1671.) 

pamäť, -ti: od ne- 
pamäti sveta. 

pamätlivý, s g. 

pamätník, -a 

pamätovať 

pamfletista, -u 

pamiatka, -y 

pampúch, -a 

pamuk, -u 

pancier, -a 

pandúi , nie bandúr. 

pa/ienka, -y 

panenský 

panenstvo, -a 

pani, -ej, akk. -niu, 
d. -ej, í. ej, inštr. 
-ňou; mn. n. vok. 
akk.: -nie, g. -í, 
d. -iam, 1. -iach, 
inštr. -nami, sr. § 
339., 7., c) ; — pani 
Hédervárka — nie : 
Héderváryčka. (Ro- 
ku 1676.) 

panna, panien 

panoha, -y 

panoráma, -y 



pánt, -u 
pa n to f ťa, -a 
papier, -u, 1. -i, mn. 

n. -e. 
papierňa i papie- 

reň, -ne. 
paplón, -a -f- -u 
papfuh, -a 
papr.šlek, -šleka, -f- 

-šleku. 
paprutie, -ia 
papuľa, -e 
paragraf, -u 
paralyzovať 
paralíela, -y 
parallelný ; 
parazit, -a] 
parcella, -y 
pardon, -u 
parez, -u 
paripa, -y 
Paríž, -a 
parížsky 

parmazánsky syr. 
paroh, -u 
parochňa, -ne 
parolod, -di 
paromlyn, -a 
paroplavba, -y 
parovoz, -u 
partitúra, -y 
pasienok, -nka 
paskuda, -y 
passívny 
passus, -u 
pastier, -a 
pastorkyňa, -ne 
pastva, g. -y; mn. 

g. -ství, § 76. 
pašie, -ií 
paškrta, -y, paškr- 

tiť; nie paškrrfa, 

paškrtfiť. 
patriarchálny 
patriota, -u 
patriť sa. s d., § 

267., 1. 
patroľa, -le 



patrón, -a (ochran- 
ea), -u (nábitok). 

patronát, -u 

paušál, -u 

pavián, -a 

pavillon, -u 

pavlač, -e 

Pavel i Pavol § 61. 

pazneeht, -u 

pažítka, -y 

m. pädesia/ píš päť- 
desiat 

pädagogický 

päsť, -ti 

pästný 

päť 

päta, -y 

päťdesiar 

päťdesiatka, -y 

päťdesiatnik, -a 

..päťdesiatnik", a- 
lebo šesťdesiatnik 
atď., v značení : 
človek 50-ročný, je 
germ. (Fúnfziger). 

pätina, -y 

pätka i piatka, -y 

pätnásť, pätnásty. 

pätoro, -násobný 

pád, -u: „na každý 
pád" — istotne, 
iste: „v tom páde" 
— vtedy, tak. 

páha, -y, žliabok 
na šindli. 

páchnuť čím ; nie 
po čom, za čím. 

páka — vypáčiť = 
vydvihnúť. 

pá len í k, -a 

pán, vok. pane, § 
39. 

pápež, -a 

pápežský 

pápežstvo, -a 

pár ráz 

páv, -a; páva, g. -y. 

pec. -e 



337 



peceň, -cňa 

pečiva I, -a 

pečať, -ti, nie pe- j 
čad, -g. -di. 

pecatiť, nie pečadiť. 

pečatný 

pečiarka, -y 

pečienka, -y 

pedál, -u 

pechoriť sa 

peleš, -i 

pelikán, -a 

peň, g. pňa 

peňazokaz, -a 

peniaz, g. -a; ran. 
n. akk. peniaze, 
g. peňazí, d. pe- 
niazom, 1. penia- 
zoch, inštrum. pe- 
niazmi ; kde je reč 
o jednotlivých pe- 
niazoch, skloňuje- 
me: mn. n. v. a.: 
peniaze, g. -niazov, 
d. -niazom, 1. -nia- 
zoch, i. -niazmi. 

penzia, -e 

penzijný 

Pensylvánia, -e 

pentľa, -e • 

penzlík, -a 

pepsín, -u 

perfídny 

pergamen t, -u 

perie, -ia 

periť sa. Vtáci naj- 
prv pŕchnu, po- 
tom sa peria ; o- 
pŕchol (o človeku) 
= oslabol, schu- 
dobnel; pustil pe- 
rie = utratil v hre, 
\ r obchode; zape- 
ril sa, zaperený = 
zbohatol, pribral 
na majetku. 

perla, -y; mn. g. 
-riel, -rál, § 73. 



perleť, -ti 

perron, -u 

persifláža, -e 

Perún, -a 

pestún, -a 

pestvo, a: pestvo < 
robiť. 

pešiak, -a 

Pešť, -ti 

peštiansky 

Peter i Petor, § BI. | 

petroleum, -u i pe- 
trolej, -a. 

petržlen, -u 

pevkyňa, -ne 

piaď, -di 

piať i pnúť 

piaty 

piatok, -tka -f- -tku. j 

piatka i pätka, -y. 

pidlikovať i midli- j 
kovať. 

piecka, -y 

piecť 

pierce,-a,pierko,-a. < 

pieseň, -sne; mn. 
g. -sní. 

piesok, -sku 

piest, -a 

pigľajzeň, -zha 

pigfovať 

pichľavý 

pijak, -a 

pijatyka, -y (prípo- j 
na je -yka, ako v 
motyka, vladyka). 

p/'ksfa, -e 

pilier, -a 

pilný 

pilulka, -y 

pipíška, -y 

piroh, -a -f- -u. 

pisk, -u = Pfiff, 
futty. 

piskľavý 

piskor, -a 

piskot, -u 

piškóta, -y 



p i sťať 

pištoF, -le 

pi'tvať 

pitvor, -a 

pivnica, -e 

píla, -y 

píliť 

pílka, -y 

pískať 

písmeno, -a 

písobný i písomný. 

píšteľ, píšteľa, -le; 
i píšťal, píšťara, -le. 

plač, -u 

plakát, -u 

plameň, -eňa 

plamenný 

planejší, planší. 

planéta, -y 

plat, -u : Nič na 
plat ! (= márne). 

platónska láska. 

plavba, -y 

plavec, -vca 

plápol, -u 

plápolať 

plášť, -a 

plátať, -átam i -á- 
cem, rozk. plátaj 
i plác, § 157., Po- 
známka 2. 

plátennícky 

plátenník, -a 

plátenný 

plech i pľach, -u. 

pleniä = plemeno 
§93. 

plemennica, -e 

plemenník, -a 

plemenný 

plemeno, g. pleme- 
na, d. plemenu atď. 

pléna, -y = kaz na 
ostrí. 

pieseň, -sne 

pleso, -a, Meerauge, 
tengerszem. 

pletka, -y; mn. g.. 



338 



-iek, -tá k S 73. 

pléd, -u 

pliaga, -y 

plienka, -y 

plieskať 

pliesť, pletiera. 

plný, s g. 

plod, -u, plodina, -y. 

plstený 

plsť, -ti 

plť, -ti, pitný. 

pluh, -a - 1 - -u. 

pluk, -u 

p/undrovať 

pluť = plávať 

p/útva. -y 

plyn, -u 

plynný 

plynúť 

plytký 

Plzeň, -zne 

plzeňské pivo 

píž, -a 

pľasknúť 

pFuha, -y, pľuhák, -a. 

pľuhavý 

pľuhavstvo, -a 

plušť, -ti 

pľuť = pFuvať. 

pľuzgier, -a 

pľúca, pľúc. 

pľúc n i k, -a 

pľúcny 

pľúšť, -ti 

po: po mojom súde; 
nie: podľa môjho 
súdu ; po práve 
súdiť — nie : podľa 
práva; staň sa po 
tvojej vôli. 

pobiť, na pr. kladi- 
vom. 

pobrežie, -ia 

pobyt, -u = pobud- 
nutie ; pobyt po- 
budnúť. 

pocestný, -ého 

počať 



počesť = pocta. 

počestný 

počiatok, -tku 

m. pocta píš pošta. 

počuť 

pod i podo: nie pô- 
de, na pr. : podo- 
prieť, podozrievať 
atd., a nie : pode- 
prieť, podezrievať. 
Výnimka : podeň. 

pod. Pod prísahou 
svedčiť. To ti pod 
svedomím (akoby 
pod prísahou) ho- 
vorím. 

podcudky, -ov 

poddaný 

poddanstvo, -a 

poddať 

poddôstojník, -a 

Podhradie, -ia 

podie/, -u 

podielnik, -a 

podieť sa: Kde sa 
podiem? Nemá sa 
kde podieť. Kde 
si to del? Kdeže 
si sa podel, veď by 
ťa nepoznal, taký 
si schudtuity ! 

podisKin 

podiv, -u 

pod jaseň 

podkasaf 

podklad, -u 

poŕ/kova, -y 

porfkovať 

podkúpit 

podliať 

podliezť, podleziem. 

podložku, -y 

podlubie, -ia 

pod/žen, s akkuz. 

podľa 

podmaslie, -ia 

poďme, nie porne. 

podmienka, -y, P>e- 



dingung, fôltétel. 
Ale neužívať mie- 
sto výmienky. (Viď. 
výmienka, vymie- 
niť.) 

pod moľ, -a, g. -le 

podmostnica, -e 

podnebie, -ia 

podnet, -u 

podnikateľ, -a 

podnôžka, -y 

podobať sa komu, 
nie na koho. 

podobizňa, -izeň, g. 
-zne. 

po dobrote 

podobrotky 

podojňa, -ne 

podolok, -lka 

podosiaf 

podpa/ok, -lku 

podperiť 

podpieraf 

podpis, -u 

podpísať, -ovať 

podpora, -y 

podporovací, -ie, -ia 

podporovať 

podpredseda, -u 

oodrast, -u 

podrážka, -y 

podrež, -u 

podriemať si. viď 
driemať. 

podryf 

podsadiť 

podsadnúť 

podskočil 

podstatný 

podstav, -u, -ec, 
-vca. 

podstie/ka, -y 

podstrešie, -ia 

podsyp, -u 

podsypať 

podšiť 

podšívka, -v 

podťat 



t T r / '- * < 



V 



839 



podtičiteľ, nadučiter 
a p. v slovenčine 
sú nesmysly. 

podväz, -u 

podviazať 

podviesť 

poďakovať sa : poďa- 
k
register, -tra i -tru. 
regulatív, -u 
regulátor, -tora 
rehoľa, -e 
rehoľník, -a 
rehot, -u 
rehotať sa i rech- 

tať sa, -tám sa i 

-cem sa, § 157., 

Pozn. 2. 
rehotať; nie recho- 

tat, kôň reAce. 
rehtavý, nie rech- 

tavý. 
reklamácia, -e 
rekognoskovať 
rekommandácia, -e 
rekommandovať 
rekonvalescent, -a 
rekrút, -a 
rekrutačka, -y 
rektifikovať 
rekurrovať 
rekurs, -u 
rekviem, -u 
rekvirovat 
rekvizícia, -e 
relácia, -e 
relatívny 
relikvie, pi., g. -ií. 

23 



346 



remeň, -mena 


revanš, -u 


rímsko-katolícky. 


remenár, -a 


revír, -u 


ríša, -e 


remenný 


revízor, -a 


ríšsky 


remeselnícky 


revokácia, -e 


rítus, -tu 


remeselník, -a 


revolúcia, -e 


robievať 


reminiscencia, -e 


revolver, -u 


ročný 


remontoárky, -rok 


Revúca, -ej ; nie 


rod, -u 


remunerácia, -e 


Velká Revúca. 


rod. = rodená. 


renessančný 


rez, -u 


rodič, -a ; mn. n. -ia. 


renommovaný 


rezať v oči, s a. 


rodičovský 


reorganizovať 


rezký 


rodinný 


reparatúra, -y 


réžia, -e 


rodokmeň i rodo- 


repertoár, -u 


režissér, -a 


kmeň. 


repetícia, -e 


rébus, -u 


rodoľub, -a 


repetírky, -rok = 


rétor, -tora 


roh, -u 


hodiny. 


riad, -u 


rohož, rohoža, -že. 


reportér, -a 


riadiť, nie rídiť. 


royalista, -u 


repräzentant, -a 


riaditeľ, nie ríditeľ. 


roy'alizmus, -mu 


repräzentovať 


riadok, -dka 


rok, -a i -u : s roka 


repressálie, -ií 


riadkový 


na rok, do roka, 


relkript, -u 


riafať 


od roka ; toho roku, 


rešpicient, -a 


riasa, -y 


roku Pána, minu- 


reštaurácia, -e 


riasiť 


lého roku. 


reštauratér, -a 


riava, -y, horský 


roky ta i rakyta, -y. 


retiazka, -y 


prudký potok. 


rolla, -y 


rétorika, -y 


riavy, adj., riavy vôl 


rollovať = šaty. 


reťaz, -i; zareťaziť 


= hrdzavo-červe- 


roľa, -le 


= zapnúť babku 


ný. (Selce, Zvol.) 


roľník, -a 


na haspru, to jest 


riecť, rozk. reč ; riek- 


rov, -u 


zatvoriť, zamknúť. 


nuť. 


rováš, -a 


Dvere, vráta za- 


riecica, -e 


roveň, -vne, 1) ro- 


reťaziť = zamknúť 


riediť 


vina ; 2) moja ro- 


na babku a haspru. 


riedky 


veň; ty si mne nie 


Boly dvere zareťa- 


rieka, -y 


roveň. Znamená 


zené, ale zlodej vy- 


riešiť 


najviac rovného 


trhol babku. (Z ta- 


rigorózny 


veku rudí; odtiaľ 


kýchto príkladov 


Rimavská Sobota. 


i : rovesník, roves- 


vidno, že reťaz pô- 


rinčať 


nica. 


vodne je klin v 


rinúť sa 


rovnať sa komu, nie 


babke ; z ohnív slo- 


riskovať 


s kým. 


žená reťaz je po- 


rituál, -u 


rovno, § 267., 1. 


zdejšia. 


rival, -a 


rovnomyseľný 


reťazový 


rivalizovať 


rovný 


m. reťkovka píš reď- 


riziko 


roz alebo rozo-; nie 


kovka. 


ríbezle, -iel 


roze-, na pr. : ro- 


reuma, -y 


ríf, -u 


zobrať, rozohnať 


rev, -u 


Rím, -a i -u; Riman. 


atd., a nie : roze- 


revať 


rímsky 


brať, rozehnať. 









roz- (na pr. rozbehol 

sa, rozpísal sa atd.), 

§ 210., 2. 
rozbeh, -u 
rozbresk, -u 
rozbresknúť sa 
rozbryzgnúť sa : krv 

sa rozbryzgla. 
rozcuchať i rozčuch- 

raf. 

rozčapiť 
rozčertiť 
rozčesnúť 
rozčúliť 

rozdiel, -u tctríf'c- /.■ 
rozdie/ny <f~ 

rozdmychovať = 

rozduchovať, roz- 

dúvať. 
rozdrážiť, i rozdráž- 

diť. 

rozdrúzgať 
rozgniaviť 
rozhad, -u, rozhád- 

ka, -y. 
rozhlas, -u 
rozhliadka, -y 
rozhľad 
rozchod, -u 
rozchytať 
rozchýriť 

rozísť, nie rozíť sa. 
rozjesť sa. 
rozjímat 
rozkaz, -u 
rozklad, -u 
rozkmotriť sa 
rozkol, -u 
rozkolník, -a 
rozkopať 
rozkoš, -i 
rozkošný 
rozkrájať 
rozkričať 
rozkrútiť 
rozkuštriť 
rozkúskovať 
rozkvet, -u 



347 

rozkvitať 

rozlad, -u 

rozladiť 

rozličný 

rozľahlý 

rozmarín, -u 

rozmetať, v. metať. 

rozmotať, v. motať. 

rozmôcť 

rozmýšľať 

rozopnúť 

rozopra, -y 

rozosielať 

rozoslať 

rozovrieť 

rozoznať 

rozpačitý 

rozpad, -u 

rozpadlina, -y 

rozpadnúť sa 

rozpak, -u 

rozpaľovať 

rozpamätať sa 

rozpaprat 

rozpárať, -am, -em, 
rozk. páraj i pár, 
§ 157., Pozn. 2. 

rozpásať 

rozpečatiť 

rozpísať 

rozplemeniť 

rozplývať sa 

rozpočet, -čtu 

rozpoltiť 

rozpomenúť sa 

rozpomienka, -y 

rozpor, -póru 

rozposlať 

rozprava, -y 

rozprávať, § 277., 5. 
Pozn. 2. 

rozprávka, -y 

rozptýliť 

rozpuklina, y 

rozpustilý 

rozpúšťať 

rozrad, -u 

rozradiť 



rozrehtať sa, -reh- 
tám sa i -rehcem 
sa, § 157., Po- 
známka 2. 

rozsadiť 

rozsadz, -i 

rozsah, -u 

rozsiahly 

rozsievať 

rozsobáš, -a 

m. rozsocha píš ráz- 
socha. 

rozsrdiť sa 

rozstenať sa, v. ste- 
nať. 

rozstrieť, v. strieť. 

rozstúpiť sa 

rozsudok, -dku ; 

rozsvietiť 

rozsypať 

rozšafný 

rozšíriť 

rozškľabif i rozškle- 
biť. 

rozšliapať, -pam i 
-pem, § 157., Po- 
známka 2. 

m. rozštep píš ráz- 
štep. 

roztápať 

roztiahnuť 

roztierať 

roztĺcť 

roztok, -u 

roztomilý 

roztopiť 

roztrieť, v. trief. 

roztrhnúť 

roztriasť 

roztrieskať 

roztržitý 

roztržka, -y 

rozťah, -u 

rozťať 

rozumieť, s d. i a., 
§ 267., 1.; rozu- 
m/em, -m/eš, -mie; 
-mierne, -mfete,roz- 

23* 









■amtjú (nie: rozu- 
m/a !) Rozumieť sa 
do veci. 

rozväzovať 

rozvod, -u 

rozvztekliť 

rozzeviť alebo roz- 
daviť ústa. 

rozzlobiť 

rozžať 

rozžehnať sa 

rozžhavený 

rozžhaviť 

rozžialiť 

rub, -u = opak: 
na ruby obrátiť. 

rubeľ, -bľa 

rubiť = daň pred- 
pisovať (čiže vy- 
rezávať na rováš): 
Abych V. Msti o- 
znamil, kdy bu- 
deme rubity s kra- 
lovskym czlove- 
kom (v) vašich 
vsach. (Z Turca Be- 
nický r. 1572 krem- 
nickému rychtáro- 
vi.) 

ručiteľ, -a 

ručiť za niečo, nie: 
dobre stáť (mad. 
jótállás). 

rukáv, -a 

rukodielny 



348 

rukoväť, -ti 

rukoviatka, -y 

rumádzgať 

rumanček, -a = har- 
manček. 

rumený 

rumeň, -a ; rumenec, 
-nca. 

runo, i rúno = vlna 
v celosti s jedného 
zvieraťa. 

Rus, -a — obyvateľ. 

Rus, -i = ruský kraj 
i národ. 

ruský 

Rusko, -a 

rušeň, -šňa 

rušiteľ, -a 

ruština, -y 

rutina, -y 

rutinovaný 

ruža, -e 

ružový 

Ružomberok, -rka 
i -r ku. 

ružomberský 

rúcho, -a, 1) šaty 
vôbec, 2) nevestina 
výbava. 

ryba, -y 

rybací 

Rybár-pole. Dávnej- 
šie táto forma prí- 
davného mena bo- 
la obyčajná. Chyž- 



nian-voda (v Ge- 
meri), Riečan-pole, 
Turčan-hora. I v 
podstatných čiže 
vlastných menách : 
Pravňania zajímali 
voly Laclavi'a/i. Vo- 
ly, ktoré boli Prav- 
ňania zajali, La- 
clav/an voliara v 
lúkách pravnian- 
skych pásli. (Ro- 
ku 1667.) Za osiko- 
vým hájom u Tmia 
od Abrahamovz'an 
chotára. (1&58.) 

ryčať 

rychtár, -a 

ryk, -u 

rynok, -nku; ryng, 
-u. 

rys, -a 

ryšavý 

rytier, -a 

rytmus, -mu 

ryť = krt ryje. 

rýdzi 

rýdzik, -a 

rýgeľ, -gľa 

rýchly aj rychlý. 

rýľ, -a 

rým, -u = vo verši. 

rýmovať 

Rýn, -a i -u. 

rýzeň, rýzňa, -ne. 



sv., Sv. = svätý, 
Svätý. 

,s' ako predložka 
označuje 1) s geni- 
tívom smer shora 
nadol, vôbec po- 
hyb s po vŕšia, nem. 
herab, herunter, 



madarsky -ról, -rôl, 
2) s akkuzatívom 
znamená to, čo 
„asi", nem. unge- 
fähr, mad. mint- 
egy, kôríilbeltil, 3) 
s inštrumentálom 
označuje pochop 



slúčenosti, hro- 
madnosti, spoji- 
tosti, súhrnu, ne- 
mecky mit, madar- 
sky -val, -vel (vid 
str. 26—28); ako 
predpona slovies 
naznačuje pri nich 









1) smer shora na- 
dol a 2) pochop 
súhrnnosti (viď str. 
29—30 a 32—33). 

sad, -u 

sadza, -e 

sakristia, -e 

sálaš, -a 

salicin, -u 

salón, -a i -u. 

salónny 

samočinný, -osť 

samochtiac 

samojediný 

samokýška, -y = 
kyslé mlieko. 

samospráva, -y 

samovlastný 

samovoľný 

samovrah, -a 

sangvinický 

sangvinik, -a 

sankcia, -e 

sankcionovať 

Sarajevo, -a 

sardella, -y 

Sardínia, -e 

sardínsky 

sarkastický 

sarkofág, -u 

saský 

sat/'ra, -y 

satirický 

satisfakcia, -e 

sádzať 

sberaf 

sberateľ, -a 

sberba, -y ; nie zger- 
ba. 

sbierka, -y 

sbiť (spolu). 

sblížiť, sbližovaťsa. 

sbor, -u 

sboriť 

scedit 

sceliť 

sceniť 

scestie, -ia 



349 

scéna, -y 

scvrknúť sa 

za sčastný píš šťast- 
ný. 

sčernieť 

sčervivieť 

sčliapkať 

sdať (spolu). 

„sdeliť — germ. 
(mitteilen). Hovor- 
me a píšme: po- 
vedať, oznámiť, o- 
hlásiť,vzkázať. Pri- 
šiel som vám po- 
vedať (nie : sdeliť), 
čo nám odkazujú 
z mesta. 

sdružiť sa 

seba, nie seba'. 

sebaklam 

sebavedomý, seba- 
vedomie, -ia. 

sebec, nie sobec. 

sebeckosť, -ti 

sebevolný 

sečeň, -čna: veľký 
sečeň = január, 
malý sečeň = feb- 
ruár. (Bernolákov 
Slowár. Viď i po- 
rekadlá u Záture- 
ckého.) 

sedemdesia/ 

sedemdesiaty 

sedemnásty 

sedemnásť 

sedliacky 

sedliactvo, -a 

sedliak, -a 

sediac, -e 

Sedmohradčan, -a 

sedmohradský 

Sedmohrad8ko, -a 

sedmoro 

Segedín, -a 

sekatúra, -y 

sekcia, -e 

sekfavý 



sekta, -y 
sekundárny 
sekvestrovať 
semä = semeno, § 

93. 

semenisko 
semeno, g. semena, 

d. semenu atď. 
semikolon, -a 
sen, sna 
senátor, -tora 
senior, -a 
seniorát, -u 
senný od seno. 
sentimentálny 
senzál, -a 
separatista, -u 
separátny 
serenáda, -y 
séria, -e 
seriózny 
servítka, -y, i ser- 

vít, -a. 
sessia, -e 
sesternica, -e 
sestrenica, -e 
sesterský 
sestra, -y; mn. g. 

-tier i -tár, § 78. 
sestrenec, -nca 
sezóna, -y 
sfalšovať 
sfára, -y 
shádzať 
sháňať = daromné 

reči hovoriť: Ne- 

sháňaj ! 
shliadnuť sa 
shluk, -u 
shoda, -y 
shodiť 
shodnúť sa 
shon, -u 
shora 

shovárať sa 
shovieť 
shovievavý 
shovor, -u 



350 






shovorčivý 

8 h raba f 

shrnút 

shromaždiť 

shŕknuf 

shyb, -u 

shybák, -a 

schádzať sa 

schladiť 

schnúť 

schodiť 

schody, nie škody. 

schopný," čoho i k 
čomu. I 

schovať, nie skovať. 

schôdzka, -y, nie 
schôdza. 

schudnúť 

schváliť, schvaľovať 

schválny, schválne. 

schvátiť 

schytať 

schytiť sa 

schytralý 

schýliť, schyľovať sa 

siaha, -y 

siahať, siahnuť. 

siakať sa, nie snia- 
kať sa. 

siaknuť 

siatba, -y 

siatie, -tia; v ľudo- 
vej reči siaťa, § 102. 

siať 

Sibír, skloňuj ako 
jar ; Sibírsko, g. 
-a i Sibíria, -ie. 

sibírsky 

Sicília 

sicílsky 

siedmy 

sieň, -ne 

sieť, -ti 

signál, -u 

signatúra, -y 

signum, -na 

s/hlina, -y 

sihoť, -ti 



sila, -y 


skizza, -y 


siliť : silí ma na dá- 


sklad, -u 


venie ; kašeľ ma 


skladateľ, -a 


silí; tiež: siliť nie- 


sklamať 


koho na niečo. 


skleník, -a 


České síliti se po 


sklepenie, -ia 


slovensky je : po- 


sklesnúť 


silňovať sa ; č. sí- 


sklo, nie cklo. 


liti ducha my po- 


sklonný 


vieme posilňovať 


skloňovať 


ducha. 


sklopiť 


silozpyt, -u 


skľavieť 


sinieť 


skľúčiť 


sinka = modrina. 


skíznuť sa 


siný = modrý. 


skmasnúť 


s/pieť 


skopiť, nie skúpiť. 


sipot, -u 


skormútiť 


sirota, -y 


skosiť 


sirotský 


skostnatieť 


sirotinec, -nca 


m. skovať píš scho- 


sisyfovský 


vať; schovám. 


sitár, -a 


skovať = skuť : sku- 


Sitno, meno vrchu. 


jem. 


sito 


skdr, skorej. 


situácia, -e 


skôravieť 


Sivko, -a 


skrahnúť i skrehnúť 


sivý 


skrápať 


síce 


skrátiť 


sídelný od sídlo. 


skrčiť 


sídliť 


skričať, skríknuť. 


síra, -y, sirka, -y. 


m. skriesenie píš 


sísť (dolu). 


vzkriesenie, miesto 


sísť sa (spolu). 


skriesiť píš vzkrie- 


sjazd, -u 


siť. 


sjednať sa 


skriňa, -ne 


sjednotiť 


skrivodlivý 


skala, -y 


skriviť 


skaliV, -ia; v ľud. 


skrojiť 


reči skáľn ; § 102. 


skromný 


skameneíý 


skropiť 


skamenieť 


skrotiť, skrotnúť. 


Skandinávsko, -a 


skrovný 


škandinávsky 


skrúšený, -osť 


skapať 


skrútiť 


skedy-neskedy. 


skrvácať 


skepticizmus, -mu 


skryť 


skeptik, -a 


skrýš, skrýša, -e. 


skielko, -a 


skrývať 



351 



skrz i skrze 

skuhrať, -rám i -rem, 
§ 157. Pozn. 2. 

m. skúpiť píš skopiť. 

skuť, skovať železo. 

skutok 

ra. skutočne hovo- 
ríme naozaj, mie- 
sto skutočný — 
ozajstný. 

skúmať 

skvelý 

skvieť sa 

skvost, -u 

skvostný 

skvúci 

skyprieť 

skyslieť 

skysnúť 

skyva, -y 

slabika, -y 

slabnúť 

slabý 

slačiť na niečo, pa- 
chtiť po niečom, 
bažiac striezť na 
niečo. 

sladký 

slamený 

slapať (spolu). 

slasť, -ti 

slastný 

slamka, -y 

slátať 

sláva, toto slovo ne- 
načim počínať veľ- 
kou literou, ani 
klásť do uvadza- 
čov vo vete: pri- 
volávali mu na 
slávu. 

slávny 

slečna, -y 

sled, -u; sledovať. 

slepiť 

slepý, slepnúť. 

sletiet (dolu). 

Slezák, -a 



sliač, -a (i -e, fem.) 
= slatina, slatin- 
ná pôda. Sliač, mn. 
n. Sliače; prídavné 
meno sliačsky. 

sliať (dolu), sliať 
(spolu). 

sliediť 

sliepať (spolu). 

slievať (spolu). 

Sliezsko, -a 

sliezsky 

slimák, -a ; slím = 
zelenkavá neúrod- 
ná hlina. 

slina, -y 

sliva, slivka, -y ; 
mn. g. slív, slivák. 

slivovica, -e 

slízať 

slnce, -a ; slnko, -a. 

slnečnica, -e = úpal. 

sloboda i svoboda, 

-y- 

slobodný i svobod- 

ný. 
slobodomyseľný i 

svobodomyseľný. 
sloh, -u 
slohový 

m. sloniť píš cloniť. 
Slovač, -e 
Slovák, -a 
Slovan i Slavian. 
slovenský 
slovozpyt, -u 
slovutný, -osť, g. -i. 
složiť: kosti složiť 

= umrieť, ísť do 

hrobu, 
složitý 

s/učka = uzol. 
slušať sa, s d., § 

267. 1. 
slušný, -osť, g- -i. 
služobkyňa, -ne 
služobník, -a 
služobný 



slúčiť (spolu). 

m. slúp píš stĺp. 

slúpiť, slúpať(dolu). 

slúžka i slúžka, -y. 

slúžny, -eho 

slúžnovský 

slynúť 

slyšať 

slýchať 

slza, g. slzy; pi. g. 

sĺz i slzí. 
sľub, -u; sľuby, -o v. 
sľubovať 
sľutovať sa 
sľúbiť 
šmah 
smahnúť 
smazat 

smäd, -u ; smädný, 
sme, viď. som. 
smelý 
smer, -u 
smerodajný 
smerovať 
smes, -i 
smeť, -ti 
smiať sa čomu i z 

čoho. 

smiech, -u 
smiech ať 
smieriť 
smiesť (dolu), smiesf 

(spolu), 
smiešať 
smilovať sa 
smliaždiť 
smluva, -y 
smluviť sa 
smola, -y 
smotana, smotánka, 

-y, i smetana, sme- 

tánka. 
smotať, v. motať, 
smrad, -u 
smradľavý 
smraštiť 
smrdieť čím 
smrek, -a 









■hrytuf*. 



smrteľný, -á posteľ. 

smrtný 

smrť, -ti 

smrtonosný 

smútok, -tku 

smyse/, -slu 

smyse/ný 

smyse/nosť, -ti 

smysliet 

smýšľať 

m. snáď i asnáď píš : 
azda, hádam, vari. 

snášanlivý 

snášanlivosť, -ti 

snášať, (dolu), sná- 
šať (spolu). 

snášať sa s kým. 

m. sna tok píš: so- 
báš, svadba. 

sňať, nie sosňať. 

sneh, nie sňah ; lebo 
v staro-slovančine 
je snégT> a deväť 
desatín Slovákov 
hovorí sneh. 

snehulec, -lca, 
Schneehuhn, hó- 
fajd. 

snemovna, i sne- 
moveň, g. -ne. 

m. snesiteľný píš 
znesiteľný. 

m. sniakať sa píš 
siakať sa. 

snice na voze, sni- 
ce tkáčske na sno- 
vanie. 

sniesť (dolu), sniesť 
(spolu). 

sniesť sa s kým. 

snímať (dolu). 

snubný prsteň 

snúbiť, zasnúbiť. 

sobáš, -a; sobášiť. 

sobliecť sa 

sobrať, soberem, so- 
bereš atď. -f- so- 
ber/em, sober/eš, 



atd., § 157., 4., b. 
socializmus, -mu. 
sociálny 
sofista, -u 
sohnať, soženem i 

sožen/em, § 157., 

4., b. 

sokorec, -rca 
sokyňa, -ne 
soľ, -li; soľný, 
somnambulizmus, 

-mu. 
sonáta, -y 
sonett, -u 

sopeľ, -pľa, sopľavý, 
sopúch, -a 
sosadiť (dolu), 
soskočiť 
soslanie, -ia 
sostaviť (spolu) 
sostrediť 
sostreliť (dolu), 
sostupný 
sostúpiť (dolu), 
sošit, -u = Heft, 

fiizet. 
sošiť 
sotrieť i strieť, v. 

trieť. 
sotva, sotvy. 
soznam, -u 
soznámiť sa 
soznanie, -ia 
soznať 
sóda, -y 
spadnúť 
spamätať sa 
spanštieť 
spara, -y 
spariť 
Spasiteľ, -a 
spád, -u 
spáchať 
spájať 
špárať 
spáriť 
spečatiť 
speňažiť 



spev, nie zpev. 
spierať sa 
spievať nie zpíevai. 
spiež, -i 

spis, -u ; spísať, spi- 
sovateľ, -a ; -ka, g. 

-y- 

Spiš, -a 

Spišská stolica, 
spiť sa 

spínať (spolu), 
splanieť 
splašiť 
splatiť 

splav, -u; splavný, 
splácať 
spláknuť 
splesnieť 
spliesť (spolu), 
splnomocniť 
splodiť 
splynúť 
spľasknúť 
spočinúť, spočívať, 
spočítať 
spodný 
spodobiť 
spodok, -dku 
spojovací 
spojujúci 

spokojný, nie spo- 
kojený. 
spokutovať 



spoločník, -a 
spoločný 
spolok, -ku 
spoľahlivý 
spoľahnúť sa 
spomáhať, spomôcť 
spomenúť, spomínať 
spomienka, -y 
sporadický 
sporiteľňa, -ne 
spotreba, -y 
spotrebovať 
spotvoriť 
spoveď, -d i 
spozdilý, -osť 






353 



spozorovať 

spôsob, -u ; nie zpô- 
sob. 

spôsobiť 

spôsobný k čomu, 
nie na čo. 

spratať 

spratný 

sprava, -y. Aká je 
to sprava ? (Ako 
je to spravené ?) 
Dobrú správu máte 
(= dobre sprave- 
né). 

spraviť 

spravedlivý i spra- 
vodlivý. 

spravedlivosť i spra- 
vodlivosť, -ti. 

spravovať 

spráchnivieť 

sprášiť 

správa, vlastne: spra- 
va, -y = Verwal- 
tung, igazgatás ; 
správca, -u š Ver- 
walter, igazgató. 

správať sa. Váš učeň 
sa dobre správa. 

spreneveriť 

sprevádzať 

spriahnuť 

spriateliť 

spriazniť 

sprievod, -u 

spríjemniť 

spríkriť sa 

sprisahať 

sprítomniť 

sprobovať 

sprostiť sa 

sprostý = hlúpy ; 
ale prostý = jedno- 
duchý. 

sprotiviť sa 

spŕchnuť 

sprzniť 

spupný 



spustiť, spúšťať. 

spustnúť 

spútať 

spyšnieť 

spýtať sa 

srast, od srásť (spo- 
lu). 

sraziť (dolu). 

sraziť (spolu). 

srásť, srastať (spo- 
lu). 

sráz, -u 

srážka, -y 

Srb, -a 

Srbsko, -a 

srbský 

srbština, -y 

srd, -u: samý srd 
ten človek. 

srdce, g. -a, sr- 
diečko, -a. 

srez, -u 

srezať 

srieknuť sa s kým. 

srie/z, -u 

srok, -u 

srovnalý 

srovnať, srovnávať. 

srozumieť 

srozumitelný 

srste/jý 

srstnatý 

sršeň, -šňa 

srub, -u 

srúcaniny, -nín 

srútiť 

srvátka i syrovatka, 

•y- 

ssať = cecať 

ssutiny = srúcaniny 

sšedivieť 

staja, -e ; stajňa, -en, 
-ne. 

stalý — geschehen, 
tôrtént. 

starček, -a 

Staré hory, g. Sta- 
rých hôr. 



staro-horský 

starý 

Starý rok 

starobylý 

starobylosť, -ti 

starostlivý 

staroverec, -rca 

staroverský 

staryga, -y 

statočný 

sta-tok, -tku 

statôček, -čku 

stať, stanem 

stav, -u 

stavanie, -ia 

stavať 

stavba, -y 

staviteľ, -a 

stádlo, -a = miesto, 
kde rožný statok 
dedinský stáva v 
lete cez poludnie. 

stály = beständig, 
állandó. 

stárež, -e 

stáť, stojím. 

stávka, -y 

stebelnatý, od ste- 
blo. 

stekať 

stelesniť 

stenať, -nám i -nem, 
§ 157., Pozn. 2. 

stenčiť 

step, -i (žen.) 

stepať 

steplieť 

stiahnuť 

stie/í 

stih, -u, stiha, -y. 

stihnúť 

stisk, -u; stískať. 

stínať 

stíšiť 

stlačiť 

stlať, stelem, steleš, 
atd. 

st/stnúť 



354 



stlcť 


striasť 




stýkať, od stoknúť. 


stĺp; nie slúp. 


strieborný 




sťa, § 247., 8. 


stoh, -a i -u 


striebro, -a 




sťah, -u, sťahovať. 


stojak, -jaká 


striedať sa 




sťa k de 


stoknúť 


striedka, -y 




sťakedy 


stolovina, i stoleni- 


striedmy 




sťakto 


ca, Tischlade, asz- 


striedza, -e = 


bibli- 


sťať i soťať. 


talfiók. 


cké stred, g. 


strdi. 


stažeň, -žňa 


stonaf i stenať. 


striehnuť 




sťažiť 


stonoha, -u 


striekať 




subjektívny 


stotý, stotný. 


strieľať 




suôtilný 


stotník, -a 


striezlivý 




sud, -a 


stotka i stovka, -y. 


striezť 




surfca, -u ; nie : sud- 


stotožniť 


striežavy = 


suché 


ca. 


stožiar, -a 


oblaky, z ktorých 


sudcovský 


stôl, g. stola. 


neprší. (Tre 


nčian- 


curfcovstvo, -a 


strach, -u: strachy 


ska.) 




Suezský prieplav. 


(inštrum.) mrieť — 


striežka, -y 




sufŕragán, -a 


tak, ako : hlady 


sťr/ga, -y; strigôn, 


sucAší 


mrieť. Podstúpil 


g. -a. 




suk, -u 


strachu ! 


strihať 




sukcessívny 


strachovať sa, s g., 


strmeň, -mena 


sultán, -a 


§265, 3, a Pozn.2. 


strnúť 




summa, -y ; nepíš : 


strana, -y = kraj. Na 


stroskotať 




obnos. 


našich stranách = 


strova, -y 




supplikant, -a 


v našom kraji. 


strpieť 




supplikácia, -e 


6tranný, strannícky. 


strúhať 




surrogát, -u 


strašiak, -a 


strúchnivieť 




suržica, -e, raž po- 


strava, -y 


stryná, -ej 




miešaná so pšeni- 


stravovať 


strýc, -a 




cou; suržené, mú- 


strániť i straniť sa, 


strýcovský 




ka alebo už cesto 


s g., 265., 3, a Po- 


strýzniť 




zo suržice; suržit, 


známka 2. 


stržeň, -žňa 




miešať pšenicu s 


stráviť 


stŕpnuť 




ražou. 


stráž, stráža, -e 


stŕžiť 




sušienka, -y 


strážca, -u 


stučnieť 




suverén, -a; -nny. 


strebať 


stuhnúť 




sužoba, -y: „V su- 


strečkovať 


stúpaj, -e; stúpať. 


žobe mojej", hovo- 


strečok, -čka 


stupieť 




rieval M. M. Hodža. 


stred, -u 


stužka, -y 




sú, viď som i sa. 


stredište, -ťa 


stvoriter, -a 




súci k čomu, nie 


stredný 


stvrdiť, stvrdnúť. 


na čo. 


streľba, -y 


stvrdlý 




súčasník, -a 


strestať, v. trestať. 


stydieť sa 




súčasný 


streštiť 


stydlivý 




m. súčastník píä 


6tretnúť sa 


stydnúť 




účastník. 


strhať 


styk, -u; stýkať sa. 


súčeŕ, -čtu 


strhnúť 


stý i stotý 




súd, -u 




• 








355 



súdba, -y 
súhvezdie, -ia 
súkenník, -a; -íctvo, 

-a. 
súkenný 

sused i sused, -a. 
susedský 
súsek, -a 
sústrediť i sostrediť, 

nie sosústrediť. 
súvislý 

súžiť, sužovať, 
svada, -y; s vadiť sa. 
svadba 
svadobný 

svah, -u, nie zvah. 
sval, -u 
svaliť, svafóvať (do- 

lu). 
svalovitý, svalnatý, 

svalitý. 
sváriť 
svätiť 

svätojánska muška, 
svätojánsky chlieb, 
svätokrádež, -e 
svätosť, -i 
sväto-svätý. 
svätyňa, -ne 
svätý 

sväzok, -zku 
sväzovať 
svárlivý 
svážať 
svážiť 
svedčať sa, s d., § 

267., 1. 
svedčiť 

svedkyňa, -ne 
svedectvo, -a 



svedomie, -ia : To 
ti hovorím pod 
svedomím (akoby 
pod prísahou); za 
stará svedomie — 
vyznanie svedka; 
vyberať svedomie 
= vyslúchať sved- 
kov. (Roku 1616.) 

sveriť komu niečo. 

svesiť hlavu. 

svetský 

sviatočný 

sviatok, -tku 

sviatosť, -ti 

sviazať 

svieca, -e; sviečka, 

-y- 

sviesť, svediem — 

svietiť 

s viezť, s veziem. 

svieži 

svinúť 
j sviňa, -ne 
j svislý 
j svit, -u 

svitať 

svit', svijem. 

svliecť 

svoboda i sloboda. 
Svoboda myslieť 
(nie: svoboda my- 
slenia) - Gedanken- 
freiheit, gondolat- 
szabadság. 

svodca, -u, svodný. 

svoj, nie svoj. 

svojský 

svolať (spolu). 

svor, -a, 1) hrča v 



dreve, 2) miesto 
kde sa zlomená 
kosť scelí. 

svoreň, -reňa 

svrab, -u; svrabľavý. 

svraštiť i smraštiť. 

svrbieť, s a., § 254. 

svrhnúť 

svrchovaný 

svrchovať 

svrchu 

syčať 

sychravý 

sykačka, -y 

syllaba, -y 

syllogizmus, -mu. 

symbol, -u 

symfónia, -e 

symmetria, -e 

sympatia, -e 

symptóm, -u 

syn, -a, v. synu ! 

synagóga, -y 

synoda, -y; syno- 
dálny. 

synovský 

syntaktický 

sypanice, -níc 

sypárňa, eň, g. -ne. 

sypký 

syr, -a, syrový. 

syrovatka i srvátka. 

syrup, -u 

syse/, -s/a 

systém, -u 

systematický 

sýkať 

sýkorka, -y 

sýtiť 

sýty čoho 



šabľa, -le 
šafár, -a 
šafeľ, -ťfa 



šafran i šefran, -u. j šakal, -a 
šafranník, -a | Šalamún 

m. šak píš však. | šalát, -u 



356 



šalbiar, -a 


širák, -a 


šalvia, -e; -iový. 


širší 


šampanské víno. 


šišak 


šanzonetta, -y 


šišľať i šušľať 


Šariš, -a 


šizma, -y 


šaráda, -y 


šíry aj širý 


Šarišská stolica. 


šíro-šíry 


šarlatán, -a 


škamrať 


Šarlotta, -y 


škandál, -u 


šarmantný 


škaredý 


šarpia, -e 


škatuľa, -e, škatuľ- 


šarža, -e 


ka, -y. 


šatka, -y; mn. g. 


škála, -y 


-tiek, -ták, § 73. 


škeriť zuby. 


šatstvo, -a 


šk/bať 


šál, -u 


škľabiť i šklebiť sa. 


šematizmus, mu 


škobľa, -le 


šepleta, -y 


škorfca, -u 


šepot, -potu 


škôlka, -y 


šeptať i šepotať; i: 


škorne, -í 


šoptať (viď toto!), 


škorpión, -a 


šopkať, i šepkať. 


škôldozorca, -u 


šeptom 


škriatok, -a, lar do- 


šesták, -a 


mesticus. 


šestinedieľka, -y 


škriepiť sa 


šesť 


škrípať zubami. 


šesťdesiat 


škrob, -u, i škrob. 


šesťdesiaty 


škrupulózny 


šesťnásobný 


škrydlica, -e 


šetrný 


škrydličiar, -a 


šetriť 


škvrna, -y 


šev, g. šva 


š/abikár, a 


šialit 


š/abikovať 


šiator, -tra, 1. -i ; mn. 


šliam, -u 


n. -e. 


šliapať, -pam i-pem, 


šibal, -a 


§ 157., Pozn. 2. 


šibký 


šľahať 


šidlo, i šilo. 


šľachetný 


šiel, nie šel,šol, šiol 


šľachta, -y 


§ 168., V., Pozn. 2 


šľapaj, -e 


šiesty 


šmariť 


šiffrovať 


šmikňa, -e 


šija, -e 


šmyk, u 


šindeľ, -dľa ; tiež šin- 


šmykľavý 


doL 


šmýkať 


šindliar, -a 


m. šnôra píš šnúra. 


šindľovec, -vca 


šnupať tabak. 


šindľový 


šoptať, -ptám i 



-pcem, § 157., Po- 
známka 2. 

šošovica i šušovica, 
-e. 

šovinista, -u 

špagát, -u 

Spania dolina, -ej .-y, 
Herrengrund, Úr- 
vôlgy (vo Zvolen- 
skej stolici) ; Spanie 
pole, Ispánmezô (v 
Gemerskej); Spa- 
ní háj, vrch v 
Ščavníku na Spiši; 
Spanie, vrch v 

^Trenčianskej. 

Špánik, -a (osobné 
meno). 

špehún, -a 

spieť 

špina, -y 

špitál, -a 

špunt, -a 

šra/iky, -nôk 

štatistika 

štát, -u 

štebotať, -otám, i 
-ocem, § 157., Po- 
známka 2. 

Štedrý večer. 

štempeľ, -pľa 

štempľovať 

štiaľ, -u, Saueramp- 

^fer, sóska. 

Štiavnica, -e 

štikútať (v Gemeri 
štikutkať) --= čkať. 

štipľavý 

štíhly i štihly. 

štípať, s a., § 254.; 
štípať, -pam i -pem, 
§ 157., Pozn. 2. 

štítiť sa, s g., § 265., 
3. a Pozn. 2. 

štóla, -y 

štôlňa, -e 

Štrbské pleso. 

štrnásť, štrnásty. 









štrngať 

štrúdľa, -le 

študovať 

štúdium, -dia 

štvorhranný 

štvornožky 

štvorylka, -y 

štvrtý 

štvrtkový 

štvrtok, -tka i -tku. 

štvrť, -ti, štvrtka, -y. 

štyri, nie čtyri (pre 
m. osoby: štyria), 
a. štyri (pre m. o- 



a^7 

soby: štyroch), g. 
štyroch, d. šty- 
rom, 1. štyroch, i. 
štyrma. 

šťastie, nie štestia. 

šťastlivý 

šťastný 

šťúply 

šumieť 

šušfať i šišľať, 

šušovica i šošovica, 
-e. 

švagor, -gra 

švagriná, -ej 



švagrovstvo, -a 
Švajčiar, -a 
švajčiarsky 
Švajčiarsko, -a 
Šváb, -a 
švábka, -y 
švábsky 

švárny i švarný. 
|vec, g. ševca. 
Švédsko, -a 
švédsky 
švihák, -a 
švihlý. 
švihnúť 



t. j. = to jest 

t. r. — tohoto roku. 

t. zv. = takzvaný. 

tabla = maď. tabla, 
tabula i tabuľa. 

tajomný, nie taju- 
plný ; každé prí- 
davné a príslovce, 
složené s -plný 
(-volí), je germa- 
nizmus. 

tajomstvo, -a 

takt, -u 

tak že 

tamariška, -y 

tamojší, -ie, -ia. 

tamtade 

tamten 

tamvon 

tamže 

tanec, -nca 

tanier, -a, 1. -i, mn. 
n. -e. 

tarifa, -y 

Tatár, tatársky. 

Tatry, -tier 

taxa, -y, taxátor, -a. 

teatrálny 

teda i tedy. 






70 



í*ŕ sár/x t, ~r-^/ <f^ 



tehda i tehdy = 
vtedy. 

tehdajší = vtedajší. 

tehla, -y; tehelná, 
-ne. 

Tekov, -a 

Tekovská stolica. 

Tela Božieho. 

telegraf, -u 

telegramm, -u 

telocvik, -u 

tela, -afa; teliatko, 
g. -a. 

teľací; teľacina, -y. 

temá — temeno, 
§93. 

temeno, g. temena, 
d. temenu. 

temlov, -a 

ten, tá, to : v súperi., 
na pr. ten najlepší 
človek a p., je hru- 
bý germanizmus. 

tenký 

tenor, -u, tenorista, 
-u. 

tenorový 

tenže, táže atď. Píš : 
Kto vie o zlodejovi, 



nech ho udá vrch 
nosti (nie : nech 
udá tohože vrch- 
nosti). Kúpil si 
knihu a učil sa z 
nej (nie: učil sa 
z tejže). § 198. 

Teodor, -a 

teológia, -e 

teória, -e 

teprv 

teraz 

teraz-terazučky. 

termín, -u 

termometer, -tra 

terpentín, -u 

terrassa, -y 

territoriálny 

Tešín, tešínsky. 

tešiť sa čomu i z 
čoho. 

tetrov, -a 

tetrovec, -vca, Birk- 
hahn, nyirfajd. 

text, -a 

té (nesklonitemé) — 
čaj. 

téma, -y (nie: te- 
mata). 



ŕ- 



358 



téza (= thésa), -y. 


totiž, totižto. 


trh, -u 


tchor, -u 


tovar, -u 


trieda, -y 


tiecť 


tovariš, -a; nie to- 


trieska, -y 


tieniť 


van/š. V staro-slo- 


trieť: biedu trieť, 


tiež, § 247., 7. 


vančine bolo to- 


nie: trpieť. 


tiger, -gra; tigrica, 


varíšť, poľsky je 


triezvy 


-e. 


tovarz//sz, rusky 


tri (pre m. osoby: 


ticAší, nie tiAší. 


tovar/šč. 


traja), a. tri (pre 


tikajú hodiny. 


tovarišský 


m. osoby: troch), 


Tisa, -y; rieka. 


tovarišstvo, -a 


g. troch, d. trom, 


tisíc, § 139. 


tôňa, -ne = tieň. 


1. troch, i. troma. 


Tisovec, -vca, tisov- 


tón, -u 


tribunál, -u 


ský. 


tra =-- treba (z poľ- 


tribút, -u 


tisský 


štiny). 


trirfsať, tridsiaty. 


titul, -u 


tradícia, -e 


tridsiatka 


tlač, -e 


tragédia, -e 


trinásť, trinásty. 


tlačiar, -a ; -en, -ňa, 


traktier, -a 


tri razy 


g. -rne. 


Translajtánia, -e 


triumf, -u 


tlč, -i 


trasľavý 


triumvirát, -u 


tliapať. Tliape dve 


trapy, pi., 1. v tra- 


trz'zna, -y 


na tri (= tára). 


piech. 


Trnava, trnavský. 


tlstý, nie tlustý. 


m. tria píš traja. 


trnie, -ia ; i tŕňa, 


tĺcť; nie tlúcť. 


triafať 


§ 102. 


tik, -a 


triasť, triaška. 


trojica, -e 


tľapkať i tliapkať. 


trápny 


trojjediný 


tľapká vý 


treba — nie nutno ! 


„trojspolok", neme- 


tma, -v; mn. g. 


„trebárs", slovo spo- 


cký Dreibund. Nám 


tmí, §'76. 


tvorene, píšme ho- 


je tá alliancia troj- 


tmavý, tmavší. 


ci, hoc. 


členový spolok, a 


toaletta, -y 


Trenčianska stolica. 


nie čosi, v čom sú 


točiť, s i. i a., § 


Trenčín, -a, mesto, 


tri spolky složené. 


277., 5., Poza. 1. 


prídavné meno : 


Trojlístok je nie 


tolerantný 


trenčiansky. 


lístok z troch častí 


toľký, toľko. 


trestať, -stám i 


složený, ale tri 


Tomáš, -a = Tho- 


-scem, rozk. -staj 


lístky spolu. Tri- 


mas, Tamás. 


i -sci, § 157., Po- 


glav — v hore tri 


tona, -ne, vo vý- 


známka 2. 


hlavy spolu. 


chodnej slovenčine 


treštiť 


troška 


tonica, -ce, miesto 


trešťať, 1) leiden 


trón, -u ; tróniť. 


v rieke, kde voda 


(fur etwas), abbtl- 


trpelivosť, -ti: Vy- 


pomaly tečie. 


szen, szen ved, meg- 


viedol ma z trpe- 


topelec, -lca = vod- 


szenved : Budeš za 


livosti = ztratil 


ník, Wassermann, 


to trešťať; 2) zi- 


som pri ňom trpe- 


vízi ember. 


ma len tak treští; 


livosť. 


topografia, -e 


treskúca, i treskutá 


trstený 


topoľ, -a 


zima. 


trsť, -ti 


torpédo, -a 


tretí, -ie, -ia 


trubiroh, -a 


tortu ra, -y 


tretiak, -a 


trúd, -a 



359 



tľúchly i truchlý. 

trýzniť 

tŕň, -a 

tŕžit 

tuhý, tuhší 

tunnel, -u 

tur, -a, Auerochs, 

bOlény. 
Turčianska stolica. 
Turiec, -rca 
Jurecko 
turecký 
7urek, -rka; nie 

Turek. 
Turice, -íc 
tutlať 
tužka, -y 
túžiť po čom, nie 

za čím. 



túžiť sa, vytúžiť = 
požalovať sa, žiale 
vyrozprávať. 

túžobný 

tvar, -u = forma. 

tvaroh, -u 

tvarožný 

tvár, -i = obličaj. 

tvoj, nie tvoj. 

tvoriť; tvorím, tvo- 
ríš, tvorí atď. 

Tvrdošín, -a, prídav- 
né meno : tvrdo- 
šiansky. 

tvrdý, tvrdší. 

tvŕdz, tvŕdza, -e. 

ty = počuj ty, ho- 
hor ty. 

tykať niekomu. 



tylo, -a 
tymian, -rf 
typický 
typograf, -a 
tyrann, -a ; -nnia, 

ale: tyranský. 
Tyrolčan, -a 
Tyrolsko, tyrolský. 
týfus, -u 
týka, tyčka, -y. 
týkať sa niečoho, 

-kam sa i -čem sa, 

§ 157., Pozn. 2. 
tým, nie tím; vid 

ten, § 133. 
týždeň, nie týdeň, 

g. týždňa, 
týždenný, nie tý- 

denný. 



ťah, -u 
fapkať 



ťava 
ťažkať 



ťažkomyseľný 
ťuťmák 



U 



uh. = uhorský. 

uh. kr. = uhorsko- 
kráľovský. 

ubehať, im Wett- 
lauf schlagen, im 
Laufen úbertreffen, 
futásban felíilmul- 
ni. 

ubezpečiť 

ublížiť 

ubytovať 

ubývať 

učeň, -čňa 

učeník 

učiť sa, s d. i a., 
§ 267., 1. 

udalosť, -ti 



udatný 

udať sa na koho: 

udal sa na otca, 

er sieht ganz dem 

Vater gleich, ap- 

jára iitôtt. 
udavačstvo, -a 
udeľovať 
uderina = udreté 

miesto, 
úfať sa čomu, nie: 

na čo. Srov. § 265., 

Pozn. 1. 
ugorka, i uhorka, 

uharka, -y. 
uhliar, -a 
uhl/e, -ia 



uhľadief si: Uhľa- 

dím si dobrý čas. 
uhniličiť sa; poľné 

hrušky sa uhni- 

ličia. 

uhniezdiť sa 
uhol, -hla — Winkel, 

szôg. 
uhoľ, -hľa = Kohle, 

szén. 
uhorka, uharka i 

ugorka, -y. 
Úhor, -hra ; úhor 

ský (nie : Uher, 

uherský). 
Uhorsko, -a (nie 

Uhersko). 









Uhry, g. Uhár. 

uchytiť 

uisťovať 

ujarmiť 

ujsť 

ukázať: päty ukázať 
= dať sa v nohy, 
čiže utekať, zute- 
kať. 

ukáíka, -y 

ukradky 

ukrivdiť 

ukryť 

ukryvačstvo, -a 

ulán, -a 

uliať 

uľaviť i uleviť. 

umárať sa; umárať 
sa za kým, trápiť 
sa. 

umelecký == kiinst- 
lerisch; miivészi. 



360 

umelý == kunstlich, 
mú-, mesterkélt ; 
umelé víno. 

umiesŕiť; nie: u- 
miestn'il. 

umrieť 

umykovať sa 

umyť 

unaviť 

unúvať koho, ermti- 
den,fárasztani : Ne- 
unúvaj ! 

upomenúť 

upom/enka, -y 

uprázdniť 

uprieť 

upriasť, upradiem. 

urážka, -y 

urda, -y 

urodzený, -osť 

usilovať sa 

usilovný 

Ú 



usmiať sa 
usnesenie, -ia 
usniesť sa 
usporiadať 
usrozumieť sa 
ustanovizeň, g. -zne 
ustarostený 
usverfčiť 

uši, g. -í (-ú), d. -iam, 
l.iach,i.-ami(-ima). 
uškrnúť sa 
ušliapať 
ušľachtiť 
utiereň, -rne 
utorok, -rka i -rku. 
utrieť 
uvädnúť 
uväzniť 

uzol, g. uzla, 1. -e, 
mn. n. -y. 
už 
užší 



úbel, -u = alaba- 
ster. 

úbyt, -u ; úbytok, 
-tku. 

účastník, -a 

„účasť brať" v nie- 
čom, teilnehmen 
— radšej účasť 
mať, zúčastniť sa. 

účastný čoho (nie: 
v čom). 

účel, -u 

účet, -čtu = konto. 

účinný 

úde/, -u; úde/ný. 

úhľadný 

úchylka, -y 

úchylok, -lku 

úchytky: len na ú- 
chytky som prišla 
k vám. 



úlisník, -a 

úlisný 

úľ, -a 

úmyse/, -slu 

úmyse/ný 

úpad, -u 

úpa/, -u 

úpätie, -tia 

úplaz, -u 

úprimný 

úrad, -u: složili ho 
z úradu; brat slo- 
žil úrad (== zada- 
koval). 

úrez, -u 

úrezky, -kov 

úryvok, -vku 

úsad, -u, bolesť v 
krížoch: Dostal ú- 
sad. Zaťalo ma v 
krížoch. Madlena 



mu zaťala (t. j. 

striga mu zaťala, 

nemecky Hexen- 

schuss). 
úsilie, -ia 
úsmev, -u 
ústredný 

úškľabný i úšklebný 
úšľabok i úšklebok, 

g. -bku. 
útržky, -žiek 
útu/, -u ; útu/ok, -lku. 
útulná, -ne 
útu/ný 
úväz, -u; úväzok, 

-zku. 

úvetrie, -ia 
úvoz, -u 
úzkoprsý 
úžeh, -u 
úžitok i úžitok, -tku 



361 



v. = vid 


väzieť 


vedz, § 168., 


III. 




v alebo vo, s ak- 


väzy, -ov 


„Neviem" si pred- 




kuzatívom: Hybaj 


vádzka, -y 


staviť niečo - 


- po 




v čerty — v pa- 


Váh, -u ; vážsky. 


slovensky: Nemô- 




romy! V oči kole, 


válov, -a; -ovec, g. 


žem si predstaviť. 




v oči bije ; v boky 


-vca. 


ved/a, vedŕajší 






ma pichá. Hybaj 


vápenník, -a 


vedno = spolu 


: PÔ- 




v nohy ! 


vápenný 


jdeme vedno; 


ved- 




vabec, -bca. 


vášeň, -sne 


no sedeli; — 


do- 




vaček, -čku 


vážiť si, s g. i a., 


vedná. 






vajce i vajco, g. -ca; 


§ 265 , Pozn. 1. 


vedom/e, -ia 






§ 99. 


vážky, -ok 


vedomý 






vakácie 


vbeh, -u 


veď 






valach, -a; mn. n. 


včas, včasný. 


vegetarián, -a 






valasi. 


včasnejšie i včaššie. 


vecheť. -ťa 






valaský 


včasrano, -a ; od 


velezrada, -y 






valiak = voz bez 


včasrana, do včas- 


veličenstvo, -a 






železa. (Žilina.) 


rana. 


veličiť 






valkať — cesto ; vá- 


včera 


veličizný 






lok, -lka. 


včiŕi vču/, nie: čiľ 


veliká/í, -a 






valný 


i čul. 


ve/'a 






vaňa, -ne 


vdovica, nie dovica, 


Veľká noc, -ej 


-i. 




vardaf = chorieť, 


-e. 


„Veľká" Revúca - 




hynúť z choroby. 


vdovin 


píšme: Revúca. Keď 




varecAa i vareka, 


vdovský 


je pri nej Revúcka 




g- -y- 


vdovstvo, -a 


(a tretej tak meno- 




var/' 


vďačiť sa 


vanej obce ni 


eto), 




vari to, -a 


vďačný 


ona po slove 


nsky 




varivo, -a 


vec, -i : Nemožnej 


môže byť len 


Re- 




varovať sa, s g., § 


veci. V mojej veci 


vúca. 






265., 3. a Pozn. 2. 


advokát bude ma 


veľkodušný 






varovkyňa, -ne 


zastupovať. V tej 


veľkolepý 






Vatikán, -u 


veci sú pomútené 


veľkomožný 






vatrál, -a 


pochopy. Pomôcť 


veľkonočný 






vatta, -y 


mu nebola možná 


Veľký piatok. 






väčšina, nie vätšina, 


vec. Čo je vo veci? 


ve/nii, nie veľmo. 




-y- 


(0 čom je reč 2} 


ve/moc, -i 






väcáíť, nie vätšiť. 


Priahat (do voza) 


veftnore, -a 






vädími 


je nie kňazova vec. 


veftnož, -a 






vädnúť 


večer, -a, večerný. 


veŕryba, -y 






väzba, -y; väzenie, 


večiereň, -rne 


vemä, vlastne vymä 




-ia. 


vedieť, viem, vieš 


-mena. 






väzeň, -zňa 


atď., rozk. veď i 


m. ven i venkí 


í píš 





h ukovať epis. veci «!<>▼. 



24 



362 



von i vonku 

veniec, -nca 

vonný od veno. 

vepor, -pra 

verejný 

veriaci 

veriteľ, -a 

veriť sa 

verný 

verthajmka, -y 

veru i ver' 

ves, g. vsi = de- 
dina ; do Starej- 
vsi, do Novejvsi 
atď. : nie do Starej- 
si, do Novejsi. 

vesel/e, -ia 

veštba, -y 

vetev -i; vetva, -y. 

vetchý 

vetiť: Budeme si 
vetiť — robiť nie- 
čo navzájom. (V 
Turci.) 

vezír, -a 

vezmem, viď vziať. 

veža, -e, vežatý. 

v hod prišlo. 

vchod, -u 

viac i viacej. 

viac ráz 

viacej ráz 

viadukt, -u 

Vianoce, g. Vianoc. 

viať 

viazať 

viaznuť 

vidiek, -a i -u ; dáv- 
nejšie = stolica : 
My zemane Zvo- 
lenskey stolicy 
aneb vidieku. (Ro- 
ku 1567.) Dedina 
Hay vidieku Tu- 
reczkeho (Turčian- 
skeho), roku 1567. 
Vydyek lyptovsky 
dokonal (= uza- 



vrel), r. 1590. 

vidieť 

vidly, -iel, -ál. 

vidný 

vina, -y : na slúž- 
nom je vina; mne 
dáva vinu; mne 
by sa mohla dá- 
vať vina; — viniť 
koho čím, vinný, 
vinník, -a ; vino- 
vatý. 

viničky = ríbezle 
(v Šariši). 

Viedeň, -dne 

viera, -y 

viesť : predok viesť. 
Bola to kornútka, 
čo predok vodila. 
(Nár. pieseň.) Ku- 
pectvo alebo re- 
meslo viesť. 

vietor i vetor, g. 
vetra. 

viezť, veziem. 

vika (krm), -y 

vikár, -a 

vildaťsa = hýbaťsa. 

villa, -y 

vilný = bujný. 

vinetta, -y 

vinica, -e 

vinšovať 

vinúť sa 

virgať ^ skákať : 
teľa virgá. 

virtuóz, -a 

visieť 

višňa, -ne 

viť, povíjať. 

vitriol, -u 

Víchor, -chra ; ví- 
chrica. 

víko (vrchnák). 

víla, -y 

víno, -a 

vír (VVirbel, Or- 
vény), -u. 



vítať 

víťaz, -a 

víťazstvo, -a 

vjazd, -u 

vklad, -u 

vladyka, -u 

vlan/ 

vlastenecký = pat- 
riotisch, hazafias. 

vlastenský = va- 
terländisch, hazai. 

vlastníctvo, -a 

vlastník, -a 

vlastný 

vláda, -y; mať vlá- 
du. Nemáš tej vlá- 
dy, aby si to vy- 
konal. 

vládať 

vládca, -u 

vládkyňa, -ne 

vlásenie, -ia, Stipa 
pennata L., Feder- 
gras, árvaleány- 
haj. (V Liptove.) 

vlhký 

vliať 

vliecť, vlečiem. 

vliezť, vleziem. 

vliv alebo vplyv. 

v/k, -a 

vlkolak, -a, Wer- 
wolf, morkoláb. 

vložka, -y 

vmiestiť sa, i vme- 
stiť sa. 

vnada, -y 

vnadiť 

vnadný 

vnikať 

m. vnivoč píš nivoč ; 
v nivoč obrátiť. 

vnútorný 

vnútri 

vnútrok, g. -roku. 

vňať, -ti; nie vňad. 

vorfca, -u 

vodcovstvo, -a 



363 



vodiť sa: zle sa mi 
vodí. 

vo dne 

vodník, -a; viď: to- 
pelec. 

vodopád, -u 

vodovod, -u 

vodstvo, -a 

vohľady, -ov 

vohnať, vženŕem. 

vojak, -a 

vojna, -y — všeslo- 
vanské slovo; slo- 
va válka sloven- 
čina nezná; vojen- 
ský. 

vojsť; vojdem, vo- 
jdeš,vojdeatď.; vo- 
šiel. 

vojvodský 

voj vodstvo, -a 

volať sa 

voličský, voličstvo. 

voliť: Mám sa pod 
deravú strechu do- 
stať, volím pod ho- 
lým nebom zostať. 
(Nechce sa zle vy- 
dať.) Má na tanci 
jamku vystáť, volí 
doma očko vyspať. 
(Nár. pieseň.) 

voľajaký 

voľakde 

voľakto 

voľaktorv 

voľkať 

voľky-nevoľky ; voľ- 
nevoľ. 

voľný 

von, vonku. 

vonkoncom 

m. vonný píš vo- 
ňavý. 

voňať čím, nie po 
čom. 

voňahdy i vonehdy. 

voskovv : vosková 



sviečka ; voštený : 
voštené plátno. 

voskrz 

vospolný 

vospu ät sveta: vo- 
spust sveta hovo- 
riť, tárať — robiť 
(t. j. bez rozumu, 
nemúdre). 

voš, vši 

voštinár, -a, voštiny 
pi., voštín. 

votchý, viď vetchý. 

vo vedne 

voz, -a, 1. -e, mn. 
n. -y. 

vozvýš 

v<5bec 

vodka, -y 

vôkol 

vôl, vola. 

vôľa, -le; vôľu lá- 
mať: Vašej Milosti 
vôľu zlomil. (V ru- 
kopise z r. 1592.) 

vôňa, -ne 

vpád, -u 

vplyv alebo vliv. 

"plývať, vlívat. 

vrabčí 

vrabec, -bca 

vrah, -a 

vraj, nie praj. 

vraštiť i mraštiť. 

vražba = čary, čaro- 
dejstvo: Tie chra- 
sty na tom dieťati, 
to sú vám vražby. 

vráska, -y 

vrbec, -bca = švík: 
vrbcom šiť. 

vred, -u 

vrepiť — na pr. 
prsty do štice. 

vrieť 

vrh, -u 

vrch, -u; vrch-hla- 
va: na vroh-hlave 



má plešinu ; ideme 
na vrch-Detvu. Za 
vrch-stolom: Otec 
sedávajú za vrch- 
stolom. — Všetko 
vyjde na vrch = 
na svetlo. — Na 
vrchovom koni pri- 
šiel milý k nám. 

vrchnosť, -ti 

vrchný 

vrchol, -u 

vrkoč, -a 

vrub, -u 

vrz, -u ; vr/.om. 

vskutku 

vssať 

vstať, vstanem. 

„v stave byť" ; nie 
som v stave uro- 
biť — po sloven- 
sky : nemôžem uro- 
biť. 

vstupné, -ého 

vstúpať 

všadeprí tom nosť 

všadeprítomný 

však, nie šak. 

všakový, nie šako- 
vý. 

vše = zavše, nave- 
ky, vždycky, vždy. 

m. všecok, i všecek 
píš všetok i vše- 
tek. 

Všechsvätých 

všeličo 

všelijaký 

yšelikto, všelikde. 

všemohúci 

í'šeobecný 

yšestranný 

i>šetečný 

všetok i všetek ; 
„všetko jedno" ; 
Slovák povie bez 
„všetko : To mi je 
jedno. Mne je jed- 

24* 



361 






no, či tak či inak 
budete súdiť (M. 
M. Hodža, v ruko- 
pise.) 

všeuč/lište, -ťa 

vševedúci 

všímať si 

vštepiť — presve- 
dčenie; štepíme 
stromy, sypanice. 

vták; nie: fták. 

vtip, -u ; vtipný. 

vy, vykať. 

vy- ; táto predpona 
pri slovesách ozna- 
čuje dej alebo smer 
znútri na vonok, 
na pr. : vyhnať, vy- 
ložiť atď., niekedy 
len čo perfektivuje 
dej : vyhotoviť, vy- 
pracovať atď. Srov. 
S 210., 5. 

vybľabtať 

vybrať, -berem, -be- 
reš atď. i -be- 
riem, -berieš atd., 
§ 157., 4., b. 

vybíjať; vybíjať o- 
zdoby na rúčkach, 
rukovätiach, reme- 
ňoch atď. Klobú- 
čik vybíjaný. Šel- 
ma vybíjaná. 

vyčerpať, vyčerpaní 
i vyčerpem, rozk. 
vyčerpaj i vyčerpi, 
§ 157., Pozn. 2. 

vyčítať, 1) vyčítať 
peniaze na stôl, 2) 
vyčítať niekomu 
chyby. Vyčítal mu 
kapitolu, 
vydaj, -u 

vydlbať, § 157., Po- 
známka 2. 
vydobyť, vydoby vať 
vydra, -y 



vydriducb, -a 

vydrigroš, -a 

vyheň, vyhňa, g. 
-hne. 

vyhláška, -y 

vyhrážka, -y 

vychádzka, -y, nie 
„výlet" (Ausflug). 

vyjavený. Pribehol 
ako vyjavený. 

vychovávate!, -a 

vychová vatelský 

vychytiť: Navrch ho 
vychytilo. (To jest 
zrádnik (epilepsia) 
naň prišiel. 

vyjmem, viď vyňať. 

vyjsť, nie vynsť ; 
vyjdem, vyjdeš, 
atď., a nie: vy- 
ndem, vyndeš atď. ; 
vyšiel. 

vykázať niečo. 

vykladaný 

vykladať: Nevykla- 
dajte mi na zlé. 
Na dobrú stránku 
si vykladá. 

vyklať = ausste- 
chen, kiszúrni. 

vykopať, -pám i 
-pem, rozk. -kopaj 
i -kop, § 157., 2. 

vymädliť 

vymieniť : Vymie- 
nim si, že mi bu- 
dete každý mesiac 
platiť. (Teda mad. 
kikotni po sloven- 
sky nie „vyviazať", 
ale vymieniť; — 
výmienka (nie pod- 
mienka): Tretí vý- 
mienka jest, aby 
pŕedepsané zeme 
a kraginy... v pod- 
danosti zuostali 
JMti potomkom krá- 



luom aneb králow- 
stwj Uherskému. 
(Smluva medzi kr. 
Matiašom a českým 
Vladislavom, v Bu- 
díne, 1* 78.) 

vymôcť 

vymydliť 

vynájsť, nie vynaisť. 

vynález, -u 

vynálezca, -u 

„vynímať sa" (sich 
ausnehmen) — pek- 
ne sa vyníma. Ger- 
manizmus, ktoré- 
mu treba vyhýbať. 

vyňať; vyjmem, vy- 
jmeš, vyjme atď. ; 
vyňal. 

vyosliť sa = hlúpo 
riecť. 

vypäť i vypnúť. 

vyplieniť 

vypomstiť sa, nie 
vypomstyiť sa. 

vyprať, perem, -pe- 
reš atď., i periem, 
perieš atď., § 157., 
4., b. 

vy práva ť 

vyprávka, -y 

vyprázdniť 

vypredaj, -u 

vypytovať sa, s g., 
§ 265., 3., a Po- 
známka 2. 

vyrábať 

vyscTinúť, nie vy- 
sAnúť. 

vysiaŔať, vysia/rnuť. 

vysielať 

vyskúmať 

vysokomyse/hý 

vysoký 

vystatovať sa 

vystáť, ausstehen — 
zakorenený ger- 
manizmus. : Biedny 






:tf5 



človek mnoho vy- 
stojí; píšme: Bied- 
ny človek mnoho 
podstúpi — zkúsi, 
zažije. Miesto : „Ne- 
môžem vystáť váš- 
ho suseda" možno 
povedať : Váš su- 
sed mi je protivný, 
a podobne. Človek 
na nevystátie nám 
je tiež človek pro- 
tivný, odporný. 

vystehovať i vysťa- 
hovať sa. 

vysvätiť 

vysveďčenie, -ia 

vysvetfčiť 

vysvetlivka, -y 

vyše, predložka, na 
pr. : vyše toho do- 
mu; i povyše. 

vyšliapať, v. šliapať. 

vyššie, príslovce, na 
pr. : vyššie leží od 
zeme. 

vyšší 

vyštebotať, v. štebo- 
tať. 

vyštípať, v. štípať. 

vytápať 

vytrieť 

m. vyväzovacie ú- 
pisy píš vyvadzo- 
vacie úpisy. 

vyvlastniť 

vyvýšiť 

vyza = Hausen, viza. 

„vyzerá" — dobre 
(alebo zle) vyzerá, 
er sieht gut (o. 
schlecht) aus ; po 
slovensky : je svie- 
ži, je biedny a p. 
Slovák len oblo- 
kom vyzerá (z izby 
na dvor, na ulicu). 
Ona dobre vyzerá 



v svetlých šatách. 
Slovák povie: Jej 
pristanú svetlé ša- 
ty — svedčia jej. 

vyzývať 

vyzla, -y 

vyžmýkať 

výbava, -y 

výbeh, -u 

výčitka, -y 

výdavok, -vku 

výbyb, -u; výhybka, 

g- -y- 

výhľad, -u 

výhosŕ, -tu 

výhra, -y 

východ, -u 

výchova, -y 

výjav, -u 

výjazd, -u 

výkal, -u 

výkaz, -u 

výklad, -u 

výkon, -u 

výkop, -u 

výkrik, -u 

výkup, -u 

výkvet, -u 

„výlet", -u je nem. 
Ausflug; my ho- 
vorme a píšme : 
vychádzka. 

výlev, -u 

výložka, -y 

výmaz, -u 

výme/, -u 

výmer, -u 

výmet, -u 

výmienka, výmin- 
ka; viď: vymieniť. 

výmysel, -slu 

výmluva, -y 

výmoľ, výmote, g. 
-ole. 

výnimka, = Aus- 
nahme, kivétel. 

výnimočný 

výnos, -u 



m. výnsť píš vyjsť. 

výpad, -u 

výpal, -u; výpalky, 

-ov. 

výpar, -u 
výpis, -u 
výplatca, -tcu 
výplatok, -tku 
vyplav, -u 
výplod, -u 
výplyv, -u 
výpomoc, -i 
výr, -a, meno istých 

sov. 

výraz, -u 
výrobok, -bku 
výrok, -roku 
výsev, -u, výsevok, 

g. -vku. 
výskať = kričať od 

radosti, 
výskum, -u 
výsluha, -y 
výsluch, -u 
výstraha, -y 
výstredný 
výstrel, -u 
výstrelok, -lku 
výstrižky 
výstup, -u 
výsyp, -u 
výška, -y, vyšný, 
výtisk, -u 
výtržný 
výtvarný 
výtvor, -u 
výťah, -u 
vývin, -u 
vývod, -u 
vývoj, -a 
vývoz, -u 
význam, -u 
výživa, -y 
vzácny, vzácnosť, g. 

-ti. 

vzájomný, -osť 
vzbudiť 
vzbujnieť 









366 



vzbúriť 

vzdať, vzdávať. 

„ vzdať sa" čoho — 
hovor a píš : zriecť 
sa. Zriekol som sa 
nádeje; brat zrie- 
kol sa dedictva. 

vzdelávať 

vzdialený 

vzdialiť sa 

„vzdor" — trotz: 
Vzdor trápeniu dr- 
žíme sa — po slo- 
vensky: i pri trá- 
pení, pri všetkom 
trápení ; alebo : Ho- 
ci sme v trápení, 
držíme sa. Sme v 
trápení, ale sa dr- 
žíme. 

vzduch, -u 

vzdušný 

vzdych, -u; vzdy- 



chať. 

vzhliadnuť na nie- 
koho. 

vzchod, -u 

vzchodiť, vzísť. 

vzchopiť sa 

vzchytiť sa 

vziať; vezmem, ve- 
zmeš, vezme, ve- 
zmete, vezmú; nie 
vez/zem, vezneš 
atd. 

vzkaz, -u, vzkázať. 

vzkriesenie, nie 
vzkríšenie. 

vzkriesiť 

vzkypieť 

m. vzlášte píš zvlá- 
šte. 

vzlet, -u, vzletiet